Videokanál klubu

Pán poslanec Baránik, samozrejme, že rozdiel medzi marihuanou a konzumáciou bežných tabakových výrobkov je v tom, že konzument bežných tabakových výrobkov sa nestane agresívnym, alebo nazval by som to, zhúleným a pod týmto vplyvom vie robiť všelijaké divné veci. A okrem toho, to nie je v našom štáte trestné. Naopak, štát z toho vyberá daň. To znamená, pokiaľ je to takto, pokiaľ fajčenie nie je v našej krajine zakázané, tak je legitímne hovoriť o tom, že či má byť zdanené, nemá byť zdanené a najmä, či to má byť rôznymi spôsobmi šikanovaná skupina 33 % občanov.
Ja súhlasím s tým, že žiaden fajčiar nemá právo obmedzovať žiadneho nefajčiara. Ale prepáčte, pokiaľ ja vo svojej kaviarni alebo v reštaurácii, ktorá je uzavretá, si zapálim, prečo by mi mal štát do toho kecať, keď tam žiadny nefajčiar nie je. To je prvá vec.
Druhá vec, viete, ja mám pocit, že už príliš dlho sa tu hráme tú hru na to, že 33 % občanov tohto štátu sú nejakí občania druhej kategórie, ktorí by sa mali za niečo hanbiť. My nerobíme nič nelegálne. Naopak, odvádzame z našej, z našich rodinných rozpočtov značnú časť peňazí v prospech tohto štátu. Myslím si, že je úplne legitímne, ak sa vyjadrujeme k tomu, či to považujeme za veľa, málo a akým spôsobom si prajeme, aby sa tieto peniaze použili. Myslím si, že človek, ktorý fajčí, robí legálnu činnosť a je rovnakým občanom tohto štátu ako ktokoľvek iný a má právo vyjadrovať svoje názory a hájiť svoje práva.

Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, vážené dámy a páni, ako povedal český prezident Miloš Zeman, správny český vlastenec fajčí, pije a zomiera tesne po šesťdesiatke, pretože takýmto spôsobom je najväčším prínosom pre spoločnosť. Chcem sa preto vo svojom vystúpení zastať nás fajčiarov, ktorí sme v tomto štáte otĺkavanou, kritizovanou menšinou, o ktorú si každý iba obtiera ústa, ktorí ako keby sme nemali pre túto spoločnosť zjavne žiadny prínos. V skutočnosti sme jednou z najprínosnejších skupín obyvateľstva pre túto republiku.
Preto sa chcem ohradiť voči tomu, že tento návrh zákona, ktorý predkladá pán minister Kažimír, sa negatívne dotkne 1,5 milióna občanov tohto štátu. Samozrejme, pozitívne sa dotkne pána ministra Kažimíra, ktorý, ako sa vyjadril pán podpredseda Bugár, je v konflikte záujmov, keďže je nefajčiar.
Chcel by som povedať, že prínos nás, fajčiarov, pre tento štát je v tom, že len na základe dane z tabakových výrobkov a následnej DPH, ktorá je uvalená na každú krabičku cigariet, prispievame každoročne tomuto štátu približne 850 mil. eur. Len aby si občania vedeli predstaviť, čo to znamená, tak z týchto 850 mil. eur my fajčiari financujeme platy policajtov, platy vojakov, príslušníkov SIS, príslušníkov Vojenského spravodajstva, colníkov, to znamená, v podstate príslušníkov každej ozbrojenej zložky v tomto štáte. A myslím si, že za to by sme si my fajčiari zaslúžili aspoň trochu uznania, že takýmto spôsobom podporujeme bezpečnosť a ochranu majetku občanov v tomto štáte.
