Videokanál klubu

Ďakujem za slovo. Ako hovorí Milan Lasica, humor je náročnejšia cesta k pravde. Ja sa vždy snažím svoje vystúpenia, či už faktické alebo v rozprave, ladiť tak trochu s humorom, ale toto je téma, pri ktorej mi to jednoducho nejde. Myslím si, že tento návrh deklarácie je prejavom pokrytectva zo strany vlády a je mi veľmi smutno z toho, že pán prezident Kováč musel zomrieť, aby vláda vôbec prišla s vyhlásením, že odsudzuje únos prezidentovho syna. Tento parlament v máji, keď bolo 20. výročie únosu Michala Kováča ml., mal šancu tieto amnestie vyhlásením Národnej rady odsúdiť. Mali sme tu rozpravu k návrhu pána Budaja na zrušenie amnestií a v tejto rozprave bol predložený návrh textu, ktorý teraz odcitujem: "Národná rada Slovenskej republiky vyjadruje poľutovanie nad zneužitím štátnych orgánov Slovenskej republiky voči svojmu občanovi a ospravedlňuje sa Michalovi Kováčovi ml. a jeho rodine za traumu spôsobenú udalosťami zo dňa 31. augusta 1995. Toto symbolické morálne gesto vyjadruje Národná rada Slovenskej republiky každému, ktorého práva boli vtedajšou štátnou mocou porušené a ani po dvadsiatich rokoch sa nedočkali spravodlivého zadosťučinenia." Vládna koalícia v máji tohto roka toto vyhlásenie takmer jednohlasne zmietla zo stola. Hlasovali zaňho iba, ak si dobre pamätám, traja poslanci, pán Procházka a ešte ďalší dvaja. Ináč toto vyhlásenie nikto nepodporil. Čo sa odvtedy zmenilo? Zmenilo sa to, že pán Kováč už nie je medzi živými, to je tragédia naozaj.

Myslím si, že je veľmi dobré, že sa nám stalo tak troška možno aj chtiac-nechtiac to, že sú spojené rozpravy pri deklarácii a zároveň pri zrušení amnestií ako takých, ktoré navrhuje Ján Budaj. Čiže ak tieto dve veci spojíme a povieme si, čo tá deklarácia hovorí a hovorí o tom, že Národná rada Slovenskej republiky odsudzuje akt zavlečenia občana Slovenskej republiky, ktorý bol nielen hrubým zásahom do ľudských práv a základných slobôd, ale aj činom poškodzujúcim dobré meno Slovenskej republiky a teda odsudzuje amnestie vtedajšieho predsedu vlády, vykonávajúce právomoci prezidenta, tak potom prichádza druhá časť tejto rozpravy. Jednoducho táto snemovňa pri tomto akte odsúdenia Mečiarove amnestie hlasovaním zruší.
Čiže ak budeme rozprávať o oboch, že deklarujeme, že odsudzujeme tento akt a zároveň máme možnosť ho odsúdiť aj činom, a to bude veľmi dôležité, a ten čin je naše hlasovanie, tak budú Mečiarove amnestie zrušené. Dúfam, že tak ako predrečník hovoril, pán Budaj, že deklarácia nemá byť nejakou tieňohrou alebo nejakou dymovou clonou na to, aby ten čin, ktorý má nastať, a to je zrušenie Mečiarových amnestií, jednoducho prekryl. Potom sa pripájam k tomu, že deklarácia sú iba prázdne slová a jednoducho činy nenastali. Takže dúfam, že v dnešný deň pri hlasovaní príde k zrušeniu Mečiarových amnestií.

