Vážené kolegyne, kolegovia; teda ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. Dovoľte aj mne ako jednému z mála koaličných poslancov teda zaujať stanovisko k tomu rokovaciemu poriadku.
Máme za sebou, pravda, desiatky hodín rokovania o tomto návrhu v prvom čítaní, desiatky hodín, tuším dva dni alebo dva a pol dňa v druhom čítaní. Teraz rokujeme opäť o tomto návrhu, ale už teda by sme mali byť rámcovaní návrhom, ktorý nám, teda...
Vážené kolegyne, kolegovia; teda ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. Dovoľte aj mne ako jednému z mála koaličných poslancov teda zaujať stanovisko k tomu rokovaciemu poriadku.
Máme za sebou, pravda, desiatky hodín rokovania o tomto návrhu v prvom čítaní, desiatky hodín, tuším dva dni alebo dva a pol dňa v druhom čítaní. Teraz rokujeme opäť o tomto návrhu, ale už teda by sme mali byť rámcovaní návrhom, ktorý nám, teda vrátením tohto návrhu zákona, ktorý nám poslal pán prezident.
Sledujem doterajšie vystúpenia, ktoré boli, aký budú mať tón a kam budú smerovať apely, či to budú čisto politické prejavy alebo aspoň jeden prejav bude taký, ktorý sa bude zaoberať rokovacím poriadkom a bude kritický, ale nie v tom, že bude vykrikovať obludnosti o náhubkoch a tak ďalej, ale bude hovoriť o inštitútoch, ktoré máme v rokovacom poriadku, a porovná ich s inými krajinami, s inými skúsenosťami, prípadne s dosiahnutým stavom poznania, ktorý sa dá získať pravdepodobne len v odbornej literatúre a v učebniciach ústavného práva. Aspoň jedno takéto vystúpenie som očakával, no tak možno prídu, ale v tých predchádzajúcich v prvom a druhom čítaní neprišli, takže na druhej strane aj taká drobná skepsa.
Počúvali sme pani kolegyňu Remišovú, ktorá prišla a prečítala celý návrh v parlamente. To čo má zas, jedno z demonštračných vystúpení, ktorého logiku absolútne nerozumiem, pretože pokiaľ pani poslankyňa mala pocit, že chce s niektorými základnými danosťami zoznamovať občanov prostredníctvom televízie, tomu by sa dalo rozumieť. Čítať celý návrh, ktorý máme k dispozícii a kde je esenciálnou povinnosťou tých, ktorí chcú vystupovať v tomto parlamente, že sa s tým zoznámia a práve budú s ním polemizovať, prípadne ho adorovať, nech sa páči; teda komentovať.
Čiže ukazuje sa, že naozaj ten rokovací poriadok, ktorý určuje a naznačuje, že sledovanou hodnotou, ktorú ten predsedajúci má mať v merku, je aj racionalita vystúpení. Otázka toho, do akej miery sa dotýkajú predmetu veci. A má to obrovský význam. Veď v každej organizácii, ktorá zvestuje stanovenie programu, je jeden prvý a základný moment, či sú to včelári, či to je športový zväz, či to je parlament, či to je iný typ organizácie, vždy na začiatku si musia stanoviť program, ten sa schváli a potom je úplne prirodzenou a samozrejmou súčasťou aj sledovanie toho, či sa ten program dodržuje. To je proste dodržiavanie pravidiel ako nevyhnutná súčasť akejkoľvek kolektívnej činnosti a organizovanie a racionalizovanie činnosti v rámci takejto organizácie.
No, takže zvolili ste, vážení kolegovia, čisto politický prístup a pani kolegyňa prečítala návrh pána prezidenta. Tak najprv mi dovoľte niekoľko slov k rokovaciemu poriadku, možno aj k niektorým tým momentom, ktoré súvisia s históriou fungovania rokovacieho poriadku v tomto parlamente. Jeden z pánov poslancov vyzýval k takejto aktivite, a potom by som sa rád venoval teda vlastnému návrhu pána prezidenta.
Vážené kolegyne, kolegovia, jeden z takých; celý tento rokovací poriadok; takto skúsim. Celý tento rokovací poriadok má dva jediné momenty, o ktorých má teda zmysel viesť diskusiu v tom tóne, ktorý ste zvolili. Prvý je obmedzenie dĺžky času na vystúpenie, ako prvý, a druhý je snaha postihnúť jav, keď právo predsedajúceho, resp. povinnosť predsedajúceho sledovať poriadok v sále, zabezpečovať poriadok v sále a zákon o rokovacom poriadku mu určuje právo a povinnosť poslanca vyzvať, aby prestal s porušovaním poriadku, a pre prípad, že pán poslanec napriek tomu pokračuje v takejto činnosti, dáva mu právo vykázať poslanca zo sály.
Nepočul som jeden jediný, jeden jediný moment vo vystúpení, ktoré by naznačoval, že tieto ustanovenia sú nesprávne. Minimálne teda v oblasti otázky zjednania poriadku v sále. Nezaznel jeden jediný návrh, ako teda vy si predstavujete ako opozícia, aby neboli vaše práva porušované, ako si predstavujete takýto postup v parlamente, jak to má vyzerať. Možno by sme očakávali, že teda ukážete parlamenty, z ktorých čerpáte skúsenosti, odkiaľ ten postup je.
Vážené kolegyne, kolegovia, 90 % parlamentov má expresiss verbis ustanovenia tohoto typu a ony fungujú v tomto rokovacom poriadku odnepamäti. Ja to neviem úplne presne, ale myslím si, že dokonca fungoval ešte aj za totáča, lebo sa recipoval, recipoval z tých poriadkov presne tak jak niektoré formálne inštitúty verejnej správy a podobne. Nikto ho nikdy nespochybňoval. Celý problém je, že nastúpilo niečo, s čím zákonodarcovia, ktorí toto robili, absolútne nepočítali. A to je ale pohŕdanie právom, pohŕdanie zákonom o rokovacom poriadku a demonštratívne neplnenie pokynov predsedajúceho a demonštratívne vyhlasovanie, že nebudete ani niektorí z vás rešpektovať pokyny predsedajúceho ani v budúcnosti.
