Videokanál klubu

Ďakujem pekne, pani kolegyňa a páni kolegovia. Takže áno, VÚC-ka, poďme od VÚC-ky. Takže keď sme preberali, naši, hovorili ste iba o dvoch krajoch, ja hovorím o všetkých krajoch, tak prakticky už sme mali rozpočet na ďalší rok pripravený, vybavené, nemohli sme s ním robiť nič. To je číslo jedna. Po druhé, tlmočil som, áno, začneme sa tým zaoberať, ale pýtam sa, jak je to možné, že sme to od roku vzniku VÚC-iek vôbec neriešili. My sme tam nemali ani jedného poslanca, to vám garantujem, ani jedného predsedu VÚC-ky. Takže, vážení, ja sa pýtam, štát odovzdal kompetenciu a sa vykašlal na vysporiadanie. A to je problém. A Slovenský pozemkový fond môže aj vlastnú iniciatívu vyvinúť, vážení, lebo to má v náplni práce, takže, pozor, môže iniciovať, zákon na to už je a funguje, len sa pýtam, jak je to možné, že to nejde, sa to nerealizuje v praxi. A potom máme rôzne žaloby na súde, ktoré nás stoja v Štrasburgu, viete koľko. Jedna prehratá žaloba 5 miliónov korún. Vybavené. Tak sa pýtam, z jakých peňazí chceme platiť tie žaloby, ktoré budú ďalšie. Takže toto. Takže áno, pán kolega, beriem, dal som iniciatívu, uvidíme ako v ďalšom rozpočte.
Čo sa týka, ktoré stavovské, no spomínal som lesákov. No dobre, však máme tam združenie vlastníkov lesov. Máme a urbariátov, nech sa páči, nech tam budú, nech takisto, oni takisto. Slovenský pozemkový fond má veľké podiely v urbariátoch. Viete, jaké sú tam problémy? Týkajúce sa napríklad poľovných revírov? Však to sú neskutočné problémy! Keď Slovenský pozemkový fond sa prikloní na stranu oligarchov a, chudáci, miestni poľovníci, viete, kam môžu ísť?! A ja vám prinesiem desiatky príkladov. Len keď začnete sa, vyskakovať, tak viete, čo sa stane? Že urbariát vás zneguje v mnohých prípadoch. Však aj vy dostávate, neverím, že vy nedostávate, kolegyne a kolegovia, sťažnosti z urbariátov, ako pôsobí fond, keď majú nejaké rozhodnutie, valné zhromaždenie. V niektorých prípadoch je to katastrofa.

Ďakujem ti, Martin, za tvoj príspevok. Ja by som chcela ešte potvrdiť aj to, že vlastne nie sú vysporiadané pozemky pod škôlkami, základnými školami, pod verejnými budovami, aby títo mohli čerpať eurofondy. Je to veľmi dôležité vysporiadať tieto pozemky. Ďalej pozemky pod komunikáciami, nie je tam určený vôbec právny vzťah. Ďalej nemáme určené v zákone, ako na tých, čo sa nestarajú o svoje pozemky. Nie je nato legislatíva. Ďalej. Nie, ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Pán predseda, pani navrhovateľka, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, vážení hostia, prv, keď som si prečítal, že máme 330-ku, ja ju takto volám familiárne, na stole, tak som hneď, pozemkové úpravy, jednoduché pozemkové úpravy, ideme do nejakých krkolomných ďalších braní, musím povedať, pôdneho fondu, pretože tie EPÚ v praxi nám zaberajú pôdny fond na IBV-čku. A to sa mi vôbec teda nepáči, vážený kolega, to musím povedať otvorene. Vám ukážem desiatky prípadov, kde vyslovene sa dobrý úmysel znegoval, takže asi tak. No a potom som zistil, že riešime fond. Áno, tento zákon deklaroval Slovenský pozemkový fond a jeho vznik v auguste ´91 a jeho rozšírenie, myslím si, že dalo sa aj riešiť iným spôsobom.
