Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády, dámy a páni, netreba byť Sherlockom Holmesom, aby sme vedeli vydedukovať, že keď sa v parlamente zjaví Pellegrini, budeme počúvať evergreeny o všeobecnej prospešnosti elektronizácie štátnej správy a informatizácie spoločnosti.
Ja by som sa chcel opýtať, že za tie roky, kedy tá informatizácia spoločnosti a elektronizácia štátnej správy prebieha, kto je z nej vlastne taký...
Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády, dámy a páni, netreba byť Sherlockom Holmesom, aby sme vedeli vydedukovať, že keď sa v parlamente zjaví Pellegrini, budeme počúvať evergreeny o všeobecnej prospešnosti elektronizácie štátnej správy a informatizácie spoločnosti.
Ja by som sa chcel opýtať, že za tie roky, kedy tá informatizácia spoločnosti a elektronizácia štátnej správy prebieha, kto je z nej vlastne taký nadšený? Ja si myslím, že sú tu skupiny ľudí na Slovensku, ktorým tá informatizácia naozaj pomáha. Vedel by som zadefinovať možno tak desať oligarchov pôsobiacich v IT sektore, ktorí sú z nej určite nadšení a dalo by sa to dokonca aj kvantifikovať, ako sú z nej nadšení. Viem si predstaviť, že existuje skupina úradníkov v štátnej správe, ktorí sú tak isto z elektronizácie a informatizácie spoločnosti nadšení, pretože sa im veľmi zjednodušila možnosť, ako môžu šikanovať a naháňať občanov, keď potrebujú vykonať nejaký úradný výkon. Ale nie som si istý, či z tejto elektronizácie sú natoľko nadšení aj normálni, bežní občania. Podľa mňa zabúdame na rovnováhu, ktorá by mala byť v tomto princípe informatizácie a elektronizácie štátnej správy nastolená v tom, že tak ako štát môže čoraz jednoduchšie a jednoduchšie sledovať a naháňať bežného občana, ktorý nič zlé nerobí, tak by mala byť rovnováha v tom, ako aj ten občan môže naháňať a šikanovať štátneho úradníka, keď ten štátny úradník nerobí to, čo má.
Ak zavedieme aspoň takúto rovnováhu, tak potom možno viac občanov ocení, že takéto niečo robíme a vynakladáme na to stovky a stovky miliónov eur, lebo ja nepozerám v spoločnosti, alebo nebadám žiadne nejaké nadšenie z tej úžasnosti toho, čo už minimálne desať rokov robíme. Skôr počúvam a vidím a badám čoraz väčšiu a väčšiu skepsu. A myslím si, že by sme s tým mali niečo robiť, pretože pamätám si na príbeh jednej, bola raz konferencia jednej veľkej firmy, ktorá vyrábala žrádlo pre psov. Bola to výročná konferencia, rečnili tam odborníci, hovorili, že aké majú marketingové plány a všetko a ten majiteľ, ktorý už tam sedel iba ako väčšinový majiteľ, sa prihlásil o slovo a pýta sa, no dobre a vysvetlite mi potom, keď všetko je tak úžasné, prečo máme čoraz menšie a menšie predaje? Na to sa jeden manažér osmelil a povedal: "No viete, lebo tie psy to naše žrádlo nechcú žrať." A ja mám pocit, že, bohužiaľ, sme v takejto situácii na Slovensku. Nie som si ja istý, že badám nejaké nadšenie toho, akí sú občania nadšení, že môžu elektronizovať a informatizovať do aleluja na čoraz viacerých portáloch.
Ale chcem byť konštruktívny. Ja som chcel vystúpiť čisto kriticky pôvodne k tomuto materiálu, ale aj keď si myslím, že normálny občan, za ktorého sa považujem, musí skonštatovať, že z toho materiálu, ja som sa veľmi snažil si to prečítať a pochopiť, ale mám pocit, že tomu ani divá sviňa nerozumie. Divá sviňa rozumej normálny občan, ktorý sa problematikou nezaoberá, ale predsa len som dospel k názoru, keď som si to teda snažil pozorne naštudovať, že sú tam veci, ktoré možno to občanovi trochu zjednodušia oproti tomu, ako je to dnes. Takže ja to do druhého čítania podporím, ale mám jeden konštruktívny návrh.
Nech sa budeme akokoľvek snažiť, vidíme, že existuje veľká časť spoločnosti, netrúfam si odhadnúť presne aká, ale možno je to do 50 % ľudí v tomto štáte, ktorým proste tento nový spôsob, do ktorého ich neustále tlačíme, elektronickej komunikácie so štátnymi orgánmi, proste vadí, nemajú to radi. Ja napríklad sa považujem za takého človeka, že mne to, ja nemám pocit, že pre mňa je to nejaký prínos musieť sa orientovať v tom, hentom alebo pamätať si boky, piny, čoraz viacej hesiel, čítačiek, neviem, čoho všetkého. No kedysi človeku stačil občiansky preukaz a keď už niekde došiel, tak s pomocou božou nejako vybavil. Teraz si mám pamätať, ja neviem, taký šesťmiestny, osemmiestny kód, taká čítačka, hento, ID, mám taký občiansky, nemám.
