Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, pardon, vážení páni ministri, milí hostia, vážení občania Slovenskej republiky. Chcem v prvom rade vzdať hlbokú úctu a česť tým poslancom vládnej koalície, ktorí tu ešte zotrvali, nakoľko žiadate o vyslovenie dôvery. Tak naozaj teraz to myslím úprimne, ja si vážim, že ste tu a počúvate vystúpenia vašich kolegov z opozície v túto neskorú nočnú hodinu, zjavne.
Takže tento môj príhovor je vlastne prvý v tomto pléne v rámci rozpravy, čiže musím sa priznať, že na toto miesto pristupujem s veľkým rešpektom a aj trémou, ale to v priebehu pár minút, dúfam, zvládnem. Ja som totižto niekoľko dní rozmýšľal, ako vyhodnotiť programové vyhlásenie vlády. Prečítal som si ho niekoľkokrát a nakoniec som sa rozhodol poradiť sa s odborníkmi, s občanmi Slovenskej republiky, čo si myslia o tomto programovom vyhlásení vlády. Budem teda v prvom rade hovoriť ako občan tejto krajiny, ale nie ako politik, pretože ani sa tak necítim, hlavne po včerajšej rozprave v poobedňajších hodinách, ktorá vo mne vyvolala nielen rozpaky, ale aj naozaj veľkú dávku znechutenia. A bola spôsobená tým, že riešia sa tu nejaké staré spory, osobné invektívy, podľa mňa niektoré za hranicou únosnosti, slušnosti. A myslím si, že do tohto pléna to nepatrí, ľudia na to nie sú zvedaví, ľudia chcú počuť, čo pre nich poslanci, ktorí sú platení z ich daní, urobia. Čiže práve preto necítim sa ako politik.
Ako iste mnohí viete, ja pochádzam z východného Slovenska, z okresu Vranov nad Topľou, čiže som hrdý na to, že som východniar, a preto budem hovoriť najmä z pohľadu ľudí žijúcich na východnom Slovensku. Vidím tu pár poslancov z východného Slovenska, takže dúfam, že mi dajú za pravdu v tom, čo budem hovoriť. A skúsim vám tlmočiť to, čo si myslia ľudia o programovom vyhlásení vlády práve na východnom Slovensku.
Viete, regióny východného Slovenska sú častokrát nazývané zaostalé, menej rozvinuté, pánu Bohu za chrbtom a podobne. Povedzme si prečo je to tak? To je podľa mňa dosť dôležitá otázka. Ja si to totižto nemyslím, že sme zaostalejší, my východniari, alebo menej vzdelaní. Pýtam sa preto, čo robili politické elity pre východniarov posledných 25 rokov? Naozaj je to otázka, ktorú kladú azda všetci východniari. Čo urobili politici pre východné Slovensko za posledných 25 rokov? Jasné, niektorí sa možno ohradíte a budete mi argumentovať opatreniami na zlepšenie životnej úrovne a podobné, podobné argumenty, ale tí ľudia to tam vôbec takto necítia a vôbec to nevidia, tie opatrenia nejaké. A teraz nehovorím len o poslednej vláde Fico I, Fico II, môžme kľudne sa vrátiť do minulosti, môžme hovoriť o Dzurindových vládach, o Mečiarových vládach. Čiže to teraz, aby ste chápali, ja tu nie som kvôli tomu, aby som tu teraz robil deliace čiare, že vy ste zlí, vy ste dobrí, vy ste najlepší. Mne ide o to, aby sme niečo spoločne urobili a niečo spoločne dokázali a ukázali vlastne tým ľuďom na východnom Slovensku, že dá sa dohodnúť, dá sa správať a pracovať tak, aby ľudia to aj pocítili.