Vy ste síce, pani navrhovateľka, samozrejme, že skonkretizovali, aby sa urýchlil proces rozhodovací a ďalší, a ja sa pýtam, ideme rozširovať z 11 na 13 členov. Dávame tam už určitých, by som povedal, že sekčných odborníkov, ZMOS za nejakú samosprávu a Slovenskú poľnohospodársku a potravinársku komoru. Pýtam sa, nedalo sa to poriešiť v súčasnej zostave? To znamená, keď šesť navrhuje vláda a päť Národná rada, aby v tejto zostave už boli nominanti aj ZMOS-u, aj SPPK, keď budeme potrebovať. Pretože keď si vezmeme § 35, čo vlastne rozhoduje rada, takže rada kontroluje hospodárenie prostriedkov pozemkového fondu, kontroluje ďalšie činnosti fondu, ak si kontrolu vyhradí, prerokúva ročnú správu o činnosti vnútornej kontroly a sťažnosti, schvaľuje rokovací poriadok rady, určuje audítora na overenie účtovnej uzávierky fondu, prerokuváva právne akty, podľa § 35 ods. 2 to je, sú predkladané štatutárnym orgánom. Toto sú asi tie veci, ktoré najviac asi tlmí táto rada, pretože tam, musím povedať, že do rady fondu nejdete za odmenu, tam idete za trest. Tam za jeden mesiac máte na hlave od 600 do 1 200 podaní, v ktorých musíte nejakým spôsobom prelustrovať. A trošku keď sme aj delegovali v minulom volebnom období, tak som sa s tým oboznámil, proste je to tak. Ďalej navrhuje rozpočet, návrh rozpočtu príjmov, táto správna rada, účtovnú uzávierku overenú audítorom, návrh rozdelenia hospodárskeho výsledku pozemkového fondu, výročná správa, prešetruje sťažnosti. To znamená, všecky ostatné okrem tohto jedného viac-menej sú klasické veci, ktoré, či tam budú deviati alebo ôsmi, je to rovnako, alebo jedenásti.
Ale toto sa mi nezdá, pretože sa pýtam, máme iba komoru v poľnohospodárstve, teda v pôdohospodárskej brandži? Pýtam sa, kde sú lesáci, keď už takto? A kde sú ostatní, možnože tí malí drobní farmári? Keď už dávame akože nejakú tú gestorskú, nejakú tú sekčnú, sekčný by som povedal, že útvar, ktorý by mal reprezentovať dané.
Čo sa týka ZMOS-u, tiež neviem, pretože Slovenský pozemkový fond je vytvorený na dobu určitú, ja hovorím, pokiaľ tu bude štátna pôda a pôda neznámych vlastníkov. Štátna pôda tu bude dovtedy, nieže dokedy ju nerozpredáme, ale dokedy nevysporiadame krivdy voči našim občanom cez rôzne inštitúcie, ako reštitúcia, záhradkárske osady, ochrana prírody, nádrže vodné, cesty, ktoré nemáme vysporiadené, II. a III. triedy. Z tohto balíka štátnej pôdy štátnej pôdy by sme mali toto riešiť, vážení kolegovia. To znamená, my to neriešime, my to riešime minimálne a skôr konštatujeme, že každý rok predáme od 300 do 1000 hektárov pôdy štátnej, ako keby sme mali vyriešiť tieto veci. A musím povedať, že VÚC-ky ku svojim dvojkám a trojkám sa správajú ako nutní chrobáci a nechcú riešiť vysporiadanie ciest pod, teda pozemkov pod cestami.
Sa pýtam, ako chceme investovať do ciest, keď nemáme vysporiadané pozemky? Je to čierna stavba, ľudia boží, čierna stavba. Však to sú normálne základné veci, princíp vlastníctva a nejaká stavba na tomto vlastníctve. Vážení, ale my to neriešime. Takže ten Slovenský pozemkový fond má iné účely ako tento a myslím si, že ZMOS v pohode môže mať svojho zástupcu, či už to dáme cez Národnú radu alebo cez vládu v tých jedenástich členov, ktorí sú už doteraz tam. A myslím si, že znovu diskriminujeme, keď už takto chceme nejak sekčne, určitú časť aj toho spektra agropodnikateľov, ktorí tam nebudú mať zastúpenie. Ja tam chcem vidieť mladých farmárov, ja tam chcem vidieť agro, ekologických farmárov, ktorí nie sú v tejto komore, a ďalších. A sa pýtam, právom koho? Lesníkov, kde máme? Viete ako, no nie sú tam zastúpení. Takže zase to nejako ideme účelovo riešiť a mne sa to vôbec teda nepáči, vážení. A chcel by som, aby ste sa nad tým zamysleli, keď to dáme do toho druhého čítania, čo tam vlastne chceme. Ja samozrejme tam budem, keď tam budem dávať samozrejme nejaký pozmeňovák aj v konzultácii s týmito odbornými ďalšími nejakými útvarmi, ktoré u nás v pôdohospodárstve fungujú. Myslím si, že Slovenský pozemkový fond... Viete, jak sa o ňom hovorí? Že je to realitná agentúra, ktorá si robí z informácií biznis.
