Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Kolegyne, kolegovia, to je téma mimo možno môjho odborného rozsahu, pretože väčšinou sa snažím rozprávať či už o hospodárstve, alebo verejných financiách, ale je to téma, v ktorej sa pohybujem ako občan, ako človek, a preto mi nedá neprísť sem (reakcia z pléna) ako manžel, presne tak, ako otec, sused, priateľ. Ďakujem pánovi Budajovi za doplnenie týchto rolí (povedané so smiechom), ale chcem naozaj k tomu tak...
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Kolegyne, kolegovia, to je téma mimo možno môjho odborného rozsahu, pretože väčšinou sa snažím rozprávať či už o hospodárstve, alebo verejných financiách, ale je to téma, v ktorej sa pohybujem ako občan, ako človek, a preto mi nedá neprísť sem (reakcia z pléna) ako manžel, presne tak, ako otec, sused, priateľ. Ďakujem pánovi Budajovi za doplnenie týchto rolí (povedané so smiechom), ale chcem naozaj k tomu tak vystúpiť, taký môj pohľad ľudský, poviem ľudský pohľad.
Na jednej strane áno, vždy keď je diskusia, je to dobré, pretože diskusiou sa dá dospieť iba k nejakým záverom. Na druhej strane je veľmi dôležité, ako sa tá diskusia odohráva, a čo je jej cieľ. Pretože myslím si, že pri každej diskusii, ak nám ide o rovnaký cieľ a o dobro cieľu, tak je dôležité, aby sme podľa toho volili aj prostriedky. Ja som z konzervatívneho prostredia. A preto vám sa pokúsim povedať, ako to prežívajú ľudia v tom konzervatívnom prostredí. Pretože tu nejde teraz o to, čo, áno, my tu môžme robiť zákony v zmysle, že ideme teraz ako keby presadiť nejaké veci na ľudí, ktoré na nich budú platiť, ale myslím si, že každá strana prichádza s nejakým programom na to, aby vystihla myšlienky ľudí, ktorí tu žijú, a chce pre nich dobre. A to je, myslím si, že to najdôležitejšie, že ak naozaj uvažujeme o tom, že chceme priniesť prostredie, kde ľudia sa budú dobre cítiť, tak myslím si, že to je to kľúčové, že v tom je tá poctivosť poslancov, že by malo ísť im o dobro ich života v tejto krajine, na Slovensku, kde žijú. A ja teda keď sa pohybujem, a pohybujem sa aj mám priateľov, ktorí sú aj liberálne zmýšľajúci, mám priateľov, ktorí sú aj konzervatívne zmýšľajúci, a musím povedať, že istý čas života som zmýšľal viac liberálne, potom na základe určitých okolností sa moje zmýšľanie zmenilo, ale to v tomto momente nie je podstatné, tým chcem len povedať, že tá empatia je, myslím si, že pri každej diskusii potrebná, ak chceme pochopiť naozaj, by som povedal, obavy každej tej skupiny ľudí, ktorá tu niečo komunikuje. Teraz nemyslím tu priamo v parlamente, ale v spoločnosti, pretože tie dialógy sa odohrávajú aj v spoločnosti medzi ľuďmi. A ja preto rád vychádzam aj, keď to tak poviem, pri akejkoľvek probléme k nejakej druhej strane, aby som si vypočul so záujmom, že čo je tá skutočná obava, ktorú ten človek má, a pochopil, prečo tú obavu má, pretože, myslím si, že to je úplne kľúčové, lebo áno, samozrejme, vždy môžem povedať, vieš čo, tvoja obava ma nezaujíma, takto to bude. Neviem, myslím si, že toto nie je správny ani ľudský spôsob, ak tu chceme sa dobre mať. Lebo ak si tu budeme presadzovať jedni na druhých, a ja chápem, áno, dnes sa to mnohokrát deje v spoločnosti, ale, aby som sa teda vrátil k podstate tej debaty, o ktorej predpokladám, že všetkým nám ide, je násilie na ženách. Pretože aj ten Istanbulský dohovor hovorí, že o predchádzaní násilí na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu. Čiže myslím si, že Martin Poliačik to tak hovoril, že tí tvorcovia, ak im išlo v tom, aby sa predchádzalo násiliu na ženách, tak toto je cieľ, a ak sa tento cieľ naplní, tak je úplne jedno, čo sa stalo s Istanbulským dohovorom, dôležité je, že sa naplnil ten cieľ. A myslím si, že tá debata by mala byť v prvom rade o naplnení toho cieľu.
