Ďakujem pekne, pán predseda, za slovo. Milé dámy, vážení páni, dovoľte, aby som zaujal stanovisko k predloženému návrhu zákona, ktorého dôvodovú správu sme si práve vypočuli.
My už sme pri predchádzajúcom diskutovaní o tom, či vôbec tento návrh zákona má opodstatnenie, aby sme ho vôbec prerokovávali v pléne Národnej rady o takomto čase, spomenuli, že neboli dôvody na skrátené legislatívne konanie. A za tým si stojíme, pretože nemáme...
Ďakujem pekne, pán predseda, za slovo. Milé dámy, vážení páni, dovoľte, aby som zaujal stanovisko k predloženému návrhu zákona, ktorého dôvodovú správu sme si práve vypočuli.
My už sme pri predchádzajúcom diskutovaní o tom, či vôbec tento návrh zákona má opodstatnenie, aby sme ho vôbec prerokovávali v pléne Národnej rady o takomto čase, spomenuli, že neboli dôvody na skrátené legislatívne konanie. A za tým si stojíme, pretože nemáme dojem ani na základe toho, čo tu bolo povedané, že by tento návrh zákona nejakým zásadným spôsobom ovplyvňoval čokoľvek, čo podľa rokovacieho poriadku môže vyústiť práve do skráteného legislatívneho konania.
Ak si dobre pamätám, pani podpredsedníčka vlády a ministerka pôdohospodárstva hovorila o tom, že je tu ohrozený, alebo že sú tu ohrozené ľudské práva a slobody. Ja osobne sa nedomnievam, že by to tak mohlo byť. Naopak, mám dojem, že by to mohlo byť presne opačne, a teda, že ak prijmeme tento návrh zákona, tak môžme do istej miery obmedziť politické slobody, ktoré sú súčasťou ľudských práv a slobôd, a práve politické slobody v oblasti slobodnej súťaže, ktorú máme zakotvenú v Ústave Slovenskej republiky, a teda v širšom slova zmysle aj právo voliť a byť volený, vnímame ako mimoriadne dôležitú a týmto návrhom zákona ohrozenú.
Už sme s kolegom Ondrom Dostálom na túto tému hovorili pri predchádzajúcom bode. A predsa len si dovolím spomenúť, že môže to byť práve vďaka obmedzeniu šírenia slobody informácií a zapojenia tých tzv. tretích strán, ktoré rešpektujeme, že môžu spôsobiť aj určité formy problémov, ako sme na to mohli byť zvyknutí z posledných volebných kampaní. Ale presne, ako tu už bolo v pléne povedané, mnohé z nich pôsobia aj veľmi pozitívne a takýmto spôsobom, ak ich vyradíme z hry, môžme výrazným spôsobom ovplyvniť možnosť občanov aktívne sa zapojiť do politického života a napríklad aj finančne podporiť tú politickú stranu, ktorej sú sympatizanti, alebo toho konkrétneho politika, ktorého majú ambíciu napríklad vo voľbách do Národnej rady už v roku 2020 voliť.
Čiže z tohto uhla pohľadu sa nám javí tento návrh zákona nielen ako šitý horúcou ihlou, ale aj ako problematický v zmysle práve základných práv a slobôd zakotvených v Ústave Slovenskej republiky. A takisto máme dojem, že sa tu okolo možností realizácie volebnej kampane šíri viacero poloprávd alebo dokonca lží, ktoré môžu vyvolať dojem, že sa chce takýmto spôsobom vládna koalícia, aj časť opozície, ktorá už avizovala, že nemieni tento, alebo teda mieni tento návrh zákona podporiť, zbaviť svojej politickej konkurencie, čo by bol veľmi zlý signál aj pre politickú kultúru na Slovensku, aj pre demokraciu na Slovensku.
Ale skúsme si povedať teda veľmi konkrétne, ako dnes funguje systém financovania politických strán. A ja teda spomeniem štyri rôzne spôsoby, prostredníctvom ktorých môžu dnes politické strany získať prostriedky na svoju existenciu.