V takom prípade, samozrejme, nastúpil problém, a ten sme cítili odvtedy, ako prišli, prišla – odpustite mi to – predovšetkým skupina poslancov OĽANO do parlamentu. Prvým experimentátorom v tomto smere bol pán poslanec Hlina, ktorý demonštratívne odmietol opustiť rokovací priestor na vystupovanie rečníkov, pretože on usúdil, že pokyn predsedajúceho je nesprávny. On nám bránil v vstupe do hlasovacej miestnosti, búchal topánkami a provokoval fyzické napádanie poslancov, lebo logicky vzniká problém, ktorý sa ťažko rieši, pretože principiálne nerešpektoval predsedajúceho. On chodil mávať s nejakými zástavami predsedajúcemu, rovno sa postavil sem a takto mu mixloval zástavou.
Predseda strany OĽANO, tu som videl, ako vysypal svojmu váženému kolegovi zo SaS na hlavu kýbel striekačiek.
Videl som pána poslanca Hlinu ako odtiaľto, zo svojho miesta na tejto strane, prebehol na úplne opačný koniec sály, napadol poslanca, zvalil ho na zem a keď ho z neho nestiahnu iní poslanci, ktorí tam sú, hrozili ďalšie problémy. Videl som, ako na tom balkóne OĽANO-m organizovaná skupina občanov, ktorí sa prišli teda dožadovať svojich práv, jedna z tých účastníčok ako visela so stoličkou takto nad hlavami poslankýň a poslancov, ktorí sedeli v tom zadnom rade.
To, čo tu počúvam od vás, ak chcete byť aspoň trošku seriózni, vážne tieto momenty nepoznáte, neviete o nich? Naozaj tu hovoríte o nejakých náhubkoch, o nezriadenom, o rokovaní Danka, ktorý neviem, čo všetko robí a tak ďalej, vo väzbe na tieto skutočnosti, ktoré sa tu odohrali v tomto parlamente? Môže byť záujmom kohokoľvek, aby toto naďalej pretrvávalo, vrátane pána prezidenta?
Právne riešenie problému. Samozrejme, za týchto okolností nastúpi problém, že ak ktokoľvek nesplní pokyn a povinnosť, ktorú mu ukladá zákon, logicky právo predpokladá donútenie. Aká je forma donútenia poslanca v takejto situácii, ktorá tu je? No, samozrejme, všade, vo všetkých parlamentoch je jednoducho, že poslanec je vyvedený zo sály. Viete si predstaviť rôzne typy krízových situácií, keď v štáte naozaj si rovnováha politických síl, veľké nepokoje občianske a niečo podobné, ak sa táto atmosféra dokonca prenesie aj do parlamentu? Že začnú poslanci principiálne nerešpektovať zákony a robiť iba to, čo oni usúdia, že je správne, tak iba to, nerešpektovať nikoho a nič? Veď je elementárnym záujmom všetkých, aby tento orgán bol orgán džentlmenský, ale predovšetkým aby demonštratívne dodržoval pravidlá, ktoré si stanoví. Pravidlá, ktoré sú zákonom.
Vážené kolegyne, kolegovia, obávam sa, že mnohí z vás a možno ani nemusia vedieť, ako vyzerá štruktúra, ako vyzerajú, ako vyzerá tvorba poriadku v parlamentoch európskych. Máte tri typy. Máte parlamenty, ktoré si stanovujú pravidlá rokovania na začiatku volebného obdobia, stanovuje sa na štyri roky. Máte parlamenty, ako je tuším Fínsko, kde je rokovací poriadok súčasťou ústavy, súčasťou ústavy, čím teda asi tí poslanci a tá krajina dáva obrovský význam pre dodržiavanie týchto pravidiel ako zásadného predpokladu demokracie. A potom sú poriadky, ako je Slovensko, že ho máme prijatý zákonom, ale v teórii, ak sa pozriete, všade sa tento zákon pokladá za integrálnu súčasť ústavného poriadku Slovenskej republiky.
To znamená, ak tu niekto vykrikuje, ako pán poslanec Matovič, že on nebude rešpektovať zákon, lebo jemu sa to nepáči, lebo je náhubkový a niečo podobné a ešte nám niečo ukáže, no tak to je niečo, čo ale absolútne nepatrí do slovenského parlamentu a som povinný, že tá, že spoločnosť naša ako taká musí mať silu, spôsoby a mechanizmus, aby takémuto konaniu zabránil. Pretože základných znakom práva je, a demokracie, že ak niečo platí pre mňa, platí pre každého. A každému chceme priznať takéto práva ako pánovi Matovičovi? Minimálne každému poslancovi?
Takže vrátim sa k právnej interpretácii problému. Takže nastúpili výkladové problémy, kto môže takéhoto poslanca zo sály vykázať a prípadne aj teda, v úvodzovkách, s násilím. Vznikol problém, ktorý sa začal riešiť v období, keď došlo k prvým fyzickým útokom, lebo tých bolo niekoľko od pána Matoviča alebo niektorých z členov OĽANO. A nastúpil problém, kto teda vykoná tento akt, pokiaľ predsedajúci usúdi, že opakovane nerešpektuje poslanec poriadok v sále a stanovené pravidlá dodržiavania rokovania v sále, a predsedajúci ho vykáže zo sály možno na jeden deň rokovací.
