Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa, o činnosti a vzniku a prekážkach a tŕní, ktorým prešiel Ústav pamäti národa, viem svoje. Sedel som tam hore pod balkónom, keď sa podarilo v tejto sále zákonnosti prelomiť veto prezidenta republiky Rudolfa Schustera. Je úplne príznačné, že Rudolf Schuster vetoval zákon o vzniku Ústavu pamäti národa. Dejiny zaznamenali hlasujúcich v tejto rozhodujúcej chvíli vzniku Ústavu pamäti národa a tí, ktorí ho podporili, v mojich očiach patria na tabuľu cti Slovenskej republiky.
Potom šiel život. Je príznačné, kto nemal rád Ústav pamäti národa. Nemal ho rád Ján Slota, a keď sa stal pán Petranský predsedom správnej rady, tak existovala obava, že ústav ticho pochová. Kvôli histórii treba poznamenať a konštatovať, že ho nepochoval, ale nepochybne sa začal meniť charakter toho ústavu a začal sa odlišovať od toho, ako ho kreoval Ján Langoš, a hlavne od ducha, ktorého doňho vložil. Pretože Ján Langoš, katolík, katolík, ktorý nemiloval slovenský štát na rozdiel od iných katolíkov, hľadel, aby sme dejiny totality zaznamenávali poctivo, padni komu padni.
Zažil som čas, keď, ani sa nečudujem, Štefan Harabin dal zhodiť pamätnú dosku Jána Langoša z budovy Ústavu pamäti národa. Opäť, príznačné, komu vadila tá doska. Chvalabohu, vďaka ľuďom ako Andrej Petrek, Snopko a ďalší sa doska vrátila 40 centimetrov pred miesto, z ktorého ju dal zhodiť Štefan Harabin. Neprekvapilo. Chcem teda povedať, že nemá tento ústav ľahký život, poznám jeho produkciu, neviem, kto ešte z vás má kus knižnice naplnený publikáciou Pamäť národa, ktorý ústav vydáva a ktorý tu bol proti rokovaciemu poriadku použitý ako doličný predmet kolegom Hrnkom.
Apropo, riešenie kolektívnym vedením. Drobná odbočka. Viete, možnože tí, ktorí si myslia, že môže poslanec aj Hrnko ukázať časopis, že niekto môže ukázať graf, že niektorý výtržník si môže ticho vzadu vypiť kávu a pochrúmať horalku, by možno mali výhrady k predsedovi parlamentu. Ale v živote by ma nenapadlo navrhnúť zákon, v ktorom zruším štatutárnosť predsedu parlamentu a nahradím ho poslaneckým grémiom. Lebo to je presne to, čo sa deje v tomto zákone. Proste môže tam predsedať, ale rozhodovať bude poslanecké grémium. No, chcem len ukázať absurdnosť toho, že mienime operatéra, ktorý vedie a koná operáciu, nahradiť kolektívnym vedením všetkých ďalších asistentov až po anesteziológa a inštrumentárku, ktorí budú kolektívne rozhodovať, ako sa nad tým rozrezaným hrudníkom bude ďalej postupovať.
Musím povedať, že Ústav pamäti národa si zaslúžene získal úctyhodné postavenie v kontexte podobných inštitúcií. Na jeho prezentáciách som sa zúčastňoval i v čase Petranského, zúčastňujem sa ich aj teraz. Spomínam si, ako Petranský vyhodil historika Patrika Dubovského, ani vtedy by ma nenapadlo prijať lex Petranský a v prechodných ustanoveniach vyhodiť Petranského, pričom pravdou je, že Patrik Dubovský vyhral súdny spor a vrátil sa. Ale to len tak na okraj. Opäť by ma nenapadlo riešiť to zákonom, kde by sa vyskytlo meno osoby určenej k likvidácii. Takže je príznačné a pre mňa teda opäť signifikantné, kto to predkladá, čo to predkladá, teda úroveň toho, a teraz sa nedotýkam ani tak spolupredkladateľov.
Ako to už zaznelo, tento, táto novela je konečným vyústením telefonátu, nemá to nijakú inú právnu úroveň, viď kolega docent Kresák, nemá to nijakú inú ani mentálno-manažérsku úroveň, lebo je to blbosť.
Je to proste také, aké to je, musím povedať, pri dlhoročnej priateľskej známosti s Edit Pfundtner, právničkou, som možno trošku ostro, keď som videl jej podpis pod tým zákonom, sa s ňou dostal do priateľského, ale pre mňa aj zásadného sporu. Ku cti slúži, že sa vrátila z bludnej cesty, a som rád, že jej meno už nefiguruje pod tou, pod týmto návrhom zákona, pretože nemám rád, keď sa s mojimi priateľmi spájajú nedobré veci. Ten vycúvací pokus podľa mňa ale nie je tým, čo by bolo riešením. Jednoducho nie je hanbou nahliadnuť, že to nebolo dobré, že sme sa možno pomýlili, že sme sa dostali do vleku koaličných bratských záväzkov, ale ako to tu už zaznelo vo vystúpení kolegu Hegera, preboha, že nejde o programové prehlásenie vlády, nejde o záväzok ministerstva splniť niečo v oblasti sociálnej, v oblasti trestného práva alebo v oblasti výstavby diaľnic. Jedná sa o výsledok telefonátu.
A tak ako svoj podpis stiahla Edit, tak si myslím, že po úvahe by sa zaň nemalo hlasovať, lebo je to nedôstojný zákon, a tí, ktorí podpísaní zostanú, a tí, ktorí ho presadia, zostanú takisto v pamäti národa a musím povedať, že to nebude veľmi cnostné miesto.