Okrem toho sa mylne uvádza, že my fajčiari sme čistý zdravotný mínus pre tento štát. Je to omyl. Podľa viacerých vedeckých štúdií je fajčenie prevenciou voči tak závažnému ochoreniu, ako je napríklad Alzheimerova choroba alebo Parkinsonova choroba. A teraz nechcem byť cynický, ale skúste si predstaviť, čo je pre príbuzných lepšie? Keď nejaký náš kolega, úbohý fajčiar zomrie na rýchly infarkt alebo keď sa oňho budú musieť príbuzní starať ďalších 20 rokov? Čo je prínosnejšie pre túto spoločnosť? Keď ja ako úbohý fajčiar zomriem na infarkt tesne po šesťdesiatke alebo keď ma pán minister financií a pán kolega Vážny ako šéf Sociálnej poisťovne budú živiť a držať pri živote ešte ďalších 20 rokov? Povedzme si reálne, čo je pre tento štát prínosnejšie?
Fajčiari zomierajú skôr, fajčiari zomierajú rýchlejšie. Prečo máme byť ešte týraní takýmto spôsobom, že nad priemer Európskej únie vždy, keď pán minister potrebuje nejaké peniaze navyše, tak jednoducho, čo je najjednoduchšie? Zvýšiť daň z tabakových výrobkov. Prečo by 33-percentná menšina občanov v tomto štáte mala len neustále znášať a tváriť sa, že tu nie sme. Áno, uvedomujeme si, ako každému škodíme. Ja sa za to nehanbím, že som fajčiar. Každý má právo rozhodovať o svojom živote. Každý má právo rozhodovať o tom, akým spôsobom chce žiť, akým životným štýlom. Niekto sa rád potápa s delfínmi, niekto rád žije strašne zdravým makrobiotickým životom a je všelijaké strašne zdravé bylinky, v poriadku, ja mu v tom nebránim.
Ale ako hovoril Winston Churchil, keď sa ho pýtali, keď sa dožil takého vysokého veku, tak si potiahol zo svojej cigary, odpil z whisky a povedal: "Absolutely no sport." Preto si myslím, že by malo skončiť aj v tejto snemovni neustále ospravedlňovanie sa a skrývanie sa za to, že keď niekto fajčí. Ak niekto fajčí, je prínosom pre tento štát.
A preto ja ako slovenský vlastenec a fajčiar v žiadnom prípade tento návrh zákona nepodporím.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Národná banka vydala odporúčanie o tom, ako majú banky postupovať pri poskytovaní spotrebných úverov. Čo s nimi urobili ale banky? Rozhodli sa ho ignorovať.
Preto dnes máme tento zákon na stole. Keby toto odporúčanie napĺňali, tak by nerobili bezhlavo rôzne úvery, pôžičky. Týka sa to aj nebankoviek, samozrejme, ktoré, by som povedal, že sú až zločinecké, kdežto vôbec si nezisťujú klienta. Im stačí, že vedia, že je v určitom zmysle bonitný, má, dajme tomu, nejaký byt, nejaký domček, samozrejme, že mu požičajú tisícku, dve tisícky, ale vôbec ich nezaujíma, či ten dotyčný to bude vedieť splácať.
A viete prečo? Lebo sú to zločinecké organizácie, ktoré priamo, rovno idú po tom, aby im zobrali tie domčeky, tie byty. Robíme si tunak, my si tuná robíme z vlastných ľudí bezdomovcov. Sú nezodpovední títo podnikatelia, teraz sa bavím hlavne o nebankovkách, ktorí veľmi dobre vedia, že veľká väčšina, drtivá väčšina ľudí to nebude vedieť splácať. Ale povedzme si pravdu, kto by si nekúpil za dvetisíc euro dom, ktorý má hodnotu 30-tisíc? Ale sú to vagabundi, ktorí takýmto spôsobom zneužívajú ľudí. Potom na nich uvalia exekúciu, už z dvetisíc euro je šesťtisíc, tí ľudia, keď nevedia splatiť dve, nevedia ani šesť, potom počkajú dva-tri roky a zoberú im dom. A štát má ďalšieho bezdomovca na krku. To znamená, že keď toto nebudeme riešiť, tak sme za to zodpovední my tunak v parlamente.
