Videokanál klubu

Ďakujem, pani Nicholsonová, za predložený zákon, ktorý určite podporím. Myslím si, že zodpovední politici by mali robiť maximum pre ochranu mravnosti detí a mládeže.
Chtiac-nechtiac, ja ako bývalý učiteľ, ale teraz teda aj politik sa zaoberám obdobnými prípadmi učiteľov, resp. aj vedúcich pracovníkov školstve, ktorí doslova kryjú či už zneužívania detí, resp. takéto až, až doslova, doslova trestné činy. A, žiaľ, dôvera v súdnictvo je taká, aká je, ale aj tie možno matky, o ktorých teda aj ja viem a ktoré sú dotknuté takýmito prípadmi zneužívania maloletých zo strany učiteľov, keby takýto nejaký zákon bol, tak už len možno z dôvodu pomoci svojim blízkym alebo spolužiakom by sa obrátili na súd, by možno dávali trestné oznámenia a vedeli by možno na základe aj takejto úpravy, že takýto človek je automaticky vyautovaný a ďalej sa už nepohne, a teda by takýmto spôsobom pomohli aj, aj svojim blízkym.
Takže chcem veľmi pekne poďakovať za tento návrh zákona a požiadať o širšiu podporu aj kolegov z koalície, lebo naozaj každá iniciatíva smerujúca k mravnej ochrane mládeže a detí by mala byť takýmto spôsobom podporená. Tých učiteľov to veľa stáť nebude a môžeme naozaj urobiť drobný krok pre mravnú ochranu mladých ľudí.
Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona (tlač 322). Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa záležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 27. januára 2017 a gestorský výbor do 30. januára 2017.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ja by som chcela povedať teda s podobnou skúsenosťou, ako hovorila pani Nicholsonová teraz, sa nám zverili tiež na piatkovom stretnutí, v ktorom sme boli, tiež nám hovorili o prípade, kedy sa, kedy sa mamičky skladajú, pretože tá, tie mamičky si medzi sebou odovzdávajú skúsenosti alebo pomáhajú si, tak mamičky sa skladali na jedlo v nemocnici tej, ktorá bola proste dlhodobo so svojím dieťaťom. Čiže je to naozaj hrozné, že, že vôbec k takejto situácii dochádza.
Mňa ešte zarážalo, zarazilo vôbec toto vystúpenie ministra minulý týždeň aj preto, že na výbore niekedy pred..., neviem, či pred mesiacom, či pred dvomi štátny tajomník povedal, že o tomto probléme vedia a budú ho riešiť. Tak sa pýtam, že kedy, a ak čakajú na nejakú novelu, ktorá sa bude riešiť o rok, tak či ešte ďalší rok tí ľudia musia naozaj takýmto spôsobom hrozným trpieť. A zrazu prišlo toto vyjadrenie ministra v tomto duchu, ktoré, ktoré čítala vlastne aj pani Nicholsonová, a ja som proste zhrozená, že, že vôbec takéto niečo dokáže povedať. Že vlastne ide tu len o nahrádzanie zdravotnej starostlivosti. Naozaj nechápem, ako toto môže jeden minister povedať.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Keď tu už boli udávané prípady, tak ja môžem z vlastnej skúsenosti povedať, že môj strýko dostal mozgovú príhodu, a práve tie opatrovateľské a ošetrovateľské úkony boli svárom v tom, či sestra má, teda keď, keď sa povracal, a teda má ho utrieť alebo ho nemá utrieť, alebo máme prísť my ako rodina a z noci na deň sa nám ujo so zvratkami v nemocnici zadusil. Takže odvtedy naozaj si myslím, že problém je systémový, a naozaj dodnes možno máme výčitky svedomia, že možno keby sme tam boli a robili sme opatrovateľské úkony, môj strýko by bol medzi nami.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pani podpredsedníčka, podčiarkujem a stotožňujem sa so slovami, ktoré, ktoré boli vypovedané.
Ja by som vás chcela povzbudiť, že buďte rada, že vám vôbec pán štátny tajomník v mene ministra odpovedal. My sme ho podobným spôsobom žiadali o zaujatie stanoviska k pozmeňovacím návrhom, ktoré išli k novele zákona o kompenzáciách, do dnešného dňa nám nebolo povedané ani napísané, ani písomne oznámené žiadne stanovisko, jednoducho pozmeňováky, o ktorých sme rokovali so štátnym tajomníkom, na ktoré vôbec ináč nebol pripravený pri rokovaní alebo na..., nemal so sebou ani štátny aparát, jednoducho povedané, keď sme rokovali o týchto otázkach, a do dnešného dňa nám nedal žiadnu odpoveď. Výsledkom bolo len hlasovanie, zamietavé hlasovanie.
