Videokanál klubu

Áno. Ja len chcem na vás nadviazať, pán podpredseda. To ako máme teraz zabezpečiť? Tu je prázdna polovica, tri štvrtiny sály. Tak to nám mali povedať ráno pri zasadaní, aby predsedovia klubov na to upozornili. Niektorí sú možno už odcestovaní. Hlboko popoludní sú tri hodiny. A to je veľmi spozdilá informácia.

Ďakujem pekne. Pán kolega, zareagujem aj ja, pretože ste spomenuli, dá sa povedať, celý vývoj od Sama až po dnešok, super. Ja som tiež rád, že sme mohli byť tisíc rokov pomaďarčení, nie sme, šesťdesiat rokov počeštení, nie sme. Je tu Slovák, česť a chvála. Slovák má svoju krajinu pod Tatrami. Od 1. 1. 1993 sa to udialo, ja osobne som bol za referendum v tom čase ako 28-ročný chalan, ktorý začínal pracovať v tomto štáte. Ale, dobre, udialo sa to. Takže keď ho už tu máme, tak poďme pýtať sa, vy ste povedali, že pripraveného nikto nemôže prekvapiť, citujem vás, boli sme na to pripravení? (Reakcia z pléna.) Áno, dobre. Tak sa pýtam a pýtajte sa našich občanov, koľko ich tu žije z tej priemernej mzdy 880 eur? Opýtajte sa ich, koľko ľudí z nej žije? Ja hovorím, že iba tento, by som povedal, udávaný údaj by mal sa zmeniť na najviac branú mzdu, v ktorej ide o 300 – 400 eur.Ale, pán kolega, chcem ešte jedno povedať, a to hneď, jak na úvod som tu začal, kde som dal návrh, aby aj v tejto sále zaznela hymna Slovenskej republiky (nie každý deň), na začiatok a na koniec, ako pán Pčolinský navrhol, teda na začiatok schôdze a koniec schôdze, lebo my prerušujeme schôdze každý deň, aby sme si uvedomili, že keď sem príde poslanec z celého Slovenska, zo Žiliny, z Prešova, z Trenčína, ste spomínali, že ideme reprezentovať Slovenskú republiku. A hymna nás vracia tam, kde sme, do NR SR. A naspäť keď ideme, už končíme, aby bolo jasné, že ideme zastupovať do svojho regiónu všeckých občanov a bojovať za všetkých. A keď toto neni identické pre stranu SNS, tak, sa nehnevajte, ja potom neviem, ako si... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán predseda výboru, vy vždycky začnete politicky a začnem tentokrát aj ja tak. Viete, kultúra je dôležitá vec, ale keď som rozprával o kultúre ja, tak tu bola celá opozícia, náš klub v plnej sile. A pozrite sa, kto počúval vás. Keď som rozprával ja, minister kultúry prišiel, keď ste začali vy rozprávať, minister kultúry odišiel. Možnože toto by sme mali zmeniť úplne na začiatku. A ak rozpráva a obhajuje programové vyhlásenie vlády vládny poslanec, tak je podľa mňa nekultúrne, že minister kultúry si nenájde čas, aby si vypočul jeho slová.
Druhá vec. Vy ste použili zas a opäť tvrdé slová a často nás vyzývate na to, aby sme to nerobili ako keby my. Ja som neklamal. Ja som hovoril, že v zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstva kultúry priamo sú inštitúcie, ktoré riadia ľudia. Pretože je to vymyslené takto, tak o nich môžeme hovoriť ako o politických nominantoch. Vy ste povedali, že klamem, lebo mám ukazovať prepojenie na SMER. Nič také som nepovedal. Ak by sme neboli v politickom kolbišti, asi by sme sa veľmi dobre rozumeli.
Áno, vaše programové vyhlásenie ako ďalšia téma hovorí o tom, že sa bude zvyšovať koncesionársky poplatok. Treba to povedať otvorene a jasne. A poslanci, ktorí budú hlasovať za toto programové vyhlásenie vlády, nech vysvetľujú verejnosti, začo a prečo to bude.
No a posledná vec, ktorú budem sa snažiť povedať v ústnej časti svojho prejavu, kde som sa prihlásil, je to strašné, čo sa deje v našich múzeách a čo sa stalo a napriek všetkej snahe čo sa deje v Seredi. Bolo to medializované a dúfam, že sa potvrdí, že to nebola pravda.