Tento problém je úplne náhodou úplne analogický, existuje aj v Českej republike, kde pre prípady hrozby takýchto konaní, lebo tam sa také nestali, ale pre prípad hrozby prijali v svojej ústave, v svojom rokovacom poriadku ustanovenie, že zriaďuje sa Parlamentná stráž Českej republiky a do doby zriadenia tejto stráže bude vykonávať túto úloha Polícia Českej republiky.
Vážené kolegyne, a v tom období sme presne tento návrh mali pripravený v návrhu novely rokovacieho poriadku. Ale nepochybne sme sa rovnako cítili veľmi viazaní tým, že pri takýchto závažných opatreniach treba nadštandardný súhlas síl v parlamente. Zúfalo sme ho hľadali. Mnohí páni, mnohí predstavitelia strán, teda niektorí predstavitelia strán aj, čiastočne dokonca aj verejne, v každom prípade na rokovaniach poslaneckého grémia ako prejavili pochopenie pre tento postup, lebo uznali, že tie pravidlá, ale tá základná reglementácia rokovania parlamentu je veľmi dôležitým, dokonca zásadným predpokladom riadneho fungovania parlamentu, teda aj riadneho chodu ústavnej inštitúcie. Hovorím to preto, že pán prezident má dbať na zabezpečovanie riadneho chodu ústavných orgánov.
Takže, vážené kolegyne, kolegovia, vzhľadom k tomu, že nedošlo k tej dostatočnej zhode, aby sme ju mohli akceptovať, tak v takom prípade pán predseda parlamentu Paška vtedy tento návrh stiahol napriek tomu, že bol s ním viac-menej dohodnutý súhlas na poslaneckom grémiu. Samozrejme, aj vo väzbe na mediálnu atmosféru, ktorá v tomto smere zaujímavo pre tieto typy konaní prejavuje dosť zaujímavé porozumenie, vážené kolegyne, kolegovia. Ja si nepamätám, až v súčasnom období, ale v tom čase, keď to bolo najakútnejšie, že by som zaregistroval čo len jeden, jedno vážnejšie odsúdenie v našom mediálnom prostredí a že by som našiel objektivistický pohľad a nie iba prezentáciu záujmov opozície, prípadne ešte vrcholovo, keď to už naozaj bolo neznesiteľné, tak mlčanie v médiách.
Veľmi si vážim to, že pán predseda parlamentu Danko, ktorý prichádza do parlamentu a stal sa predsedom parlamentu, usúdil, že musel rekognoskovať základné problémy tohto parlamentu. Tých kostlivcov v skrini, ktorí nám zostali z predchádzajúceho obdobia, a že jednoducho pochopil, že je potrebné tieto otázky riešiť. Tak na jednej strane otázky poriadku v sále, a tak na druhej strane, a k tomu sa tiež chcem dostať, otázka totálnej a pravidelnej obštrukcie a úplné zneužívanie poslaneckých práv opozície.
Vážené kolegyne, kolegovia, právo pozná aj termín zneužívania opozície. Aj, pán Simon, ak hovoríte o obrovských právach opozície, pravdepodobne vám neujde, že potrebujeme diskutovať aj o právach koalície, lebo tá koalícia má zodpovednosť za spravovanie štátu. Vy máte právo kritizovať, ale v žiadnom prípade nemôžte sa správať spôsobom, ktorý trvalo výrazne sťažuje riadne spravovanie štátu, lebo riadny chod parlamentu je takým dosť zásadným predpokladom na to, aby ste mohli zmysluplne spravovať štát a aby vám nezmyselne neustále obštrukčné problémy neodoberali obrovské množstvo energie. Že naozaj racionalita správania sa, demonštrovanie, že predovšetkým chod štátu je základnou hodnotou tak koalície, ako aj opozície. A že ten rešpekt, uznanie výsledkov volieb je elementárnym predpokladom na to, aby bol v štáte aspoň načas pokoj v medzivolebnom období, aby sme sa absolútne sústredili na tie problémy, ktoré sú pre štát zásadné, ktoré sú pre občanov zásadné.
Ak zoberiete, vážení kolegovia z opozície, aké typy konfliktov ste generovali a koľko času sme venovali ich riešeniu vo väzbe na vecné otázky správy štátu, tak si musíte urobiť záver predsa sami, ak ste trošku seriózni. Ako je možné, že najzásadnejší dokument v štáte, ktorý vždy v iných parlamentoch sa rokuje o rozpočtoch dva týždne, sme tu dokázali schváliť za dva dni necelé? Ale o tých problémoch, o vašich právach, o rokovacom poriadku rokujeme 7, 10, ja neviem koľko dní už dokopy. Kto posúdi ten reálny, ten pomer toho, akým spôsobom fungujeme, ako to má fungovať?
Čo sa týka rokovania; čo sa týka skrátenia alebo neskrátenia rokovania na vystúpenie poslancov. Vážené kolegyne, kolegovia, ako keby tie vaše vystúpenia ale absolútne nebrali do úvahy a zrejme teda o tom neviete, že my máme v našom rokovacom poriadku a v zákone o rokovacom poriadku veľmi zásadné inštitúty pre organizáciu času, ktorý poslanci môžu mať na vystúpenie. Viete veľmi dobre, § 29a) rokovacieho poriadku jasne hovorí, že je možné na návrh troch tuším poslaneckých klubov určiť dĺžku rokovacieho času počas, v rámci ktorého sa celý bod programu, ktorý sa schváli, prerokuje.