Ten prvý a najdôležitejší, aspoň ako sa to javí z čísel, sú členské príspevky a ak teda hovoríme o stranách, ktoré pôsobia aj mimo Národnú radu Slovenskej republiky. Členské príspevky, a dokonca to ani najväčších strán, nepokrývajú náklady na prevádzku strany, aspoň teda ako sme na to zvyknutí pri stranách, ktoré dnes pôsobia v Národnej rade Slovenskej republiky, a ani vysoké členské príspevky, ako napríklad v prípade strany Sloboda a Solidarita, ktorá má členský príspevok 100 eur ročne, tento stav neriešia a vo väčšine strán tvoria tieto príspevky len zlomok tých výdavkov, ktoré sú potrebné na fungovanie politických strán.
Takže tu len tak na premostenie skúsme si predstaviť, ako asi musí fungovať politická strana, ktorá je novovzniknutá a nemá za sebou tých niekoľkokrát tu už v pléne spomínaných oligarchov a ak chce pôsobiť naozaj len na základe príspevkov svojich členov, tak má mimoriadne obmedzené možnosti.
Ja skúsim dať do pléna niekoľko dôležitých čísel z roku 2016, pardon, 2015, kedy napríklad vtedajšia veľká hviezda politického neba, strana SIEŤ mala príjmy z členského 120 656 eur, čo je 4,33 % z celkových nákladov tejto strany v roku 2015, ktoré, a to počúvajte dobre, tvorili 2 787 860 eur. Čiže tu je logická otázka, ako môžu napríklad tieto príjmy z členského byť nápomocné pri fungovaní strany ako takej.
Máme tu ale aj iné extrémy, opačné, kde napríklad strana Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko mala príjmy z členského 18 397 eur v roku 2015, čo bolo až 87,32 %, čiže 21 068 eur potrebovali na svoje fungovanie v roku 2015.
Tu vidíme práve ten problém, o ktorom hovorím, a to je tá slobodná súťaž politických strán, kedy vtedy ešte neparlamentná politická strana musela pokryť svoje fungovanie z členských príspevkov, ktoré tvorili 87,32 %, a potom tu máme parlamentné politické strany, kde tie členské príspevky boli len percentá, napríklad 4 % v prípade strany SaS alebo 2,64 % v prípade strany SMER – sociálna demokracia, a potom tu máme tú spomínanú stranu SIEŤ, ktorá už v tej dobe vykazovala ten problém, na ktorý tu dnes či už pani podpredsedníčka vlády upozorňuje alebo predkladatelia, ale evidentne vám to v tej dobe nevadilo, keďže strana SIEŤ sa potom veľmi úspešne zapojila do vládnej koalície po rekordne krátkom čase rokovaní o vytvorení koalície.
Keď už teda spomíname tie percentá, tak napríklad strana OĽANO je takým extrémom na slovenskej politickej scéne. Pokiaľ ide o príjmy z členského, mali nulu a teda aj nula percent z celkových nákladov strany, ktoré v roku 2015 tvorili 3 milióny 385 503 eur. Slovenská národná strana, keď už tu teda spomíname predkladateľov, vtedy tiež ešte ako mimoparlamentná politická strana, 85 791 eur, čo bolo 12 %, 12,03 %, ak chceme byť presní, zo 712-tisíc eur, ktoré potrebovala na svoje fungovanie. A takto by sme mohli pokračovať. Je zrejmé, že naozaj z členských príspevkov, pokiaľ tá strana to myslí vážne, že za sebou nechce mať nikoho, nie je dnes šanca prežiť a nie je dnes šanca viesť efektívnu volebnú kampaň.
Potom tu prichádza do úvahy ďalšia možnosť a to sú, ako tu už bolo niekoľkokrát spomínané, dary. Slovo dar síce znie vznešene a predpokladá, že dar je bezodplatný, to znamená, že darca nič za svoj dar neočakáva, ani nedostane, žiaľ, práve tu má Slovensko za posledných 10 rokov mimoriadne zlú skúsenosť, nakoľko napríklad strana SMER dokonale predviedla, ako sa akože z darcov stanú sponzori a neskôr akcionári, ktoré si svoje dary tisícnásobne vyberú späť. V politickom svete dar nie je darom, ale pre štát mimoriadne nevýhodná investícia. Toto nás učí história, obzvlášť tá posledných vlád Roberta Fica, trojnásobného premiéra.