Nechcem vstupovať do svedomia žiadnym pracovníkom, to už nech si každý na svojom regionálnom odbore utrasie, túto kapustu, ale myslím si, že stále nevieme urobiť poriadok so Slovenským pozemkovým fondom. Pani Šklíbová, nová riaditeľka, prisľúbila, že samozrejme bude riešiť veci. Viete, pod koho patrí Slovenský pozemkový fond? Kolegovia, viete, pod koho? Národ hovorí ministerstvo pôdohospodárstva a neni je to pravda. Patrí pod vládu. To znamená, že vláda rozhoduje, ako tam bude, nebude, kontrola, nekontrola. Takže, občania Slovenskej republiky, vláda ma na svojom triku aj kladné, aj záporné konania Slovenského pozemkového fondu, nie ministerstvo pôdohospodárstva. Opakujem, nie ministerstvo pôdohospodárstva. Svoj rezort si budem hájiť, aj keď to bude pravda taká alebo onaká. Takže nie, nespadá to na rezort a na ministra, ministerku nášho pôdohospodárstva.
Takže, vážení, chcel by som, aby ste sa zamysleli nad tým, či je to potrebné, pretože na druhej strane možnože plačú na regionálnych odboroch, že niektoré veci nestíhajú ani kontrolovať, ani robiť. Takže neviem, či netrebalo by uvažovať skôr takto ako posilniť, keď už chceme nejakým spôsobom posilňovať, lebo je to tiež veľký problém. O fluktuácii, resp. odchádzaní, prichádzaní ľudí na fonde nebudem ani hovoriť, pretože veľa vecí neviem, pani navrhovateľka, aj to neni samozrejme, predmetom tohto, čo ste dávali. Ale mne tam najviac viete, čo škodí? Únik informácií. A to je neskutočné.
To je neskutočné, kedy máte únik informácií a pri reštitučných konaniach nedostanete pozemok, pokiaľ vopred sa nezavrete danému subjektu, a to je jedno, či je to právnická či fyzická osoba, že mu to okamžite predáte, ak sa stanete v reštitúcii majiteľom tohto pozemku. Veď to je výsmech! To je výsmech reštitučného konania, pri ktorom zrode som bol aj ja, lebo som zakladal pozemkový úrad v Prešove. A tento zákon som uvádzal do praxe. A sa hanbím, ako sa to za tie roky zvrhlo a každý, keď povie reštitúcia, tak každý si myslí, že je to ten najväčší zlodej, ten najväčší privatizér, ktorý tam čachruje. Lenže, žiaľ, aj úrady, ktoré mali strážiť tú zákonnosť a tú čestnosť tohto konania a ten reštitučný, reštitučná idea je super, odškodniť aspoň čiastočne zmierniť. Áno, ako hovorí pani ministerka, aj v zákone je tak napísané, čiastočne zmierniť odškodnenie krívd, ktoré tu boli urobené.
A aby bolo jasné, to musím povedať, lebo neviem kedy bude najbližšie takáto možnosť, že zmiernenie krívd, vážení občania Slovenska, znamená to, že bol tam daný termín pri reštitučných konaniach zákona 229, 503 a zákona o cirkvách. Keď ste lehoty termínu neuplatnili, nárok pre-pa-dá. To je to čiastočné zmiernenie krívd. A ešte jedna vec, ktorú musím povedať národu slovenskému, že čiastočne kvôli tomu, že bola obmedzená výmera, ktorú môžu reštituenti prevziať, 150 hektárov poľnohospodárskej pôdy, 250 hektárov všetkej pôdy. To je čiastočne zmiernenie krívd, nie úplne odškodnenie. Lebo neviem, či aj vám, kolegovia, aj mne sa dostávajú teraz listy aj cirkevných predstaviteľov, ktorí hovoria, že chcú mať znovu otvorenú reštitúciu. To sa asi už nebude dať, lebo to je, to by bolo znegovanie všeckého.
