Vážený pán predsedajúci, vážená pani navrhovateľka, vážené dámy, páni, poslankyne, poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, hneď v úvode by som chcel povedať niekoľko slov zo svojej poslaneckej praxe. Ako elév som sa mal možnosť stretnúť doteraz s tromi typmi zákonov, ktoré tu boli predkladané. Prvý typ účelový, druhý typ naprávajúci nedostatky predchádzajúcich zákonov a tretí typ zmysluplne riešiace zákony, ktoré sa sústreďovali predovšetkým na aktuálne problémy občanov, prípadne ďalších organizácií alebo inštitúcií alebo problémy vyplývajúce z členstva Slovenska v rámci medzinárodných organizácií a inštitúcií. Pomer medzi tými prvými dvomi a tým posledným, tretím bol asi tri štvrtiny účelových zákonov a zákonov naprávajúcich predchádzajúce nedostatky už schválených v minulosti zákonov a možno tá posledná štvrtina sa venovala práve tým problémom, ktoré boli relevantné.
K nim však musím pridať ešte ďalší typ zákona a ten typ zákona je v podstate predkladaný v tomto návrhu. Je to redundantný zákon. Prečo redundantný, vysvetlím neskôr. Na základe nie emocionálnych, ale racionálnych faktov, to znamená, že konkrétne skutočnosti, ktorými budem argumentovať.
V prvom rade ešte pred tým, ako začnem argumentovať, trošku osobne. Je mi veľmi sympatická vaša zanietenosť a snaha naprávať veci a rád sa k vám pridám, lebo tých problémov v rámci nielen vysokých škôl, ale všeobecne v rámci školstva je množstvo. A v tomto prípade ale však chcete otvárať dvere, ktoré už sú dávno otvorené. Dvere, ktoré jednoducho v tomto prípade vítajú každého, kto chce riešiť niektoré z tých problémov, s ktorými ste sa počas vašej praxe stretli.
Ja mám viac ako 20-ročné skúsenosti a s takými skutočnosťami, ako ste tu vy prezentovali, ak by som sa aj bol býval stretol, mal som ich možnosť napraviť. Ale k tomu sa dostanem úplne v závere.
Poďme teraz na tie dôvody, prečo tento návrh zákona vnímam ako redundantný, prečo tento návrh zákona vnímam ako nedopracovaný, prečo tento návrh by som určite sa snažil navrhovateľke predložiť na ďalšie dopracovanie.
Poďme najprv k samotnému návrhu zákona. Ja som si tu vybral niekoľko jednoduchých bodov, to znamená, že to je prvá skupina dôvodov, samotný návrh zákona. Prečo sa tento návrh týka len verejnej vysokej školy, prečo sa netýka aj súkromných vysokých škôl, prečo sa netýka aj štátnych vysokých škôl? Je zameraný výhradne na verejné vysoké školy. V dôvodovej správe som túto informáciu nenašiel, prečo práve verejné vysoké školy, žiadne informácia v dôvodovej správe nebola.
Ďalší problematický okruh sa týka samotnej terminológie "iná funkcia vedúceho zamestnanca". Kto je vlastne iný vedúci zamestnanec? Áno, môže to byť aj vedúci katedry, môže to byť vedúci ústavu, môže to byť prednosta dokonca. Na Univerzite Komenského v Bratislave máme Lekársku fakultu a naozaj si neviem predstaviť, že by sme sa snažili striktne oddeliť niektoré pozície. Ale napriek tomu tu v tomto momente je citeľný ďalší aspekt a ten aspekt je veľmi jednoduchý, a to je dosah tohto návrhu zákona na Zákonník práce. Predstavme si veľmi jednoduchú situáciu. Som vedúci katedry a snažím sa ašpirovať na pozíciu dekana alebo rektora, idem do volieb, lebo samozrejme, že v tomto prípade výsledok ovplyvňuje predovšetkým, nieže predovšetkým, ale akademický senát, v prípade rektora samozrejme, že rektora vymenúva a odvoláva prezident, ale tiež na základe volieb v rámci akademického senátu univerzity, resp. vysokej školy. A predtým mám uzavretý pracovný pomer. Prešiel som výberovým konaním, som vedúci katedry, mám uzavretú zmluvu napríklad na štyri roky. A teraz sa niečo stane, som už dajme tomu rektorom, som úspešne zvolený, vymenovaný a teraz sa stane napríklad, že senát ma odvolá alebo sa stane iná skutočnosť. Jednoducho prídem na to, že chcem sa venovať ďalej svojej práci a vzdám sa funkcie rektora. Aj to je možné, podobne ako v prípade dekana. Akým spôsobom budem mať garantovaný návrat do tej pozície, v rámci ktorej som bol? Prirodzene, dá sa to riešiť, ale tento návrh zákona túto situáciu nerieši.
