Opäť ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené pani kolegyne poslankyne, vážení páni kolegovia poslanci, máme tu núdzový stav a predloženú požiadavku vlády, ktorá sa obracia na nás, na zákonodarcovský zbor, ktorý, máme sa vyjadriť k opakovanému predĺženiu, nie predlžovaniu, ale k predĺženiu núdzového stavu, ktorý je v súčasnosti na Slovensku z dôvodu pandémie COVID-19, ochorenia vírusového, závažného, smrtiaceho, neviditeľného a v...
Opäť ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené pani kolegyne poslankyne, vážení páni kolegovia poslanci, máme tu núdzový stav a predloženú požiadavku vlády, ktorá sa obracia na nás, na zákonodarcovský zbor, ktorý, máme sa vyjadriť k opakovanému predĺženiu, nie predlžovaniu, ale k predĺženiu núdzového stavu, ktorý je v súčasnosti na Slovensku z dôvodu pandémie COVID-19, ochorenia vírusového, závažného, smrtiaceho, neviditeľného a v konečnom dôsledku fatálneho.
Sme jedenásť mesiacov v parlamente a jedenásť mesiacov tu naozaj okrem zákonov, parlamentných diskusií, rokovaní výborov zvádzame ten najväčší boj, a to je boj, ako pomôcť tejto krajine a občanom, ktorí tu žijú.
Krajinu tvoria ľudia a bez ľudí by nebola krajina, nebol by štát. Je to veľmi ťažké. Vidíme v dnešnej dobe, aká je spoločenská situácia napätá. Ľudia sú nervózni, vystrašení, nahnevaní. Mnohokrát strácajú cit, strácajú sebakontrolu, strácajú mnohí aj pudy a strácajú aj dôstojnosť a pokračovala by som ďalej možno aj v tých ekonomických otázkach. Do určitej miery... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Grendel, Gábor, podpredseda NR SR
Pán poslanec, poprosím vás, aby ste netelefonovali v rokovacej sále počas schôdze. Ďakujem.
Kavecká, Monika, poslankyňa NR SR
... do určitej miery to nie je spôsobené len pandémiou. Pandémia je ochorenie a ja sa chcem k tomuto ochoreniu postaviť ako zdravotník. Aj k tomu predĺženiu núdzového stavu sa chcem postaviť ako zdravotník. Ako zdravotník, ako pracovník v zdravotníctve, ako človek, ktorý prežil veľa rokov tým, že chcel pomáhať a stále pomáha a pomáha v akejkoľvek oblasti, kde sa to vyžaduje aj z titulu toho, že teraz som v samospráve, ale takisto aj tá samospráva, jej neoddeliteľnou súčasťou je v podstate starostlivosť o zdravie, ochranu života, ochranu zdravia, pretože tá samospráva naozaj má 4 200 kompetencií. Je to multifunkčný orgán, ktorý zabezpečuje bio-, psycho-, socio-, ekonomicky, spirituálne určité potreby obyvateľstva. A toto je základ napríklad ošetrovateľstva – brať človeka ako jedinca so svojimi potrebami, brať človeka ako človeka ľudského a prístup ku nemu aby bol holistický. Nielen taký unitárny, biomedicínsky, že v podstate človek je bytosť biologická, kde my kauzálne vyriešime nejaký stav a tohoto človeka v podstate posúvame ďalej, do iného ako keby odvetvia.
Tak ako pani ministerka predložila tento návrh vlády s prepracovaním, s odôvodnením, kde sa venuje viac-menej tej legislatívnej téme, tak ja sa opäť budem sa snažiť vám vysvetliť z toho zdravotníckeho hľadiska a z môjho takého pohľadu. Nechcem na nikoho útočiť a ani vyvodzovať zodpovednosť, ako to mnohí robia, z toho politického hľadiska.