To znamená, že ak chceme dary zakázať alebo ich nejakým výrazným spôsobom obmedziť, tak my navrhujeme opak a aby sa toto darovanie zjednodušilo v prípade bezhotovostných darov. Avšak spoliehať sa na to, aby dary boli ako významným zdrojom financií, to je skutočne nebezpečné, pretože dary sú v slovenskej realite v konečnom dôsledku veľmi drahé a podporujú to už spomínané rozkrádanie verejných prostriedkov.
Ak by teda bolo členské výrazne vyššie, opäť si treba položiť otázku, prečo by niekto platil stovky eur ročne, len aby mohol byť členom niektorej politickej strany. A môžme si dať aj rovno odpoveď. Nie náhodou preto, že za svoje členské považuje alebo že svoje členské považuje ako investíciu do teplého miestečka v štátnej správe alebo v nejakej výnosnej dozornej rade či na ministerstve? A tu už sa potom pri tých sumách dostávame k tomu, že z členského sa stáva dar. A toto môže byť veľmi nebezpečné práve pri určitých typoch politických strán, tak ako nás to učí história.
Potom sú tu príjmy z podnikania. Zákon o politických stranách priamo zakazuje podnikať na rozdiel napríklad od Nemecka, kde takáto možnosť je. A myslíme si, že je to tak správne. Práve politická strana sa má v prvom rade venovať politickej práci, teda pripraviť program, predstaviť kandidátov, nastúpiť do volieb a v prípade úspechu prevziať zodpovednosť za chod krajiny. Aj takéto úvahy tu v minulosti boli, či neumožniť napríklad politickým stranám podnikanie, tak ako je to, ako som spomínal, v prípade Nemecka a niektorých ďalších krajín. Ale tu si potom položme otázku, že či toto je cesta. A ak to má byť cesta, tak do akej miery toto podnikanie je nejakým spôsobom relevantné pre chod samotnej politickej strany, pretože ako hovorím, skúsenosti zo zahraničia hovoria, že sa to potom môže veľmi ľahko obrátiť voči samotnej politickej strane.
No a v neposlednom rade a toto je kľúčová téma, je to otázka štátneho príspevku, kde sa dostávame na pomerne tenký ľad vzhľadom na to, že viaceré politické strany sú od tohto štátneho príspevku jednoducho odstrihnuté tým, že nesplnili podmienky na jeho prijatie, to znamená, neuspeli vo voľbách a tým pádom ako som už spomínal, obmedzujeme možnosť príchodu nových politických strán na politickú, do politickej sféry a na politickú scénu.
Zoberme si teda konkrétne čísla. Výška štátneho príspevku je 1 % z hrubej mesačnej mzdy za každý hlas ako príspevok na kampaň, ďalšie percento z hrubej mesačnej mzdy ako príspevok na činnosť a nakoniec je to príspevok na mandát. Politické strany majú po posledných voľbách nárok na nasledovné štátne príspevky za celé štvorročné volebné obdobie, len aby sme vedeli, aké sú tu zásadné rozdiely v tom, čo si dnes napríklad už môžu dovoliť politické strany, pokiaľ im ponecháme len takúto možnosť príjmu, respektíve prostriedkov, z ktorých môžu fungovať:
Napríklad SMER - sociálna demokracia, dostali príspevok za hlasy, budem to zaokrúhľovať 6 miliónov 300-tisíc eur, príspevok za činnosť 6 miliónov 300-tisíc eur a príspevok za mandáty 4 milióny 54-tisíc, čo je, za predpokladu, že dokončíme celé funkčné obdobie, čo v skutočnosti znamená, že je to 16 miliónov 724-tisíc 404 eur. To je podľa týchto čísel jednoznačne najbohatšia politická strana na Slovensku a z toho jasne vyplýva, že si môže dovoliť viesť aj podstatne štedrejšiu kampaň nielen počas samotnej kampane, ale počas všetkých štyroch rokov pôsobenia napríklad v Národnej rade, pretože známe politologické pravidlo hovorí, že kampaň sa začína deň po voľbách.
Aby sme boli v obraze, ako to potom vyzerá u ostatných politických strán, tak druhá najväčšia politická strana v tomto parlamente, Sloboda a solidarita dostala 2 milióny 700-tisíc príspevok za hlasy a 2 milióny 700-tisíc príspevok za činnosť a potom ako príspevok za mandáty, opäť raz za predpokladu, že dokončíme 4-ročné obdobie, 2 milióny 130-tisíc, čo v praxi znamená, že druhá najsilnejšia politická strana v tomto parlamente má spolu k dispozícii 7 miliónov 551-tisíc eur.