Ďakujem za slovo. Ja naozaj ďakujem za tento príspevok pani poslankyni Blahovej. My obidve pracujeme s ľuďmi, ona pracuje s deťmi, s ľuďmi, ktorými sú rôzne naozaj týrané ženy, deti, ktoré sú zneužívané, týrané, zanedbávané, ja osemnásť rokov pracujem s takýmito ženami a deťmi. Vo všetkom s ňou súhlasím okrem jedného jediného, že je treba trošku byť opatrnejší pri prijímaní medzinárodných zmlúv. Teraz myslím naozaj na Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu, ktorý už viacerí teda poznajú skôr pod názvom Istanbulský dohovor. Celé je to o tom, že naozaj dohovor obsahuje mnohé užitočné ustanovenia, ktoré môžu účinne pomôcť obetiam domáceho násilia, napríklad vznik nových krízových centier, zariadení núdzového bývania, právnu pomoc a podobne. Väčšinu ale týchto opatrení my máme v národnej legislatíve. Čo si vyžaduje pozornosť, je, aby sme sa pozreli v tom dohovore naozaj na zameranie a terminológiu, rozsah a monitorovací mechanizmus. O tomto prebehol v občianskej spoločnosti aj medzi akademikmi alebo odborníkmi naozaj nejaký diskurz a nie je v tom zhodnosť. Prvého júna 2014 viac ako 400 signatárov, a naozaj myslím na psychiatrov, pedagógov, upozornilo na tento dohovor, kde odmietajú akékoľvek sociálne experimentovanie s duševným zdravím dieťaťa.Takže určite, áno, pomoc, áno, ochrana. Ale poďme o tom debatovať a možnože s výhradami medzinárodné zmluvy môžeme prijať, ale nie takto, ako sú nám predložené.

Ďakujem vám, pani predsedajúca. V každom prípade to bol veľmi racionálny a súčasne energický výstup, ktorý pripomenul aspoň mne jednu vec, a ďakujem za to pani poslankyni, že v tom vládnom programe, ja som si to ani celý čas tak presne neuvedomil, je obrovská absencia akejkoľvek modernity. Je to vlastne veľmi opatrný vládny program, pretože to, čo títo ľudia urobili, že sa spojili napriek obrovským vnútorným rozporom, zároveň zobralo tvorbe programového materiálu akúkoľvek odvahu, energiu. Celý ten materiál je plný nejasných fráz a nejasných sľubov, pretože sami autori ešte nevedia, na čom sa dohodnú. Ale ten tón absencie modernity, celkovej zaostalosti a problém s pochopením vlastne reality, aká sa ona teraz v 21. storočí okolo nás deje, ten tu predsa vidíme. Mali sme tu politika, ktorý povedal, že demokracia, to je prejav rešpektu k väčšine. Akoby nevnímal, že väčšina nepotrebuje od seba alebo od opozície rešpekt. Ten rešpekt potrebuje menšina v politike alebo aj v spoločnosti. Akoby aj vysokopostavení politici žili v nejakom inom storočí. Ja som rád, pani poslankyňa, že ste pripomenuli storočie, v ktorom žijeme, a nároky, ktoré vyslovujú bežní ľudia, že ktorí by boli prekvapení, keby počuli, aké v tejto sále sú tie bežné nároky a bežné upozornenia prekvapujúce.

Pán predseda, ja sa pripojím k tým, ktorí hovoria, že určitá atmosféra sa tu naozaj zmenila. A ja veľmi rád čítam a veľmi rád mám kontext. A vo vašich prejavoch sa náznaky toho kontextu a nerobenia tých metód, ktoré tu často zaznievajú, a to je vytrhávanie z kontextu alebo kontextuálna akrobacia, zatiaľ nedejú.