Viete, častokrát tu počúvame, aj v programovom vyhlásení vlády, a teraz budem možno trošku ironický, pamätám si výrok, ja vám ho môžem aj odcitovať, ale nechcem vás zaťažovať týmto, môžem vám odcitovať z médií výrok, kedy premiér Robert Fico hovoril v roku 2007 o diaľnici do Košíc do roku 2010. Dnes je rok 2016, počúvame o diaľnici, že bude 2020. Ale to nie je podstatné. Viete, čo je podstatné? Povedzte mi, prosím vás, ak sa tá diaľnica, nešťastná, konečne postaví do tých Košíc, tak ja ako Vranovčan čo mám z toho? Sobrance, Trebišov, Stropkov, Medzilaborce, Snina, čo majú tí ľudia z toho, že bude diaľnica do Košíc? Bude tam lacnejší chlieb? Alebo, ja neviem, zrazu sa zníži nezamestnanosť? Nie. Čiže to, čo tu chýba, východniarom nechýba diaľnica do Košíc. Možno nám, ktorí tam dochádza, resp. ktorí dochádzame do Bratislavy, resp. cestujeme hore-dole, nám tam chýba v podstate viac vecí ako len jedna diaľnica.
Ale poďme konkrétnejšie. Ja som si svoj príspevok aj zoškrtal, pretože mnohé veci už boli dnes povedané. Ale chcem aj pochváliť časť programového vyhlásenia vlády, hoci je neurčitá a z toho textu, z tej pasáže vám o chvíľu poviem, nie je veľmi jasné, o čo ide, ale z vyhlásení, ktoré už odzneli v médiách, tak zhruba si viem predstaviť, urobiť nejaký obraz.
Kvitujem najmä zámer vlády vytvoriť tzv. ekonomické zóny, resp. pomôcť regiónom, myslím, že ich bolo vymenovaných 13, regióny s najvyššou nezamestnanosťou. Odporúčam preto knihu pre pánov ministrov, knihu Marcela Klimeka, volá sa "Nemecký štandard". V tejto knihe podrobne a konkrétne vysvetľuje, ako by mali fungovať takéto špeciálne ekonomické zóny. Predpokladám, že možno sa pri písaní programového vyhlásenia vlády tým aj autori možno inšpirovali, nakoľko špeciálne ekonomické zóny tu ešte neodzneli, resp. ja som ani nezachytil za posledné roky, aby to niekto riešil. Ale, ešte raz kvitujem tento návrh, už minimálne úmysel vytvoriť nejaké špeciálne regióny, ktoré sú najchudobnejšie, aby sa im pomohlo. Ale čo je veľmi dôležité, položiť si otázky, čiže ja by som vláde položil pár otázok k tomuto bodu vládneho programu programového vyhlásenia.
Koľko takýchto ekonomických zón treba na Slovensku? Priemyselných parkov, koľko takýchto priemyselných parkov na Slovensku je potrebné revitalizovať a koľko je potrebné nových postaviť? Kto bude v nich môcť podnikať? Bude si môcť presunúť výrobca prevádzku inde, do inej zóny? Koľko zamestnajú ľudí? Lebo z minulosti veľmi dobre vieme, ja vám poviem príklad, vo Vranove nad Topľou boli preinvestované desiatky miliónov eur do výstavby priemyselného parku a skúste hádať, koľko investorov tam prišlo za, resp. od otvorenia tohto parku? Nula, slovom nula, vyhodené peniaze do vzduchu. Čiže otázka je, koľko zamestnajú takéto zóny ľudí? Budú sa musieť prijímať noví úradníci? – to je tiež otázka na vládu. Bude treba kvôli zónam meniť ústavu? Ako dlho bude trvať audit, analýza, kým takéto špeciálne ekonomické zóny vzniknú? Alebo veľmi zaujímavá otázka: až po aký počet sa budú tieto regióny zahusťovať? Zatiaľ sme počuli pána Pellegriniho, ktorý predstavoval programové vyhlásenie vlády, hovoriť, myslím, že o trinástich okresoch. Koľko ich bude treba? Pätnásť? Lebo tak je nám jasné, že tých regiónoch, ktoré potrebujú pomoc, je asi viac ako trinásť. Čiže to sú otázky, ktoré by si mala vláda položiť. A ešte raz oceňujem tento nápad, oceňujem túto nejakú víziu a ja budem veľmi rád, ak bude môcť niečo k tomu povedať, resp. byť nápomocný pri vytvorení týchto zón.