Takže ja som asi svoj čas minul. Takže, pani navrhovateľka, chcem, aby ste sa zamysleli nad touto mojou nejakou poznámkou, mojím nejakým apelom. Myslím, že dá sa to riešiť aj v tých 11 členoch rady a dúfam, že to zvládneme spoločnými silami. Žime tak, odkaz našich predkov, aby sme mali aj chleba, aj neba.
Ďakujem pekne.

Vecné otázky, ktoré nastolil pán poslanec Dostál, sú samozrejme na mieste. Je tu druhá stránka diskusie, ktorou sa on nezapodieval, ale ktorú si dovolím k tomu pripomenúť. Mediálna legislatíva v Slovenskej republike dokazuje svoju neúčinnosť a zlyhávanie. Mediálny priestor, ktorý je verejným priestorom, nie je dnes zónou zdravého rozumu. Mediálny priestor nie je zónou, ktoré by, kde by sa slovenský občan mohol spoľahnúť, že verejný diskurz je dôveryhodný. Stáva sa často hrozbou a nie pomocou zdravého rozumu. To je proste vývoj, ktorý spôsobili nové technológie, ktoré spôsobila ľahká dostupnosť týchto technológií a vznik úplne nového fenoménu, v ktorom lož, nepravda je každodenným chlebíkom reálneho mediálneho priestoru Slovenska.
Ja tomuto zákonu zazlievam predovšetkým to, že rieši malú, malú, aj to nie veľmi účinným spôsobom, malú oblasť tejto chorej zóny. Zazlievam to len jemne, pretože riešiť mediálny verejný priestor sa nedarí ani v iných štátoch sveta, ale uprednostnil by som, keby to nebolo účelové, teraz vyslovene pre politikov vyhovujúca slamka, ktorej sa niekto chce chytiť. A keby to bol... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Hrnčiar, ja som veľmi vďačná za skúsenosť, ktorú ste tu povedali, a myslím si, že viacerí z vás, ktorí tu sedíte a v politike sa už roky pohybujete, tak tých skúseností máte neúrekom. A som aj vďačná za to, že sa tu o nich všetkých hovorí. Ja si nemyslím, že je novinár ako novinár a nestaviam novinárov na piedestál neomylnosti.
Ešte by som chcela povedať, že aj skúsenosti, ktoré tu odzneli, súviseli do veľkej miery s predvolebnými kampaňami, ak som to správne porozumela. A vieme, že aj v tých predvolebných kampaniach sa váľajú vedrá, vedrá špiny, sprava, zľava, odvšadiaľ. Bodaj by to tak nebolo, ale obávam sa, že máme tu niekoľko volieb a zopakuje sa to znova. Ale bolo by veľmi krásne, keby sme možno pre začiatok urobili takú vec podľa Solženicyna, my všetci by sme si zobrali príklad a začali nežiť v klamstve. Takže aj taký pekný.

Tuším Umberto ako povedal, že raz keď je niečo napísané, tak autor by sa k tomu už ďalej nemal vyjadrovať, že má to byť ponechané na každom jednom človeku, aký odkaz si z toho odnesie. Ale teda ja reagovať, napriek tomu, že si Umberta Eca vážim, budem.
S pánom Senkom súhlasím. Je to o filozofii, v každom prípade. Tie odôvodnenia som v rámci rozpravy povedala, s ktorými skrátka v tomto nastavení, jako ten návrh je spracovaný, s nimi súhlasiť nemôžem.
Pán Číž, my si tak filozoficky nerozumieme, ja sa chcem dožiť dňa, skutočne chcem tu byť živá a zdravá v momente, keď všetci budeme dodržiavať ústavu bez rozdielov. Dúfam, že sa toho dožijem.
Pánovi Farkašovskému ďakujem za poznámku, tam nie je čo vytknúť.