Napríklad Kresťanskodemokratické hnutie alebo Strana maďarskej komunity, ktoré sú mimoparlamentné strany, ale prekročili tú pomyselnú potrebnú percentuálnu hranicu, dostali k dispozícii v prípade KDH 2 milióny 200-tisíc, v prípade SMK 1 milión 800-tisíc eur.
Čiže vidíme tu pomerne zásadné rozdiely a asi sa zhodneme v tomto pléne, že pri týchto zásadných rozdieloch viesť efektívne politickú stranu a tým pádom dajme tomu aj kampaň počas celých štyroch rokov, je takmer nereálne v zmysle nejakej rovnosti alebo, ak chceme, vyrovnanosti, po ktorej tu predkladatelia návrhu volajú. Je to tak preto, lebo zo štátnej kasy dostanú politické strany teda spolu 14,34 milióna eur ročne, čo je teda menej ako tisícina príjmov štátneho rozpočtu v porovnaní so sumami, ktoré sa rok čo rok na Slovensku rozkradnú, a v takom prípade to je vyslovene že zanedbateľná čiastka, ale významná pre politické strany. To by sme chceli zdôrazniť, lebo umožňuje poctivé fungovanie a fungovanie bez oligarchov.
Preto ak sa chceme baviť o tom, že či chceme zvýšiť mieru rovnosti, tak potom sa napríklad rozprávajme o nejakých nových koeficientoch v tomto prípade. a nie o zakazovaní slobodnej politickej súťaže, ako to je navrhnuté v tomto návrhu zákona.
Zo štátnej kasy teda dostanú politické strany určitú vysokú sumu a práve táto suma teda predpokladá možnosť istej miery nezávislosti v rámci tých niekoľkokrát spomínaných oligarchov alebo ľudí, ktorí z nejakých dôvodov stoja za danými politickými stranami. No a napriek tomu, že takúto sumu majú k dispozícii, napriek tomu, že je tu možnosť takýmto spôsobom fungovať počas ďalších štyroch rokov v prípade, že strana dosiahla, tak ako som už spomínal, vo voľbách určité percentá, neznamená to automaticky, že všetky politické strany fungujú poctivo. My môžme za seba prehlásiť naozaj zodpovedne a čestne, že prevádzku a všetky finančné náležitosti máme pokrytú výlučne zo štátnych peňazí a všetky rozhodnutia padajú výlučne na republikovej rade alebo na predsedníctve a určite nie v nejakej centrále veľkej finančnej spoločnosti, ako sa to tu zvyklo spomínať.
Čiže v tomto prípade skutočne dôverujeme našim občanom, my dôverujeme tomu, že je tu potreba určitej kultivácie politickej kultúry a teda problémom nie je ani tak množstvo finančných prostriedkov, ktoré sa vynakladajú na kampaň, ale práve vysoká miera transparentnosti. A mňa teda mrzí, že predkladatelia sa venujú týmto jednotlivým limitom na kampaň miesto toho, aby sme sa radšej venovali tomu, kto a za akých okolností financuje politické strany a čo prípadne za tieto financie následne očakáva. Preto je dobre známe a dlhodobo o tom hovoríme, že cestou nie je nejaké určovanie limitov na kampaň ako takú, pretože vidíme, že sa tieto peniaze tak či tak, alebo teda tieto limitácie tak či tak vo veľkej miere obchádzajú. Ale my navrhujeme zmenu, aby sme zrušili povinnosť mať nejaké stropy na kampaň pre politické strany a o to viac a väčšiu mieru venujme práve tej transparentnosti, pretože, ako som povedal, my dôverujeme občanom Slovenskej republiky, že ich bude zaujímať, ktorá strana za akých okolností získava prostriedky a aj kvôli čomu tieto prostriedky boli tej-ktorej strane venované. Čiže budeme sa rovnako ako vy pýtať, kto a za akých okolností financuje aj nové politické strany, ale to neznamená, že by sme ich teraz mali 8 mesiacov pred voľbami obmedzovať v slobodnej politickej súťaži.