Poďme ďalej. V oblasti cestovného ruchu, toto mňa pomerne dosť zaujíma, prepáčte, ale v programovom vyhlásení vlády sme sa dočítali len také skôr vágne a nič nehovoriace frázy, z ktorých sa nedozvieme nejaké konkrétne opatrenia alebo návrhy. Doterajšie vlády Roberta Fica v cestovnom ruchu, povedzme si to rovno, neurobili dieru do sveta, boli iné priority, o. k., beriem, chápem. Skúsme si povedať na príklade práve východného Slovenska. Viete mi povedať, kam chodia v rámci regiónu na rekreáciu východniari? Do Maďarska. Ročne, úplne vážne vám, pán poslanec, poviem, konkrétne do Hajdúszoboszló, to sú také termálne kúpele, kúpaliská, tam vám normálne chodí polovica východného Slovenska na kúpaliská. Ja sa pýtam prečo? Na východnom Slovensku máme dva skvosty, jeden je Domaša, nazývaná aj Zelená perla východu, a druhý je Zemplínska Šírava. A teraz je pre mňa otázka, ja som na Domašu chodil ako mladý chlapec a ja som tam videl tisíce turistov, a teraz úplne vážne, zo strednej Európy, tam chodili Poliaci, Maďari, Česi, Ukrajinci, dokonca chodili ľudia z bývalého východného Nemecka. To bolo zaplnené hlava na hlave. Viete, v akom stave je táto rekreačná oblasť dnes? Metrová tráva, žiadna infraštruktúra, žiadne služby, žiadne toalety, nie je tam absolútne nič. Totižto už si teraz nespomínam, čí to bol skvelý nápad, obce dostali správu týchto rekreačných jednotlivých stredísk, samozrejme, ako veľmi dobre vieme, obce peniaze nemajú, čiže žiadna investícia, nebudovalo sa tam nič.
A teraz sa preto pýtam, prečo napríklad vláda nepodporí miestny cestovný ruch miestnej takejto Domaše, Zemplínskej Šíravy? Namiesto toho ročne odchádzajú desiatky miliónov eur napríklad do Maďarska. Lebo podľa mňa je to úplne choré.
Nedávno som videl taký projekt partie nadšencov, ktorá vypracovala veľmi zaujímavý projekt na obnovu napríklad tejto Domaše, kde by sa vytvoril areál vodných športov, reštaurácie, plávajúce pontóny, plávajúce promenády. Celá táto investícia je vo výške zhruba 5 mil. eur. Prosím vás, 5 mil. eur, páni ministri, ja si myslím že je to slušná suma v porovnaní s tým, na čo tu míňame peniaze. A tento projekt, vážení, by zamestnal stovky ľudí celoročne. A hovoríme o okresoch Vranov nad Topľou a Stropkov, kde je skoro 20-percentná nezamestnanosť. Tak to len na margo, by som povedal, nejakých vyhadzovaní peňazí na nezmyselné nápady, ktoré nám neprinesú nič, alebo nám prinesú len v krátkodobom horizonte nejaký efekt. To hovoríme o nejakom, to je o vytvorení stoviek pracovných miest v regiónoch s najväčšou nezamestnanosťou, trvalých pracovných miest.
A mohol by som pokračovať takto ďalej. Máme hory, máme lesy, máme hrady, kaštiele, zámky, vodné plochy, jazerá, a nevyužívame nič. Čiže ja by som veľmi privítal, fakt by som veľmi privítal, ak by, samozrejme čas ukáže, ak by príslušní ministri v tomto smere konali a v tomto smere mysleli na rozvoj miestneho cestovného ruchu.