Takisto banky v honbe za ziskom, sú ochotní byť benevolentní, rozdať úvery. A takto vznikla aj hypotekárna kríza v Amerike. Proste toto postihlo celý svet. Proste dávali to úplne každému a im to bolo úplne jedno, či tí ľudia sú schopní splácať, alebo nie sú schopní splácať. Dospelo to až tak, že si to, vymysleli si zaisťovaciu spoločnosť, ktorá vôbec nemala na to kapitál, aby to vedela pokryť, im tam dala pečiatku, áno, zaistíme to, dávali to do balíkov, potom za to obchodovali, kupovali to aj islandské a európske banky, a nakoniec sme dopadli tak, ako sme dopadli. Zaplatili sme to všetci, len tí bankári nie.
To znamená, že Národná banka vydala toto odporučenie a banky sa na to úplne vykašľali.
Milé banky, ak si neurobíte poriadok medzi sebou, tak dostanete odporučenie od Národnej banky. Ak nebudete odporučenie dodržiavať a sami aktívne Národnú banku o jeho dodržiavaní informovať, tak vždy budeme musieť zakročiť my v Národnej rade. Hnutie SME RODINA povedalo, že keď zákon bude dobrý, tak ho podporíme. Tento zákon je dobrý. Umožňuje našej Národnej banke kontrolu nad tými, ktorí sa snažia za každú cenu zadlžiť ľudí a vytvoriť zisk. Čo sme sľúbili, to plníme. Staviame sa na stranu Národnej banky a proti tým, ktorí sa snažia uvrhnúť ďalších ľudí do dlhodobého otroctva.
Aby sme zabránili ďalšiemu vyciciavaniu peňazí, budeme hlasovať za, pán minister.

Ďakujem, my sme chceli samozrejme len vysvetliť, aký máme k tomu postoj, ale samozrejme, že tento odvod podporíme preto, lebo si myslím, že tie banky to bez problémov. Ale cez to všetko by použitie malo byť skutočne smerované k záchrane hlavne ľudí, lebo my si tu zotročujeme, absolútne zotročujeme národ. Sú vo finančnom otroctve. Žijú tunak státisíce ľudí vo finančnom otroctve a šesťstotisíc pod hranicou nejakej biedy a núdze.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán minister, mimoriadny odvod finančných inštitúcií, ako môj predrečník už spomínal, samozrejme, že sme za to, aby sa tento odvod zaviedol. Skutočne nemám pocit, že by banky na Slovensku krachovali. Ja vám poviem, kto na Slovensku krachuje. Na Slovensku krachujú obyčajní ľudia, ktorí pomaly nemajú čo do úst. Sú zaťažení exekúciami. Máme tunak vyše milión exekúcií, pardon, tri milióny exekúcií. Týka sa vyše milióna ľudí. Skutočne to postihuje skoro každú jednu rodinu na Slovensku. Mne chodia denne stovky listov. Žiadajú ma o pomoc, o prosbu, o finančnú nejakú výpomoc. To sa už nedá dneska ani prečítať. A ja som zatiaľ nezachytil, že slovenské banky by nejakým spôsobom, aj keď sú držané, dajme tomu, zahraničným kapitálom, že by boli v nejakej veľmi nešťastnej situácii, keď si pozriete, aké zisky robia. Každý rok sú v obrovských ziskoch. Nevidím tu jednu banku, ktorá by sa nejak potácala, plácala alebo žeby ju bolo treba súrne zachraňovať alebo nejakým spôsobom ľutovať. Treba ľutovať tých ľudí, ktorí tuná žijú z pár sto eur, ktorí sú zaťažení úverami, splátkami, vysokými úrokmi, úžerou a, ja neviem, čím všetkým. To znamená, že tento odvod špeciálny pre banky, absolútne nemám s tým problém, podporíme ho.