Dámy a páni, v úvodnom slove som sa vyjadril - prepáčte, ak príliš obšírne - k veci, ktorú dobre poznáte. Máme tu ale prekvapivý nový návrh a túto príležitosť by som využil, aby som sa vyjadril k deklarácii. Chcem túto deklaráciu vnímať nie ako placebo, nie ako trik na verejnosť, ktorým majú byť zalepené oči, že keď je poslanecká snemovňa zbabelá nastoliť spravodlivosť, preto sú tu ešte poslanci, ktorí sú možno zastrašovaní alebo viazaní nejakými dohodami s bývalými mocipánmi. Ja chcem veriť, že nič také tu nie je a že táto deklarácia nie je klamstvom a trikom, ale úprimným krokom smerom k zrušeniu amnestie a nastoleniu práva, spriechodneniu spravodlivosti. Predsa však, ak je to aj takto, treba o tom texte hovoriť. Prišiel nám z úradu vlády. Ja by som k nemu chcel predložiť nejaké návrhy, ktoré si ale dovolím nechať ešte do ústneho, do diskusie, kedy sa prihlásim ústne.
Pre túto chvíľu chcem povedať, že definovanie zločinov, ktoré touto deklaráciou má Národná rada nad nimi vyjadriť poľutovanie, nepovažujem celkom za úplné. Za druhé chcem zdôrazniť, že ak by zostalo trvale iba pri deklarovaní, bude to aj verejnosťou prijaté ako trik a útek pred zodpovednosťou, lebo našou možnosťou je zrušiť amnestie. To dokážeme urobiť. Ak niektorý poslanec má pochybnosti o ústavnosti, pretože máme politikov, ktorí šíria takýto názor, nech sa páči. Na to máme Ústavný súd, aby on sa potom k tomu vyjadril, ale nebude to už tou hrádzou spravodlivosti, už potom nebude táto snemovňa. Táto snemovňa si vykoná tú povinnosť, že spriechodní právo. Je to presne taký prípad, ako by sme mali jedného z nás, ktorý by mal trestný čin a ako kedysi, kým ešte bola imunita, mali by sme ho vydať na trestné stíhanie a my by sme to stále a stále nerobili. Treba spriechodniť spravodlivosť a nech súd rozhodne o vine a nevine.
V tomto prípade, ak by boli výhrady k ústavnosti zrušenia amnestií, na to nie je, na tie výhrady a na tú ústavnosť my nie sme sem zvolení a povolaní, aby sme posudzovali ústavné rozpory. Na to máme v tomto štátne nezávislý významný inštitút Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Deklarácia by preto mala smerovať k zrušeniu amnestií. Bol by som najradšej, keby priamo takúto výzvu obsahovala. V každom prípade by bolo užitočné, keby v diskusii sa spresňoval zmysel a poslanie tejto iniciatívy. Prečo nám ju vláda predkladá? Skutočne chce niečo odčiniť? Alebo niečo zakryť? Chce zakryť to, a toto veľmi nerád vyslovujem, ale vzniká také podozrenie, chce zakryť to, že akési záväzky bránia niektorým stranám sa pozrieť pravde do očí o tom, aká zločinná bola činnosť tých, ktorí uniesli Michala Kováča, vraždili Remiáša, marili referendá, ale robili aj mnohé iné veci za tej odióznej éry 90. rokov.
Ja nechcem veriť, že teraz v roku 2016 v 21. storočí by tu bola ešte taká miera poslancov, ktorí majú také silné záväzky a taký silný strach pred pravdou o 90. rokoch, že budú ten tieň minulosti stále predlžovať na ďalšie a ďalšie roky na ďalšie a ďalšie návrhy. Ak by tomu tak bolo, budem predkladať návrh na zrušenie amnestií opäť a po mne ho budú predkladať ďalší a ďalší poslanci, až kým tie amnestie nebudú vyškrtnuté z našej minulosti.
Ďakujem, pán predsedajúci. (Potlesk.)