No a pán Mazurek, ja budem na vás reagovať. Rozmýšľam teraz, kde začať. Nebudem asi vyvracať tie vaše teórie o tom, ako sme miláčikmi médií. A to, čo som povedala o tomto zákone a práve na odpoveď, určite pre nás verejných funkcionárov nie je príjemné, keď si o sebe prečítame, ako to vnímame, klamstvá, nepravdy alebo niečo, čo nám skutočne môže tie vzťahy a život ako taký pokaziť. Stále si myslím, že tu máme dostatok nástrojov a teda priestoru na to, aby sme sa vedeli tejto veci postaviť. Nie vždy vravím, že je to úplne funkčné, aj vzhľadom na to, ako funguje naše súdnictvo. Častokrát, aj keď chceme, nedomôžeme sa pravdy tak ako bežní ľudia, ktorí majú svoje problémy... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja sa úprimne priznám, že áno, dnes mám so stláčaním gombíkov problém, ale nie je to tak stále. A kým len to a nejde o milióny, tak si myslím, že sa to dá prežiť.
Začala by som osobnou skúsenosťou s novinármi. Takto pred rokom som skladala poslanecký sľub a hneď na druhý deň vyšiel v istom nemenovanom denníku článok, kde bol okrem veľkého titulku podtitulok "V parlamente budú nové tváre, Andrejovi Dankovi po zložení sľubu ani ruku nepodali". Na margo toho, že sme nejakým spôsobom protežovaní. Toto si myslím, že hovorí za všetko. Ten akt bol jasne dokázateľný, bol na fotografiách, ja si ten pocit podanej ruky pamätám, takže absolútne nebolo, žiadna možnosť, že by teda táto informácia bola pravdivá. A rozmýšľali sme nad tým, že čo teda spraviť, aby došlo k náprave. No jedinou možnosťou teda bolo teda využiť právo na opravu. Keď som si pomyslela, že moja babka by videla taký nejaký titulok v novinách, tak už by mi nenapiekla bábovku alebo už by sa so mnou nerozprávala, aj horšie veci sa môžu stať teda, tak využili sme toto právo. Ale tu treba zdôrazniť, že to, čo zaznie prvýkrát, to sa počíta. Už všetko ostatné, čo je zverejnené dodatočne, žiaľ, silu tej prvotnej informácie nemá. To si asi nemusíme klamať.
Vraví sa, že médiá sú siedma veľmoc. A je to tak. A dnes už máme teda popri tých tlačových médiách aj elektronické médiá a tie tlačové majú stále ešte veľkú silu.
To, že tento zákon máme dnes v parlamente, ma svojím spôsobom neprekvapuje, pretože v decembri sa vyjadril pán predseda SMER-u, že takéto čosi asi bude iniciovať, dnes to tu máme čierne na bielom. A ja som zo zvedavosti teda otvorila tento zákon a dôvodovú správu a čo ma ako prvé veľmi prekvapilo, bolo, že chýbal mi tam ten dôvod. Taký, tá dôvodová správa je veľmi tak krehko, nežne napísaná, ale chýbajú mi tam možno nejaké štatistiky, dáta, ktoré by hovorili o tom, koľko možno sťažností sa nevyriešilo, aká je tá skutočná podstata, ktorá teraz v tých médiách funguje. Lebo aj keď tento zákon bol v platnosti od toho roku 2008 do toho roku 2011, tak taktiež tam, teraz zazneli tu nejaké čísla. Podľa mňa sú stále dosť nízke. Teda tento (reakcia z pléna), áno, takže tento inštitút sa síce použil, ale prirodzene aj vydavatelia sa proti nemu bránili a tí, ktorí sa rozhodli ísť súdnou cestou, ako napríklad Ján Slota, ten súdnu cestu využil, hoci trvá dlhšie, ale od Nového ČAS-u za článok vysúdil 20-tisíc. Takže otázka potom je, že či skôr tí politici by nevyužili tú možnosť aj teda, aby na tom ešte vytĺkli, ako využiť len právo na odpoveď.