Ale zároveň, zároveň chcem upozorniť na jednu vec, že ako ich teraz zdaníme a zase niečo vyvedú, budú hamižní, chamtaví, tak ako prišla tá hypotekárna kríza a čo nakoniec spustilo obrovskú krízu na celom svete preto, lebo bankári bolo hamižní, nenažraní, tak ich ideme rýchlo zachraňovať, takých. Vytvárame pre nich obrovské záchytné siete a tak ich poďme rýchlo zachraňovať a zase im tie peniaze vrátime. Tak proti tomu sme. Určite áno. Viete všetci, kto je volič hnutia SME RODINA. A nebudem to skrývať, sú to obyčajní ľudia, musia si na svoj život zarábať prácou. Ak sa hocikoho z nich opýtate, čo ich najviac hnevá, tak sa dozviete, že platia čoraz viac bankových poplatkov na úrokoch, na splátkach. Veľa ľudí tento systém priviedol až k exekúciám.
Pozrite sa, je úplne správne, ak zavedieme mimoriadne odvody na finančné inštitúcie, ktoré vyciciavajú našu vlasť. Je to správne. Čo považujem za väčší problém, je použitie týchto prostriedkov v prípade finančnej krízy. Zákon je urobený tak, že tieto peniaze zase vrátime späť do bánk. Teraz im ich vezmeme a keď bude kríza, im ich dáme späť. Po prvé, takto fungujú ich rezervy a Národná banka sa tvári, že sú dostatočné. No sú, alebo nie sú dostatočné, keď tu musíme vytvárať ďalšie? Po druhé, Národná banka má v popise práce zachraňovať banky v prípade krízy. Sú zákony a pravidlá jej činnosti na to dostatočné, že musíme? Alebo sú nedostatočné, ale že musíme zavádzať ďalšie ako napríklad tieto? Po tretie, ak vyberieme od bánk peniaze, prečo ale vo chvíli, keď je kríza, nepoužijeme tieto peniaze na oddlženie ľudí, ktorí sú zotročení týmto systémom? Ale zase ideme zachraňovať banky. Pozrite sa na Grécko! Však tie peniaze, sme ich zachránili, a išli späť do Nemecka, išli späť do Francúzska. My sme nezachraňovali Grécko. My sme zachraňovali zadky nemeckých a francúzskych bankárov. Náš názor je, že v prípade krízy by mali byť peniaze využité na pomoc ľuďom a nie na spolupracovanie a nie na suplovanie práce Národnej banky. To je všetko.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán podpredseda, vážený pán minister, dámy a páni, no mne teda vôbec nie je ľúto bánk a nechce sa mi ani veľmi analyzovať, či to budú ma, alebo nebudú to mať ťažké po zavedení tohto odvodu, pretože považujem finančný sektor za zdroj a prvotnú príčinu súčasnej hospodárskej krízy, v ktorej sa nachádzame od roku 2007. Mylne sa to uvádza, že túto krízu máme od roku 2008, od kauzy Lehman Brothers. Tá len bola dôsledkom toho, čo sa dialo predtým. Pre ľudí, ktorí si to chcú pozrieť, veľmi jednoducho odporúčam pekný film, ktorý sa volá Big Short. Dá sa nájsť aj na internete, neviem, či nie dokonca oddabovaný. Nie som si istý, či nebežal aj v našich kinách. Každopádne dá sa pozrieť veľmi jednoducho.
