Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán podpredseda, vážené kolegyne a kolegovia, tento zákon má trochu širšiu súvislosť ako len tú, že rieši nejaký problém neprispôsobivých občanov. On má totižto aj čosi v pozadí.
Analytici si kládli otázky po voľbách, ako je možné, že Kotleba je v parlamente, ako je možné, že Kollár je v parlamente, prečo to tak vlastne je. Napísali o tom milióny slov analýz a tie analýzy stáli za, viete čo, ako sa spieva v známej pesničke. Boris tu nie je preto v parlamente, že je celebrita. Celebrity skúšali kandidovať do parlamentu už veľakrát a neboli úspešné. Marian Kotleba nie je v parlamente preto, že my Slováci alebo nejaká časť Slovákov máme sklony k fašizmu. To je idiotský názor niektorých intelektuálov. Marian Kotleba tu nie je preto, že má rád Jozefa Tisa. Marian Kotleba je tu napriek tomu, že má rád Jozefa Tisa. Pretože neviem, či to viete, ale 70 % voličov pána Kotlebu považuje SNP za významnú udalosť našich dejín, ku ktorej sa hlásia, na ktorú sú hrdí. To znamená, ťažko tých 70 % jeho voličov asi možno obviňovať z toho, že chcú podporovať fašizmus.
Dobre, tak prečo teda som v parlamente ja, prečo je v parlamente Boris Kollár, prečo je v parlamente Marian Kotleba? Poviem vám to na príklade tohto zákona.
Pretože, bohužiaľ, v tomto štáte sa stalo štandardom, že tí, ktorí porušujú pravidlá hry, tí sa nemusia ničoho báť. Pokiaľ sa to týkalo privatizácie, nebolo to úplne zrejmé, pretože kto z nás niečo sprivatizoval, koľko ľudí niečo sprivatizovalo a vedelo posúdiť, či je to pod cenu, neni to nad cenu, to bežný človek posúdiť nevie. Pokiaľ sa to týkalo štátnych zákazok, rovnako normálny človek ako posúdi? Bol ten tender zmanipulovaný, nebol zmanipulovaný a ešte aj vtedy si môže povedať, že aj tak všetci kradnú rovnako, je to jedno.
Lenže za tých 27 rokov veci došli tak ďaleko, že niektoré veci sú, bohužiaľ, očividné, že je to zrejmé aj 10-ročnému dieťaťu. Ukážem to na príklade Oskara Dobrovodského.
O Oskarovi Dobrovodskom médiá napísali toho strašne veľa, ale skúsim vám povedať niečo, čo ste možno nevedeli. Oskar je človek, ktorý celý život pracuje, nenatŕča ruku, nepýtal si nikdy nič od štátu. Oskar sa vôbec nezaujímal o politiku. Na politiku sa díval do istého času, ako sa normálne dívame na futbal, že sleduje, kto vyhráva, kto prehráva, keď mu je niekto sympatický, tak mu fandí. Lenže pred siedmimi-ôsmimi rokmi sa k Oskarovi prisťahovali do susedstva rómske rodiny. Ani to ho neprekvapilo, pretože už predtým tam bývali Rómovia, s ktorými nemal žiaden problém. Tí sa odsťahovali, prišli noví. A viete, ako na to Oskar zareagoval? Ako Angela Merkelová: privítal ich, pomáhal im, keď si potrebovali čokoľvek požičať, ja neviem, pracovné nástroje, tak požičal im. Ako typický slniečkar, tak by sme dnes povedali. Takto privítal svojich rómskych susedov.
A čo sa stalo do roka? Najskôr si musel postaviť pletivový plot, potom si musel postaviť murovaný plot. Ani to nestačilo. Stal sa obeťou trestnej činnosti, krádeží, ničenia majetku a tak ďalej a tak ďalej a tak ďalej. Zhruba vtedy, bolo to v roku 2010, som do jeho príbehu vstúpil ja. Pracoval som na ministerstve vnútra, mal som na starosti rómsku kriminalitu, prišiel som sa s ním normálne porozprávať aj s ľuďmi na Družstevnej, že teda ako je ten problém vypuklý. Nainštalovali sme tam kamery, najskôr ako skryté kamery, potom sme tam poslali policajné hliadky, podarilo sa nám vykonať to, že sa tam prestalo kradnúť. A tí ľudia na Družstevnej mali pokoj s tou trestnou činnosťou, pretože už sa proste nediala. Ale nepodarilo sa vyriešiť tú základnú vec, že to, čo sa tam dennodenne deje, a to, čo on musí zažívať, je narúšanie dobrého susedského spolunažívania, čo je porušenie zákona, ale nie je to trestný čin alebo len veľmi ťažko dokázateľný trestný čin.
Keď som vtedy pôsobil na ministerstve vnútra, dve veci boli pre mňa úplne citlivé: problém Žehry a problém Oskara Dobrovodského. Čo sa týka Žehry, pripravili sme návrh zákona, ktorý ten problém mohol vyriešiť a táto snemovňa o ňom ani nehlasovala, odsunula ho do ďalšieho volebného obdobia a potom sa k tomu nevrátila. Keď som to oznamoval ľuďom zo Žehry, ktorí v to dúfali, viete, čo som cítil? Hanbu. Hanbu za to, že tento štát im nevie pomôcť. Už vtedy v roku 2009, 2010, môžete si to nájsť na internete, som hovoril, že máme poslednú šancu, aby týmto ľuďom pomohol štát, pretože inak budú voliť Kotlebu. Môžte si to nájsť. V 2009 som to hovoril prvýkrát. Ale tá šanca bola premrhaná, pretože tí, ktorí predstavovali v tých rokoch štát, jednoducho tým ľuďom nedokázali pomôcť.
Po roku 2012 som tento problém nevedel riešiť, nevedel som ho ovplyvniť, ale dnes viem urobiť aspoň to spolu so svojimi kolegami, že dávame tento návrh zákona, ktorý umožní obnoviť aspoň čiastočne dôveru u ľudí, ktorí sú obeťami takejto činnosti, obnoviť u nich dôveru v štát. A to si myslím, že by malo byť záujmom všetkých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.
S touto nádejou sa na vás obraciam a prípadne vás žiadam o podporu tohto zákona.
Ďakujem pekne.
