Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, milé kolegyne, milí kolegovia, Slováci v zahraničí sú jedna z tém, ktorej sa veľmi výrazne venuje, teda nevenujem sa tomu len ja, ale venuje sa tomu celý poslanecký klub. Venovali sme sa tomu aj pri tvorbe programového vyhlásenia vlády, pretože je to v princípe historicky prvý raz, kedy je v programovom vyhlásení vlády samostatná časť, ktorá sa venuje Slovákom žijúcim v zahraničí, a je to v zásade...
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, milé kolegyne, milí kolegovia, Slováci v zahraničí sú jedna z tém, ktorej sa veľmi výrazne venuje, teda nevenujem sa tomu len ja, ale venuje sa tomu celý poslanecký klub. Venovali sme sa tomu aj pri tvorbe programového vyhlásenia vlády, pretože je to v princípe historicky prvý raz, kedy je v programovom vyhlásení vlády samostatná časť, ktorá sa venuje Slovákom žijúcim v zahraničí, a je to v zásade len logické vyústenie toho, čomu Slovenská republika dáva určitý dôraz od jej samotného vzniku, keďže máme aj v ústave čl. 7a, ktorý hovorí o tom, že Slovenská republika chce podporovať a utužovať vzťahy so Slovákmi v zahraničí a s nimi teda z pohľadu materskej krajiny.
Takisto si Národná rada v minulosti prijala deklaráciu, ktorá sa venuje podpore a uznaniu Slovákov žijúcich v zahraničí, či už pri vytvorení Slovenskej republiky, ale aj po jej vzniku. No a každých 5 rokov je predkladaná do Národnej rady koncepcia starostlivosti štátu o Slovákov žijúcich v zahraničí a celkove koncepcia štátnej politiky, akým spôsobom chceme vo vzťahu k Slovákom v zahraničí pristupovať.
Je to prirodzené z dôvodu, že Slovenská republika má vybudovaný systém, akým podporuje jednak národnostné menšiny, ktoré žijú na jej území, ale potrebuje mať systém, ktorý bude utužovať vzťahy aj s príslušníkmi štátotvorného národa, teda so Slovákmi, ktorí žijú v zahraničí. Zákon, ktorý máme prijatý, je zákon, ktorý je postavený na etnickom princípe, nie na občianskom princípe, a to aj kvôli tomu, že jednak dávame dôraz na národnostné menšiny, ale nesmieme zabúdať ani na tých Slovákov, a teda príslušníkov štátotvorného národa, ktorí sa vysťahovali už z rôznych dôvodov v minulosti alebo aj v súčasnosti, žiaľ, do zahraničia.
A tak ako sa ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí stará o všetkých občanov Slovenska žijúcich v zahraničí, tak Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí sa stará o tých, ktorí či už majú osvedčenie Slováka žijúceho v zahraničí, alebo sa k takémuto statusu hlásia aj bez toho, aby to mali potvrdené na papieri.
Ja pri príprave tohto materiálu som intenzívne komunikoval s predsedom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a naozaj aj tento materiál je výsledkom nejakého takého spoločného konsenzu viacerých stretnutí, viacerých diskusií, čiže ja nemám žiadne zásadné výhrady voči tomuto materiálu a budem veľmi rád, ak ho Národná rada zoberie na vedomie. A to by som vás chcel aj ostatných požiadať, lebo je spracovaný kvalitne, aj keď teda tá, tá zásadná vec, ktorá príde v najbližšom období, bude práve tá koncepcia starostlivosti o Slovákov, ktorá bude na najbližších 5 rokov.
Chcel by som sa v diskusii dotknúť niektorých otázok, a ak budem kritický, nebudem kritický kvôli tomu, že by sa to týkalo tohto posledného obdobia, ale sú isté veci, ktoré pretrvávajú z minulosti, nebol čas ich doteraz vyriešiť a sú skôr na zamyslenie, ako sa k tomu chceme postaviť aj smerom do budúcnosti. Pretože okrem prijatia koncepcie nás čaká, máme to v programovom vyhlásení vlády, aj novela zákona o Slovákoch žijúcich v zahraničí, alebo teda možno nový zákon, tomu by sa mal úrad a ministerstvo venovať podľa všetkého v priebehu budúceho roka. No a sú tu aj isté systémové veci, nad ktorými sa treba zamyslieť, či tak, ako boli do teraz realizované, boli realizované korektne alebo či si nezaslúžia vylepšenie alebo aj nejakú zásadnejšiu zmenu.
Čiže prebehnem naozaj pár bodov, ktoré som si nejak tak poznačil vo vzťahu k tomuto materiálu, pričom nepôjdem v niektorých veciach úplne do hĺbky práve preto, že nás o nejaký ten mesiac, prípadne najneskôr do, v najbližšom štvrťroku čaká práve tá nová koncepcia, kde sa bude dať ísť aj do hĺbky v tých veciach, ktoré sú v tomto materiáli len naznačené.