Chcem len teda pripomenúť, vážené kolegyne, kolegovia, ale hlavne verejnosti, lebo tu to netreba, že jediný jedenkrát v tomto parlamente počas jeho histórie si pamätám, že by bol takto určený čas na skrátenie priestoru pre vystúpenie poslancov v tomto parlamente. Za nás? Za Mečiara? Nie, organizoval to vážený pán predseda SAS-u. Pán Rajtár to iste s radosťou berie na vedomie. Ten to zorganizoval, doniesol nám tu tie staré televízory a odmeriaval každému, každému čas jeho vystúpenia. Koľko to bolo? Dvanásť hodín tuším, ktoré určil na ten, na celé obdobie. Nikdy inokedy tento čas, tento spôsob organizácie času v parlamente nebol postihnutý. Kde sú, pán Budaj a všetci, ktorí ste tu rozprávali o tých náhubkových zákonoch, ako ste v tomto smere vnímali vaše vlastné konanie? A, samozrejme, je to nezmysel, ale treba to pripomenúť v tejto diskusii aspoň občanom Slovenskej republiky, aby bolo jasné, akým je vzťah k hodnotám, ktoré sa tu deklarujú, skutočný a ako vyzerá verbálny.
Takže máme ďalšie inštitúty, vážené kolegyne, kolegovia, pozrite si paragraf o skrátení času na rozpravu. Národná rada na návrh, tuším dvoch klubov dokonca, môže kedykoľvek ukončiť rozpravu s tým, že ešte vystúpi ten, oný a tak ďalej, ale ho môže urobiť. A máme ešte ďalší návrh, má ho predseda parlamentu, a ten, jeho právo je kedykoľvek dať Národnej rade návrh na ukončenie rozpravy.
Má pravdu pán prezident jedine v tom, že naozaj dá sa riešiť problém, ktorý tu je, aj prostredníctvom toho, že jednoducho predsedajúci alebo predseda parlamentu, lebo je to jeho právo, bude svoje právo využívať. A pán predseda parlamentu nechce využívať toto právo, lebo pozná mediálne prostredie a pozná váš prístup a vaše hodnotenie objektivity. Nechce on byť v tom, aby on musel určovať, že teda už je tej, toho času dosť, že už žiadne vystúpenie vecné tu už nejde, ide tu čisto o obštrukciu, naťahovať, filibustering a neviem čo všetko. V takom prípade, a hľadal spôsob, ako sa to dá, aby nemusel do toho zasahovať, aby tam nemusel byť hodnotiaci súd predsedajúceho.
Jediná šanca, ktorá je tu v takom prípade na stole, je otázka určiť rokovací čas všetkým. Žiadna iná možnosť nie je. Všetkým, v takom prípade to neposudzujeme, v situácii, keď budú mať všetci, pokiaľ naozaj nepôjde k nejakým mimoriadnym excesom, v takom prípade nech si každý využíva ten čas, tak jak ho má k dispozícii. A vychádzame z toho, že za istých okolností by ten parlament sa mohol dať znefunkčniť len ťažko. V súčasnej podobe sa dá znefunkčniť veľmi ľahko. A vidíme to. Videl som tu excesy, tu pán Matovič a iní poslanci čítali uznesenia vlády, celé texty a neviem čo. Jedine zatiaľ ešte nečítali telefónny poriadok, ako to bolo v americkom parlamente, ale aj to v 60. rokoch minulého storočia, kde došlo k úprave tohto inštitútu a už ma trošičku, trošičku iný charakter.
Aký náhubkový zákon? Aký cirkus, ako, čo to tu vyprával pán Budaj, že odkaz novembra, že teda my tu a valcujeme a normalizačne, neviem, drzáci alebo čo to tu povedal, a podobné nezmysly?! Prečo nejakým spôsobom vec nekvalifikuje, nehovorí, ktorý inštitút je ten náhubkový, a nech povie, prečo je náhubkový a nech trošičku aspoň používa teda dosiahnutý stav poznania z odbornej sféry. Keby sa aspoň oprel o jedného odborníka, ktorý sa dá aspoň trošku rešpektovať, akože je ústavným právnikom, že teda má elementárne predpoklady na to, aby o tých jednotlivých inštitútoch hovoril so znalosťou veci.
K tomu celému ešte niekoľko príkladov, vážené kolegyne, kolegovia. Predseda parlamentu urobil aj to, že aby sme nedostali sa k tomuto typu diskusie, tak nám dal tri takéto materiály rozdielne. (Rečník ukázal plénu materiály.) Jeden z nich je, čomu sa chcem venovať, určenie dĺžky času na rozpravu a určenie dĺžky rečníckych časov v rozprave v národných parlamentoch členských štátov Európskej únie. Ktorí ste to aspoň čítali? Ak ste to čítali, tak mám zásadný problém sám so sebou, ako ste mohli narozprávať to všetko, čo ste tu povedali, aj vy, pán Simon, napríklad. Prepáčte, som osobný. Inak vy ste pre mňa ako katolíckeho brata zase teda luteránsky brat, tak som to chcel takto.
Takže, vážené kolegyne, kolegovia, len toto by som vám chcel pripomenúť. Kľúčové zistenia uvádza tento materiál. Po prvé, desať európskych parlamentov absolútne nerokuje inak, len pri prerokovávaní každého bodu programu stanoví dopredu čas, ktorý je určený na prerokovanie toho programu. A viete, aké sú to krajiny? Diktátorské, ktoré valcujú a všetko, čo ste tu, s prepáčením, natárali? No tak je tam napríklad Belgické kráľovstvo, Dánske kráľovstvo, Grécka republika, Chorvátsko, Lotyšsko, Poľsko, Rakúsko, Rumunsko, Spolková republika Nemecko. To sú skutočne krajiny, ktoré netušia nič o demokracii a nesmierne a hlúpo stanovujú svojej opozícii, dramaticky im zapchávajú ústa a nútia ich, aby mali obmedzený čas na vystúpenia. A to ešte, vážené kolegyne, kolegovia, neviem, či poznáte ten inštitút, inštitút určeného času. Znamená to, čo patrí k logike fungovania parlamentu, že čas sa určí pomerne podľa toho, ktorý klub koľko dosiahol poslaneckých hlasov, pretože vychádza sa z normálnej fikcie, že kto zastupuje v akom rozsahu záujmy občanov. Je možné, aby 10-percentná strana zahlcovala a komplikovala parlament 90 % času, ktorý má parlament vôbec k dispozícii? Je ten stav trvalo udržateľný?