A chcem ešte povedať, že táto téma, vy ste ju predkladali pred rokom alebo pred dvoma, už si nepamätám kedy, k vládnej novele sme v podobnom duchu dávali cez pána poslanca Gábora Grendela pozmeňovací návrh. A ja som zostala šokovaná tým stanoviskom, ktoré v podstate povedal až v pléne minister Richter. V podstate ten predchádzajúci príspevok bol od Silvie Shahzad, bol presne v tom duchu. Ja sa takisto pýtam, že či, alebo kedy už prestane tá hra na vlastnom piesočku. Kedy sa prestaneme tváriť, že čo je moje, do toho sa mi nestarajte, a čo je zasa vaše, do toho sa ja vám nechcem starať.
Ale ešte iná vec ma napadá. Hovorili ste o hmotnej núdze, nároku na kompenzácie. Takže nielenže piesoček, ministerstvo práce a ministerstvo zdravotníctva, ale oni sa nechcú ani v rámci jedného ministerstva hrať na piesočku. A to už je úplne choré.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Ja by som tiež pri tomto návrhu zákona chcela povedať, že problém je systémový, a to je vlastne v sociálno-zdravotnej starostlivosti o ľudí odkázaných na pomoc inej fyzickej osoby. Nesmieme si zamieňať pojmy opatrovanie a ošetrovanie a tým, že nie sú prepojené rezorty zdravotníctva a sociálnych vecí, ťažisko ostáva buď na starostlivosti domáceho opatrovateľa, alebo na ošetrovateľskom personále, ktorý má určité kompetencie, ale v zmysle zdravotníctva, a keďže opatrovanie ako také nie je súčasťou zdravotníckeho systému, je problém naozaj s polohovaním.
Ja môžem povedať, že v rámci aj zariadenia nám neboli schválené úkony na prevenciu dekubitov, ktoré zdravotná poisťovňa nepreplácala. Ak sa to isté stáva v nemocniciach, tým pádom, ak to nemajú uhradené, tak stáva sa to, že nerobia preventívne opatrenia na predchádzanie dekubitov a títo ľudia sa dostávajú potom späť do domáceho prostredia s tými dekubitmi a tá rodina má obrovské problémy. Preto následne, či už im berú, alebo neberú príspevok, sa o neho starajú práve v tom nemocničnom prostredí. A toto je systémový problém, na ktorý sa musí pozrieť ako jeden rezort, tak aj druhý rezort, a nesmieme čiastkovo to riešiť v rámci toho, či skracujeme, alebo neskracujeme opatrovateľský príspevok.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Nestihla som sa prihlásiť do rozpravy, ale chcela by som podporiť návrh, ktorý pripravili kolegyne poslankyne, a oceniť aj vystúpenie pani poslankyne Silvie Shahzad, ktorá veľmi, myslím, správnym spôsobom poukázala na problém, ktorý v našej spoločnosti existuje.
Rovnako ako ona, aj ja som bola zhrozená vyhlásením ministra priamo v pléne Národnej rady, kde sa veľmi tváril na to, ako si nemôže vliezť do kapusty ministerstvo zdravotníctva s ministerstvom práce a sociálnych vecí. A práve toto považujem za najväčšiu chybu celého systému. Hráme sa tu na rezortistov, že toto je moja parketa, do toho sa mne nikto nestarajte a toto je cudzia parketa, do toho sa my vám nebudeme starať. Zopakujem to, čo povedala pani kolegyňa, systém poskytovania kompenzácií je jeden z najzložitejších prostriedkov na poskytovanie príspevkov na Slovensku a veľmi sa teším tým úpravám, ktoré minister Richter prezentoval.
Čo sa týka samotného, samotnej prípravy návrhu alebo teda témy, ktorú dnes riešime, som bytostne presvedčená o tom, že žiadne zdravotnícke zariadenie nedokáže nahradiť tú pomoc opatrovateľskú. Dnes je to možnože hlavne z hľadiska nedostatočného personálneho vybavenia v zariadeniach a nerozumiem, o čo ministerstvu ide, keď chce odoberať práve tým, ktorí opatrujú svojich ťažko zdravotne..., no zdravotne postihnutých ľudí v zariadení, kde sa im nedostáva opatrovateľskej starostlivosti. Nehovoríme o ošetrovaní, ale o opatrovaní svojho blízkeho. Takže som presvedčená o tom, že návrh, ako je podaný, je hodný podpory.