Áno, dnes sa tu bavíme o Istanbulskom dohovore, ale holt bavíme sa preto, pretože tento dokument tu už niekoľko rokov vytvoril veľkú polarizáciu v spoločnosti. A teraz sa tu pretláčajú, pretláčajú navzájom tieto tábory a ide o to, že kto má väčšiu silu a kto koho pretlačí. Ja osobne si myslím, že keď prišiel nejaký dokument, ktorý tu spôsobil takúto polarizáciu, tak je lepšie sa začať baviť o skutočnom probléme a ten dokument naozaj dať bokom, pretože ten cieľ aj toho dokumentu je, že chceme predchádzať násiliu na ženách a domácemu násiliu a chceme teda bojovať proti tomuto násiliu. A priznajme si aj to, že naozaj mentalita nás Slovákov sa istým spôsobom vyvíja, že sme boli, boli ovplyvnení aj minulým režimom, vidíme to, ja osobne to vidím napríklad v takej oblasti, možno som to párkrát hovoril aj o tom korupčnom zmýšľaní, že sme podľa mňa ľudia tak nainfikovaní, teraz opäť nehovorím len o tomto pléne, hovorím o spoločnosti, že už podvedome si ani niekedy neuvedomujeme, že, že ako zmýšľame. Ja to tak rád hovorím na takom príklade, že keď sa niečo stane nejakej blízkej tvojej osobe doma, alebo teda vašej, že čo človeka prvé napadne. Ak človeka prvé napadne, že komu zavolám, koho poznám, kto by mi mohol pomôcť dostať lepšiu starostlivosť, tak toto už samo osebe hovorí, že nezmýšľam systémovo, že áno, je tu jeden funkčný systém a že nemusím niekoho poznať na to, aby som sa mal lepšie, lebo to je podľa mňa to, čo tu vštepil komunizmus, ale je tu proste fungujúce organizácie, fungujúce nemocnice a tak ďalej, a preto nemusím rozmýšľať, koho poznám, ale musím rozmýšľať, ako rýchlejšie sa, najrýchlejšie dostanem do nemocnice. Do tej najbližšej, ktorú mám, lebo verím, že tam dostanem najlepšiu starostlivosť. Áno, u nás to zatiaľ tak nefunguje, ale k tomu smerujeme.
A teraz keď hovorím opäť o tej mentalite, máme tu mentalitu, si myslím, že ak ty nemáš názor, aký mám ja, tak si môj nepriateľ. A toto nám podľa mňa tiež vštepovali 40 rokov. To bol režim, ktorý keď nemyslíš to, čo my, je s tebou zle. A myslím si, že tým je poznačená celá diskusia, ktorú tu máme, pretože akoby sme tak chceli sa stádovať, že tak my máme ten správny názor, vy ste naši nepriatelia a musíme byť automaticky nepriatelia. A ja som zažil, žil som aj v zahraničí, žil som istý čas aj v Spojených štátoch a musím povedať, že tá diskusia v čase, keď som tam žil, neviem, ako je to teraz, ale bolo to pár rokov už dozadu, tiež, tiež už starnem (povedané so smiechom), a tak sa mi páčilo, že mohli sme mať odlišné názory, ale napriek tomu sme mohli mať dobré vzťahy medzi sebou, mohli sme byť priateľmi a rešpektovali sme to. Čiže myslím si, že úcta je niečo bazálne, čo v spoločnosti potrebujeme, čo do spoločnosti potrebujeme priniesť.