Tak isto keď už chceme hovoriť o tom, že tu máme nejaké konkrétne politické zmeny robiť v otázke financovania politických strán, tak prečo sa napríklad za štyri roky neotvorila diskusia o nezmyselnom ustanovení, ktoré predpokladá napríklad overovanie darovacej zmluvy, keď tu máme bankový prevod? Čiže my navrhujeme, aby sme zrušili takúto povinnosť notárom overovať darovaciu zmluvu, keď je jasné, od koho tieto peniaze prišli aj aká to je presne suma.
Tak isto sa pýtame, že či skutočne fungujú dnešné pravidlá pre financovanie kampane, to už som spomínal. Niekoľkokrát sme sa mohli presvedčiť o tom, že tu máme viaceré politické subjekty, ktoré doslova a dopísmena vedome obchádzajú jednotlivé pravidlá volebnej kampane. A to, že tieto pravidlá nefungujú a je nevyhnutné ich upraviť a spresniť, dokázala veľmi presne napríklad strana SMER – sociálna demokracia, ktorá hneď na začiatku predvolebnej kampane v roku 2016, pred teda nedávnymi parlamentnými voľbami využila práve možnosť takéhoto paralegálneho financovania svojej kampane, a to tým, že transparentné účty mali odkryť, koľko a za čo presne strany míňajú počas kampane, avšak SMER – sociálna demokracia poslala väčšinu peňazí len jednej reklamnej agentúre, ktorá mala za neho realizovať alebo za ňu, za túto politickú stranu realizovať samotnú predvolebnú kampaň.
V prípade viacerých strán či kandidátov sa objavili podozrenia, že im kampaň financuje tretia osoba, ktorú samozrejme nepriznali, a typickým príkladom v tomto prípade je strana Kotleba - Ľudová strana Naše Slovensko, ktorá sa stala hneď po voľbách známou tým, že priznala len zopár malých darov a 1050 eur. Napriek tomu, že ich kampaň evidentne stála výrazne vyššiu sumu peňazí. Čiže pýtam sa, prečo sa nezaoberáme týmto problémom? Že tu niekto vedome obchádza pravidlá? A sú to rôzne politické strany, či už v opozícii alebo v koalícii, a sú to aj rôzni politickí kandidáti. Keď sa pozriete, ako fungovala napríklad taká župná kampaň v Banskej Bystrici, o ktorej čo-to viem povedať, tak máte úplne jasne čierne na bielom, že mnohé subjekty, ale konkrétne najmä niektorí kandidáti porušovali vedome pravidlá volebnej kampane. A toto tu plénum Národnej rady akosi nezaujíma. Zaujímajú nás len limity tak, aby sme obmedzili slobodnú súťaž politických strán.
Preto som mal potrebu tieto sumy spomenúť, aby bolo jasné, že keď už tu chceme dosiahnuť nejakú formu rovnosti, tak je asi zásadný rozdiel, keď v slobodnej, slušnej, demokratickej predvolebnej kampane súťaží politická strana so sumou 16 miliónov eur a politická strana so sumou 1 milión 812-tisíc eur alebo politická strana, ktorá má nulu. Pretože nulu má preto, lebo sa ešte vo voľbách v roku 2016 neobjavila.
Toto je práve to, na čo tu s kolegom Ondrom Dostálom upozorňujeme, a predpokladám, že on k tomu povie ešte podstatne viac. A sme presvedčení o tom, že ak by sme išli po tých zmenách, o ktorých hovoríme už niekoľko rokov a ktoré máme aj pevne v našom volebnom programe, takto by sme nielenže uľahčili financovanie politických strán, hoc aj tých novovzniknutých, ale zároveň by sme mali podstatne lepší prehľad, kam nielen verejné prostriedky, ale aj súkromné prostriedky v rámci jednotlivých politických strán plynú. Ale po takejto zmene tu zhodou okolností nevolá takmer nik okrem našej politickej strany. A toto mi je úprimne ľúto a som veľmi zvedavý, či sa vôbec niečo takéto ako diskusia napríklad v predvolebnej kampani objaví, aby sme si mohli nastaviť politické programy, možno aj v zmysle podstatne väčšej čestnosti a transparentnosti v rámci politickej súťaže.
Ja verím tomu, že sa to podarí a že viaceré politické subjekty, ktoré si svoju politickú aktivitu a svoju politickú existenciu práve na tomto zakladajú, to budú mať možnosť už o pár mesiacov presadiť, možno aj do programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky.
Ďakujem pekne za pozornosť.
Skryt prepis