Ďakujem pekne.

Tak ešte raz ďakujem za slovo. Chcela by som sa nielen vyjadriť na túto tému a zároveň by som ale chcela reagovať aj na ministra práce, ktorý pri zákone o kompenzáciách v svojej záverečnej reči hovoril aj o tomto probléme. Minister sa, bohužiaľ, na tejto schôdzi rozhodol ísť cestou premiéra, a teda diskutuje sám so sebou a nedáva nám priestor na neho reagovať. Preto by som chcela reagovať tým, že budem citovať jeho slová a budem sa k tomu vyjadrovať. Samozrejme, v súvislosti s touto témou.
Minister povedal: "Zdravotnícke zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti majú poskytovať osobám komplexnú starostlivosť." V tejto časti sa určite zhodneme. Kiež by tú starostlivosť naozaj všetci dostávali. Možno trošku odbočím pri tejto príležitosti. Poniektorí nedostávajú totižto ani bežnú starostlivosť a človek s ťažkým zdravotným postihnutím, povedzme človek na vozíku, môže trpieť na rôzne bežné ochorenia, ako je chrípka, zápal pľúc, a lekári často nevedia urobiť základné vyšetrenia a často ho nepotrebujú ani vidieť preto, lebo nemajú na to podmienky. Na jednej strane to robia preto, aby danú osobu nepreháňali, ale na druhej strane vedia, že by aj tak toho veľa nevyriešili. Neexistujú odporúčania, kde by pacient mohol dostať adekvátnu zdravotnú starostlivosť. Ordinácie nemajú priestor, nemajú, nemajú technické vybavenie, nemajú personál. A toto všetko platí nielen o bežných zdravotných zariadeniach, o bežných ambulanciách, ale platí to, samozrejme, aj o nemocniciach. Akosi sme zvyknutí na to, že pobyt v nemocnici si musíme pretrpieť.
Jedna pani sa na sociálnych sieťach nedávno podelila so svojou skúsenosťou. Personál považoval za jej povinnosť, aby sa o svojho príbuzného starala, načo ona odmietla. Mnohé nemocnice naozaj nemajú personál, nielenže ho nemajú, ale nemajú ho ani dostatočne zaškolený na to, aby vedel manipulovať s takouto osobou. Aj preto rodinní príslušníci často sprevádzajú osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a suplujú personál a, samozrejme, z tohto dôvodu personál takúto pomoc víta. Nikto zo zdravotne postihnutých nechce ísť do zariadenia sám, lebo pobyt v takýchto zariadeniach býva často naozaj trauma, a dôstojnosť, naozaj o dôstojnosti sa hovoriť vôbec nedá.
Pán minister ďalej povedal: "V prípade, ak by bol prijatý pozmeňovací návrh" – to hovoril v súvislosti so zákonom o kompenzáciách minulý, myslím, pondelok –, znamenalo by to presun časti zodpovednosti zo zdravotníckeho zariadenia ústavnej starostlivosti, resp. ministerstva zdravotníctva na poberateľa peňažného príspevku na opatrovanie, resp. na rezort ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Ale my sa nerozprávame o presune kompetencií. Rodinní príslušníci nebudú poskytovať žiadnu zdravotnú starostlivosť, len o bežnú starostlivosť, ktorú im poskytujú aj doma. V nemocniciach nie sú často polohovacie postele, ktoré, ktoré tieto osoby doma majú. Osoba odkázaná na pomoc je v úplne iných podmienkach, na aké je doma zvyknutá, a preto tú pomoc potrebuje oveľa častejšie a oveľa intenzívnejšie. Myslím si, že každý pozná pocit, aké je to spať v cudzej posteli, keď musíte na pár dní odcestovať, keď idete na dovolenku. A väčšina zdravých ľudí má s týmto problém, nieto ešte človek odkázaný na pomoc. Nemocnice nedokážu poskytnúť ten, ten komfort, ktorý títo ľudia majú zabezpečený doma v domácom prostredí, čo je prirodzené, ale o to citlivejší by mal byť prístup. Zmena miesta naozaj veľmi, veľmi často umocňuje pocit zúfalstva, aj keď sa nikto nesťažuje. My stále chceme, aby zdravotnícke zariadenia si svoju úlohu plnili a zdravotnú starostlivosť poskytovali. Ideálne by bolo, keby dokázali poskytnúť celý servis, lebo aj rodinní príslušníci, resp. opatrovatelia by mali byť odbremenení od náročnej starostlivosti, a znova opakujem, vôbec sa to nedeje.