Programové vyhlásenie vlády, teraz spomeniem ďalšie časti, hovorí, že: "Slovensko je prevažne vidieckou krajinou. Cieľom politiky vlády je podpora rozvoja vidieka a zlepšovanie životných podmienok vidieckeho obyvateľstva. Vláda preto považuje pôdohospodárstvo, potravinárstvo a lesníctvo za strategické odvetvia hospodárskej politiky štátu, ktoré majú nezastupiteľné právo v štruktúre ekonomiky." To je citát z programového vyhlásenia vlády, opakujem, pôdohospodárstvo, potravinárstvo a lesníctvo. Keď vláda tvrdí, že tieto segmenty sú strategické, tak prečo sa tak doteraz nesprávala? Viete, aká je realita a teraz realita z pohľadu občana? Veľká časť západného Slovenska chodí nakupovať do Rakúska potraviny, sever Slovenska chodí nakupovať do Poľska, juh Slovenska chodí nakupovať do Maďarska a východné Slovensko chodí do Poľska, Maďarska a dokonca aj na Ukrajinu. Ja sa pýtam prečo? To sme tak neschopní, že nedokážeme si vyprodukovať kvalitné potraviny, cenovo dostupné, aby sme zabránili tomu, aby naši ľudia chodili do zahraničia nakupovať?
Viete, ako je možné, že naše obchody, regály sú zaplavené jablkami, zemiakmi z Poľska napríklad. Má Poľsko lepšie prírodné podmienky ako Slovensko? Nemá, je to stále tá istá geografia. Viete, poľské kurča zabité v Čechách, zabalené na Slovensku nie je slovenský výrobok made in Slovakia. A vidíme to dennodenne. Otázka preto je, prečo teda štát nepodporuje významnou mierou našich drobných poľnohospodárov, chovateľov a producentov potravín? Regály v obchodoch totiž zaplavil treťotriedny tovar zo zahraničia. Viete veľmi dobre, ak chodíte nakupovať, ak to nerobia vaše manželky alebo manželia, tak viete veľmi dobre, že častokrát tam nájdem dusenú šunku s obsahom mäsa 40 percent. Prosím vás to je čo, 40-percentný obsah mäsa? Skúste ísť do Rakúska. Ja som tam nevidel šunku s obsahom mäsa pod 88 %, aj to ju nekupujem, ale kupujem s 96-98-percentným obsahom mäsa. Ako je možné, že dovolíme, že orgány štátnej správy dovolia vôbec predávať, prepáčte za výraz, takýto sajrajt, 40-percentný obsah mäsa. Ja si myslím, že naši občania si zaslúžia okrem iného aj právo na zdravé potraviny, zaslúžia si právo aj zdravo žiť. Čiže v tomto smere ja by som tiež veľmi kvitoval, ak by vláda v tomto smere urobila nejaké opatrenia.
Viete, ešte pred, a teraz vám to hovorím z vlastnej skúsenosti, tak pätnásť rokov dozadu, keďže ja som z dediny, tak pätnásť rokov dozadu bolo úplne bežné, že vám stačil hektár pôdy na to, aby ste uživili v našom prípade 6-člennú rodinu, ovocie, zelenina, základné potraviny, a vám stačil hektár pôdy na to, aby ste uživili rodinu a dodatočne si privyrobili nejaké peniaze predajom týchto produktov. V dnešnej dobe to je absolútne ekonomický nezmysel. Orná pôda, ktorú my sme mali vo vlastníctve, samozrejme už je dávno v prenájme, nejakému družstvu za 2 vrecia pšenice ročne alebo ja neviem čo, pretože sa ekonomicky neoplatí čokoľvek drobným roľníkom alebo rodinám pestovať a postarať sa o nejaké svoje živobytie. Ekonomický nezmysel.
Na vine je, viete čo? Úplne zvrátený systém a dúfam, že pán Fecko bude so mnou súhlasiť a predpokladám, že áno, úplne zvrátený systém dotácie do poľnohospodárstva, úplne zvrátený. Za veľký problém tiež považujem absolútnu absenciu dlhodobej stratégie pre tento rezort. Na Slovensku sa totižto hospodári na pôde, ktorá je z 90 % prenajímaná. Podľa mňa je to choré, ale o. k., keby sa aspoň hospodárilo. Ale my tu zasejeme nejakú repku olejnú, pokosíme a nejakí agrobaróni a pofidérne eseročky zinkasujú milióny len preto, že dotačný systém platí za meter štvorcový a nie za reálnu produkciu. Preto sa dnes munčuje a neprodukuje, dnes nám úplne stačí mať pôdu vo veľkom rozsahu, stovky, tisícky hektárov, a ste milionár a nemusíte robiť dokopy nič, stačí vám kosiť.