Viete, je tu pandémia, kto ju spôsobil? Nie vláda, nie poslanci, nie ľudia, spôsobil ju vírus. Vírus ako nejaká mini molekula, ktorá je neviditeľná a ktorá má takú obrovskú moc, že dokáže človeka zasiahnuť a nepýta sa ho na to, či sa jej, či sa mu páči, že teda bol postihnutý týmto ochorením, alebo nepáči.
Budem sa snažiť vám tak ľudsky vysvetliť, prečo napríklad ja som za predĺženie núdzového stavu, ale celkovo by som to nenazvala že predlžovaním núdzového stavu, ale nastavenie opatrení a dodržiavanie ich a celkovo spoločenskej normy, aby sme sa neupínali na to alebo aby sme neskĺzavali do takej, do takej anarchie, že v podstate aby sme tu nedovolili tú jednu vec a to je čím horšie, tým lepšie. Pre koho? Určite nie pre tých ľudí a ich pozostalých a z úcty, z úcty aj k týmto ľuďom, aj k našim kolegom, k mojim kolegyniam, ktorí skutočne, by som povedala, že položili život v prvej línii za to, že chceli pomáhať.
Ja som išla do politiky v minulosti z toho, že som sa začala zaujímať o verejné dianie. Keď som sa začala trošku viacej venovať tomu aj postaveniu, že čo to vlastne politika v preklade je, tak tam bol krásny taký názov, že, alebo také vyjadrenie, ktoré mne utkvelo v pamäti, a to je konanie verejného blaha. Tak robme toto verejné blaho s tým, že ja vám teraz ponúkam vysvetlenia, aby sme lepšie pochopili, prečo zo zdravotníckeho hľadiska som za to, aby ten núdzový stav pokračoval, aby sme mali normu na to, aby sme dokázali zlepšiť a zefektívniť v tej najhoršej situácii to zdravotníctvo, aby nám úplne neskolabovali nemocnice, aby sme zachránili čo najviac životov na tej báze momentálnej, v ktorej sa nachádzame. Aké máme možnosti, aké máme stavy a ako z historického hľadiska sme do tohto stavu sa dostali.
Príčinou pandémie nie je vláda, ale vírus. Príčinou kolabovania zdravotníctva je skutočne súčasný stav z predchádzajúcich skúseností a z predchádzajúceho stavu, vyplynutý do dnešnej podoby, kedy najviac čelí tomu náporu. My sme sa nepripravili do tohoto stavu, že sme v minulosti riešili veci, na ktoré sme poukazovali. Veci, ktoré sme dlhodobo riešili. V mierovom stave sme riešili veci s predpokladom, že toto nás očakáva. Očakáva nás, že budeme mať chorejšiu spoločnosť, že chceme viac ísť do preventívy, že chceme viac riešiť chronickú zdravotnú starostlivosť, že chceme viac riešiť paliatívnu zdravotnú starostlivosť. A na toto potrebujeme v podstate to najcennejšie, čo teraz v súčasnosti v nemocniciach máme, a to nie sú budovy a prístroje, ale to je ten ľudský potenciál, ktorý dokáže jediný zachraňovať tie ľudské životy.
Nechcem to hovoriť ani s pátosom, ani s emóciami, ani s ničím, pretože ja som si spätne prierezovo za posledných 10 rokov zažila iné rôzne situácie, kedy sme takto, bohužiaľ, bohužiaľ, museli riešiť tú situáciu mnohokrát do krajnosti. A keď si zobereme, že zdravotníctvo za tie posledné roky, iba z médií čo vieme, ako teda sa šafárilo, mnohých ľudí to v tej spoločnosti alebo tých zdravých ľudí nikdy nezaujímalo, ako to vyzerá v nemocniciach. Keďže ste tam mnohí z vás nikdy neboli alebo ste to nezažili na vlastnej skúsenosti, tak sa to tak bagatelizovalo. Čo tie sestry rozprávajú, to nie je pravda, prečo sa to takto rozpráva, prečo sa to takto deje, veď to by sa takto nemalo rozprávať. Veď tie nemocnice v podstate fungujú, hej? A v takom tom dobrom, každá jedna vláda to tak v dobrom vysvetľovala, že viete, to vy takto nerozprávajte, toto nie je dobré.
