Vážený pán podpredseda, vážená pani ministerka, všetkým je zrejmé, že to, čo my sme mali v predvolebnom programe pod názvom exekučná amnestia, je kľúčový bod, na ktorom nám veľmi záleží, pretože problém zadlžených ľudí na Slovensku, ktorí si nevedia sami pomôcť, považujeme za jeden z najkľúčovejších, a najmä z najpálčivejších, pretože tí ľudia naozaj si nevedia pomôcť sami, a navyše sú nútení žiť v šedej zóne spoločnosti a tým pádom neprispievajú ani do štátneho rozpočtu tým, že sú zamestnaní, proste žijú odstrihnutí a mimo.
Napriek tomu musím na úvod povedať, že mi trošku tento zákon pripomína ako to, že keď vidíme ako problém nejakého slona, na tom slone sedí žaba a ideme riešiť tú žabu. Je to krok správnym smerom, ale nie som si istý, či vyriešime to, čo potrebujeme vyriešiť. Skúsim sa odvolať na slová pani ministerky, ktorá povedala, že keď sa nejakým spôsobom inšpirovali jej experti Českou republikou alebo porovnávali, ako to funguje tam, tak ste povedali číslo 32-tisíc bankrotov v Česku fyzických osôb ročne, ročne. Ak by sme išli analogicky, tak dajme tomu, že by to bolo 16-tisíc bankrotov na Slovensku ročne. Ale tento problém, o ktorom hovoríme, sa týka státisícov ľudí. To znamená, ja verím, že je to krok správnym smerom, ale ten problém to, povedal by som tak, že takmer nevyrieši. Čiže ja to beriem, v zásade mám podobný názor ako kolegovia, že okej, však poďme sa o tom baviť, možno niečo vylepšíme. Určite to nie je krok zlým smerom, ale merito problému to nevyrieši.
Preto by som sa chcel opýtať, pani ministerka, a nežiadam vás o odpoveď, že teraz, ale budeme v druhom čítaní alebo bude to na výboroch. To znamená, koľko odhadujete, že ľudí na Slovensku by na základe tejto zmeny mohlo využiť reálne možnosť bankrotov, možnosť reštrukturalizácie? Čiže oddlženia na splátky, tak by som to povedal. Lebo toto je kľúčové, aby sme vedeli, povedal by som, aký objem toho veľkého problému, ktorý máme, týmto zákonom riešime.
Po druhé. Oceňujem, že v prípade, ak nebude mať dlžník na to, aby sám zaplatil náklady spojené s vlastným bankrotom alebo reštrukturalizáciou, myslím tie zrejme technické poplatky a riešenia, že v takom prípade pomôže štát. Pretože naozaj u veľmi zadlženého človeka to ani inak nemôže byť, lebo on si nemôže dovoliť zaplatiť ani tých pár sto eur, aby vôbec mohol prejsť týmto procesom.
Chcem sa opýtať ďalšiu vec. Prečo musí splatiť dlžník v tej tzv. reštrukturalizácii 30 percent? Prečo práve 30 % a prečo 30 % všetkých záväzkov a neodrážame sa od istiny? Pretože, bohužiaľ, vo väčšine tých najbežnejších prípadov vidíme, alebo to, čo je najviac vypuklé, je, že istina môže tvoriť euro päťdesiat a príslušenstvo môže tvoriť 300 euro. Hovorím absurdné príklady, ale sú aj také. Poznáme ich reálne, aspoň teda nám občania také príklady, prípady posielajú reálne. Tento zúfalý pomer medzi istinou a príslušenstvom v prípade väčších súm už nie je tak zúfalý, ale zase ten objem je zúfalý. Čiže dlh je, čo ja viem, 5-tisíc euro a príslušenstvo je 5-tisíc euro. Päťtisíc euro navyše je strašne veľa. Čiže prečo 30 % a prečo sa neodrážame alebo nejakým spôsobom nezohľadňujeme aj istinu? Čiže ak by človek bol ochotný uhradiť istinu plus nejaké percento z príslušenstva, tak by mohol ísť do reštrukturalizácie, nielen keď uhradí 30 % záväzkov ako takých.
