Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán minister financií, vážené dámy a páni, keďže som sa narodil v Bojniciach a pochádzam z Prievidze, tak dovoľte, aby som aj ja pozdravil žiakov zo Základnej školy z Diviackej Novej Vsi. A chcel by som, chcel by som sa vyjadriť k výročnej správe Slovenskej republiky za rok 2016.
Pán minister financií si zobral k rozpočtu záverečné slovo, na ktoré sa už nedalo reagovať, tak využijem aj túto príležitosť, aby som zmienil aj v tejto súvislosti aj niektoré jeho slová. Odrazil by som sa od dvoch čísiel, lebo hovoríme tu veľa o deficitoch, štatistikách a tak ďalej, chcel by som, aby ľudia vedeli, ako na tom Slovenská republika reálne je.
Prvé číslo je, účtovný výsledok Slovenskej republiky za rok 2016 bol jeden a pol miliardy eur mínus, mínus jeden a pol miliardy eur. To znamená, zjednodušene povedané, že každý dospelý občan v Slovenskej republike, keď berieme ľudí ako, nazvime to, akcionárov tohto štátu, je v mínuse, mínus 300 eur. Druhé číslo, čisté bohatstvo mínus 120 mld. eur. To v prepočte znamená, že každý občan Slovenskej republiky, dospelý, je zaťažený sekerou mínus 27-tisíc eur v čistom bohatstve. Námietky, že sa to zlepšuje, sú síce fajn, námietky, že to spôsobil, ja neviem, Dzurinda, Mikloš, Radičová, Sulík a neviem kto všetko, tiež môžu byť fajn, ale mali sme aj druhú svetovú vojnu a na ňu sa už dnes nevyhovárame. Pán minister financií je ministrom financií šesť rokov, a preto je zodpovedný za súčasný stav a treba sa od neho odraziť.
Zdravý sedliacky rozum podľa mňa každému hovorí, že mínus 1,5 mld. ako účtovný výsledok Slovenskej republiky a mínus 120 mld. v čistom bohatstve Slovenskej republiky nie je teda niečo, nad čím by sme mali od radosti tancovať a veseliť sa nad tým, aký sme vynikajúci štát v ekonomickom zázraku.
Ešte dôležitejšie než tieto čísla je však úplne iný fakt. V tejto správe som si prečítal množstvo a množstvo čísel o deficitoch, o tom, ako sa darí rozpočtu takej a onakej verejnej inštitúcie. Ale kde sú ľudia? Kde sú v tejto výročnej správe Slovenskej republiky za rok 2016 ľudia? Veď snáď ten štát vznikol preto, aby sa ľudia mali dobre, ale o ľuďoch som si tam neprečítal prakticky ani jediné slovo. Vôbec sa tam o nich nehovorí. Ale ekonomika štátu by mala slúžiť ľuďom, nie nejakým číslam o ekonomickom raste alebo deficitoch.
A keď sa už o ľuďoch hovorí, pán minister financií, tak nie vždy sa používajú korektné čísla. A bohužiaľ, aj vy vo svojom komentári k rozpočtu ste použili nekorektné čísla v tom, že ste odôvodnili ten absolútne vysoký nárast zadlženia slovenských domácností tým, že si musíme zvyknúť, že tak ako v západnej Európe, aj u nás, aj v strednej a východnej Európe dochádza k zmene životného štýlu a ľudia si jednoducho berú viacej úverov, lebo chcú viacej vecí, elektroniky, áut si kúpiť, bytov. Že to je prirodzené, treba si na to zvyknúť.
Pán minister financií sa vyjadril, že nečíta mnohé denníky a slovenské médiá nesleduje, ale že teda Trend číta. Tak ho upozorním na článok v Trende z 8. 12. 2017 s názvom Slováci sa rekordne zadlžujú, Národná banka Slovenska ich dôrazne varuje. Je to čerstvý článok, kde sa veľmi jasne hovorí to, že všetky krajiny strednej a východnej Európy okrem Slovenska od roku 2009 v zadlženosti domácností klesajú, jedny viac, jedny menej. Ale všetky klesajú. S výnimkou jedného štátu, ktorý sa v tomto období, keď bol minister financií pán Kažimír vo svojom úrade, Slovensko sa prepracovalo na absolútne fantastickú špicu v tom, že sme najrýchlejšie sa zadlžujúca krajina v Európskej únii a spomedzi krajín strednej a východnej Európy sme najviac zadlžení. To sú fakty, to nie je vec pocitu.
A keď niekto argumentuje tým, že údajne si máme zvyknúť na nový životný štýl Slovákov, tak sa pýtam, že v Poľsku, v Česku, v Maďarsku, v Slovinsku, v Estónsku majú ľudia iný životný štýl ako u nás na Slovensku? To iba my Slováci sme ekonomickí masochisti, lebo máme radi sa zadlžovať, robí nám to dobre, ale v tých ostatných krajinách tento životný štýl nemajú? Taká je realita. Neustále a neustále sa Slováci ekonomicky zadlžujú a bude to veľký problém.
Vrátim sa ešte k rastu HDP, o ktorom sa tiež hovorí v tejto výročnej správe Slovenskej republiky. Len pripomínam, že na rozdiel od takých tých chimér, aký máme ekonomický zázrak a akým sme tigrom, tak sme takým chromým tigríkom, ktorý je predposledný spomedzi všetkých krajín strednej a východnej Európy plus Malta a Cyprus. Sme predposlední v ekonomickom raste. Žiadny ekonomický zázrak. V čase tejto ekonomickej konjunktúry vo svete rastú dokonca aj Gréci, ani Gréci nedokážu klesať v tomto, v tejto, v tomto období ekonomickej konjunktúry.