Pýtam sa aj vás, pán prezident: Je ten stav trvalo udržateľný? Je trvalo udržateľný stav zneužívanie, podľa môjho názoru, tu teraz hovorím svoj názor, právo na, právo poslanca na zákonodarnú iniciatívu, ktorú inak, s ktorou inak nakladáme veľmi, veľmi opatrne?
Veď predsa viete, že boli snahy, aby mal zákonodarnú iniciatívu, ja neviem, regionálny, regionálne orgány, povedzme že v našom prípade teda samosprávy krajské, že boli návrhy, aby mal právo zákonodarnej iniciatívy prezident, a že o nich ani nebavíme sa. Nikto, tento, tieto názory u nás ani nezaznievajú. Chránime si ho a má ho vláda, máme ho my ako poslanci a majú ho výbory. Do akej miery využívame napríklad inštitút výborov, kde musí dochádzať k zhode, kde sa musia prijímať zákony, ktorých úlohou a ktorých snahou a ktorých zmyslom je to, aby sa schválili a aby sa stali súčasťou, súčasťou nášho právneho poriadku? Ale za akých podmienok sa môžu stať súčasťou nášho právneho poriadku? To znamená, že záujmy, potreby strán, ktoré majú 10, 15 % a dokopy dramaticky nižší počet hlasov, ako má koalícia, čo je úplne logické, bude dominantný?
Viete, v rámci tejto diskusie ma napadá, je tu pani podpredsedníčka, ma zaujíma, ma napadá jeden príklad. Mal som tú česť ako predseda skupiny slovensko-nemeckého priateľstva podávať večeru za prítomnosti pani podpredsedníčky vtedy predsedovi parlamentu Nemeckej republiky. Je to jedna z najvýznamnejších osobností parlamentného života. Je tuším tretie alebo štvrté obdobie po sebe predsedom parlamentu, hlboko rešpektovaná a uznávaná osobnosť v Európe.
Pani podpredsedníčka dala, dúfam, že veľmi neskomolím návrh, že, vážený pán predseda parlamentu, že ja by som vám dala otázku, že aj u vás je to tak ako u nás, že tá – ja dodávam – zlorečená koalícia neschvaľuje naše návrhy, ako, neprijíma naše pozmeňujúce návrhy a podobne? Na čo, ja si pamätám vcelku pobavený výraz na tvári pána predsedu parlamentu, ktorý hovorí, že nie, v žiadnom prípade neschvaľujeme, a prečo by sme to robili? Však sme vyhrali voľby, realizujeme náš program. Ak chcú, aby sa realizoval ich program, nech vyhrajú voľby. Viete, že tento slogan, akým spôsobom bol využívaný v politickom zápase v tejto našej krajine. Takže len túto príhodu len tak málo, aby sme trošku ilustrovali ten stav.
Je zarážajúce ako málo, ale, bohužiaľ, sa s tým nedá nič robiť. Potrebujeme naozaj dlhšie parlamentné tradície. Poznáme atmosféru, poznáme esenciu parlamentného politického života. Esenciu vnímania práv opozície a koalície. Všeobecné právo a potrebu, teda tých tzv. nadpozitívnych práv, čo sú práva teda menšiny, tých menšinových práv, že jednoducho pre potrebu vyváženého demokratického života potrebujete naozaj dôsledný priestor pre opozíciu, v akom pomere vo vzťahu k väčšinovým právam sa tieto úvahy vedú, aká je ich skutočná esencia. Ako je predmetom záujmu rovnako aj zneužívanie týchto práv, pokiaľ sú, a že vytvára sa rovnocenný tlak, vážený pán prezident, nielen na koalíciu, ale aj na opozíciu, aby nezneužívala svoje práva, aby využívala svoje práva v primeranom rozsahu, aby bolo vidieť, že tie práva využívajú na to, aby v konečnom dôsledku sme zlepšili politický život našej krajiny a života v našej krajine. Že to sú esenciálne, tzv. nevypovedané, možno niekedy ani nepísané veci, ale ktoré sú v tom verejnom diskurze a ktoré rešpektujú účastníci, ktorí sú v politických stranách.
Zmena politického parlamentného poriadku? Pán prezident, ja som tu už raz uvádzal, dovoľte mi zopakovať. V nemeckom parlamente zhodou okolností ľavičiari, die linke, prišli do parlamentu a dali si len na tvár masky, fotografie Merkelovej všetci mali na tvári, to bol jeden moment. A druhý moment bol, že si dali pinocchiovské nosy. A teda hovorili, ako Merkelová je taká, onaká a tak ďalej. Okamžite zasadli príslušné orgány parlamentu, okamžite zmenili rokovací poriadok a okamžite zaviedli sankcie pokút vo výške tisícov eur a až šesťmesačnú absenciu pre poslanca, ktorý sa nevie správať v rokovaniach parlamentu. Čo to je: diktatúra, náhubky a to všetko, čo tu rozprávate?