Od roku 2008, od pádu Lehman Brothers pozorujeme zhruba toto: Banky, centrálne banky, najmä v Európe a Spojených štátoch amerických tlačia čoraz viac a viac peňazí. Tieto peniaze sa však, tak ako sa všetci obávali, že príde k hyperinflácii, nedostanú do reálnej ekonomiky, kde by ich, nebodaj, ľudia alebo podnikatelia, míňať nejaké malé stredné firmy na nejaké nezodpovedné úvery, ale točia sa vo finančnom sektore neustále dokola. Pokračuje to, čo ja so značným dešpektom volám kasínový kapitalizmus. To znamená, že ľudia sú nútení svoje peniaze čoraz viac a viac vkladať do bánk, nemôžu ich držať ako keš, každý ich núti, každý štát, aj slovenský štát, aby tieto peniaze ukladali vo finančných inštitúciách. V západnej Európe máme banky, kde keď si prídete vybrať svoju hotovosť, tak sa vás opýtajú: a načo to potrebujete? Čo koho do toho načo to ja potrebujem alebo načo to ktorý občan potrebuje. Robí sa to pod záštitou toho, že v boji s praním špinavých peňazí. Je to absolútna hlúposť. Je to robené len kvôli tomu, aby peniaze, ktoré ešte nie sú vo finančných inštitúciách, ktoré ešte držia občania mimo tento systém, sa museli pre ne do systému zaradiť, banky z nich vyberať poplatky. Myslím, že je dlhoročne známym faktom, že podstatu svojho zisku slovenské banky, ale aj iné banky, nezarábajú bežnou bankovou činnosťou, načo boli banky kedysi ustanovené, ale zarábajú na poplatkoch a ďalších "fejkových" záležitostiach, ktoré v skutočnosti nič nehovoria o tom, či tie banky vedia, alebo nevedia podnikať.
To znamená, v zásade chcem povedať to zásadné stanovisko, že málo im beriete, pán minister, kľudne im vezmite aj viacej. Vezmite im, koľko unesú. Problém je však v tom, že keď im tie peniaze vezmeme, ako ich chceme použiť, pretože musíme si vybrať, od koho chceme brať zdroje, príjmy štátneho rozpočtu. Chceme ich brať od tých, ktorí napriek krízy neustále bohatnú a bohatnú? Alebo ich ako, pán minister, ako veľkou kosou berieme od každého? To znamená, kto sa pohne na tom trhu, či už je to malý živnostník, či je to zamestnanec, či je to ktokoľvek, kto, preboha živého, nečaká doma a nepýta od štátu dávky. Tak to proste vezmeme veľkou kosou jedného, druhého, tretieho. Zdierame ich ako takých, ako keby robili niečo zlé. Tak sa správame k podnikateľom a malým živnostníkom v tomto štáte.
Čiže tento zákon považujem za dobrý. Kľudne im vezmime ešte viacej. Oni znesú. A keď, nebodaj, nejaká inštitúcia začne plakať, ako sa im neoplatí na našom trhu podnikať, som si istý, že sú tu a budú ďalšie banky, ďalšie podnikateľské subjekty, ktoré rady prevezmú tieto podnikateľské aktivity, ak by sa niekomu zdalo, že už to nemôžu uniesť a že sa im tu ťažko žije.
Ide o to, ak v čase, keď máme ekonomický rast našej ekonomiky, podľa vlády sa darí, načo potrebujeme ďalšie a ďalšie dane, ďalšie a ďalšie odvody aj od tých malých, aj od normálnych ľudí? Vezmime viacej bankám. My sme pripravení podporiť akýkoľvek návrh, v ktorom finančné inštitúcie, monopoly a oligopoly budú mať výrazne zdvihnuté buď mimoriadne odvody, alebo môžme to nazvať nejakou obratovou daňou, pretože to je podnikateľská činnosť, ktorú, s prepáčením, na uzavretom trhu vie robiť každý. Banka dostáva licenciu od Národnej banky Slovenska. Bežný občan si nemôže založiť banku a vyberať peniaze. Bežný občan nemôže mať kapitálovú primeranosť 10 % a zvyšok peňazí tzv. investuje. To znamená, je to regulovaný, štátom regulovaný trh. A na základe toho, že je to regulovaný trh, tak hráči na tomto trhu majú aj isté výhody. Preto majú byť pripravení zniesť viac ako ostatní, ktorí musia dennodenne zápasiť o život. Ako opakujem, druhá otázka je, načo sa tie peniaze použijú. Ale kľudne im, kľudne im naložte aj viacej, pán minister, my to určite podporíme.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte, aby som vás informovala o stanovisku klubu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky za hnutie SME RODINA - Boris Kollár k predloženej novele zákona č. 369/2012 Z. z. o fonde na podporu vzdelávania v znení neskorších predpisov, ktorým sa mení zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o znení a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, čo je tlač 253, ktorý na dnešnom rokovaní Národnej rady Slovenskej republiky predkladá minister školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky.