Ale aby som sa vrátil späť teda k tomu násiliu na ženách. Ja osobne z toho aj čo počúvam, aj čo vidím, áno, je to problém. Môžme tu hovoriť aj o tom, že legislatíva je nastavená, ale však legislatíva je nastavená aj pri DPH a podobne a vidíme, že úniky sa dejú, čiže ako vždycky je o tom, že ako vieme tú legislatívu pretaviť a implementovať. A to je zase o ľuďoch a tam nás zase môže mnohokrát dobiehať práve tá mentalita, môže nás dobiehať poctivosť jednotlivých úradníkov, či už je to pri výbere DPH alebo či už je to aj pri násilí na ženách. A preto pre mňa je tuto toto takým človekom, s ktorým, keď sa pýtam na túto oblasť, Anka Verešová, ktorá sa veľa rokom, dlhé roky v tomto pohybuje a má skúsenosti z praxe a vie pomenovať oblasti, kde to, kde to nefunguje. A z toho, čo počúvam, tak áno, to, že povieme, že legislatíva je nastavená, ešte neznamená, že problém tu nie je a že násilie sa tu nepácha. A, a preto musíme ísť ďalej, musíme ísť ďalej a podľa mňa to je to poctivé, ísť ďalej v tej debate a v presadení, v tej implementácii a to už, to už pomenujte vy, aby sme dosiahli ten skutočný cieľ, a to je, aby sme predchádzali násiliu na ženách. Osobne si myslím, že nejaký dokument je zase len papier, povedzme si na rovinu. Toto nám proste tú situáciu nevyrieši. Osobne si myslím, že opäť to bude o tých ľuďoch, ktorí budú musieť tie kroky urobiť. Takže preto keď sa pozerám na tú polarizáciu, ktorá sa tu deje, a ja sa rozprávam teda s ľuďmi aj z toho konzervatívneho tábora, a to, čo tu, nebol som tu celú debatu, ale ja som citlivý na tie argumenty, ktoré odznievajú v tejto skupine ľudí, ktorá nie je malá a ktorá teda tieto obavy vyslovuje, tak si myslím, že ak nám naozaj ide o tú vec, a tým myslím násilie na ženách, aby sa toto eliminovalo, tak nepotrebujem, teraz to možno tak preženiem, šermovať Istanbulským dohovorom, ale môžem sa s tými ľuďmi baviť o násilí na ženách. A vôbec sa s nimi nepotrebujem baviť o Istanbulskom dohovore. Čiže tento osobne si myslím, že nie je potrebný, aby sme ho tu mali na to, aby sme odstránili násilie na ženách. Myslím si, že otázka je, či tu je dosť takých ľudí, aj v parlamente, ktorí sú ochotní, aj na tých úradoch a podobne, ktorí sú ochotní eliminovať to násilie na ženách. Pretože o tom to je, koľko ľudí v skutočnosti je ochotných eliminovať násilie na ženách, či už na úradoch, či už v tých organizáciách, ktoré to robia, pretože tam je ten, keď to tak poviem, pes zakopaný, a potom, samozrejme, aj o vzdelávaní a edukácii. Lebo myslím si, že my potrebujeme vychovávať, však ja ako otec a manžel, alebo teda rodič v rodine, však to je aj o tom, čo ja tie deti učím, o tom, ako, ako v škole tie deti sú vedené k vzájomnej úcte, pretože, povedzme si, násilie je vždycky nedostatok úcty. Nie? Pretože ak je niekde úcta, nemôže tam byť násilie. Ale o úcte sa veľmi málo hovorí a už veľmi málo sa ukazuje príklad. A toto je podľa mňa opäť miesto, kde je ten pes zakopaný, kde potrebujeme hľadať tie východiská a kde, čo potrebujeme priniesť aj do diskusie, do verejnej diskusie, je práve tá úcta.