K tej vecnej stránke. Z môjho pohľadu už dnes tento zákon je spiatočnícky, alebo ide skutočne o prežitok, aj keď chápem v tejto iniciatíve z toho politického hľadiska. Dnes to tu bolo zaznávané, že nepleťme do toho politiku, ale tá politika sa do toho jednoducho pliesť musí, pokiaľ aj pán predseda SMER-u sa netají tým, aký má názor na novinárov. Hovorí to nahlas, skrátka, všetci sme to mali možnosť počuť, novinárska obec mu strpčuje prácu, brojí proti nemu. Z môjho pohľadu by sa možno v tejto veci mohol pozrieť na tie veci triezvo a neuvažovať o tom, že ide o nepravdivé útoky zo strany novinárov, ale skôr o pravdivé skutočnosti, ktoré sa dejú vo vnútri tejto strany.
Čo sa týka toho priestoru v médiách pre politikov, myslím si, že je dostatočný. V roku 2008, keď sa tento zákon vykreoval, vstúpil do platnosti, vtedy ešte tie online médiá neboli také rozšírené, ako sú dnes. Ale dnes už skutočne tí politici môžu využívať rôzne kanály, či už youtuby, facebooky, ten priestor majú neobmedzený, v podstate je veľmi málo regulovaný a môžu si povedať, čo majú na srdci.
Ešte k tomuto by som povedala, že zachytila som informáciu, viem, že je pravdivá, na ministerstve kultúry je vytvorená skupina, ktorá sa zaoberá tvorbou nového mediálneho zákona, ktorý okrem iného teda rieši aj otázku ako zabezpečiť väčšiu ochranu novinárov, a teda aj ako zregulovať ten online priestor, ktorý doteraz regulovaný nemáme. Takže moja otázka znie, že prečo takáto čiastková úprava, prečo sa nepočká teda už na komplexnú úpravu, ktorá aj kvôli smernici Európskej únie musí byť urobená do roku 2020.
Ďalej, čo vytýkam tomuto návrhu, je, že v novinách môže reagovať prakticky ktokoľvek nielen na nepravdivý výrok, ale aj na pravdivý. To znamená, že ozvať by sa mohol ktokoľvek, kto by mal pocit, že niečo sa ho dotýka. A kým predtým sa muselo vysvetliť aspoň, čo bolo v tom článku zlé, tak teraz táto možnosť akoby tu absentovala, čo neviem, či bol zámer, alebo či sa stalo nejaké nedorozumenie. Skrátka, nemyslím si, že je takto nastavené, je to dobré.
Ďalším bodom je to, že noviny sú v podstate súkromný priestor, a ja si neviem predstaviť, že by niekde, napr. v reštaurácii sme my ako politici vždy museli mať rezervované nejaké miestečko a prišli by sme tam do reštaurácie, že ej, my tu teraz máme právo si ísť sadnúť, dajte nám zadarmo obed, lebo skrátka bolo nám utŕžené na cti. No a ten majiteľ tej reštaurácie by musel vyhodiť tých svojich platiacich zákazníkov, lebo skrátka my by sme si dožadovali to naše právo sa tam posadiť a najesť sa zadarmo. Plus ešte navyše, keby toto nespravil, hrozí mu pokuta.
A to je ďalšia vec, tie pokuty. Ja som na tie pokuty pozerala, rozmýšľala som nad tým, že teda na základe akej sadzby sa stanovili tie výšky tých pokút, je to od 1660 euro do 1980 euro. To len tak ako zo zvedavosti by ma zaujímal ten kľúč, že na základe ktorého boli takto stanovené.
Už len zopár myšlienok na záver. Tento návrh zákona z môjho pohľadu má trošku nábeh na protiústavnosť, pretože stále si myslím a neviem, či je to úplne správne, ale myslím si, že to je aj s rozhodnutiami, s Európskym súdom pre ľudské práva, že verejní funkcionári musia zniesť väčšiu mieru kritiky ako bežní ľudia.
A ešte by som reagovala na to, čo zaznelo v pléne v rámci všetkých faktických poznámok. Pani Vaľová povedala, že niet sa čoho báť, ak píšeme pravdu. Je sa čoho báť, dokonca smrti. Takže myslím si, že toto je celkom ako, v lepšom prípade basy.
Ďalej tu zaznelo, že novinári nie sú ľudia, že sú to nadľudia. Myslím si, že nie sú nadľudia, sú ľudia z mäsa a kostí, s jedným žijem, takže viem, o čom hovorím. Z mojej strany to bude všetko.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Najskôr k tomu, pán kolega, že ste hovorili o tom, že úlohou médií nie je kontrolovať štátnu moc, a o chvíľu ste hovorili, že majú aj úlohu kontrolovať štátnu moc. Že ako keby tam bol nejaký rozpor v tej logickosti toho, čo ste hovorili. K tomu by som možno očakával nejaké bližšie vysvetlenie.