Čo sa týka zákona z roku 2014, tak ten je úplne bezzubý, pretože paradoxne pred predajom pôdy zahraničným vlastníkom vás chráni rozdrobenosť pôdy a nie tento zákon. Ale práve aj rozdrobenosť pôdy spôsobuje v poľnohospodárstve veľké problémy. Za posledných 26 rokov sa scelilo len 10 % pôdy. Za 26 rokov. Samozrejme, problém je aj v zákone o dedičstve, a tak ďalej. Je taktiež potrebné odstrániť automatickú prolongáciu nájomných zmlúv. Teraz si predstavte, ak ma ešte niektorí vnímate, teraz si predstavte, že máte pôdu, ktorú prenajmete, dajme tomu, na 15 rokov nejakému družstvu a náhodou premeškáte lehotu na vypovedanie nájomnej zmluvy, tak automaticky sa táto nájomná zmluva obnoví na ďalších 15 rokov. Nájomné právo je povýšené nad vlastnícke právo, vy sa k vlastnej pôde nedostanete. Čiže to sú veci, ktoré podľa mňa pani ministerka by mohla riešiť. Zase pani ministerka pôdohospodárstva, ja som mal z nej celkom dobrý dojem včera na výbore, vidím, že sa rozumie problematike, takže držím je palce, budeme hodnotiť neskôr.
Viete, teraz dosť dôležitá vec, možno to bude pre vás novinka, ale Slovensko má zápornú bilanciu vo výške 1 mld. eur pri dovoze potravín. Dovezieme za 1 mld. eur viac, ako vyvezieme, 1 mld. eur. Miliarda eur je suma predstavujúca čistý dovoz poľnohospodárskych produktov a teda naše negatívum. Ale, samozrejme, to je miliarda našej podprodukcie, podvýkonnosti alebo podvýnosnosť agrosektora v porovnaní s okolitými krajinami. Z toho vyplývajú mnohé negatíva pre celú krajinu, no špeciálne pre vidiek. Za posledných 20 rokov nám, poľnohospodárstvo nám postupne zdegenerovalo, náš agrosektor sa zakonzervoval v minulosti a stal sa vo veľkej miere odvetvím iba na presun stoviek miliónov eur z eurodotácií do rúk vybraných agrobarónov. Vedeli ste napríklad, že až 90 % dotácií do poľnohospodárstva, agrodotácií, končí v rukách 10 % prijímateľov, čo je v porovnaní s Európou absolútny nonsens? Viete, ako chceme uvoľniť potenciál, ktorý v poľnohospodárstve je? Teraz, vážení, v poľnohospodárstve je potenciál zamestnanosti zhruba 50-tisíc ľudí. V poľnohospodárstve vieme zamestnať 50-tisíc ľudí.
Viete, vláda tu dotiahne Jaguar, ktorý zadotuje, teraz neviem presne koľko, 200, 300, 400, ja neviem, koľko to bolo miliónov. Dotiahneme tu Jaguar. Koho, prosím vás, bude zamestnávať Jaguar? Kvalifikovanú pracovnú silu, samozrejme. No dotiahnite Jaguar na východné Slovensko, čo je, samozrejme, nezmysel, lebo chýba infraštruktúra, európske prepravné trasy sú niekde úplne mimo, čiže samozrejme taký Jaguar na východ nepríde. Ale teraz, aj keby prišiel, koho zamestná, keď tu máme armádu nezamestnaných, máme tu armádu 250-, 240-tisíc dlhodobo nezamestnaných? To sú ľudia, ktorí nemajú pracovné návyky, nemajú žiadne vzdelanie, títo ľudia sú reálne pre priemysel nepoužiteľní. Nikto ich nezamestná. Tak čo s nimi? Jednoduchá vec. Na to, aby ste zobrali motyku do ruky, nepotrebujete mať vysokú školu. Tak využime armádu nezamestnaných, dlhodobo nezamestnaných, bez kvalifikácie, bez praxe, dajme im, v úvodzovkách, teraz tie motyky do ruky, vytvorme pracovné miesta zmenou dotačného systému. Viete, keby sme v poľnohospodárstve dokázali zamestnať len priemerný počet ľudí, ktorý v Európskej únii pracuje na 100 hektároch pôdy, tak máme tých zhruba 50-tisíc pracovných miest vytvorených do dvoch rokov. Do dvoch rokov 50-tisíc pracovných miest. Ja vám to opakujem kvôli tomu, aby ste si to pamätali.