Tu mám, dámy a páni a vážený pán predsedajúci, veľmi ľahkú úlohu, pretože návrh tohoto zákona tieto steny počúvajú teraz ôsmykrát. Ôsmykrát sa poslanci usilujú zbaviť Slovensko amorálnych amnestií, ktoré sa týkali primárne únosu Ing. Michala Kováča, ml. resp. jeho zavlečeniu do cudziny. Týkajú sa ale aj všetkých trestných činov, ktoré s týmto únosom súviseli, ktoré kvôli tomu nesmú byť vyšetrené. Medzi tými trestnými činmi, ako všetci si dobre pamätáme, je už dve desaťročia nevyšetrená vražda 26-ročného mladého muža Róberta Remiáša. Ale pod amnestie spadá aj amnestovanie trestnej činnosti vtedajšieho ministra vnútra Krajčiho, ktorý bezdôvodne zmaril referendum, čo konštatoval Ústavný súd a konštatovala to aj vtedajšia referendová komisia.
Tieto amnestie mali číro politický charakter. Vydával ich premiér a zastupujúci prezident Vladimír Mečiar, čím prekročil ducha ústavy, hoci nie znenie, ducha ústavy, ktorý hovorí, že takéto právomoci môže uplatňovať len v najnevyhnutnejšom rozsahu a udeľovanie amnestií bezpochyby nebolo tým najnevyhnutnejším rozsahom, ktorý by musel vydávať bez toho, že by bol zvolený v našej republike nový prezident. Neskôr, ako viete, bola táto možnosť z ústavy vylúčená, prezidenti už nikdy nemohli takýmto hrubým spôsobom, aby prezidenti už nikdy nemohli takýmto hrubým spôsobom zasiahnuť do spravodlivosti a do právneho poriadku.
Dnes s odstupom mnohých rokov, vyše štvrť storočia a aj preto, že nedávno sme si pripomínali november, tak musím povedať, že ja vidím tieto amnestie ako veľmi podobný inštitút dotýkajúci sa Ústavy Slovenskej republiky, ako bol kedysi inštitút tzv. vedúcej úlohy strany. Všetci sme vedeli, že pokým bude v ústave čl. IV, nikdy nemôžme hovoriť o skutočnej demokratizácii štátu, aj keď to vtedajšie vládnuce sily často skloňovali a tvrdili, že v dobe perestrojky táto demokratizácia prebehne. V skutočnosti pokým platil článok IV, boli to všetko iba plané reči. Keď raz jedna strana má vedúcu úlohu, sotva môže prísť k pluralite a k slobodným voľbám.
Dnes tu máme de facto v ústave ďalšiu škvrnu, a tou je, tou sú amnestie, ktoré bez zmeny ústavy z nej nezmiznú. Nezmiznú z minulosti Slovenska a tvoria hrádzu, ktorá bráni priechodnosti spravodlivosti, tvoria moment, kedy politická a stranícka moc amnestovala sama vlastnú zodpovednosť, a to nie zodpovednosť politickú, to sa nám na Slovensku častejšie stalo, ale zodpovednosť trestno-právnu. Trestno-právnu, v ktorej sa skloňujú slová, aké som spomenul: zmarenie volebného práva občanov, vražda občana, únos občana.
Kým nebudú zrušené amnestie Vladimíra Mečiara, nemožno u nás hovoriť práve tak, ako kedysi nebolo možné hovoriť o pluralite a demokracii, dnes zase nebude možné dovtedy hovoriť o právnom štáte. Akýže právny štát, keď prvý občan štátu Michal Kováč zomrel bez toho, že by sa dožil spravodlivosti. A to treba povedať, že nezomrel hneď po únose, ale žil ďalších 20 rokov a zomrel tento rok na jeseň bez toho, že by amnestie boli zrušené, bez toho, že by vyšetrovanie, o ktorom samotní vyšetrovatelia, resp. aj ich šéf vyšetrovateľov pán Šátek otvorene hovoria, že neviedli do slepej uličky, ale odhalili viac než 10 vinníkov, ktorí otvorene hovorili, že konali v súlade s príkazmi ako zamestnanci štátu.