Druhá vec ale, čo ma veľmi zaráža, už to opakovane vo vašich prejavoch zaznieva, je vec, že sa staviate ako keby do polohy, že to máte ťažké. Áno, máte to ťažké a to mať ťažké budete. Ale vy ste sa do toho dobrovoľne prihlásili, kandidovali ste, dohodli ste dohodu, na základe ktorej ste sa stali predsedom Národnej rady. A ťažké to budete mať preto, že táto krajina to má ťažké a ľudia žijúci v nej to majú ťažké. Nemôže vás ohroziť predsa pravda, nemôže vás ohroziť a nemôže vám to uľahčiť to, že niekto má ambíciu tú pravdu vravieť. O tom, akým spôsobom a prečo vám ju vraví, rozhodli voliči.A záverom by som vám chcel povedať, skúste si v tom kontexte zachovať jednu vec. Ja absolútne súhlasím, a bol som tak vychovaný, že ten, kto robí, robí chyby. Absolútnym mementom ale je kontext, že ten, kto urobí chybu, za chybu platí. Obe tieto dve veci hovoria o ľudovej múdrosti, o tom, čo ľudia na Slovensku žijú. A je len účelom aj tejto debaty hovoriť o tom, že ten, kto robí a spraví chybu, má za ňu zaplatiť. Toto je ten kontext, na ktorý vás vyzývam. A skúste aj vy z vašej pozície darovať tejto krajine to, že... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Pán predseda, nedá mi nezareagovať na vašu poznámku, keď ste hovorili o tom, že zástupcovia učiteľov, s ktorými ste sa stretli, vám povedali, že 80 % z toho, čo požadovali, je v programovom vyhlásení. Keďže nechcem, aby ste ma považovali za jedného z tých, ktorý politicky chce zneužívať učiteľov, tak vám odcitujem to, čo povedal jeden z týchto zástupcov, predseda Slovenskej komory učiteľov Vladimír Crmoman po tom stretnutí: „Programové vyhlásenie vlády je výsmechom do tváre všetkým zamestnancom, organizáciám a odborníkom v školstve. Sľuby, že programové vyhlásenie novej vlády už konečne budú garanciou a štartom riešenia nahromadených problémov v školstve, sa ukázali byť len ďalšou rozprávkou, ktorou sa politické špičky snažili pred voľbami aj tesne po voľbách uchlácholiť oprávnene nespokojných zástupcov zamestnancov školstva. Samotný priebeh rokovaní k programovému vyhláseniu vlády ukázal, že tu stále politický záujem prevyšuje ten verejný. Školské organizácie neboli jeho spolutvorcami. Boli len prizvané na rozhovory k nemu. Poslali ministerstvu školstva svoje požiadavky, ale keď od neho žiadali spätnú väzbu, ktoré z nich a ako budú implementované do programového vyhlásenia vlády, dostali odpoveď, že treba počkať na rozhodnutia vlády a koaličných partnerov.“ Toto je odpoveď predsedu Slovenskej komory učiteľov Vladimíra Crmomana. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vôbec nechcem byť osobný, pán Danko, ale kde kto tvrdí, že vo vás, dúfam, že vás to neurazí, príliš ostal kus idealistu, že vraj nie ste iba Ficova figúrka. No po vašom prejave, samozrejme, na to neviem odpovedať, to ukážu až nejaké tie dlhšie časy.

Dobrý dojem na nás v opozícii, pokiaľ ide o vašu politickú autonómiu, urobila ignorácia celej strany SMER, a teda väčšiny koaličných poslancov, ktorá kašle na váš prejav aj na túto diskusiu, spravidla sa do nej ani nemieni zapojiť. To by naznačovalo, že naozaj ste sám sebou a že je to tak, ako to aj inak byť nemôže, že toto nie je koalícia ani štátotvorná, ani iná, ale je to koalícia z núdze, je to koalícia utilitárna a veľmi pragmatická, je to koalícia najväčších politických rozporov a rozdielov, aké slovenská politická scéna kedy nosila.

Pridávam sa spolu s ostatnými k dobromyseľným poslancom, ktorí vám naozaj úprimne prajú dobré zdravie, ak máte ísť na nejaký zákrok, aby dobre dopadol.A na záver ešte odporúčam naozaj s ohľadom na to, ako realisticky tu budete musieť robiť politiku, menej toho poučovania, moralizovania opozície. Vy ste na strane moci, nepovyšujte sa alebo pamätajte na to, že toto moralizovanie naozaj vyzerá na tejto strane v týchto laviciach ako povyšovanie. Nie je to namieste. Nehovorte nám, aká má byť demokracia a ktoré strany patria do parlamentu. To nehajme voličom, tí nám to povedali a povedia to znovu o štyri roky aj vám.