"Táto odkázanosť" - ďalej minister povedal - "je riešená aj prostredníctvom opatrovateľskej služby alebo sociálnej služby v zariadení sociálnych služieb a ani v prípade uvedených služieb sa tieto neposkytujú hospitalizovaným osobám. Neriešme veci, za ktoré musí niesť zodpovednosť zariadenie, aby sa nestalo, že po tom, čo tam nosíme príbor, toaletný papier, budeme musieť nosiť aj obsluhu, ktorá sa bude starať o našich chorých postihnutých. Veď je to úloha toho zariadenia, absolútne toho zariadenia," povedal minister. Pán minister asi nepostrehol, že tú obsluhu si tam už všetci nosia a nosia si ju tam dlhé roky. Ako som už spomenula, nemáme jednoducho na výber. Aj tento argument pána ministra dokazuje, že nepochopil, prečo príspevok na opatrovanie počas hospitalizácie treba ponechať. Príspevok sa nedáva ako úhrada do zdravotníctva a neplatia sa ním úkony zdravotníctva, ale rieši sociálnu situáciu osôb odkázaných na pomoc a zároveň rieši situáciu opatrovateľov.
Pani Nicholsonová síce povedala, že nemá tento príspevok nahradiť príjem, ale ja si myslím, že ani na to netreba zabúdať, lebo ak opatrovateľ za svoju činnosť nebude mať príjem, nemôže sa o svojho príbuzného starať. Aj takýto človek, aj opatrovateľ musí dbať o svoju existenciu a existenciu ďalších rodinných príslušníkov. Mnohokrát sa totižto stáva, že tento príspevok je jediným príjmom rodiny, teda ak nerátame dôchodok. Ak sa o svojho blízkeho opatrovateľ stará, lebo naozaj chce, alebo vidí, že musí, nemá šancu si inak tento príjem zabezpečiť. Navyše ak sa stane, že človek s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorý má závažnú diagnózu a jedného dňa je hospitalizovaný na viac ako jeden mesiac, nikto nevie predpovedať, ako dlho bude tento stav trvať. V takomto prípade je aj samotný opatrovateľ vystavený situácii, že má zrazu zostať bez príjmu a ocitá sa v situácii beznádeje. Je to absurdné. Pripomínam, že opatrovatelia nemajú poistenie v nezamestnanosti a nedostávajú nemocenské dávky v prípade vlastnej choroby. Čiže, čiže nemôžu si ani riešiť počas tohto obdobia svoje zdravotné problémy. Navyše v mnohých prípadoch takíto ľudia bývajú dlhšie mimo pracovného procesu, a tak nie je pre nich ľahké, aby počas hospitalizácie svojho príbuzného si hľadali nejaké zamestnanie, resp. brigádu. Tomuto sa hovorí sociálne cítenie? Ak by opatrovateľ aj mal brigádu, mohol si zarobiť nejaký, nejaký, nejaký slušný peniaz alebo možno skôr menší, nemá nárok na dôchodkové poistenie platené štátom. A tým vzniká opatrovateľom ďalšia komplikácia. A čo potom, keď sa osoba odkázaná na pomoc vráti späť? Veď nemocnice tiež tlačia na to, aby sa lôžka čo najrýchlejšie uvoľnili. Potom ten človek má prácu zase zanechať? Čo keď sa táto situácia opakuje niekoľkokrát?
Úlohou opatrovateľov by malo byť starať sa o svojich blízkych a odľahčiť systém a nie kľučkovať medzi necitlivými pravidlami zákona, aby bojovali o holú existenciu nielen osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ale aj opatrovatelia. Pripomínam, že výška príspevku momentálne už v maximálnej výške 247 eur je ďaleko pod hranicou chudoby. A rodinný rozpočet sa v tomto prípade vylepšuje len veľmi ťažko. Keď sa nedvíha dostatočne príspevok na opatrovanie a ani iné príspevky, neuzatvárajme pre nich ešte aj túto možnosť, že prichádzajú o príspevok na opatrovanie počas hospitalizácie.