Základným problémom fondu je nedostatok finančných prostriedkov, čo sa prejavuje aj tým, že fond dokázal v akademických školských rokoch 2013/2014 a následne 2015/2016 uspokojiť len necelých 60 % žiadateľov. Pri ponechaní súčasného nastavenia úrokovej miery a nedofinancovania fondu zo zdrojov zo štátneho rozpočtu alebo teda z iných zdrojov bude pokračovať pokles počtu podporených žiadateľov o pôžičku na maximálne cca 1 300 ročne, tým sa myslí spolu pedagógov aj študentov, čo predstavuje pokles viac ako 40 % oproti akademickému roku 2014/2015. Za významný zdroj udržateľnosti činnosti fondu treba považovať možnosť získať dotáciu zo štátneho rozpočtu, preto sa v návrhu precizujú podmienky jej poskytnutia. To značí, že určuje sa zdroj dotácie, k tomu teda rozpočtová kapitola Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, a účel dotácie, ktorým je alebo ktorým môže byť len poskytovanie pôžičiek. To vyplýva teda z dôvodovej správy, ktorú som si prečítala k predloženému návrhu zákona.
Z uvedeného teda vyplýva, že rezort, ktorý nemá dostatok finančných prostriedkov na zvýšenie platov učiteľov, navrhuje dofinancovať Fond na podporu vzdelávania z vlastnej rozpočtovej kapitoly. Takýto návrh novely zákona o Fonde na podporu vzdelávania hnutie SME RODINA - Boris Kollár podporiť nemôže. Naše hnutie sľúbilo občanom navrhovať systémové riešenia, a preto navrhujeme splniť požiadavky učiteľov a zvýšiť im tarifné platy. Tým by sa vytvorili základy nielen na skvalitnenie ich života, no, a teda aj skvalitnenie života ich rodinných príslušníkov a zároveň sa podľa nášho názoru vytvoria predpoklady, aby si učiteľ mohol vziať pôžičku, buď spotrebiteľský, alebo hypotekárny úver, a tento čerpať z ktorejkoľvek teda finančnej inštitúcie, ktorý, alebo teda súčasná situácia im toto neumožňuje, ako všetci dobre vieme.
Teda bolo by naozaj na čase podľa môjho názoru, a teda názoru našich členov hnutia, aby si učitelia mohli začať, aby sa oni mohli začať cítiť dôstojnejšie, aby nemali tento pocit nejakých sociálnych prípadov. Bolo by načase, aby povedzme, tak prozaicky povedané, po práci nemuseli sa živiť alebo dovyrábať si tým, že budú upratovať, predávať hrnce, životné poistky a podobne. Bolo by na čase a toto je veľmi dôležité poznamenať, že absolventi, aby absolventi pedagogických a filozofických fakúlt zotrvávali v školstve, aby pôsobili v tomto školstve a neutekali do zahraničia. Bolo by na čase, teda aby všetci pedagogickí zamestnanci, učitelia a títo zamestnanci sa začali cítiť dôstojne, a preto navrhujem a prosíme vás v mene všetkých učiteľov, pán minister, aby ste im zvýšili tarifné platy.
Toľko z mojej strany, ďakujem za pozornosť.

Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, vážené dámy a páni, tento zákon na prvý pohľad vyzerá tak všeobecne konsenzuálne. Podľa jeho názvu sa jedná o naháňanie teroristov sankcionovaných rôznymi celosvetovými orgánmi alebo celoeurópskymi orgánmi.
Na prvý pohľad to vyzerá, ako by išlo iba o to, ako zmraziť peniaze efektívnejším spôsobom nejakému Abdulovi Alimu alebo Sergejovi Sergejovičovi Sergejovovi, lenže pri rokovaní o tomto návrhu zákona vo výbore pre obranu a bezpečnosť som sa zástupcov ministerstva hospodárstva, pána štátneho tajomníka, šéfa právnej sekcie pána Baloga, dúfam, že dobre hovorím jeho meno a funkciu, pýtal na niekoľko konkrétnych záležitostí, na ktoré mi nevedeli odpovedať, načo pán predseda Hrnko uzavrel túto diskusiu s tým, že nech na najbližšie rokovanie prídu lepšie pripravení. V súvislosti s týmto zákonom vidím dva problémy.
