Videokanál klubu

Pán kolega Heger, ja keď som prišiel do parlamentu, tak som tak s prekvapením zistil, že pán minister financií Kažimír je tu, povedal by som, zo strany opozície čosi ako, myslím to v dobrom, chránená zver, na ktorú sa proste neútočí. A ja som z toho prekvapený, pretože ja považujem za normálne, že keď niekto šoféruje slovenskú ekonomiku, tak nám nepostačuje, že nesedí za volantom opitý, a pritom veľa šoférov si sadne aj opitých za volant, alebo že chodí po meste päťdesiatkou, a pritom je veľa šoférov vo vláde, ktorí chodia aj sedemdesiat po meste.
Ja si myslím, že pán minister financií by mal mať výsledky. A pán minister Kažimír nemôže byť donekonečna chránený iba preto, že sú aj horší. Jeho ekonomické výsledky, a je teraz jedno, či musí ustupovať takým alebo onakým ľuďom vo vláde, my sa na to musíme pozerať z pohľadu ľudí, či im to pomáha. A keď v čase vrcholnej konjunktúry akože sa tu ľudia musia neustále zadlžovať, tak to ľuďom nepomáha. A nepomáha im to kvôli tomu, že na stoličke ministerstva financií sedí pán Kažimír, on je za to zodpovedný. Koho za to máme kritizovať? Kaliňáka? Alebo koho ďalšieho? Tu máme ministra financií, ktorý si nerobí dobre svoju prácu a raz to treba povedať nahlas. A preto som veľmi prekvapený, že zo strany pravicovej opozície je tu taký ten vianočný prístup, ako to nazval pán kolega Budaj. S tým by sme mali skončiť.

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán minister financií, vážené dámy a páni, keďže som sa narodil v Bojniciach a pochádzam z Prievidze, tak dovoľte, aby som aj ja pozdravil žiakov zo Základnej školy z Diviackej Novej Vsi. A chcel by som, chcel by som sa vyjadriť k výročnej správe Slovenskej republiky za rok 2016.
Pán minister financií si zobral k rozpočtu záverečné slovo, na ktoré sa už nedalo reagovať, tak využijem aj túto príležitosť, aby som zmienil aj v tejto súvislosti aj niektoré jeho slová. Odrazil by som sa od dvoch čísiel, lebo hovoríme tu veľa o deficitoch, štatistikách a tak ďalej, chcel by som, aby ľudia vedeli, ako na tom Slovenská republika reálne je.
Prvé číslo je, účtovný výsledok Slovenskej republiky za rok 2016 bol jeden a pol miliardy eur mínus, mínus jeden a pol miliardy eur. To znamená, zjednodušene povedané, že každý dospelý občan v Slovenskej republike, keď berieme ľudí ako, nazvime to, akcionárov tohto štátu, je v mínuse, mínus 300 eur. Druhé číslo, čisté bohatstvo mínus 120 mld. eur. To v prepočte znamená, že každý občan Slovenskej republiky, dospelý, je zaťažený sekerou mínus 27-tisíc eur v čistom bohatstve. Námietky, že sa to zlepšuje, sú síce fajn, námietky, že to spôsobil, ja neviem, Dzurinda, Mikloš, Radičová, Sulík a neviem kto všetko, tiež môžu byť fajn, ale mali sme aj druhú svetovú vojnu a na ňu sa už dnes nevyhovárame. Pán minister financií je ministrom financií šesť rokov, a preto je zodpovedný za súčasný stav a treba sa od neho odraziť.
Zdravý sedliacky rozum podľa mňa každému hovorí, že mínus 1,5 mld. ako účtovný výsledok Slovenskej republiky a mínus 120 mld. v čistom bohatstve Slovenskej republiky nie je teda niečo, nad čím by sme mali od radosti tancovať a veseliť sa nad tým, aký sme vynikajúci štát v ekonomickom zázraku.