Už som v jednej svojej faktickej poznámke hovorila o počtoch rozhodnutí, ktoré boli vydané, o povinnosti vrátiť peňažný príspevok alebo jeho časť, a teraz by som to ešte zopakovala. Hovoríme o rozhodnutiach, kedy, kedy opatrovateľ alebo kedy opatrovateľský príspevok musel byť vrátený, ale nie z dôvodu úmrtia. To znamená, že tie osoby sú stále v domácom, v domácej starostlivosti. Dlhodobo sa tento počet rozhodnutí, ktoré sa vydávajú a žiadajú vrátiť peňažný príspevok na opatrovanie, pohybuje okolo tisíc kusov. V roku 2011 to bolo 899 rozhodnutí. Mimochodom, celkovo, celkový počet rozhodnutí, kedy bolo treba nejaký peňažný príspevok vrátiť, ale teraz stále hovoríme o..., o ľuďoch, ktorí naďalej využívajú iné formy kompenzácií alebo proste vracali ich z iného dôvodu ako úmrtia osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, celkovo ich bolo 1 510, toho 899 bolo, bola potreba vrátiť opatrovateľský príspevok. V roku 2014 ich bolo napríklad 1 021, v roku 2015 900. Je to proste viac ako polovica za posledné roky zo všetkých rozhodnutí. A tak mi len na záver nedá zopakovať jeho poslednú vetu na túto tému, veľmi stručnú, i keď ľudsky tomu absolútne rozumiem.
Pán minister, obávam sa, že tomuto vášmu vyjadreniu už nikto neverí a ľudskosť sa v ňom už dávno stratila. Je mi to strašne ľúto. Vy máte moc niektoré veci zmeniť, tak ich meňte ešte predtým, ako vás o to žiada premiér a ako vznikne tlak médií. Opatrovatelia vašu pomoc čakajú. Celú problematiku opatrovateľských príspevkov treba naozaj zjednodušiť, lebo tie príspevky sú nízke, nedostatočné, a tento príspevok je najkomplikovanejší zo všetkých príspevkov na kompenzácie. Navyše postihuje tie najzraniteľnejšie skupiny.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ctení prítomní, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená Výborom Národnej rady pre sociálne veci za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 320. V menovanom súvise si dovoľujem predložiť informáciu k tomuto návrhu zákona. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku aj legislatívnych pravidiel tvorby zákonov.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 325 zo 7. novembra 2016 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady, Výbor pre financie a rozpočet Národnej rady, Výbor Národnej rady pre sociálne veci a Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo.
Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 27. januára 2017 a v gestorskom výbore do 30. januára 2017.
Pán predsedajúci, ďakujem, skončila som, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu, do ktorej sa zároveň hlásim.

Ja chcem pána kolegu Petráka uistiť, že toto nebolo žiadne ideologické vystúpenie a on reaguje ideologicky, to vôbec nie je namieste. A viete, keď sa vecne človek zamýšľa, vecne pristupuje, tak áno, zvažujem a rozmýšľam nad tým, čo to bude znamenať v Bratislave a to je proste realita, že tá regulačná možnosť, ja som vôbec nenavrhoval 200-eurový poplatok. Ja som hovoril od nuly do 200. Ak to pre prípad Bratislavy končí pri 35-ke, tak niektoré mestské časti si zarobia, keď tam príde nejaký väčší staviteľ, postaví halu, Volkswagen rozšíri výrobu a tak ďalej, ale regulácia sa nedosiahne, lebo táto suma v Bratislave nie je regulačne, nie je to motivácia, že by kvôli tomu niekto uprednostnil jednu časť Bratislavy než druhú. Faktom je, že Bratislava má veľmi nerovnovážny rozvoj, faktom je, že má veľmi veľké územie, zhruba veľké ako Viedeň, ktoré trpí mnohými špecifickými problémami.
Takže verte mi, pán Petrák, že nešlo o žiadnu ideológiu a vaša výhrada, rád si to s vami prediskutujem, vaša výhrada v tomto prípade sa míňa môjho úmyslu. Ak som sa vyjadroval nejasne, tak len za to, že celý problém je nejasný, a to vás upozorňujú viacerí poslanci, že netlačíme vás do toho, že to máte odkladať, ale že tá diskusia neprebehla, viete. Tak jak neprebehla ktovieaká diskusia, keď sa prijal zákon o reštitučných bytoch a doteraz sa v tom zvíjame, lebo ten zákon bol nanič. Potom sa opravoval, potom ešte stále sa opravoval zle, lebo už vytvoril precedensy. Zásahy do života miest a obcí sú vždy veľmi bolestivé, lebo okamžite menia praktický život ľudí. To nie je ideológia, to je naozaj každodennosť. Takže v dobrom to myslím a vôbec nie... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)