Po prvé. Nedostal som odpoveď na to, ako je pred uplatnením tohto zákona chránený občan Slovenskej republiky, aby sa náhodou nestalo to, že na základe nejakého nariadenia vlády, ktoré tento zákon predpokladá, aby sa dali zmrazovať peniaze na území Slovenskej republiky na základe nejakých medzinárodných sankcií, ako bude chránený na to, ako je pred uplatnením tohto zákona chránený občan Slovenskej republiky, aby sa náhodou nestalo to, že na základe nejakého nariadenia vlády, ktoré tento zákon predpokladá, aby sa dali zmrazovať peniaze na území Slovenskej republiky na základe nejakých medzinárodných sankcií.
Ako bude chránený občan Slovenskej republiky, ak naozaj NAKA mu takéto peniaze zmrazí? Upozorňujem, že v prípade tohto zákona nie je potrebné preukázať nejaký trestný čin. Ak je niekto zaradený na nejaký sankčný zoznam na základe spravodajských informácií, vieme, ako často sa už v minulosti stalo, že na takýchto medzinárodných zoznamoch sa zjavovali ľudia, ktorí boli len menovci tých, ktorí naozaj boli podozriví z nejakej teroristickej činnosti, tak takýto občan má veľmi, veľmi malú možnosť sa brániť. Môže sa odvolávať podľa tohto zákona na OSN a na orgány EÚ a dúfať, že ho z toho zoznamu vyškrtnú. Čiže slovenský občan za normálnych okolností, pokiaľ sa ide podľa Trestného zákona a poriadku, má presný postup, keď mu niekto zmrazí peniaze, jedného dňa príde do banky, zistí, že má zmrazené peniaze, alebo mu to banka oznámi, tak môže konať, aby sa v rámci Slovenskej republiky príslušným postupom domohol práva. V prípade tohto zákona má zhruba takú pravdepodobnosť, že sa domôže práva v nejakej rozumnej lehote, ako, s prepáčením, keby sa sťahoval, sťažoval na lampáreň. To je prvý problém, ktorý vidím, čo sa týka tohto návrhu zákona.
A potom vidím ešte oveľa väčší, praktickejší problém, lebo dobre, predstavme si, že vláda ani NAKA by nechceli tento gumený paragraf nejakým spôsobom zneužiť proti bežnému občanovi Slovenskej republiky. Ale podľa § 6 tohto zákona - a predstavme si, teda že naozaj by to bolo zamerané len proti nejakému, príklad poviem, Abdulovi Alim alebo Sergejovi Sergejovičovi - podľa tohto zákona v § 6 je porušením týchto sankcií v odseku f) poskytnutie stravovacích služieb sankcionovanej osobe na území SR.
Predstavte si, že Abdul Ali sa nejakým spôsobom, ktorý je na zozname nejakom, zatúla na územie Slovenskej republiky, vy máte reštauráciu, navaríte tomuto človeku, on zaplatí. Porušíte sankcie na základe tohto zákona. A na základe § 22 tohto zákona, viete, akú sankciu dostane takýto človek, ktorý, mimochodom, odkiaľ má byť informovaný, že Abdul Ali alebo Sergej Sergejevič je na nejakom zozname sankcií OSN alebo Európskej únie? Lebo ten, kto ten zoznam sankcií robí, je buď OSN, alebo Európska únia. Dokonca aj vláda Slovenskej republiky môže urobiť ten zoznam sankcií.