Ale skúsme sa pozrieť, skúsme sa pozrieť aj na ďalšie veci. Napríklad to sú tie zoškrtané teraz, sociálna oblasť. Dnes už tu kolegyne sa venovali téme rodiny, podpory rodín a tak ďalej. Ja pomerne dlho komunikujem s takou, v úvodzovkách, partiou matiek, ktoré sa starajú o zdravotne ťažko postihnuté deti. Tak ja vám teraz len veľmi krátko budem tlmočiť čo ony, nie čo politici, ale čo ony považujú za najväčší problém. Za dvadsaťštyrihodinovú starostlivosť o svoje deti alebo dospelých požadujú aspoň minimálnu mzdu. Záruku, že táto mzda nebude každoročne krátená v závislosti od výšky iného dôchodku opatrovateľa, starobného, invalidného či výsluhového. Tiež, že príspevok nebude krátený v prípade hospitalizácie opatrovaného, ak ho sprevádzal opatrovateľ. Zvýšiť výšku príspevku na kompenzáciu zvýšených nákladov na hygienu, prepravu a diétne stravovanie. Terajšie príspevky sú v celom rozsahu nedostačujúce.
Ja vám poviem jeden príklad, ktorý som osobne riešil pred Vianocami. Predstavte si, že máte zdravotne ťažko postihnuté dieťa, ktoré má 17 rokov, má 90 kilo a potrebuje denne plienkovať, lebo jednoducho jeho stav je taký. Tá matka dostane pár euro mesačne, ktoré nestačia ani na tie plienky. Viete, to nie sú pampersy dvojky, trojky, tu dámy vedia, štyrky, ktoré stoja, celý balík 72 kusov ,18, 17, 18 euro v Tescu. Keďže mám 20-mesačné dieťa, tak viem zhruba, čo to stojí, ale to sú plienky, ktoré sú podstatne väčšie a ktoré stoja podstatne viac peňazí. Jednoducho štát dnes finančne podporuje takéto matky s postihnutými deťmi, ale tie výdavky, respektíve ten príjem im stačí, im ani nestačí, napríklad pre túto konkrétnu mamičku, im ani nestačí na to, aby mu kúpila plienky, ten počet, ktorý potrebuje mesačne. Tak viete, čo sme urobili? Urobili sme zbierku a vyzbierali sme – som to zničil, ja to tu zničím všetko (rečník komentuje niečo, čo je skryté za rečníckou tribúnou) – vyzbierali sme zhruba 5-tisíc euro, ktoré dostala tá matka dva dni pred Vianocami. Skoro sa nám rozsypala, keď ich dostala. Ale, prosím vás, toto je úlohou jednotlivých fyzických osôb? Borisa Kollára, ktorý tu každý týždeň dotuje a niekomu pomáha? Viete veľmi dobre, že to sa nedá. Toto nie je udržateľný stav. Tu my potrebujeme systémové zmeny, ktoré to tu budú riešiť.
Ďalšia vec, dosť dôležitá. Platenie odvodov do Sociálnej poisťovne počas celej doby opatrovania, pretože platenie odvodov len počas dvanástich rokov je výsmechom tým, ktorí sa o svojich blízkych starajú a v konečnom dôsledku im po dvanástich rokoch odvody zaniknú.