Ešte dôležitejšie než tieto čísla je však úplne iný fakt. V tejto správe som si prečítal množstvo a množstvo čísel o deficitoch, o tom, ako sa darí rozpočtu takej a onakej verejnej inštitúcie. Ale kde sú ľudia? Kde sú v tejto výročnej správe Slovenskej republiky za rok 2016 ľudia? Veď snáď ten štát vznikol preto, aby sa ľudia mali dobre, ale o ľuďoch som si tam neprečítal prakticky ani jediné slovo. Vôbec sa tam o nich nehovorí. Ale ekonomika štátu by mala slúžiť ľuďom, nie nejakým číslam o ekonomickom raste alebo deficitoch.
A keď sa už o ľuďoch hovorí, pán minister financií, tak nie vždy sa používajú korektné čísla. A bohužiaľ, aj vy vo svojom komentári k rozpočtu ste použili nekorektné čísla v tom, že ste odôvodnili ten absolútne vysoký nárast zadlženia slovenských domácností tým, že si musíme zvyknúť, že tak ako v západnej Európe, aj u nás, aj v strednej a východnej Európe dochádza k zmene životného štýlu a ľudia si jednoducho berú viacej úverov, lebo chcú viacej vecí, elektroniky, áut si kúpiť, bytov. Že to je prirodzené, treba si na to zvyknúť.
Pán minister financií sa vyjadril, že nečíta mnohé denníky a slovenské médiá nesleduje, ale že teda Trend číta. Tak ho upozorním na článok v Trende z 8. 12. 2017 s názvom Slováci sa rekordne zadlžujú, Národná banka Slovenska ich dôrazne varuje. Je to čerstvý článok, kde sa veľmi jasne hovorí to, že všetky krajiny strednej a východnej Európy okrem Slovenska od roku 2009 v zadlženosti domácností klesajú, jedny viac, jedny menej. Ale všetky klesajú. S výnimkou jedného štátu, ktorý sa v tomto období, keď bol minister financií pán Kažimír vo svojom úrade, Slovensko sa prepracovalo na absolútne fantastickú špicu v tom, že sme najrýchlejšie sa zadlžujúca krajina v Európskej únii a spomedzi krajín strednej a východnej Európy sme najviac zadlžení. To sú fakty, to nie je vec pocitu.
A keď niekto argumentuje tým, že údajne si máme zvyknúť na nový životný štýl Slovákov, tak sa pýtam, že v Poľsku, v Česku, v Maďarsku, v Slovinsku, v Estónsku majú ľudia iný životný štýl ako u nás na Slovensku? To iba my Slováci sme ekonomickí masochisti, lebo máme radi sa zadlžovať, robí nám to dobre, ale v tých ostatných krajinách tento životný štýl nemajú? Taká je realita. Neustále a neustále sa Slováci ekonomicky zadlžujú a bude to veľký problém.
Vrátim sa ešte k rastu HDP, o ktorom sa tiež hovorí v tejto výročnej správe Slovenskej republiky. Len pripomínam, že na rozdiel od takých tých chimér, aký máme ekonomický zázrak a akým sme tigrom, tak sme takým chromým tigríkom, ktorý je predposledný spomedzi všetkých krajín strednej a východnej Európy plus Malta a Cyprus. Sme predposlední v ekonomickom raste. Žiadny ekonomický zázrak. V čase tejto ekonomickej konjunktúry vo svete rastú dokonca aj Gréci, ani Gréci nedokážu klesať v tomto, v tejto, v tomto období ekonomickej konjunktúry.
Chcem tiež upozorniť, že rast HDP je veľmi ošemetná štatistika, pretože HDP najviac rastie po hospodárskych a prírodných, pardon, po prírodných katastrofách, pretože keď niekde hurikán zničí polku mesta, tak to štát musí rýchlo opraviť bez ohľadu na to, ako sa zadlží. A potom to HDP rastie, pretože sme postavili veľa nových budov alebo opravili veľa poškodených budov, ale ľudia sa tým nemajú horšie; ale ľudia sa tým nemajú lepšie, ľuďom sa v skutočnosti životná úroveň zhorší. Včera a predvčerom sme mali víchricu na Orave, Liptove a na Spiši, niekoľko desiatok tisíc ľudí bolo bez elektrickej energie. V tomto regióne sa HDP práve výrazne zvyšuje, pretože ľudia z energetických spoločností musia opravovať porúcané stĺpy a vedenia. Ale to neznamená, že ľuďom v tom regióne sa darí lepšie, oni sa len práve dostávajú na úroveň, ktorú mali predtým. Toto je ošemetné v raste HDP.