Čiže v našom príbehu vznikol štátny zločin. Vlastne je to stále len v štádiu vyšetrovania. Bude to kolovať v žilách a v rozmýšľaní našich mladých ľudí, našich nových generácií ako nálepka na celú našu generáciu, generáciu politikov, ktorí nedokázali sa vysporiadať s amnestiami Vladimíra Mečiara a tak jeho tieň leží stále nad touto sálou, leží stále nad slovenskou politikou a nad slovenským právnym štátom. Je to dlhý tieň, ale nech je akokoľvek dlhý, vy všetci viete, aj vy, ktorí ste už teraz rozhodnutí amnestie nepodporiť, že raz tie amnestie padnú. Raz tie amnestie padnú a každý z nás si potom napíše do svojho politického životopisu, na ktorej strane stál. Či na strane tých, ktorí vedeli, že bez zrušenia týchto amnestií nie je možné hovoriť o právnom štáte, pretože v štáte, kde neplatí právo pre každého rovnako, niet práva pre nikoho. Ak niet práva pre matku po zabitom Róbertovi Remiášovi, kto si môže byť istý, ak nebolo práva pre prvého muža štátu, bývalého prvého prezidenta Slovenskej republiky, kto si môže byť istý?
Dámy a páni, chcem veriť, že nad hrobom Michala Kováča si mnohí uvedomili, že sa pomaly uzatvára jedna dejinná kapitola, ktorej sme aj my súčasťou. Všetci sme žili, keď vznikla Slovenská republika. Z drvivej väčšiny si aj dobre pamätáte, pamätáme, kedy sme nastolili na Slovensku slobodu a demokraciu. To je príbeh našich životov. Každý z nás iný život nemáme. Nebudeme môcť začať my sami raz nejak ináč, než konáme teraz a než sme konali doteraz. Dvadsať sedem rokov od novembra, štvrťstoročie od vzniku Slovenskej republiky a v tomto príbehu, ktorý má aj mnohé veľmi svetlé a povzbudivé stránky, trúfam si tvrdiť, že snáď aj prevažujú svetlé a povzbudivé stránky, máme dejinnú škvrnu, ktorú si pamätá každý jeden občan. Každý vie, čo sú amnestie Vladimíra Mečiara a aj tí mladší, ktorí vtedy boli deti, či snáď ani neboli na svete, vedia, že im niečo meno Róberta Remiáša a Michala Kováča pripomína.
Majme teda na pamäti to, že sme nielen, nielen toto štvrťstoročie je naším jediným možným životom a našou jedinou politikou, ktorú sme tejto republike dali, ale že sme sa tým stali zároveň tými, čo budujú štát. Všetky tie rozpory a hádky, ktoré sú tu o rokovacom poriadku, o iných politických veciach, v nich budujeme štát a som presvedčený, že všetci sa zhodneme. Napokon máme tu jediného poslanca, ktorý bol aktívnym na Ústavnom súde a o ktorom sa dá povedať, že je ústavný právnik a ten zdieľa tiež tento názor. Amnestie sa dajú zrušiť a majú zrušiť. Amnestie sú amorálne.
Čiže už len na záver. Pamätajte, že iný príbeh si nenapíšeme a iné základy budovania štátu, než kladieme každým svojím rozhodnutím, tento štát mať nemôže. Je to vaša zodpovednosť, bude to váš osobný príbeh, ktorý si napíšete stlačením gombíku za buď ochranu zločincov, únoscov a vrahov alebo za šancu pre spravodlivosť, že únoscovia, vrahovia, maritelia referend raz budú volaní na zodpovednosť.
Ďakujem, dámy a páni. (Potlesk.)