Pán predseda, ďakujem veľmi pekne. Ja som už viackrát sa vyjadrila, že veľmi pekne hovoríte, mne sa to páči, ja to rada počúvam, ja to rada čítam, len mi v tom vždy chýba potom tá koncovka, tie skutky a aj trošku veľkorysosti zo strany koalície.

Obvinili ste opozíciu, že je príčinou zlého vnímania politiky u ľudí, ale však vládna strana SMER tu bola osem rokov. Posledné štyri roky mala absolútnu moc, mohla zmeniť čokoľvek, čo len chcela, mohla urobiť, aby tá politika bola vnímaná fantasticky u ľudí, mali tú moc.

Máte pravdu, že ľudia sú frustrovaní, ale oni sú frustrovaní nie z opozície. Oni sú frustrovaní z toho, že v nemocniciach sa nič nezmenilo, že oni prídu do nemocnice a musia si nosiť ten záchodový papier. Oni sú frustrovaní z toho, že v škole ich deti majú stále horšie a horšie výsledky a namiesto riešení len hovoríte, že je to vina opozície a že učiteľský zbor je dokonca zneužívaný politikmi. K tomu sa ohradzujem.

Peniaze, za ktoré by sa mala navýšiť mzda učiteľov, ste vypočítali, že je to jedna miliarda, a hovoríte, že to je ohromný peniaz. Ale v minulom vládnom období vláda nemala problém prísť a predstaviť projekt obchvatu tuto pri Bratislave, ktorý stál nie jednu miliardu, ale štyri miliardy.

Je pravda, že kto nič nerobí, ten nič nepokazí. No elementárnou slušnosťou je, že ak sa niečo pokazí a ak niekto niečo pokazí, tak treba vyvodiť zodpovednosť. Vyvodenie zodpovednosti za tie štyri roky sme tu nevideli ani raz.A na záver by som sa vám chcela ospravedlniť, ak sa vás niečo v mojej rozprave dotklo, ja o vašom zdravotnom stave som nevedela, nebola som informovaná, a teraz to myslím naozaj úprimne, viem, čo je choroba, želám vám zo srdca skoré uzdravenie.

Pán predseda Danko, ja takisto by som sa chcel vyjadriť k tomu, že tak ako vám, aj Robertovi Ficovi prajem osobne pevné zdravie. Nikdy v živote by som si nedovolil čokoľvek si pomyslieť iné, ako priať ktorémukoľvek človeku, aby bol čo najdlhšie zdravý a aby netrpel žiadnymi chorobami.
Čo sa týka vášho vystúpenia, hovorili ste o tom, a by som povedal, tak opakovane za posledné dva týždne alebo neviem, koľko to už trvá, také moralistické reči, ako by sme nemali trpieť nenávisťou, nemali by sme sa urážať, nemali by sme používať niektoré slová, ale ja by som vám pripomenul tlačovú konferenciu vašu z tohto týždňa, myslím, že bola v utorok alebo v stredu podvečer. Celá adresovaná mne z vašej strany a bola plná urážok, osočovania, opovrhovania. A preto by som vás chcel požiadať, aby to neboli vo vašom prípade len slová, ale aj skutky. A to je zároveň to, čo viac-menej všetci opoziční poslanci vyčítame v našich vystúpeniach. A, áno, to je možno to politikum, ktoré tam nechcete vidieť, že spochybňujeme programové vyhlásenie vlády nie kvôli tomu, čo ste tam napísali, tých pekných slov je tam kopa, uznávam, tam má po troške zo svojho programu každý z vás, MOST – HÍD necelých 10 %, SNS možno 20 %, áno, niečo ste si presadili, ale podstatní sú ľudia. Čiže nie sú dôležité tie slovíčka, ale tie skutky. A ani vy, ani ostatní ľudia zo SMER-u, ani Béla Bugár nie sú nepopísané listy, každý z nás vie, čo môžeme od vás čakať, a preto máme obavy.