Navrhujem takúto vec. Čo keby sme nejakú časť tých prostriedkov, ktoré dávame na informatizáciu a elektronizáciu štátnej správy, venovali na takúto jednoduchú vec. Začíname mať v okresných mestách, regionálnych tie tzv. tie, povedal by som, spoločné budovy, kde akože občan môže vybaviť viacej vecí na jednom mieste. Čo keby sme vyčlenili nejakú časť tých peňazí na to, že by sme zaškolili úradníkov na to, že ten občan by normálne, predstavme si to, ako doteraz, mohol prísť na ten úrad, v Bratislave je to, myslím, na Tomášikovej ulici, tam by sedelo za prepážkami päť ľudí, ktorí by boli dobre vyškolení a proste platení za to, že tá babička by mohla prísť, strčiť občiansky preukaz do ruky, tam na mieste podpísať akože splnomocnenie alebo niečo, aby ten človek jej mohol pomôcť a vybaviť úplne všetko. To znamená, aby to, aby to nemusela teraz hľadať, kde na internete, čo, kde sa má prekliknúť, aké ID, neviem čo. Že by sme proste urobili servis aj pre ľudí, ktorí sa nechcú zaoberať touto elektronizáciou a informatizáciou, kašlú na ňu a vôbec, vôbec ju nepovažujú za prínos, aby aj takíto ľudia z toho aspoň niečo mali. Ja som si to len tak spočítal, že koľko by to tak asi stálo, keby sme dali k dispozícii proste pre taký, keby sme dali k dispozícii nejakých ľudí práve pre takýchto občanov, myslím si, že by to nebolo vôbec veľa v porovnaní s tým, čo dávame na tú informatizáciu, je to smiešne.
Mám aj taký praktický príklad zo zahraničia, že ako to funguje síce v inom garde, ale môj otec pracoval v 90. rokoch v Spojených arabských emirátoch, dlhé roky. Samozrejme, že úradným jazykom bola arabčina, oficiálnym v tej krajine. Žilo tam niekoľko miliónov cudzincov, kvalifikovaných, menej kvalifikovaných, samozrejme, že nevedeli ani zaťať. Ale pri každom úrade bol office, kde sedeli normálni pracovníci, ktorí vedeli najmä po anglicky, ale niektorí aj v iných rečiach. To znamená, človek si tam mohol prísť sadnúť a za úplne minimálny, minimálny poplatok ten človek sa ho opýtal: "a čo vlastne chceš" a všetky tie žiadosti mu vypísal, všetko, čo potreboval, mu vybavil, odniesol potom ako oficiálne niekde na úrad a ten človek tam počkal a on mu doniesol nejaký výstup. Tak ja si to predstavujem nejako takto, že tí ľudia, ktorí nemajú záujem sa týmto celým zaoberať, budú vedieť, že keď potrebuje niečo vybaviť, môže niekam prísť, kde štátom vyškolený úradník vlastne všetky tie veci, ktoré on nevie robiť, urobí zaňho a bude vedieť, že musíš si ale doniesť ten elektron alebo ja neviem, aký občiansky a tuto mi vypíšeš to splnomocnenie, choď na kávu a príď za pol hodinu, tu budeš mať na svojom mene, ja neviem, v nejakej, v nejakej kolónke to potvrdenie, ktoré potrebuješ. Toto by možno bolo niečo, čo by aj tých ľudí, ktorí o toto nemajú záujem, nebaví ich to, presvedčilo, že dobre, ak to ten štát potrebuje, no tak ale mňa to, nemusím sledovať, čo sa ako deje a proste môže to pomôcť aj normálnemu človeku.
Čiže ja som si to prečítal, najskôr som mal pocit, že teda tomu neporozumiem, ale keď som si to prečítal trikrát, tak sa mi zdalo, že niečomu už aspoň trochu začínam rozumieť, to, čo v tom, v tej dôvodovej správe je a teda môj výsledný dojem je, že asi si počkám na to druhé čítanie, že teda dobre, dajme to do druhého čítania a potom si počkám, že teda o čo tam ide a tak, ale pre mňa je najpodstatnejšie, rešpektujme, že v tejto spoločnosti žije veľká skupina ľudí, určite sú to veľké desiatky percent, ktorí proste s týmto nechcú mať nič spoločné a iba im to otravuje život. Tak to urobme tak, aby aj oni z toho aspoň niečo mali, keď už štát do toho nalieva ťažké peniaze.
Ďakujem.
Skryt prepis