Integrácia hendikepovaných detí, to je ďalší prípad, ktorý som riešil, a nebudem ho rozpitvávať. Ako niečo neuveriteľné, ako pristupujú štátne orgány k hendikepovaným deťom v prípade, ak ich treba umiestniť do špeciálneho zdravotného zariadenia. Taktiež je nevyhnutné upraviť výšku rodičovského príspevku, ja myslím, že už tu dnes o tom debata bola, zo súčasných 203 euro, toľko berie moja manželka, 203 euro, na úroveň aspoň minimálnej mzdy. A ja vám poviem prečo. Matky, a povie vám to chlap, keď sú tie deti malé, koľko hodín denne ste im venovali času? Dvadsaťštyri lomeno sedem? Dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni. Dieťa len začne plakať, vy nemôžte povedať, že už mi padla osem a pol hodinovka. Dvadsaťštyri hodín denne. Prosím vás, je dvadsaťštyrihodinová nepretržitá, v úvodzovkách, služba menej hodnotná ako práca na osem a pol hodiny denne za minimálnu mzdu? Ja si myslím, že nie. Preto aj ja osobne si myslím, že rodičovský príspevok by mal byť vo výške aspoň minimálnej mzdy. Súhlasíte, dámy? Kývu, že áno. Páni? Dobre.
Pán minister Solymos tu nie je. Nevadí. Životné prostredie. Nakoľko som bol včera zvolený za podpredsedu výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie, tak rád by som vám povedal niečo aj k životnému prostrediu. Opäť veľmi kvitujem, ja som mal s pánom ministrom už jedno stretnutie pracovné, kde som mu povedal, kde vidím problémy v oblasti životného prostredia. A zatiaľ som mal z neho pocit, že je ústretový a má ochotu veci riešiť a meniť. Samozrejme, počkáme si na reálne výsledky, lebo to, čo ja vám dnes sľúbim, ani zajtra nikto nedá. Takže ja ako veľký problém v oblasti kontroly životného prostredia považujem Inšpekciu životného prostredia. Bavíme sa tu o kontrolnom orgáne, ktorý de facto neexistuje. Inšpekcia životného prostredia, vážení, nekoná a nerobí nič. Pretože, a teraz prepáčte, ja viem, že budete ma atakovať neskôr, pravdepodobne, ak sa vám bude chcieť, ale viete, ja mám osobnú skúsenosť, keď riaditeľ v jednom meste Inšpekcie životného prostredia, v Košiciach, keďže sme pri tom, tak má veľmi priateľské vzťahy a chodí na rôzne akcie kontrolovaného subjektu. Ako je toto možné, prosím vás, že štátny kontrolný orgán má priateľské vzťahy s kontrolovaným subjektom? A keď som sa ako občan na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám dotazoval, kedy naposledy boli vykonané kontroly v danom podniku, tak odpoveď mi prišla nejaká formálna, respektíve nič, dokopy nič. Tento kontrolný orgán úplne odmieta, úplne odmieta zverejniť svoje rozhodnutia. Ale problém, problém nie je v tom, že by bol zlý, problém je v ľuďoch. Problém je v konkrétnych ľuďoch v danom kontrolnom orgáne.
A už keď sme pri tom znečistení životného prostredia. Fungujem? Už som polhodinu, už dlho, ja viem, ešte päť minút vydržíte. Dobre, prejdem rovno, prejdem rovno ku konkrétnemu prípadu. V okrese Vranov nad Topľou máme závod, ktorý sa volá BUKÓZA ENERGO. Je to závod, ktorý drevo, je to drevospracujúci závod. Viete, ako to tam vyzerá? Keď pôjdete na rieku Ondava, tak tam máte vo výške jedného metra penu. To je produkt. Čiže môžte sa tam kľudne kúpať, máte penový kúpeľ s metrovou penou. Pôda je znečistená takým spôsobom, že keď oriete, tak normálne môžte si počítať kúsky popolčeka, ktoré produkuje tento podnik. Skúste vyvešať prádlo. Po hodine ho môžte opäť prať. Prídete domov, pozriete sa do zrkadla a na tvári máte sadze. A keď žiadate inšpekciu životného prostredia, tak oni sa tvária, že ten podnik neexistuje. A teraz, bohužiaľ, musím povedať aj prečo. Totižto majiteľ podniku je človek spomínaný v spise Gorila ako jeden z prvých sponzorov SMER-u a rád sa chváli, že je osobný priateľ predsedu vlády. Bohužiaľ. Keby to bola iná strana, poviem inú stranu, ale taká je realita. Preto ja som prosil pána ministra, aby začal konať, aby orgány, ktoré majú kontrolovať, kontrolovali a robili si svoju prácu. Nič viac nechceme. Mne chodia denne desiatky mailov, desiatky správ od ľudí žijúcich v tomto regióne, ktorí sú zúfalí a ako jediného poslanca za okres Vranov nad Topľou ma prosia, aby som niečo robil. A ja robiť budem. Využijem všetky možné dostupné prostriedky na to, aby sa tam niečo začalo diať. Mimochodom, tento okres je charakterizovaný, tento región, ako takzvaný trojuholník smrti – Bukóza Vranov, Chemko Strážske, Chemlon Humenné. Škoda, že tu nie je pani poslankyňa Vaľová, ktorá býva 20 kilometrov od Vranova v Humennom. Škoda. Asi by mi to potvrdila, lebo inú možnosť by nemala.