Chcem tiež upozorniť, že rast HDP je veľmi ošemetná štatistika, pretože HDP najviac rastie po hospodárskych a prírodných, pardon, po prírodných katastrofách, pretože keď niekde hurikán zničí polku mesta, tak to štát musí rýchlo opraviť bez ohľadu na to, ako sa zadlží. A potom to HDP rastie, pretože sme postavili veľa nových budov alebo opravili veľa poškodených budov, ale ľudia sa tým nemajú horšie; ale ľudia sa tým nemajú lepšie, ľuďom sa v skutočnosti životná úroveň zhorší. Včera a predvčerom sme mali víchricu na Orave, Liptove a na Spiši, niekoľko desiatok tisíc ľudí bolo bez elektrickej energie. V tomto regióne sa HDP práve výrazne zvyšuje, pretože ľudia z energetických spoločností musia opravovať porúcané stĺpy a vedenia. Ale to neznamená, že ľuďom v tom regióne sa darí lepšie, oni sa len práve dostávajú na úroveň, ktorú mali predtým. Toto je ošemetné v raste HDP.
Čiže v raste, aby som to zhrnul, v raste HDP sme predposlední spomedzi všetkých krajín strednej a východnej Európy. V zadlžení domácností sa rútime do ekonomickej katastrofy. Národná banka varuje, že na Slovensku majú ľudia o 3,5 mld. viac úverov, ako táto ekonomika unesie. Akonáhle sa trochu zatrasie ekonomika a banky zvýšia úroky, k tým dvadsiatim percentám dospelých ľudí, ktorí majú exekúcie, nám spadnú ďalšie a ďalšie desaťtisíce ľudí.
Po tretie, zdaňujeme čoraz viac ľudí a najmä tých najchudobnejších ľudí v pomere k ich príjmu a sme čoraz tolerantnejší k veľkým firmám, k nadnárodným korporáciám, k energetickým monopolom, k bankám a k štátnym podnikom. Toto je podľa mňa ekonomická katastrofa.
Je mi to ľúto, dámy a páni, ale ak kolegovia zo SMER-u roky hovorili o tom, akým sociálnym netvorom bol pán minister práce a sociálnych vecí Kaník, tak to, čo sa tu teraz deje, to ja považujem za sociálne upírstvo, za sociálne upírstvo, kde sa ľuďom vezmú peniaze a potom sa im časť vráti v podobe sociálnych balíčkov späť. Najskôr tých ľudí proste vyciciame, ako sa len dá, vyrobíme z nich sociálne prípady a potom im milostivo časť dáme naspäť a ešte čakáme, že nám budú ďakovať. Najskôr daňovo im v noci vykradneme pivnicu a potom pán minister Kažimír alebo pán premiér ráno zaklopú a povedia: Tu vám vraciame tie ukradnuté zemiaky. Ale bicykel si nechajú. Toto je sociálne upírstvo, nemilosrdné a kruté! A o to horšie je to, keď sme v čase ekonomickej konjunktúry, že namiesto toho, aby sa tým normálnym ľuďom zlepšovali životné podmienky, tak sa musia stále viac a viac zadlžovať.
Viete, dámy a páni, najviac sme sa tu v tomto volebnom období venovali pánovi ministrovi Kaliňákovi. A v tomto by som chcel povedať, poukázať na taký rozdiel, ktorý je medzi nami a medzi kolegami z pravicovej opozície. Áno, s pánom ministrom Kaliňákom sú problémy. Môžme sa tu hádať, či ukradol alebo neukradol jeden alebo dva, alebo tri milióny eur. Ale z pohľadu normálneho človeka je to úplne nepodstatné. To, čo je podstatné, a to, čo je pre normálneho človeka problém, je ekonomická politika ministerstva financií, dlhodobá politika ministerstva financií. Pre nás je oveľa väčším problémom minister financií Kažimír ako nejaký Kaliňák, pretože to, čo minister financií Kažimír robí, to dolieha na milióny ľudí na Slovensku, ktorí napriek ekonomickej konjunktúre sa majú stále rovnako zle. A to nejde tu len o ministra Kažimíra, oni sa majú stále rovnako zle, keď si pozriete čísla o zadlženosti, o raste čistého majetku domácností, o raste disponibilného príjmu domácností, tak sa majú stále rovnako zle od roku približne 2000, odkedy som bol schopný dohľadať štatistiky. Stále rovnako zle. A ja si myslím, že už konečne by sme sa na to mali pozrieť aj z pohľadu úplne normálnych ľudí, ktorých tie naše hádky o Kaliňákoch a deficitoch verejných financií až tak nezaujímajú.
Ešte raz to zhrniem, to sociálne upírstvo, ktoré tu predvádza ministerstvo financií, spočíva v tom, že zdaňujeme a zodvodovávame ešte aj tých najchudobnejších ľudí, ktorí majú minimálnu mzdu. Ale energetické monopoly, banky, štátne podniky, tie sú v pohode. SPP ako štátny podnik urobí 27-percentnú maržu obchodnú v roku 2015, to je v pohode, a v 2016 urobí 37 % a to je v pohode. Ale toho malého, drobného človeka, chudáka, ktorý berie minimálnu mzdu, toho zdaníme až sčerná, lebo on sa nemôže brániť. Preto si myslím, že mali by sme sa v budúcom roku oveľa viac venovať ministerstvu financií a tomu, čo robí, ako Kaliňákom a ďalším podobným. Pretože v skutočnosti milióny normálnych ľudí na Slovensku oveľa viac trápi to, aké budú mať dane a čo za ne dostanú, než to, či sa tu budeme hádať, či jeden politik niečo ukradol alebo neukradol.
Ďakujem vám za pozornosť.