Čiže v raste, aby som to zhrnul, v raste HDP sme predposlední spomedzi všetkých krajín strednej a východnej Európy. V zadlžení domácností sa rútime do ekonomickej katastrofy. Národná banka varuje, že na Slovensku majú ľudia o 3,5 mld. viac úverov, ako táto ekonomika unesie. Akonáhle sa trochu zatrasie ekonomika a banky zvýšia úroky, k tým dvadsiatim percentám dospelých ľudí, ktorí majú exekúcie, nám spadnú ďalšie a ďalšie desaťtisíce ľudí.
Po tretie, zdaňujeme čoraz viac ľudí a najmä tých najchudobnejších ľudí v pomere k ich príjmu a sme čoraz tolerantnejší k veľkým firmám, k nadnárodným korporáciám, k energetickým monopolom, k bankám a k štátnym podnikom. Toto je podľa mňa ekonomická katastrofa.
Je mi to ľúto, dámy a páni, ale ak kolegovia zo SMER-u roky hovorili o tom, akým sociálnym netvorom bol pán minister práce a sociálnych vecí Kaník, tak to, čo sa tu teraz deje, to ja považujem za sociálne upírstvo, za sociálne upírstvo, kde sa ľuďom vezmú peniaze a potom sa im časť vráti v podobe sociálnych balíčkov späť. Najskôr tých ľudí proste vyciciame, ako sa len dá, vyrobíme z nich sociálne prípady a potom im milostivo časť dáme naspäť a ešte čakáme, že nám budú ďakovať. Najskôr daňovo im v noci vykradneme pivnicu a potom pán minister Kažimír alebo pán premiér ráno zaklopú a povedia: Tu vám vraciame tie ukradnuté zemiaky. Ale bicykel si nechajú. Toto je sociálne upírstvo, nemilosrdné a kruté! A o to horšie je to, keď sme v čase ekonomickej konjunktúry, že namiesto toho, aby sa tým normálnym ľuďom zlepšovali životné podmienky, tak sa musia stále viac a viac zadlžovať.
Viete, dámy a páni, najviac sme sa tu v tomto volebnom období venovali pánovi ministrovi Kaliňákovi. A v tomto by som chcel povedať, poukázať na taký rozdiel, ktorý je medzi nami a medzi kolegami z pravicovej opozície. Áno, s pánom ministrom Kaliňákom sú problémy. Môžme sa tu hádať, či ukradol alebo neukradol jeden alebo dva, alebo tri milióny eur. Ale z pohľadu normálneho človeka je to úplne nepodstatné. To, čo je podstatné, a to, čo je pre normálneho človeka problém, je ekonomická politika ministerstva financií, dlhodobá politika ministerstva financií. Pre nás je oveľa väčším problémom minister financií Kažimír ako nejaký Kaliňák, pretože to, čo minister financií Kažimír robí, to dolieha na milióny ľudí na Slovensku, ktorí napriek ekonomickej konjunktúre sa majú stále rovnako zle. A to nejde tu len o ministra Kažimíra, oni sa majú stále rovnako zle, keď si pozriete čísla o zadlženosti, o raste čistého majetku domácností, o raste disponibilného príjmu domácností, tak sa majú stále rovnako zle od roku približne 2000, odkedy som bol schopný dohľadať štatistiky. Stále rovnako zle. A ja si myslím, že už konečne by sme sa na to mali pozrieť aj z pohľadu úplne normálnych ľudí, ktorých tie naše hádky o Kaliňákoch a deficitoch verejných financií až tak nezaujímajú.