Počty zdravotníkov, sestier, sanitárov, ale aj pracovníkov pracujúcich v zdravotníctve klesali. Zatvárali sa nám oddelenia, zatvárali sa nám rôzne kliniky a dialóg tu nebol. Keď sme sa dožadovali – nie pre seba – lepších podmienok, ale pre našich pacientov, lebo aj my sme pacienti, ja sama som pacient, vy všetci okolo, tí ľudia, ktorí sú v tej spoločnosti. Každý jeden z nás má príbuzného, každý jeden v tom svojom regióne nejako žije a očakáva, že v tej nemocnici bude ten priestor, kde je ten život zachraňujúci priestor, že tam budú tí najlepší odborníci, že tam bude dostatok personálu, že tam bude vybavenie špičkové, perfektné a všetci za svoje peniaze, ktoré odvádzame tomuto štátu, dostaneme to, čo nám je garantované. Lebo máme na to právo.
A tu sa vraciam opäť možno aj k núdzovému stavu, že mnohokrát do spoločnosti je prezentované to, že núdzový stav je obmedzenie ľudských práv. Našich základných práv a slobôd. Ja som sa vždy učila v zdravotníctve, ale aj výchovu od malička, vychovávali ma rodičia konzervatívne, naozaj s tým, že človek je tvoj blížny. Miluj blížneho svojho ako seba samého a tu v tom núdzovom stave si ľudia zamieňajú práva na slobody s právom na život. Kde končí právo na slobodu a my ju obmedzujeme do určitej miery, je právo na život. A právo na život by malo byť to najvyššie právo. Naozaj, máme tu zákony rôzne, predkladáme aj na ochranu života počatého. Ochrana života má byť od počiatku až po prirodzenú smrť.
Kontroly štátu v minulosti a dodržiavanie personálnych normatív neboli kontrolami, ale boli smiešnymi pokusmi zahladiť to, v akom stave sa zdravotníctvo nachádza. Budem sa vám takto vracať späť do tých stavov nemocníc, ako to tu pôsobí, keď sa nám vyľudňuje tento rezort čo do počtu personálnych otázok. Normatívy, mnohí z vás neviete, čo to je. To je to, že máme určitý počet pacientov a na počet týchto pacientov je pridelený určitý počet personálu. Či sa to týka lekára, sestry, sanitára, fyzioterapeuta, ale takisto tam musí byť zabezpečený aj pracovník pracujúci v zdravotníctve a to sú tie pomocné služby, ako sú upratovačky, zásobovači, kuchyňa a rôzne iné veci. A na toto všetko máme normu, aby sme my zdravotnícku starostlivosť poskytovali bezpečne, v súlade so zákonom a aby bola čo najviac efektívna z toho titulu, aby sme zachránili čo najviac ľudských životov a aby sme nerobili chyby a aby bola tá starostlivosť hlavne kvalitná, pretože jeden človek nemôže predsa poskytnúť takú zdravotnú starostlivosť určitému počtu, napríklad dvadsiatim pacientom, ako traja zdravotnícki pracovníci v danom odbore, napríklad ošetrovateľstvo, kde sa to prejaví, samozrejme, na tých, na tom uspokojovaní tých potrieb tých pacientov. Pretože tí pacienti majú obrovské potreby v uspokojovaní, pretože to nie je len o tom, aby dýchali, bilo im srdce, prijímali a vylučovali, ale je to celkový, holistický prístup ku človeku, aby nestratil tú svoju človečenskosť a tú ľudskosť.