Po ďalšie, chcem upozorniť na jeden problém, ktorý, samozrejme, nevieme vyriešiť v tomto zákone, ale bez jeho vyriešenia budeme naozaj riešiť iba tú žabku, čo sedí na tom veľkom slonovi. Totižto aj tie záväzky, od ktorých sa tento zákon odráža, častokrát vznikajú, povedal by som ani nie že fiktívne, ale veľmi nespravodlivo, samotný ten záväzok, od ktorého sa odrážame. A vzniká dvomi spôsobmi, ktoré občania, samozrejme, nevedia, právne neznalí, posúdiť na prvý moment, to sú rozhodcovské doložky a to je to, že aj za malé, povedal by som, dlžoby sú nútení podpísať exekučný titul vo forme notárskej zápisnice. A častokrát ten problém toho, že ten človek už nedokáže akoby splácať, nevie sa z toho dostať, vznikne tým, že zrazu mu zo dňa na deň pristane oveľa väčšia suma, s akou dajme tomu počítal alebo bol schopný splácať, pretože, samozrejme, rozhodcovský súd alebo v tej exekučnej, v tom exekučnom titule má započítané náklady veriteľ aj, povedal by som, s nejakým svojím profitom, aby sa mu v podstate vyplatilo takýmto spôsobom vymáhať tú pohľadávku. A už samotné toto je, keď je záväzok stanovený, tak potom, keď už mu z tohto nadneseného záväzku, tak by som povedal, uľavujeme, no to už mu veľmi nepomôže, pretože to gro tej podstaty vzniklo už skôr. Čiže predpokladám, že s kolegami zo SME RODINA podporíme, aby tento zákon išiel do druhého čítania. V ňom bude naša podpora závisieť od toho, že akým spôsobom sa vysporiadame s tými otázkami, ktoré som položil.
Po druhé, chcem sa ešte vrátiť, platí to o firmách, rovnako ako o fyzických osobách. Ja chápem, že dvíhame tú lajnu, koľko musí byť splatené záväzkov, aby sa nejednalo o podvodné reštrukturalizácie nezohľadňujúce záujmy veriteľov. Ale som presvedčený, že existujú aj príklady, ani sa mi nezdá, že by to tak mohlo byť, pani kolegyňa Kiššová, v tomto ja sa, ja mám aspoň takú pamäťovú stopu úplne inú, že by neexistovali reštrukturalizácie nad 5 percent. Možno v posledných rokoch nie, lebo som to presne nesledoval, ale čo ja mám informáciu, tak určite boli aj väčšie výnosnosti v reštrukturalizáciách, nie v konkurze. A teraz tá otázka znie, že ak my povieme, ak nesplatíš 50 % do piatich rokov, tak ideš do konkurzu, čo je lepšie pre tých veriteľov? Ak splatí 35 % aspoň alebo ak v konkurze bude výnosnosť 5 percent? Alebo 49 percent? Prečo by nemohol zaplatiť 49 percent?
Ja chápem, že ten limit tam je daný, len som si nie istý, či takto prísne nastavený limit vlastne nepoloží firmy, kde aj veritelia by mohli byť za to, aby aspoň dostali, ja neviem, 40 %, dobre, okej, keď už nič iné, že či je to rozumné, takýmto spôsobom to stanoviť.
Obávam sa totiž, že vo väčšine prípadov vieme, ako to funguje. Zabezpečení veritelia a veľkí veritelia sa dohodnú a nezabezpečení veritelia a malí veritelia nedostanú nič. Okej, tak riešme nejakým spôsobom toto, ale tým celkovým percentom, ani tými päťdesiatimi percentami v bežnom prípade, keď sa nejedná o Váhostav alebo možno aj keď sa jedná o Váhostav, myslím ako o veľké kauzy, je to v skutočnosti tak, že tí veľkí veritelia, najmä teda banky a zabezpečení veritelia a štátni veritelia, dostanú dajme tomu 50 % a malí veritelia potom dostanú čo? Čiže akým spôsobom sa s týmto chceme vysporiadať?
Ale ako hovorím, krok je to dobrým smerom. To znamená, riešme to v druhom čítaní a som rád teda, že aspoň niečo.
Ďakujem.