Vážené kolegyne, kolegovia, demonštrujete tým len ale hlbokú neznalosť esenciálnych vecí chápania demokracie a fungovania v štáte. A ak tu aj takto dlho hovorím, len preto, lebo naozaj som absolútne presvedčený, že dodržiavanie pravidiel je nesmierne dôležité. A viete prečo? Lebo je to tisíckrát opakovaná filozofická pravda. Čím viac slobôd niekomu dáte, o to viac musíte dbať na dodržiavanie pravidiel. A ja viem, že môže byť pán Simon aj opozíciou, a chcem, aby opozícia mala efektívne a zmysluplné práva, lebo bol som v tej opozícii. A mne na rozdiel od vás, ktorému sme nikdy nikomu pomaly neodobrali hlas, mne ako opozičnému poslancovi odobrali – aj môj vážený koaličný partner pán Bugár – právo vystúpiť za týmto pultom, lebo mal pocit, že nehovorím k veci. Nepochybne som odkráčal na svoje miesto, prípadne som sa vyjadril v rámci presne tých možností, ktoré mám. Prípadne som využil tie opatrenia, ktoré sú v rokovacom poriadku na nápravu prípadných nesprávnych rozhodnutí predsedajúceho a vybavené. Rešpektujem právny poriadok.
Náš rokovací poriadok mal vo väzbe na disciplinárne opatrenia dokonca takúto sankciu, ak nestačí samotné prerokovanie veci. Ak nestačí samotné prerokovanie veci. To znamená, že už to predpokladal ten zákonodarca, že to je taká hanba, že sa vôbec musí mandátový výbor a jeho disciplinárna komisia zaoberať previnením poslanca, že už to samotné stačí a netreba ďalej pokračovať vo veci. Kde sme sa dostali doteraz?
Vážené kolegyne, kolegovia, keby ste boli si len pozreli ten materiál o tých rokovacích poriadkoch, pozrite sa do Českej republiky, že napríklad aké tam majú zaujímavé ustanovenie a rovnako vznikajú, vznikali tie naše rokovacie poriadky a sú zhruba rovnaké. A dovolí si niekto povedať, že to je nedemokratický poriadok? V Českej republike v poslaneckej snemovni ak sa chcete obrátiť na poslanca iného otázkou a čímkoľvek, je to zakázané. Musíte sa obrátiť naňho, ak sa niekoho chcete opýtať, prostredníctvom predsedajúceho, citujem z českého rokovacieho poriadku.
Cítime trošku tú esenciu v Anglicku? Bavíme sa? V Anglicku cez ich zvykové práva, ktoré majú, je nemožné, aby, poslanec sa nemá priamo pozerať do očí poslancovi, čo spravidla to výhražné, agresívne, čo psychológovia hovoria; má mať sklopenú hlavu. Viete, akým spôsobom sa prihlasuje poslanec v Anglicku do rozpravy? Prihlasuje sa tak, že sa postaví a teraz tam všetci stoja a predsedajúci rozhoduje, koho vyvolá. A predsedajúci kedykoľvek rozhodne, že už sa nič nové v rozprave nepovie a rozpravu ukončuje. Že sa nesmie fotiť inak poslanec ako do pol pása a že do časti, kde sa rokuje, majú médiá jednoznačne zakázaný prístup. Že právo na súkromie, právo na prácu poslancov, na to elementárne, ktoré potrebujú, sa rešpektuje a zvažuje. A má aj tá práca samotná primeraný rešpekt. Napriek tomu sú tam nesmierne zložité diskusie, jako ešte posledný rešpekt k tým reprezentantom štátu je.
Je to otázka nakoniec, širšia otáz; otázok tzv. formálnej autority. Či to neni sledovaná hodnota, vážení kolegovia, že jednoducho potrebujeme, ak máme vytvoriť dostatočnú predstavu o tom, že sme spôsobilí prijímať zákony? A má to obrovský význam, pretože tie zákony musí niekto rešpektovať, musí ich aprobovať, že preto treba vytvárať aj príslušnú atmosféru? A že k tomu musí zásadným spôsobom prispievať aj tento parlament, pán prezident? A či by si to nebolo dobré všimnúť, pokiaľ teda máme zodpovednosť za riadny chod ústavných orgánov a pokiaľ sa ukazuje ten ústavný, jeden z tých ústavných problémov – a vo vnútri sa generujú rôzne typy problémov – a že je tu úprimná snaha ich čo najčestnejšie, čo najčestnejšie riešiť ani len s minimálnym nápadom na to, že poškodzovať opozíciu. Ide jednoducho iba o to, aby sme limitovali obštrukciu, aby tu nemohol niekto sa posadiť a celé hodiny čítať nezmyselné materiály, ničiť rokovanie parlamentu, že to jednoducho nejde.
A dokonca nechceme to robiť tak, aby to určil predsedajúci, kedy je to správanie poslanca náležité alebo nenáležité. Ak určíme všetkým čas 20 a 10 minút, čo sme urobili, keď si to vyrátate pri 20-člennom klube, pri 20-člennom klube je to 600 minút, to je 2,5 alebo tri rokovacie dni, vážené kolegyne, kolegovia. To vám nestačí na vyjadrenie názoru? Čo je za nezmysel hovoriť o náhubkoch, o nejakých ďalších veciach, o tom, že my likvidujeme opozíciu?! Jakú to má elementárnu logiku? Elementárnu logiku, akú to má, vážené kolegyne, kolegovia?
Čiže tento rokovací poriadok je len vykonaním absolútne nevyhnutnej spôsobilosti pre vedenie parlamentu, aby pre prípad, že sa nájde náš kolega, ktorý sa nevie zmestiť do kože a demonštratívne nerešpektuje zákon, aby bolo možné tú príslušnú sankciu vykonať. Pán predseda parlamentu nesiahol – a mal podľa môjho názoru, ale nesiahol k tomu, aby sme zriadili parlamentnú stráž alebo aby sme tam dali presne to, čo je dodnes v platnom rokovacom poriadku Českej republiky, že zriaďuje sa parlamentná stráž a aby nevznikali náklady, dovtedy vykonáva funkciu parlamentnej stráže Polícia Českej republiky. A aby to nebola Polícia Českej republiky, lebo že výkonný orgán a výkonná moc môže mať tendenciu to zneužiť, máme predsa inštitút ochrany ústavných činiteľov.