Mnoho, mnoho krívd sa narobilo a na mnoho krívd sme poukazovali. Naozaj mi verte, že som si nikdy neplánovala, že v podstate ja v zdravotníctve, kde som sa opakovane kontinuálne, celoživotne vzdelávala, práca sestry ma napĺňala, bola som vždy hrdá na to, že som sestrou a pomáham, lebo je to obetavé povolanie. Od malička som chcela byť človekom, ktorý bude pri chorých ľuďoch a pri ľuďoch, ktorí potrebujú pomoc. Takto by som sa možno teraz pozerala na to aj vo funkcii v samospráve, že aj ten starosta alebo primátor, alebo aj tí poslanci majú byť tí ľudia, ktorí pomáhajú, ktorým naozaj záleží na tých ľuďoch, lebo im povedali, že áno, skúsim to, pre vás pracovať, a uvidíte, či som teda dobrý, či vám to vyhovuje. To je tá funkcia tých volených zástupcov, ale funkcia zdravotníka je úplne iná, pretože on musí získať tú odbornú spôsobilosť určitým vzdelaním. Je to regulatíva. Preto zdravotnícke povolania sú regulatívne povolania. My nemôžeme pustiť človeka, ktorý nemá dostatočnú odbornú spôsobilosť, k výkonom, ktoré nemôže vykonávať.
Možno sa vám to zdá zdĺhavé, čo to tu rozprávam, ale mám tu vnútornú potrebu vám to vysvetliť a to z toho titulu, ako to v tých nemocniciach naozaj funguje. Lebo mnohí neveria, že ľudia ležia v nemocniciach na umelých pľúcnych ventiláciách, neveria tomu, že nemocnice nám kolabujú, neveria tomu, že tam ľudia zomierajú húfne, neveria, lebo neveria. A ja im to neberiem, proste nevideli, nezažili, neuverili. Ja, bohužiaľ, tú skúsenosť mám a môžem o tom rozprávať a bez emócií, bez akýchkoľvek nátlakov, útokov a osobných invektív vám iba chcem priblížiť tú situáciu, čo tí mnohí chorí ľudia a tí zdravotnícki pracovníci od nás ako od zákonodarného zboru, ktorý má im pomáhať, očakávajú.
Písal sa rok 2011 a už po, od roku 2001 v Slovenskej komore sestier a pôrodných asistentiek, ale celkovo v sesterskej, sesterských organizáciách alebo celkovo v komunite sestier ako predstaviteliek ošetrovateľstva, keďže sestry zastávajú čo do počtu percent tohoto ľudského potenciálu najviac, naozaj tvoria až 80 % celého systému, vzrastala obrovská nespokojnosť s ohodnotením, s postavením, s dodržiavaním proste zákonov, zákonníkov práce, so zlými pracovnými podmienkami. Táto nespokojnosť narastala. V roku 2011 243-tisíc občanov podpísalo petíciu organizovanú a iniciovanú Slovenskou komorou sestier a pôrodných asistentiek. To bolo viac podpisov ako niektoré politické strany vtedajšie, ktoré pôsobili v parlamente, získali vo voľbách. Názov petície bol "Keď sa my nepostaráme o seba, kto sa postará o nás a o vás?" O nás celkovo ako o vás, ako o tých, ktorým sme vlastne iniciovali túto petíciu. V tom čase prebiehali zároveň aj výpovede lekárov.
Bolo to naozaj obdobie, kedy bol vyhlásený núdzový stav na Slovensku pre oblasť zdravotníctva, pretože naozaj tá situácia bola kritická. A lekári riešili svoj stav radikálnejšie ako sestry, ktoré zmierlivou cestou sa snažili – dialógmi, konsenzom, prosbami – pokračovať v tom, aby sa tá situácia zlepšila pre celkové fungovanie zdravotníctva.