Ešte raz to zhrniem, to sociálne upírstvo, ktoré tu predvádza ministerstvo financií, spočíva v tom, že zdaňujeme a zodvodovávame ešte aj tých najchudobnejších ľudí, ktorí majú minimálnu mzdu. Ale energetické monopoly, banky, štátne podniky, tie sú v pohode. SPP ako štátny podnik urobí 27-percentnú maržu obchodnú v roku 2015, to je v pohode, a v 2016 urobí 37 % a to je v pohode. Ale toho malého, drobného človeka, chudáka, ktorý berie minimálnu mzdu, toho zdaníme až sčerná, lebo on sa nemôže brániť. Preto si myslím, že mali by sme sa v budúcom roku oveľa viac venovať ministerstvu financií a tomu, čo robí, ako Kaliňákom a ďalším podobným. Pretože v skutočnosti milióny normálnych ľudí na Slovensku oveľa viac trápi to, aké budú mať dane a čo za ne dostanú, než to, či sa tu budeme hádať, či jeden politik niečo ukradol alebo neukradol.
Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem pekne. Pán kolega, hovorili ste o rovnosti a diskriminácii a tak ďalej. Súhlas. A ale mohli by sme to aplikovať. Prečo nie aj prokurátori? Však oni dozorujú všetky tie veci. Prečo nie vyšetrovatelia, ktorí to vyšetrujú? Môžme sa baviť o tisícoch a tisícoch ďalších ľudí, ktorí by teoreticky moli žiadať ochranu, a už keď sme pri diskriminácii, tak logicky, moc je rozdelená na tri zložky, súdna, výkonná, zákonodarná. Ak má výkonná moc, teda vláda právo na využívanie ochrankárov, to povieme, vy chcete, aby právo na, automatické právo na ochranu v prípade, ak o to požiada, samozrejme, mali aj sudcovia, no tak potom akože poslanci tiež by mohli, aby bola vyvážená, všetky tri zložky moci, aby boli vyvážené, tak aj poslanci by mohli mať právo na ochranu.
Čiže mne to príde trošku pritiahnuté za vlasy a treba si uvedomiť, že sa tu bavíme, teraz neviem presne, pán kolega telefonuje, neviem presne, koľko máme sudcov na Slovensku, ale myslím, že sú to stovky, tisíce. Teraz si predstavte, že tento váš návrh sa schváli a pozajtra požiada 300 sudcov o ochranu, no podľa mňa sa potom zbláznia v Policajnom zbore, to je jedna vec.
A ďalšia vec je, áno, je rozdiel medzi Špeciálnym súdom a medzi okresným súdom, je v tom veľký rozdiel, lebo okresný sudca nerozhoduje a nesúdi organizované skupiny, to robí špeciál, tak, samozrejme, keď máte organizovanú skupinu, ktorá má za sebou 20 vrážd, tak jasné, že to, tá ochrana toho špeciálneho sudcu musí byť musí byť, musí byť vyššia.
A zase chápem, že chcete chrániť aj sudcov na Najvyššom súde, ktorí, ktorých senáty púšťajú týchto vrahov na slobodu a padajú na nich lustre. No.
Ďakujem.

Haló. Ďakujem pekne. Pán kolega, ja by som sa len chcel spýtať, lebo hovorili ste, že sudcovia potom častokrát vynášajú nespravodlivé rozsudky.
Ja by som sa chcel spýtať, či viete povedať nejaký konkrétny príklad, kedy sudca vyniesol nespravodlivý rozsudok pod nejakou hrozbou, tlakom, niečím, lebo to je len také, že asi si to myslíme. Čiže to by ma zaujímalo.
Druhá vec je, ja som nikdy nezachytil za celé roky, ja neviem, nejaké vyhlásenie Združenia sudcov Slovenska alebo iných stavovských sudcovských organizácií o tom, že by pociťovali takýto problém, resp. aby, že potrebujú riešiť takýto problém. Čiže naozaj mi tam chýba nejaký impulz zo strany sudcov, lebo naozaj som ho nikde nezachytil. Keď nejaký bol, sa ospravedlňujem, ale neviem o tom.