Čiže teraz hovorím hypotetický príklad a hovorím teda dva. Prvý, ktorý som sa pýtal pána štátneho tajomníka. Pán minister sa ocitne nejakým nedopatrením na zozname sankcií. Ideme mimo, alebo teda sankcionovaných osôb, idem mimo Trestného poriadku, mimo akýchkoľvek vecí, štátne orgány prídu, konkrétne NAKA, zabavia mu peniaze na účte. Zástupcovia ministerstva hospodárstva mi povedali, veď to neni problém, tam sa nejedná o trestný čin. No, práve to je problém, peniaze už máte zabavené a teraz sa domáhajte, aby vám niekto tie peniaze odmrazil. To je prvý problém. Ale za oveľa ešte, povedal by som, výraznejší problém považujem to, že prevádzkovateľ reštauračného zariadenia predsa nemá žiadnu povinnosť skúmať, či Abdul Ali je na nejakom zozname sankcií. A teraz viete, aká je pokuta, ak mu podľa § 6 ods. f) poskytne stravovaciu službu na území Slovenskej republiky? 50 000 až 132 800 eur. 50 000 až 132 800 eur! Dali by sa tam nájsť, v tom zákone, ďalšie fajnovôstky, myslím si, že toto ako príklad absurdnosti stačí.
Ako som už povedal pánovi štátnemu tajomníkovi Chovancovi a hovorím to teraz aj pánovi ministrovi, ja nepodozrievam, že by predkladali tento zákon so zlým úmyslom. Len možno pri nejakom aplikovaní toho, čo všeobecne sa nejako dohodlo na nejakom MONEYVAL-e alebo niekde inde, by možno bolo rozumné prispôsobiť ten zákon domácim podmienkam v dvoch spôsoboch. Jednak v tom, že či je vykonateľný reálne. To znamená, my ideme naháňať poskytovateľov stravovacích služieb? Alebo tých, ktorí poskytnú niekomu službu cestovného ruchu? Ako oni majú vedieť, či ten človek je na zozname nejakom sankcionovanom? A druhá vec, či je naozaj odstránená možnosť zneužitia voči občanom Slovenskej republiky.
Toto sú moje dve zásadné výhrady voči tomuto návrhu zákona. Chcem pána ministra poprosiť, že či by tieto veci nenechal preveriť z tohto uhla pohľadu, lebo naozaj úprimne neverím, že, že, že by ste takéto veci tam dávali úmyselne alebo so zlým úmyslom. Je možné, keďže nie som najlepší právnik v tomto štáte, že som sa možno pomýlil alebo že existuje nejaká iná medzinárodná zmluva, ktorá vylučuje, aby ten zákon bol interpretovaný tak, ako som povedal.
Mne na základe toho, čo som si prečítal o tomto návrhu zákona to, bohužiaľ, vyplýva tak. Pokuta pre bežného poskytovateľa stravovacích služieb vo výške 50 000 eur až 132 800 eur, pokiaľ navarí niekomu, kto je na sankčnom zozname, sa mi zdá byť príliš prísna. Ani si neviem predstaviť, ako by si to mohol overiť.
Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem. Vážený pán predseda, mám procedurálny návrh, ktorý znie:
"Navrhujem prijať uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky o odsúdení fyzického násilia zo strany poslanca Národnej rady za stranu SaS Petra Osuského."
Odôvodnenie:
Dňa 11. júla 2016 poslanec Národnej rady pán Osuský fyzicky napadol občana pána Rudolfa Vaského len preto, že si dovolil mať iný názor, aj keď bol vyjadrený expresívne. Národná rada dňa 6. septembra 2016 neprijala hlasovaním návrh o tomto bode, ktorý predložil poslanec Kotleba. Ja tento návrh opätovne predkladám len z jedného dôvodu, aby sa zistilo, či nesúhlas s odsúdením pána poslanca Osuského súvisel s osobou predkladateľa pána Kotlebu, lebo jeho návrhy sa ignorujú, alebo väčšine poslancov nevadí, že poslanec NR SR facká na mítingoch radového občana, ktorý, ako som už spomenul, si dovolí mať iný názor.
Ďakujem.

Pán kolega, súhlasím s vami, aj váš poslanec urobil gesto.