Takže ja osobne práve aj z toho dôvodu, že vidím, že tento dokument spôsobuje veľkú polarizáciu práve kvôli tým článkom, ktoré tu boli spomenuté práve kvôli rodu, slovo rod a rodovej rovnosti, práve toto je to ťažisko, ktoré, by som povedal, bráni, aby sme sa venovali skutočnej podstate, a to je násilie na ženách. A ja osobne si myslím, že tam by sme mali smerovať tú pozornosť a mali by sme tým pádom odložiť, ako som povedal, tento dokument stranou. Nepotrebujeme ho na to, aby sme vyriešili násilie na ženách, a v skutočnosti si myslím, že aj keď tento dokument odložíme, a nikdy na Slovensku nebudeme o ňom viac hovoriť, ale budeme sa venovať násiliu na ženách a budeme eliminovať násilie na ženách, alebo aj na iných skupinách, tak aj tí tvorcovia dokumentu, ak to mysleli úprimne, a išlo im naozaj o elimináciu násilia na ženách, tak budú spokojní a nikto nám nebude nikdy vyčítať to, že sme neratifikovali nejaký dokument. Čiže poďme sa vrátiť k meritu veci, kolega ma tuto už pobáda, ale myslí si, že mám to natiahnuť, aby sme neprebrali, neprebrali ďalšie body. Nie, žartujem.
Aby som teda dokončil, takže..., stratil som myšlienku, ale... Á nie. Takže aby som dokončil, myslím si, že dôležité je urobiť všetko preto, aby sme to merito veci, násilie na ženách naozaj eliminovali a zamerali sa na tieto kroky. Ja osobne neviem v tomto momente vyhodnotiť do akej miery tá legislatíva je alebo nie je v súlade, lebo toto nie je oblasť, ktorou sa zapodievam, ale o tom, dobre, to môže byť prvý, prvá, prvá fáza, ak tu teda niečo v legislatíve ešte nesedí, tak nech sa tá legislatíva upraví tým pádom.
Ak zistíme, že upravili sme legislatívu, a napriek tomu nedosahujeme výsledky, aké by sme mali, tak musíme ísť ďalej. A toto presne, tá debata na odborníkov, ale prihliadnime, prosím, na to, čo občania prežívajú a čo občania, by som povedal, vnímajú, pretože keby som zobral aj iné oblasti, ktoré sú polarizujúce, tak keď sa aj bavíte s ľuďmi, ktorí sa venujú, napr. keby som zobral obranu, keby som zobral naše členstvo v Severoatlantickej aliancii, to je tiež jedna z oblastí. A myslíte si, že to vyriešime nejakým dokumentom? Myslím si, že to vyriešime práve to, tým vzdelávaním a tou diskusiou a chodením a vysvetľovaním ľuďom. Toto je tá cesta. Niekto si to proste musí obšlapať medzi ľuďmi a vyhrnúť si tie rukávy a rozprávať s ľuďmi, pretože to je tá cesta. To, že sa nejaký dokument, my sme v Severoatlantickej aliancii, a napriek tomu medzi ľuďmi rastie ako keby odpor. Čiže vidíme, že toto samo o sebe nefunguje. Ale pretože je tu, informácie môže šíriť ktokoľvek a ja si myslím, že je veľmi poctivé, aby sme naozaj diskutovali s ľuďmi a boli empatickí na to, čo hovoria, snažili sa ich pochopiť, a potom vysvetľovať. A preto si myslím, že aj ten Istanbulský dohovor je dobré, ak teraz ho naozaj raz a navždy dáme zo stola dole a začneme sa baviť o násilí na ženách, a tam zameriame svoju pozornosť, pretože my to môžme vyriešiť aj interne. Môžme to vyriešiť v rámci krajiny. Ak to nevieme vyriešiť v rámci, my doma, no tak kto nám to pomôže vyriešiť. Čiže je to opäť, o nás, o Slovákoch, ktorí to musia, sa toho chopiť. Takže je to taký apel alebo výzva, alebo neviem, taký možno pohľad na nás všetkých, ktorí sme tu, a osobne si myslím, že kľúčom je naozaj úcta, ktorá je asi veľmi ťažká preukazovať, lebo život nás skúša často, ale to je tá výzva, ktorej čelíme každý deň a ktorej sa musíme naučiť v tých situáciách, vždy ju priniesť a zasievať, lebo tá prinesie dobré ovocie.
Ďakujem. (Reakcie z pléna a reakcia rečníka.)
Skryt prepis