Čiže mňa by skôr zaujímalo, že čo bolo podnetom konkrétne na takýto váš návrh zákona. Ja nehovorím, že je zlý, len mi príde trošku, trošku pritiahnutý za vlasy a možno nie, nie celkom domyslený, ale hovorím, myšlienka nie je zlá, len možno nie je celkom dotiahnutá do konca, čiže, najmä mi povedzte tie nespravodlivé rozsudky vynesené pod tlakom nejakým alebo pod hrozbou, nejaký príklad, na základe ktorého to tvrdíte, a ten impulz odkiaľ vyšiel, lebo z vyjadrenia sudcov som nikdy nepočul, aby takýto impulz bol.

Ďakujem pánom kolegom poslancom a poslankyniam, ktorí sa zapojili do rozpravy.
A pánovi profesorovi Jurzycovi by som iba chcel povedať, že nechcel som sa vás naozaj nijako dotknúť, chcel som len vopred zareagovať na prípadnú námietku, že prečo štát zase zasahuje, tak som sa snažil uviesť tie analógie s lekárňami a cigaretami, že máme taký príklad, kde to štát považuje za oprávnené, a asi je, je s tým všeobecný súhlas, tak preto som si dovolil použiť túto analógiu, nič iné som tým nemal na mysli.
Ďakujem pekne.

Inak chcem poďakovať kolegyni za faktickú poznámku, ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci, ja len veľmi krátko. Mali by sme si uvedomiť, že žijeme v dobe, a ja, ja už to osobne sledujem viac ako 10 rokov, kde môžme konštatovať, že naši občania, väčšina, nie všetci, väčšina z nich sú finančne negramotní.
Ten bežný občan si častokrát nevie spočítať, na čo mám, na čo nemám, toto teraz áno, toto teraz nie, ale veľmi dôležité je povedať, že zmluvy, ktoré sa robia rôzne spotrebiteľské, rôzne pôžičky, sú dosť problematicky písané, sú tam rôzne klauzuly, rozhodcovské súdy, všetko možné a ten človek si neuvedomuje častokrát, že čo ako podpisuje. Preto tu máme dnes fakty, ktoré spomínal Kollár a Krajniak, aká obrovská zadlženosť slovenských rodín, a ja som len chcel povedať, že je našou povinnosťou ako zákonodarcov myslieť aj na ľudí v tomto smere, že jednoducho musíme trošku viac regulovať objem tých úverov, a najmä v tomto období pred Vianocami, kedy sú ľudia emotívnejší, náchylnejší, chcú nakúpiť viac darčekov, chcú, aby tie Vianoce boli nejaké hojnejšie, a častokrát si neuvedomujú práve to, čo všetko obnáša zobrať si takú pôžičku, a dnes už veľmi dobre vieme, že mnohé reklamy na tieto spotrebné úvery a pôžičky sú také, že zober si dnes pôžičku a začni to splácať až o tri mesiace. To ja počúvam každé ráno v rádiu, už neviem, aké sú to splátkové predaje, ale myslím, že nejaká elektronika, že splácaj až o tri mesiace, a tým pádom ten človek rozmýšľa, však zoberiem to teraz, nemusím to potom platiť, až niekedy vo februári, a čo bude vo februári, to nikto nevie, čiže bolo by naozaj veľmi vhodné, aby sme obmedzili v tomto období vysielanie takýchto reklám, resp. aby tam bola tá klauzula, čo všetko to obnáša, že môže to obnášať aj tú exekúciu a všetky tie ďalšie veci.