Je veľký problém z existujúceho stavu bez veľkých nákladov vytvoriť predpoklad, že pre prípad, že predsedajúci vykáže poslanca, že sa tento jeho príkaz vie vykonať? Ale nevieme uznať, vážené kolegyne, kolegovia, už len samotná existencia tohto inštitútu by dramaticky zmenila situáciu, pretože by sa začal poslanec pri vykonateľnosti takéhoto oprávnenia predsedu začal správať objektívne inak. To je to, čo je, to je to náhubkové? Tým demonštrujete, vážené kolegyne, všetci váš vzťah k etike, k politickej kultúre, k fér pravidlám politického zápasu?
Čiže toto sú jediné ustanovenia, o ktorých ste tu rozprávali, ktoré tam sú v tomto rokovaní, toto je môj, moje zhodnotenie a moja interpretácia týchto ustanovení a vaše ste urobili vo vašich vystúpeniach. Skúste si porovnať ten nebetyčný rozdiel, ktorý tam je, a skúsme sa vrátiť k zmysluplnej diskusii. Skúsme pochopiť, že musí byť aj vaším záujmom, aj naším, aby tu prebiehal fair play politický zápas. Že nemôžme dovoliť ani svojim kolegom, aby robili excesy, ktoré sú v rozpore s elementárnym slušným správaním. Lebo že všetci potom za nich aj nesieme, aj keď menšiu, zodpovednosť.
Prepáčte, že touto, týmto apelom ešte nechcem skončiť, kolegyne, kolegovia, lebo myslím si, že k ďalším veciam ani nemá význam viac hovoriť, ale predsa len ešte k jednej veci, k pánovi prezidentovi a zvlášť preto, lebo jeho návrh bol v parlamente celý čas prečítaný. Je, vážené kolegyne, a mám taký pocit, že treba to povedať, lebo vo verejnom diskurze, vo vystúpení podľa mňa absentuje esencia tohto poznania. Skúsim k tomu niečo povedať.
Kolegyne, kolegovia, funkcia prezidenta u nás v našej ústave je v šiestej hlave v časti Výkonná moc. A je uvedený pán prezident a má zásadné právo, ktoré tam je okrem iných, samozrejme, je ich veľa, že teda zodpovedá za riadny chod ústavných inštitúcií a toto právo teda je aj predmetom interpretácií skúmania, zneužívania a neviem čoho všetkého v odbornej sfére a, samozrejme, aj v kontakte prezidentov a Ústavného súdu. Rozsah tohto oprávnenia, interpretácia tohto oprávnenia spôsobuje relatívne veľké problémy.
Chcem v tejto súvislosti pripomenúť jedno. Hneď za oddielom, pán prezident, v kapitole Výkonná moc, je, sú ustanovenia, ktoré majú regulovať postavenie vlády Slovenskej republiky. Prvá veta je, že vrcholovým orgánom výkonnej moci je vláda Slovenskej republiky. Je vláda Slovenskej republiky.
Vážené kolegyne, kolegovia, pán prezident nemá právo formulovať zásady a základnú orientáciu politiky Slovenskej republiky. U nás zásadné smery správy štátu schvaľujeme my v Národnej rade. Je to programové vyhlásenie vlády. Ono určuje hodnoty, priority, záujmy a smer, kam sa má krajina uberať. Nepochybne absolútne nespochybňujem právo pána prezidenta komentovať, kritizovať toto formálne, teda toto programové vyhlásenie vlády, ale funkciu prezidenta a esenciu vidím v inom. Dbať na predovšetkým na to, lebo to sú najnebezpečnejšie momenty správy štátu, dbať na korektné vzťahy medzi najvyššími ústavnými činiteľmi, dbať. Nie generovať problémy, ale vytvárať podmienky, aby problémy prestávali. Apelovať na všetkých účastníkov procesu, to je jedno, či koalície, alebo opozície, ktorí porušujú pravidlá. Ale v danom prípade musí byť zásadne objektívny.
Máme dva mienkotvorné denníky, ku ktorým teda máme dlhodobý názor, že rovno nie sú našimi priaznivcami, ale veľmi som vítal jeden článok, ktorý bol uverejnený v takomto mienkotvornom denníku, ktorý hovorí o tom, že pán prezident sa absolútne stotožnil a predkladá tento návrh ako opozičný prezident. Používa argumentáciu opozície k tomuto rokovaciemu poriadku a jeho pohľad je absolútne jednostranný, a dokonca teda sú tam ustanovenia o tom, ako je to náhubkové a neviem, čo všetko to tu narušuje, pričom pri trošku serióznejšom pohľade, pohľade na tieto veci, myslím si, že je to neudržateľné takéto niečo.
Takže úloha pána prezidenta je veľmi vážna. Je to formálna hlava štátu. Ale nepochybne vnímam aj to, že funkcia pána prezidenta sa posilnila priamou voľbou. Ale rozširovať kompetencie prezidenta iným spôsobom ako zmenou ústavy považujem za zlé. Český ústavný sudca a významný ústavný právnik Jan Filip hovorí jednoznačne, nikdy nie je dobré hľadať v ústave problémy, ale treba sa naučiť s ústavou žiť. A naučiť sa žiť s ústavou znamená, že tá ústava, jej dodržiavanie, je ten najzákladnejší maják, ktorý musí mať každý ústavný činiteľ. Ak prestane a vytvoríme atmosféru, že pán prezident nebude rešpektovať práva parlamentu, tak potom prečo by mal rešpektovať ostatné právne ustanovenia predseda vlády, prečo šéfka a prečo Najvyšší súd? Prečo Ústavný súd? Prečo by mali rešpektovať svoje práva?