Petícia bola uskutočnená a vyšiel zákon č. 62. Tento zákon bol prvý zákon od roku 1990, ktorý naozaj išiel garantovať sestrám ich zákon o odmeňovaní, ich zákon autonómny, ich zákon. Sestry a pôrodné asistentky ako regulované povolanie majú právo – po vzore lekárov – získať zákon o odmeňovaní. Bola to veľká nádej, že sa začnú meniť procesy v zdravotníctve a že sa aj to zdravotníctvo začne uberať iným štýlom. 143 poslancov ho schválilo, čo bol veľký úspech.
Vtedajší generálny prokurátor pán Dušan Kováčik, nebudeme komentovať kto, tento zákon zastavil. Prišiel november 2013 a pred novembrom 2013 sa stalo to, že v podstate zákon nám zastavili, postavili nám, položili nám ho teda na Ústavný súd, ktorý rozhodoval ešte ďalšie tri roky o tom, či sestry majú mať svoj zákon, nemajú mať svoj zákon, či proste... Vnášalo to iba takú nevraživosť a proste veci, sestry viac ešte boli nahnevané, boli, boli proste otupené a nevideli zmysel fungovania v tom, že prečo majú robiť niečo, keď ani vlastný zákon si proste nemôžu presadiť. Ako keby sa im ten poslanecký zbor a ten zákonodarný orgán, tá Národná rada vysmievala, že v podstate nemajú na to právo. Tá zákonodarná rada, snem, Národná rada im nepomohla. Sedeli tu poslanci, ktorí im potom nepomohli, lebo už sa zmenila, samozrejme, garnitúra.
A my sme si založili odborové združenie sestier a pôrodných asistentiek, aby sme boli partner v sociálnom dialógu, aby sme mohli vyjednávať. V roku 2013 sme mali stanové mestečko, kde sme naozaj si rozostavali stany pred Úradom vlády a chceli sme rokovať. Rokovali sme s vtedajším premiérom a sľuby, rôzne iné veci typu, vyhováranie sa, že nemôže, lebo nie sú peniaze, nedá sa, áno, všetci nás chápu, všetko je to zlé.
Vystriedali sme niekoľko ministrov za tú epochu. Venovali sme do toho strašne veľa svojej energie, financií zo svojich členských príspevkov, nás nikto nefinancoval nikdy, a my sme napriek tomu išli slušnou cestou, ľudskou cestou a cestou pomoci pre ostatných, pretože najvyššia méta pre nás bola dosiahnuť zlepšenie podmienok v zdravotníctve pre pacientov, pretože aj my sme pacienti. To, čo sme videli v nemocniciach, sme očakávali na sebe a práve preto sme to chceli do ľudskej reči dostať aj k tým mocným, k tým, ktorí schvaľujú zákony, tí, ktorí riadia krajinu, do vlády. Nepodarilo sa.
Potom sme mali bilbordovú kampaň, robili sme tlačové správy, naozaj sme sa všemožne snažili stále, vždy slušným spôsobom, lebo sestry nie sú tie, ktoré vedia útočiť, vedia robiť invektívy, vedia sa vyhrážať, vedia... nie. Sestry sú práve a pôrodné asistentky, ale proste celkovo zdravotnícki pracovníci sú tí, ktorí majú ten cit, a preto robia v tom zdravotníctve, preto lebo majú to v sebe, to pomáhajúce. Je to obetavé povolanie. Pretože keby sme sa riadili ekonomickými ukazovateľmi, tak v tých nemocniciach alebo zdravotníckych zariadeniach by tam už možno nikto ani nebol.