Čiže ja by som vás chcel poprosiť, nakoľko bavil som sa aj s mnohými poslancami z vládnej koalície, a tí aspoň mi tvrdili, že vedia si predstaviť podporu takéhoto zákona, čiže ja vás chcem len poprosiť, posuňme to do druhého čítania. V druhom čítaní poďme urobiť kľudne nejaký pozmeňovák, dajme to do podoby takej, aby jednoducho to bolo prijateľné aj pre koalíciu, ak má niekto nejaké výhrady, ale naozaj tu nejde o politiku, ale mali by sme viac chrániť tých našich ľudí.
Ďakujem pekne.

Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni, účelom tohto zákona je ochrániť ľudí, ktorí najmä v tom predvianočnom období, čím bližšie sú Vianoce, tak každý máme, prirodzene, takú túžbu urobiť radosť svojim blízkym. A práve v tomto predvianočnom období sa valí na nás strašná spústa reklám na pôžičky, splátkové predaje, úvery z televíznych a ďalších reklám. Mnohí ľudia jednoducho práve v tom zhone podľahnú a neuvedomia si, neprečítajú si dobre podmienky týchto úverov a odkladu splátok a splátkových predajov a potom na jar sa stane to, že jednoducho zistia, že nemajú príjem na to, aby dokázali tieto splátky utiahnuť.
Pre kolegov z SaS, v dobrom slova zmysle pre liberálov chcem odpovedať vopred na námietku, že jednoducho to je zodpovednosť každého človeka a každý človek sa má starať o seba sám. Pokúsim sa na ňu odpovedať tým, že aj v reklamách na lieky máme napríklad varovanie o tom, že o vedľajších účinkoch sa treba informovať u svojho lekárnika. Takisto, čo ja viem, na krabičkách cigariet máme varovanie o tom, že to fajčenie prináša následky, a preto aj my podobne vnímame tento návrh zákona v tom, že v tom predvianočnom období by reklamy na úvery a pôžičky boli zakázané a v zvyšku roka by tam muselo byť to upozornenie.
Chcel by som zhrnúť známe fakty. Nechcem vás dlho zdržovať, len ich zopakujem, že prečo sme, prečo sme proste boli motivovaní tento návrh zákona prijať. 50 % spotreby našich domácností financujú domácnosti z úverov. To je podľa mňa veľa v čase tzv. ekonomickej konjunktúry alebo ekonomického zázraku. 40 % slovenských rodín je zadlžených. Národná banka práve vydala varovanie, bolo to, myslím, pred dvomi alebo tromi dňami, niekedy minulý týždeň, že podľa ich prepočtov je objem úverov, ktoré sú poskytnuté v Slovenskej republike o 3,5 mld. eur vyšší, než by naša ekonomika mala uniesť. To znamená, hrozí veľké riziko, že keď príde nejaký závan krízy a banky zdvihnú úroky, tak veľa ľudí nebude schopných splácať tie záväzky, ktoré si na seba zobrali.
Chcel by som tiež upozorniť na fakt, že spomedzi všetkých krajín strednej a východnej Európy máme najväčšie zadlženie domácností v pomere k HDP. Je to už takmer 40 %. To je naozaj veľmi veľa aj v porovnaní so všetkými tými krajinami strednej a východnej Európy. A čo viac, pán minister Kažimír tu hovoril námietku, že treba to zobrať na vedomie, že to je taká zmena životného štýlu, že ľudia si chcú viacej dovoliť, tak proste si naberú viacej pôžičiek. Tu by som chcel upozorniť vecne iba, aby si pán minister financií všimol fakt, že v ostatných krajinách strednej a východnej Európy po tom náraste v tej kríze, to znamená v rokoch 2009, 2010, kedy si ľudia potrebovali brať úvery, tak vlastne to pásmo strednej a východnej Európy ide takto dole, čo sa týka zadlženia domácností, iba my sme už vyrazili takto cez to pásmo hore krivkou. To znamená, sme na tom najhoršie.