Ďalší veľmi dôležitý aspekt. Všetky tieto problémy riešia či už univerzitné štatúty, alebo, naopak, ich riešia štatúty jednotlivých fakúlt.
Ďalší problém, ktorý je tu veľmi spomínaný, teda explicitne je tu uvedený dokonca, je to ten tretí bod, prítomnosť najmenej troch členov štátnej komisie počas konania štátnej skúšky. Áno, súhlasím s tým, ale veď to riešia študijné poriadky, tam nie je žiaden dôvod explicitne kvôli tomu vydávať návrh zákona a schvaľovať nový návrh zákona, ktorý je absolútne redundantný. To znamená, že nie je tu žiaden dôvod.
Ďalší problém, tento návrh zákona nerieši retroaktivitu. Retroaktivita predpokladá sa tam v čl. II, že tento zákon nadobúda účinnosť 1. marca 2017. Čo doterajší rektori, čo doterajší dekani, majú dať výpoveď alebo akým spôsobom sa bude riešiť tento problém, pokiaľ pôsobia na iných funkciách, ako je pozícia rektora alebo dekana?
S čím môžem s daným návrhom súhlasiť, alebo teda v čom súhlasím s daným návrhom, že explicitne odčleňuje jednu skutočnosť, a to, aby som bol presný, nezlučiteľnosť, nezlučiteľnosť funkcií prorektora, dekana, prodekana, kvestora, tajomníka fakulty s inou funkciou vedúceho zamestnanca na inej vysokej škole a s funkciou rektora, resp. dekana a prodekana na inej vysokej škole. V tomto prípade naozaj tento návrh zákona má zmysel a opodstatnenie.
Ale tu už pristupujem v podstate do druhej skupiny problémov, pretože okrem retroaktivity, okrem prekryvu so Zákonníkom práce, okrem problémov toho, že tieto skutočnosti explicitne sú riešené v štatútoch vysokých škôl, v tomto prípade verejných vysokých škôl, lebo tohto tento návrh zákona sa týka práve verejných vysokých škôl, tak aj študijných poriadkov. Načo nám je takýto návrh zákona? Je to redundantný návrh zákona. Návrh, ktorý v podstate nerieši prakticky nič, čo by sa nedalo riešiť aj v súčasnosti.
No a potom tu mám druhý okruh dôvodov, prečo tento návrh zákona považujem za redundantný. A je to politický kontext predkladaného návrhu zákona. Prečo práve politický kontext? Nuž to je veľmi jednoduché. Pani navrhovateľka to tu sama povedala, minister školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky pán Peter Plavčan jednoducho prezentuje snahu v najbližších mesiacoch predložiť komplexnú novelu zákona o vysokých školách. Prečo nepripomienkovať a prečo nevstupovať do samotného procesu tvorby tejto novely, kde všetky tieto skutočnosti sa môžu riešiť? Samotný predpokladaný návrh účinnosti tohto návrhu je predsa 17. marca, pozriem, 17. marca, teraz nie som si istý, á, 1. marca 2017, ale sedemnástka tam aspoň bola. To znamená, že v tom štádiu rozpracovanosti, v ktorom sa novela zákona o vysokých školách nachádza, bude možno už aj celý priestor na ďalšie návrhy a podnety, možno už ukončený a jednoducho tam môžu byť tieto návrhy aj predložené.
Samozrejme, je tu ďalší problém a o tomto probléme sa ako keby ani veľmi nehovorilo alebo sa čiastočne zakrýval tento problém, a to je, že ide o vedomé narušenie akademickej samosprávy. Pretože v tomto prípade zákon, aktuálne platný zákon o vysokých školách jednoznačne definuje rozsah samosprávnej pôsobnosti verejnej vysokej školy, zámerne hovorím o verejnej vysokej škole, pretože návrh sa týka verejných vysokých škôl, kde do samosprávnej pôsobnosti verejnej vysokej školy patrí okrem iného aj vnútorná organizácia, uzatváranie zmeny a zrušovanie pracovnoprávnych vzťahov a určovanie počtu a štruktúry pracovných miest na vysokej škole. A zároveň zákon o vysokých školách jasne vymedzuje, že pôsobenie rektora je nezlučiteľné napríklad v študentskom akademickom senáte, alebo, ako to aj vy uvádzate v dôvodovej správe, sú tam jasne zadefinované podmienky výkonu vicerektora alebo dekana. Navyše v rovnakom zákone podľa § 15 Vnútorné predpisy verejnej vysokej školy v čl. I je jasné zadefinované, že verejná vysoká škola vydáva okrem iného aj tento vnútorný predpis, ktorý túto problematiku rieši, a to je štatút verejnej vysokej školy. Čiastočne táto problematika môže byť upravená aj v pracovnom poriadku či v organizačnom poriadku verejnej vysokej školy, lebo primárne je to vec štatútu.