Prišiel rok 2015 a sestry siahli až na dno svojich síl a začali dávať výpovede, keďže si ich nikto nevážil a naozaj sa ku nim takto začali správať všetci tí, ktorí majú na to moc, ministerstvo zdravotníctva, vláda, a v roku 2015 sa začali podávať výpovede. Je päť rokov od toho, od 1. februára 2016, kedy končili výpovede a sestry priamo odchádzali z tých nemocníc. Bolo to prvé citeľné, kedy z tých zdravotníckych zariadení odchádzali ľudské zdroje. Odborníci z ošetrovateľstva. A vtedy sme zistili, aký máme v nich poklad. Vtedy sme zistili, že bez nich to nepôjde, pretože už boli zúfalo vyčerpané a nikto ich nepočúval. Nikto ich nepočúval, že im treba pomôcť. Premiér vtedajší žiadal sestry, aby sa vrátili, ľúbivo rozprával o tom, že teda k nim pristupuje s rešpektom, nie dešpektom. A tie sestry, v ktorých, naozaj v nich prevládala tá sociálna a tá altruistická časť, teda povedali, že áno, ony sa vrátia, aj keď nedosiahli svoje pre prospech pacienta a pre prospech zdravotníctva, ale išli mnohé, tak boli práveže ponižované, potrestané a mnohí riaditelia nemocníc dostali príkazy, aby tie sestry nezobrali. Napriek tomu, že tie sestry v tých nemocniciach chýbali, tak aby si niekto dokázal, že my vás potrestáme, tak urobili takýto zásadný krok.
Bola to obrovská krivda, obrovská krivda. A každý človek a zvlášť aj ženy, obetavé ženy, ktoré sú ukrivdené, tak potom aj tak to vnímajú. V podstate ony vnímajú ten stav krivdy s obrovským dosahom, lebo je to krivda nie páchaná len na nich, ale aj na ich rodinných príslušníkoch, na ich povolaní a v najväčšej miere je to krivda na pacientoch. Naozaj je to krivda na pacientoch. Pretože tí pacienti potom nemajú dostatok toho personálu a z toho všetkého potom vyplýva to, že tá zdravotnícka starostlivosť nie je poskytovaná kvalitne a tí ľudia nám predčasne zomierajú.
A dostávame sa k tomu najťažšiemu a to je to zomieranie. Mohla by som tu vyčítať, mnohým vyčítať, že v podstate neurobili všetko, čo mali urobiť, že nemocnice sú v takom stave, v akom sú, že sú v podstate zdecimované personálne. Mnoho oddelení sa pozatváralo, už sa žiadne neotvorili, mnoho kliník sa pozatváralo, sestry z toho tlaku, ktorý na nich bol vyvíjaný, odchádzali nielen do zahraničia za lepšími podmienkami, za financiami, pretože tu majú rodiny, známych, priateľov, lebo ľúbia túto krajinu, ale odchádzali, a čo už je najsmutnejšie, do iných odvetví hospodárstva.
A tu je presne ten zlom, ten bod zlomu, že my sme vtedy nemali ani pandémiu a už sme boli v takejto situácii, lebo my sme tie nemocnice zažívali. Zažívali sme ich, vedeli sme, ako fungujú od Bratislavy až po východné Slovensko. A keď sa to aj naoko zdá, že nemocnice, v Bratislave napríklad, že sú svojím, svojou pôsobnosťou čo do percentuálneho zastúpenia na určitú plochu, že ich je dostatok, ako sa posúvame od hlavného mesta Bratislavy, tak v podstate zisťujeme čoraz väčšie a väčšie problémy a väčšie a väčšie rozdiely medzi jednotlivými zdravotníckymi zariadeniami, v ohodnocovaní, v materiálno-technickom zabezpečení, vo všetkom.
Už vtedy, keď nebola pandémia a nemali sme vojnový stav, mali sme mier, lebo ja nazývam boj s pandémiou vojnou, lebo sme vo vojnovom stave, tak už vtedy bol ten personál na pokraji svojich síl. Skutočne teraz sa chcem v krátkosti vrátiť, prečo, prečo predlžovať núdzový stav a prečo ja to tak aj vnímam a vnímame to teda aj zo strany OĽANO alebo z hnutia OĽANO tak, že my to berieme ako pomoc. Pomoc zdravotníctvu, pretože už to tu bolo všetko vypovedané, financovanie nemocníc, financovanie a odmieňanie zdravotníckych pracovníkov, uvoľňovanie prostriedkov, zabezpečenie materiálno-technické, to všetko nadväzuje na núdzový stav, že jednoducho je to zjednodušené, zrýchlené a môže to byť včas v tých jednotlivých miestach dodané, aby sme zachránili čo najviac ľudských životov a zdravia. Môžete mi oponovať, môžete mi rozprávať o testovaní, o očkovaní, každý môžeme mať na to iný názor, stále nám tu zomierajú ľudia a, bohužiaľ, aj zomierať budú.