Preto sa chcem opýtať, že či my Slováci máme iný životný štýl ako Maďari, Česi, Poliaci, Slovinci. Podľa mňa nie sme ani ekonomickí masochisti, že by sme cítili nejakú túžbu sa zadlžovať zbytočne. Obávam sa, že väčšina toho zadlžovania je iba na uchovanie životnej úrovne. Nie na to, aby si ľudia povyrazili viacej, než na čo majú. Z týchto dôvodom by som vás chcel poprosiť o podporu tohto zákona do druhého čítania. Samozrejme, akékoľvek pripomienky, návrhy sú vítané.
Ďakujem veľmi pekne.

Áno, áno. Vážený pán podpredseda, vážené kolegyne, kolegovia, účelom tejto právnej normy je zakázať reklamu na pôžičky, spotrebné úvery a ďalšie finančné úvery, napr. lízingy, v predvianočnom období, to znamená od 1. novembra tisíc..., každého roku, do 24. decembra každého roku a v zvyšku kalendárneho roku zaviesť pravidlo, že pri každej reklame na spotrebné úvery a pôžičky musí byť v jednej pätine veľkosti toho reklamného textu, reklamného priestoru zverejnený text: v prípade..., nesplácanie záväzkov môže viesť k exekúcii a predaju vášho majetku. Tento návrh by som chcel bližšie odôvodniť v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý.
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.

Ďakujem za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ako vieme, účelom príspevkov na kompenzáciu zdravotne ťažko postihnutých osôb je, že majú pomôcť sociálne sa integrovať do spoločnosti a zapojiť sa v čo najvyššej možnej miere pri plnení úloh v rodine, ale aj v pracovnom prostredí. No, žiaľ, vekové ohraničenie nároku na príspevok vekom 65 rokov je v dnešnej dobe prežité a práve v tejto časti je zákon diskriminačný. V našom návrhu nám ide o to, aby sme prispôsobili vek poberateľa príspevku realite. To znamená, dobe, kedy sa posunul dôchodkový vek a nepopierateľne sa vek obyvateľstva predĺžil a tým pádom aj obdobie aktívneho veku. Hovoríme konkrétne o dvoch príspevkoch.
Prvým je príspevok na osobnú asistenciu. Jej účelom je integrácia zdravotne ťažko postihnutého do bežného spoločenského života, ale nepleťme si ju so zdravotnou starostlivosťou. Zákon momentálne žiadateľovi neumožňuje požiadať po 65. roku života o osobnú asistenciu, ale môže v nej iba pokračovať, pokiaľ mu bola priznaná pred dovŕšením 65. roku života.
Druhým príspevkom je príspevok na kúpu auta. Uvediem konkrétny príklad, prečo je zmena potrebná. Predstavme si situáciu. Človek po šesťdesiatke ešte stále pracuje. Odvádza dane a je vitálny a tým pádom je pre štát výhodný. Ale v 65. rokoch sa mu, nedajbože, stane úraz, nehoda alebo choroba a ostane zdravotne ťažko postihnutý. A hoci bol doteraz pre štát výhodný a drel celý život, tak tu ho už zákon diskriminuje vekovou hranicou 65 rokov, kvôli ktorej nemôže žiadať o osobnú asistenciu alebo príspevok na kúpu motorového vozidla. Takže hoci sa posunul dôchodkový vek, vitalita a aj vek dožitia, neposunula sa hranica nárokovateľnosti a poskytnutia týchto príspevkov. Tým pádom nezohľadňuje realitu. Preto chcem naším návrhom posunúť túto hranicu zo 65 rokov, ktorá je už dávno prekonaná a neaktuálna, na 75 rokov. Umožní tak osobám s ťažkým zdravotným postihnutím dlhšie a kvalitnejšie sa zapájať do bežného spoločenského života aj v aktívnom seniorskom veku, kedy sú pre nich tieto služby naozaj ešte stále potrebné a nevyhnutné. Je predsa nemysliteľné, aby človek v seniorskom veku pracoval, odvádzal dane a odvody a už v 65. roku nemal nárok na príspevok, ktorý zákon, kde ho vylúčil z nároku na kompenzáciu.
Ďakujem za pozornosť a podporu tohto návrhu.