Dobre. Opatrenia, stručne. Zabezpečiť zverejnenie všetkých porušených zákonov a konkrétne postupy riešenia zistených porušením. Zároveň by bolo dobré uvádzať termín riešenia každého porušenia a výšku udelenej pokuty. Obrovským problémom sú samozrejme prostriedky z eurofondov, či už na podporu environmentálnych projektov v oblasti ochrany ovzdušia, protipovodňovej ochrany, monitoringu starých environmentálnych záťaží a ich sanácie.
A na záver. Viete, východniari sú pracovití ľudia, neradi sedia doma. Ja osobne poznám desiatky mladých ľudí, mojich rovesníkov, ktorí museli odísť do zahraničia. Všetci by sa chceli vrátiť. Respektíve, dobre, drvivá väčšina by sa chcela vrátiť, ale vždy vznikne otázka: a čo tam budem robiť? Práve preto je podľa štatistík dnes každá tretia rodina na východnom Slovensku finančne podporovaná príbuzným, ktorý pracuje v zahraničí. Každá tretia rodina. Je, páni poslanci, podľa vás toto normálne? Je to normálny stav? To viete, ako začiatkom dvadsiateho storočia nám ujovia, tety, babky, dedovia posielali doláre z Ameriky, lebo museli emigrovať, aby sa tu dalo žiť. Podľa mňa to normálne nie je. Vyľudňuje sa nám vidiek nie kvôli tomu, že by sa tam zle žilo, ale preto, že mladí ľudia na východnom Slovensku nemajú absolútne žiadnu perspektívu, absolútne. Ja keď prídem do svojho mesta, do svojej dediny, do svojej krčmy a bavím sa s mojimi spolužiakmi, rovesníkmi, vážení, tí ľudia, to sú stratené existencie bez akejkoľvek budúcnosti. Oni nevedia, čo bude zajtra. Jediné, čo ich zaujíma, ak má prácu, príde z práce, ide do krčmy, dá si stodvanásť pív a ide domov. To je ich perspektíva, to je ich zmysel života. Oni nemajú žiadnu perspektívu a, pravdupovediac, ja sa na to pozerať nemôžem. Lebo sú to ľudia, ktorých poznám celý život.
Viete, na dedine sa nekosí ľavicovo ani pravicovo. Tam sa kosí. Práve preto ja by som vás chcel poprosiť, aby toto 7. volebné obdobie sme nezabúdali na tých najobyčajnejších ľudí, aby sme sa netvárili, že ja som poslanec, kto je viac. Aby sme nezabudli, odkiaľ sme prišli. Pretože občas mám pocit, že niektorí politici sú úplne odtrhnutí z reality, ale úplne. Keď niektorých kolegov počúvam, mám pocit, že sú z inej planéty, ako keby v živote neboli medzi bežnými ľuďmi. Alebo ako keby sa narodili tuná v Národnej rade. Čiže ja vás naozaj len prosím, aby ste boli čím bližšie k týmto obyčajným ľuďom a počúvali ich.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