A keď som vás počúval, tak som mal pocit, ako keby ste žili v nejakom inom štáte. Niekde možno vo Fínsku, Švédsku. Alebo ako keby ste robili nejakú prednášku pre univerzitu. Lebo tá realita na Slovensku je skutočne iná, a tak ako aj kolegovia naozaj počas toho, ako ste rozprávali, som musel, žiaľ, myslieť na Jána Kuciaka v tom zmysle, ako bolo povedané, že on len zhromažďoval holé fakty a v zásade on nahrádzal úlohu rôznych nefunkčných orgánov činných v trestnom konaní.
Vy ste hovorili, že sme pohodlní hľadať informácie. A ako keby taká istá lenivosť. Ale ja v našom štáte si myslím, že pohodlní, leniví nie sú novinári, kritickí novinári, tí novinári, proti ktorým možno teraz aj týmto zákonom bojujete. Ale tá pohodlnosť, lenivosť, liknavosť, neochota šetriť kauzy, pozerať sa na realitu takú, aká je, je skôr na strane orgánov štátu a nie na strane novinárov. A ja naozaj po týchto udalostiach, ktoré sa na Slovensku dejú, by som očakával, že budete s akousi úctou vo vzťahu k novinárom pristupovať aj k ich práci, vážiť si ju a nie im hádzať polená pod nohy a priťažovať. Takže z tohto pohľadu pokladám tento váš príhovor za prejav cynizmu.

Ďakujem. Pán minister, ja som sa túto otázku pýtala zámerne vás, pretože, pretože často sa všetky otázky súvisiace s ľuďmi so zdravotne postihnutím adresujú na vás, takže nebol to, nebol to omyl. A ako vidno, aj v tomto prípade sa veľmi rýchlo vzdáte ľudí so zdravotne postihnutím pri prvej príležitosti, ktorá je možná.
Preto by som sa vás opýtala ešte doplňujúcu otázku. A to konkrétne na všetky odporúčania výboru OSN, ktoré sme tu, ako som už spomínala dneska, ktoré tu už máme tri roky, aký je váš prístup celkovo ako ministerstva, alebo predpokladám, že kto, kto alebo kto nám vie dať nejakú ucelenú informáciu o tom, ako sa k týmto odporúčaniam pristupuje. Pretože, pretože naozaj o tých jednotlivých odporúčaniach sa hovorí veľmi málo. Keď sa bavíme o národnom programe rozvoja životných podmienok pre ľudí so zdravotným postihnutím, mám pocit, že aj toto sa odbíja len, len veľmi zľahčenou správou, ktorá vôbec neodpovedá ani len na jednotlivé otázky, ako sa jednotlivé ministerstvá, jednotlivé inštitúcie vysporiadavajú s jednotlivými úlohami. A tak sa pýtam, že kedy dostanem od vás, predpokladám, ako, ako ministerstvo práce, od vás ako od ministerstva nejaký ucelený obraz o tom, čo vlastne sa pripravuje, k čomu sa staviate naozaj čelom a čo dávate na vedľajšiu koľaj.
Ďakujem pekne.

Pani ministerka, dovoľte, aby som sa vám z tohto miesta poďakovala za 9 ošetrovateľských štandardov, ktoré ste podpísali na, minulého roku, ktoré sú platné od 1. 1. 2019. Ošetrovateľská odborná obec je presvedčená o tom, že vlastne tieto štandardy, je to vlastne nie jeden krok, ale aspoň päť krokov dopredu pre našich pacientov, čo už je to veľmi dôležité. A štandard je záväzný nielen pre poskytovateľov, dajme tomu, teraz sa bavíme o agentúrach domácej ošetrovateľskej starostlivosti, ale samozrejme aj pre poisťovne. Tu je vlastne ten problém. Viete veľmi dobre, že poisťovňa si nebude môcť povedať alebo hovoriť, určovať vlastne, že toto vám preplatím a toto nie. To nie je akože správne.