Toto sú teda dôvody v druhej skupine, to znamená, že prečo práve v tomto momente. A druhý dôvod, nemyslí sa tým na samotnú akademickú obec a akademickú samosprávu.
Tretí okruh problémov, ktorý tu je, samotná dôvodová správa. So zanietením som si vypočul jednak návrh predkladateľky a aj jej osobný komentár a k tomu skúsim povedať teda tiež pár slov. Koľko prípadov ste zdokumentovali počas vašej praxe, ktoré by sa týkali buď prvého, druhého alebo tretieho bodu? Keď sme pri treťom bode, orientovaný práve na zloženie štátnicových komisií a ten minimálny počet prítomných členov, tak ja si dovolím vám zacitovať z jedného vnútorného predpisu č. 8/2015, úplné znenie vnútorného predpisu č. 8/2013 Študijný poriadok Univerzity Komenského v Bratislave v znení dodatku 1 a dodatku 2, kde je explicitne uvedené: "Komisia je uznášaniaschopná, ak je prítomný jej predseda a aspoň dvaja členovia."
V tej dôvodovej správe, mne počas viac ako 20-ročnej skúsenosti sa nestalo to, že by niektorá z komisií v zmysle aj tohto ustanovenia nebola uznášaniaschopná. Dokonca v prípade zloženia členov komisií vždy navrhujeme nielen predsedu komisie, ale aj podpredsedu komisie, ktorý preberie práva predsedu, pokiaľ náhodou v tom momente nemôže byť prítomný na štátnej skúške. Dôvody sú veľmi jednoduché. Štátne skúšky niekedy začínajú o pol ôsmej, o ôsmej, končíme niekedy v neskorých večerných hodinách, nemôžete očakávať, že ten človek bude rádovo možno 8 až 10 hodín fyzicky sedieť na jednom mieste, a nikdy sa nestalo to, aby tam neboli prítomní traja členovia. To znamená predseda, podpredseda, alebo teda buď predseda, podpredseda a k tomu dvaja členovia štátnej skúšky. Pokiaľ sa tá situácia vyskytla, tak počas toho momentu sme prerušili štátnu skúšku a pokračovali sme až v tom momente, keď sme boli uznášaniaschopní.
Ja sa teraz pýtam, sama ste tu povedali, že ste prodekankou, ste teda členkou vedenia, sama ste nám tu hovorili o situáciách, keď ste videli, ako toto nebolo dodržané. Mám doplňujúcu otázku, čo ste spravili pre to, aby došlo k náprave? Mohli ste predsa ako členka vedenia priamo dať konkrétne návrhy vedeniu, dekanovi či dokonca rektorovi. A nielen ako prodekanka, ale ako členka štátnicovej komisie, to znamená, že to sa nevylučuje, to znamená, že toto je naozaj problém, ktorý sa dá riešiť.
Navyše problémy, ktoré sa týkajú prvého a druhého bodu nezlučiteľnosť funkcií, nuž o koľkých rektoroch vieme, že by boli prodekani? Poznáte takého, ak hovoríme o verejných vysokých školách? Ja takého nepoznám a ani som sa s niečím podobným nestretol.
Toto sú v podstate tri základné okruhy dôvodov, prečo nemôžem súhlasiť s tým, aby tento návrh zákona bol predkladaný v tej podobe, v akej predkladaný je.
Na prvý pohľad je to totižto krásne zrozumiteľný, jasný zákon. Dokonca nemá žiaden negatívny vplyv na štátny rozpočet. Nezainteresovaný človek by mohol povedať, áno, takto by to malo byť. Ale pointa je v tom, že doterajšia legislatíva túto problematiku po prvé rieši, po druhé v najbližšom období sa bude meniť, po tretie, pokiaľ tieto problémy boli evidované, dali sa riešiť úplne iným spôsobom priamo tam, kde aj vznikli. Kvôli tomuto nemusíme predkladať návrh zákona.
No a možno posledné slová, posledné vety. Veľmi rád sa budem spolupodieľať na ďalších návrhoch, ktoré sa budú týkať nielen systému vysokoškolského vzdelávania na Slovensku, ale aj ďalších okruhov. V tomto prípade nie je žiaden dôvod, aby sme sa členili na opozíciu a koalíciu. V tomto prípade sa jedná o to, aby sme naozaj našli čo najrelevantnejšie riešenia, ako dostať Slovensko na úplne inú kvalitatívnu úroveň systému vzdelávania na všetkých, alebo teda vo všetkých oblastiach.
V tomto momente však musím povedať len jednu vec, a to je posledná, a to, že skutočne navrhujem vrátiť návrh zákona navrhovateľovi na dopracovanie. Z môjho pohľadu v tejto podobe naozaj neviem si predstaviť, že by bol schválený a aké priame i nepriame konzekvencie, možno i počas možno iba niekoľkých mesiacov, by z toho vyplývali.
Vďaka.