Ďakujem. Ja sa ospravedlňujem aj kolegom, že takto obťažujem a pýtam sa všetkých ministrov naozaj jednu a tú istú otázku na sekundárne kontaktné miesta na jednotlivých ministerstvách. Ale ja som sa chcela opýtať priamo na tých konkrétnych ministerstvách, ale tých ľudí som na mnohých ministerstvách jednak nenašla a jednak vôbec netušili, že v podstate takúto tému majú na starosti.
Takže chcela by som práve, aby sa táto situácia napravila a jedno z takých ministerstiev bola aj ministerstvo financií, kde sa márne snažím zistiť odpoveď na otázku, že či aj do rozpočtu bola nejakým spôsobom zakomponovaná a ako implementácia Dohovoru OSN. A do dnešného dňa sa mi podarilo zistiť maximálne telefónne číslo, ale nepodarilo sa mi s danou osobou sa skontaktovať.
Takže moja otázka je, že ako to funguje.

Pardon.
Ja by som sa chcela len opýtať, ďakujem za takúto vyčerpávajúci odpoveď. A akurát na ministerstve životného prostredia som bola aj osobne a nevedeli ma nakontaktovať na niekoho, kto by ma nasmeroval na túto problematiku. Čiže tí zamestnanci si tam prehadzovali tento problém z jedného miesta na druhé.
Preto sa chcem opýtať, že či vôbec, keď náhodou sa niekto príde takto informovať o tých, týchto všetkých veciach, ktoré ste povedali, tak na koho sa môže obrátiť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Neviem, nakoľko mi bude vedieť odpovedať minister vnútra, možno áno. De facto konštatácia stavu je taká, že Letisku Piešťany štát vie pomáhať veľmi málo, resp. sú kladené prekážky. A čo sa týka eurozdrojov, nemôže takmer vôbec.
Čo sa týka tej situácie, ak to dobre chápem, tak spolu s nami aj na základe poslaneckého prieskumu má rezort dopravy za to, že vedenie, väčšinové vedenie, čo sa týka situácie s letiskom Piešťany, zlyhalo, čiže väčšinový akcionár Trnavský samosprávny kraj de facto svojím vlastným konaním ohrozil fungovanie Letiska Piešťany, a. s., a keďže ani tú najzákladnejšiu povinnú jazdu si nesplnil, nezabezpečil finančné prostriedky.
Čo ma zaujímalo, je, že či existuje reálny plán na tzv. prvých 12 mesiacov a asi to budem musieť dať do interpelácie, čiže čo sa bude diať do konca budúceho roka, pretože finančné zdroje a hotovostné peniaze de facto na tento rok končia, už na decembrové výplaty nebude, a teda či tá situácia do mája sa bude vedieť udržateľne preklopiť aj na celý rok a potom teda čo s nasledujúcimi rokmi. Len to sa v tej odpovedi, bohužiaľ, nateraz nenachádza.
Ďakujem.

Na ministerstve práce.

Ďakujem. Viete mi povedať aj nejaké konkrétne kroky, ako prebiehala tá spolupráca s hlavným kontaktným miestom?

Ďakujem za odpoveď. Ja som tu celkom nie na to, aby som rozporoval jednotlivé vyjadrenia, ktoré prichádzajú z vášho rezortu. Viem, že sa poslanci vydali aj na poslanecký prieskum a podobne, budeme sa snažiť teda nejakým spôsobom uveriť tomu statusu, že nedávala, a budem veľmi pozorne teda sledovať slová iného vášho bývalého zamestnanca, ktorý hovorí o tom, že nástupom tejto pani pri funkcii organizácie eventov alebo kultúrnych podujatí sa tieto kultúrne podujatia niekoľkonásobne predražili.
Ak vám zostala ešte časová kapacita, a to najdôležitejšie obvinenie, ktoré je, vnímate to tiež tak podobne, že nástupom tejto eventovej manažérky sa podujatia predražili, alebo aké je vaše stanovisko, ak môžete odpovedať k tomuto.
Ďakujem.