Vážené kolegyne, kolegovia, ústavný činiteľ, je tam jeden zásadný moment. Sú najvyššími. Veľmi ťažko regulovať vzťahy medzi nimi, zvlášť keď hovoríme o trojdelení moci. Že máme systém vzájomných vzťahov a bŕzd, že tam dochádza ku veľmi komplikovaným vzťahom a je to potrebné. A je to potrebné. Ale v každom prípade dodržiavanie týchto zásadných predpisov, rešpekt k právam iným a aj ochrana každých svojich práv.
Vážené kolegyne, kolegovia, tu sa chcem dotknúť jedného zásadného momentu. Náš parlament Slovenskej republiky zmocňuje Ústava Slovenskej republiky ako jediný orgán, ktorý môže voliť návrhy na ústavných sudcov. Prezidentovi ústava zveruje len otázku vymenovania týchto sudcov a tak to bolo v prvej ústave. Keďže chcela naša spoločnosť reagovať na to, že pán prezident má, je volený priamo a že má vyššiu mieru legitimity, tak dostal jednou z noviel ústavy právo, že parlament volí kandidátov, dáva pánovi prezidentovi dvojnásobný počet kandidátov a on jedného, teda polovicu z tých kandidátov vymenuje. Nedáva mu v žiadnom prípade právo posudzovať, posudzovať také a onaké predpoklady kandidáta, pretože pre to, ako, za akých podmienok môže byť zvolený ústavný sudca, stanovuje opäť ústava. Právnické povolanie, 15 rokov praxe a tak ďalej a tak ďalej a tak ďalej, treba sa tam pozrieť. To sú momenty, ktoré môže pán prezident skúmať.
A viem si predstaviť, pokiaľ by došlo pri voľbe týchto kandidátov k nejakým pochybnostiam, viď problém generálneho prokurátora a voľby v predchádzajúcom parlamente, kde zasadal Ústavný súd, nerešpektovalo sa, nečakalo sa na rozhodnutie Ústavného súdu, boli narušené zásady tajnej voľby, fotili sa tam a tak ďalej a tak ďalej. Tak keby pán prezident skúmal zákonnosť, tak v zmysle aj doterajších rozhodnutí Ústavného súdu by som to pochopil. Ale pán prezident nespochybnil ani ústavnosť, ani riadne právne podmienky, ktoré mali plniť kandidáti, ale rozhodol sa, že sa mu nepáčia. Jedným z dôvodov, ktoré som počul, je, lebo že pán poslanec hlasoval za 15 zákonov, ktoré Ústavný súd ustanovil za protiústavné. Ale nepovedal už za koľko zákonov hlasoval ten istý pán poslanec, ktoré boli napadnuté na Ústavnom súde a boli označené za ústavné. Ale to dôležité nie je.
Som absolútne presvedčený, že jedným z predpokladov; jáj, a teda posledné, čo chcem povedať. Pokiaľ vzťahy medzi ústavnými činiteľmi, ktoré sa nedajú efektívne riešiť ani všelijakými podaniami na Ústavný súd, ani nijako, pokiaľ by mali pretrvávať, presvedčivo a zásadne generujú ústavné krízy. A nepoznám človeka, ktorý chce povedať, že ústavná kríza je pre štát prospešná. Takže ja som naozaj presvedčený, že pán prezident pri výkone svojej právomoci zabezpečovať riadny chod ústavných činiteľov musí dbať na uskutočňovanie práv a rešpektovanie práv parlamentu Slovenskej republiky, lebo je najvyšším zákonodarným orgánom. V parlamentnej forme vlády má jednoznačne najvyššiu legitimitu zo všetkých orgánov v parlamente, ktoré sú, aj keď, samozrejme, existujú brzdy, ktoré môžu obmedziť a nejakým spôsobom korigovať aj rozhodnutia parlamentu.
Pán prezident, nemáme ani poloprezidentský systém, nemáme ani prezidentský systém, ktoré, samozrejme, majú celkom iný typ vzťahu napríklad parlamentu a prezidenta. Takže v parlamentnej forme vlády, a Slovensko je jednoznačne deklarované ako parlamentná republika, tak v takom prípade ja považujem takéto konanie, pán prezident, za veľmi nešťastné. Dokonca za úmyselné porušovanie ústavy. A je pravdou aj to, že úmyselné porušenie ústavy je sankcionované návrhom a možno na začatie konania na odvolanie prezidenta.
Vôbec po tom nevolám. Viem, že atmosféra je dynamická, zložitá a v každom prípade generovanie ďalších ústavných problémov by bolo veľmi nešťastné. Ale v každom prípade zase chcem len pripomenúť pánovi prezidentovi, že dodržiavanie ústavy už len podľa toho, a iba preto pripomínam tento inštitút, že je nesmierne dôležité, že zákonodarca ho považuje za zásadné a že ľahtikárske nakladanie s právomocami parlamentu a ľahtikárske prekračovanie právomocí prezidenta je veľmi nešťastné a do budúcna generuje veľké problémy.
A ja, samozrejme, pánovi prezidentovi želám, aby sa mu darilo. Verím, že to, čo sa objavuje v tlači, že vytváranie novej strany, je účelové konanie a tak ďalej, že pravdivé nie je a že prezident bude osobou, tou osobou, ktorú predpokladá Ústava Slovenskej republiky, že bude tým, ktorý bude hovorcom, skutočným hovorcom občanov. Ten, ktorý bude upozorňovať všetky orgány, ktoré sa nesprávajú náležite, ako majú konať, ktorý bude sledovať jednotlivé formy správy života spoločnosti, bude identifikovať problémy, bude ich pripomínať, ale vždycky so snahou vyriešiť problém. Nie problém generovať. Takže pevne verím, že pánovi prezidentovi sa v ďalšom období bude dariť v tomto duchu vykonávať svoju funkciu.
A vám, vážené kolegyne, kolegovia, ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