A ak ešte sa budeme zamýšľať nad tým ďalej, nad tou zlomyseľnosťou, ktorú tu v podvedomí stále vnímam možno a odpustite mi za to, že možnože mám ten cit a aj takéto nemiestne mnohokrát poznámky. Neviem, či ste ich sľubovali teda svojim voličom, ale ja si myslím, že nie, pretože či sú to voliči modrí, zelení alebo bieli, červení, každý jeden občan má právo na zdravie, ochranu života. A každý jeden občan naozaj by sa mal pozrieť na to nie z politického, podsúvaného politického hľadiska, pretože mnohokrát sa nám tu stáva, že naozaj čím horšie, tým lepšie. Šírené sú rôzne dezinformácie a, samozrejme, tie dezinformácie sú jednoducho iba z toho titulu, že ja si to vypustím, veď ja za to zodpovednosť nenesiem, je to moja iba taká témička, rypnem si do každého. Lenže vy aspoň tú možnosť máte si rypnúť možno, alebo tí ľudia, ktorí sú za tým facebookom, ale tí, ktorí sú nevinní a ochoreli aj napriek tomu, že dodržiavali všetky opatrenia, tak tí tú možnosť nemajú. Tí práveže očakávajú tú pomoc od nás, tých príbuzných tých ľudí, ktorí sú na tých ventilátoroch, ktorí sú na umelej pľúcnej ventilácii, oni očakávajú zázrak, oni očakávajú čokoľvek, čo by pomohlo tým ľuďom. Preto tie nemiestne vtipy, nemiestne vtipy, že za to môže vláda, že za to môže tento konkrétny človek, že za to môže, za vírus a za pandémiu a za to, že niekto má to šťastie a prežije to ochorenie, a väčšinou sú to tí mladí ľudia a ak tí si robia najväčšie posmešky, tak je to neúctivé a hanebné. Ale mnohokrát naozaj tí, ktorí sú tí bezbranní, tí naši starší alebo tí s ochoreniami, o ktorých ani možno nevedia, tak tí, tí vlastne na to doplatia a možno tí ani internet nemajú a tí mnohokrát ani nejdú voliť, oni dôverujú v štát a očakávajú od štátu tú pomoc. A ak sme my predstaviteľmi štátu, tak im pomôžme.
Ja by som chcela, keďže mi uplynul čas... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Grendel, Gábor, podpredseda NR SR
Už nemôžte, pani poslankyňa, mrzí ma to.
Kavecká, Monika, poslankyňa NR SR
... pozmeňujúci návrh?
Grendel, Gábor, podpredseda NR SR
Aha, ešte máte pozmeňujúci návrh. Tak, samozrejme, tam sa čas nepočíta, takže, nech sa páči, môžte ho predniesť.
Kavecká, Monika, poslankyňa NR SR
Áno. Ja vás poprosím o predloženie pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu k návrhu vlády Slovenskej republiky na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s opakovaným predĺžením núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie. Znie:
Odôvodnenie: Navrhuje sa formálna úprava citovaného čísla uznesenia a dátumu prijatia uznesenia vlády.
Čiže citujem: V návrhu uznesenia sa slová "z 18. februára 2021 č. 97" nahrádzajú slovami "z 5. februára 2021 č. 77".
Ďakujem veľmi pekne za vašu pozornosť a za čas. (Reakcia spravodajcu.) Áno, nech sa páči.
Skryt prepis