Čiže začnem najprv štátnym občianstvom. Štátne občianstvo a uľahčenie prijímania alebo získania štátneho občianstva je téma, ktorá rezonuje ako jedna z takých najzásadnejších v slovenskom zahraničí, a snažíme sa ju riešiť nielen tou novelou zákona, ktorá bude prerokovaná na tejto schôdzi, ale už aj minulý rok sa tomu venovali poslanci hnutia OĽANO, keď v parlamente predložili novelu zákona, ktorá sa týkala správnych poplatkov a zníženia sumy, ktorú musia Slováci v zahraničí platiť za získanie štátneho občianstva. Znížili sme tú sumu, samozrejme, potom spoločne, lebo to odsúhlasil celý parlament, zo 700 eur na 400 na osobu. A takisto sme prijali ešte ustanovenie, ktoré hovorí, že ak Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí potvrdí stanoviskom, že určitá osoba sa významným spôsobom zaslúžila o prínos pre komunitu, v ktorej žije, pre krajanskú komunitu alebo pre rozvoj Slovenska, tak môže byť tento poplatok znížený až na 0 eur. Táto novela začala platiť, síce bola prijatá v minulom roku, teda týka sa to roku 2020, začala platiť od 1. januára tohto roka.
No a v tejto tendencii chceme pokračovať a aj to, že zákon o štátnom občianstve sa posúva síce zo schôdze na schôdzu, lebo je tam jeden sporný bod, tak mimo toho sporného bodu, ktorý, myslím si, že sa už vyrieši budúci týždeň, tak sa tam nachádzajú aj dve veci, kde ideme veľmi v ústrety aj Slovákom žijúcim v zahraničí, a to dvomi spôsobmi. Jednak tým, že nebudeme od nich vyžadovať trvalý pobyt žiadny, pokiaľ, pokiaľ teda Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí potvrdí, že tá konkrétna osoba, samozrejme, to budú výnimočné prípady, sa nejakým spôsobom významne zaslúžila pre rozvoj svojej krajanskej komunity alebo pre rozvoj Slovenka. A druhá vec, ktorá sa nezdá byť sporná, je tá, že podobne ako Česká republika budeme vychádzať v ústrety emigrantom, ktorí, ktorých, alebo osobám, ktorých rodičia alebo prarodičia v minulosti opustili Československo, nikdy na Slovensku nežili a, ale majú, stále sa hrdo hlásia aj k Slovensku teda, aj k tomu, že by chceli získať štátne občianstvo. A Česká republika to v minulosti riešila jednoduchým vyhlásením. My to nechceme riešiť vyhlásením, máme ten inštitút udelenia, ale chceme, chceme vyjsť v ústrety aj týmto, tejto emigrácii, teda tým Slovákom v zahraničí, ktorí k tejto skupine patria. Síce nás už Česká republika predbehla, tak budeme niečo troška sanovať, budeme troška neskôr, ale nevadí, sami ste dostali, aj viacerí z vás ste dostali desiatky mailov, práve ide najmä o amerických Slovákov, ktorí takúto zmenu vítajú, a verím, že sa nám ju budúci týždeň podarí v parlamente schváliť.
Zostáva tam ten sporný bod o tom, pri tých, pri tých bežných občanoch slovenských v zahraničí, že ako dlho majú mať trvalý pobyt a reálne väzby s tou druhou krajinou, to je naozaj sporný bod. Ten nechcem teraz otvárať, ten je ešte pred nami aj v rámci koalície. Ale keď hovoríme o Slovákoch v zahraničí, tak tie dva iné body, ktoré sú súčasťou toho pozmeňujúceho návrhu, ktorý budeme predkladať, tak hovoria o tom, čo som pred chvíľou vysvetlil.
Pokiaľ ide o osvedčenia, tak treba si povedať, ako sa k nim chceme postaviť najmä do budúcnosti, lebo ak si všimnete tie štatistiky, v istej miere mohli byť ovplyvnené aj pandémiou, ale keď si pozreme roky 2018, 2019, 2020, tak ten počet osvedčení dosť rapídne klesal. V roku 2018 to bolo 2 371 vydaných osvedčení, v roku 2019 to bolo 2 092, to znamená o 300 menej, a v roku 2020 to bolo iba 1 172, čiže tam bol rapídny pokles o 900 ďalších, čiže skoro o 50 %. A v zásade dlhodobo o tieto osvedčenia majú záujem len krajania zo Srbska a z Ukrajiny najmä kvôli tomu, že môžu následne požiadať o pobyt na Slovensku.
Čiže treba si povedať, že či je toto správna cesta, ten trend je dlhodobý, dokonca nateraz je už klesajúci, výrazne klesajúci, možno aj vďaka, čiastočne vďaka pandémii a v dôsledku pandémie a v zásade asi bude, malo by to byť predmetom skôr koncepcie alebo celkového zamyslenia sa aj pri novelizácii zákona, že ako chceme k tomu pristúpiť. Lebo my, my posilňujeme, alebo teda uľahčujeme zjednodušovanie štátneho občianstva, čiže je aj na zmyslenie, či potrebujeme v budúcnosti mať vôbec systém osvedčení. Ak áno teda, tak potom aké motivačné kroky by sme mali prijať k tomu, aby, aby o tie osvedčenia mali záujem aj iní krajania, nielen zo Srbska a Ukrajiny, alebo potom môžme ísť na model, aký majú napríklad v Írsku, že Ír, ktorý povedzme si v Amerike otvorí pohostinstvo, tak oni dosť, Íri, vydávajú tie osvedčenia, ktoré si väčšinou Íri v zahraničí zarámujú a dajú si to teda na stenu toho pohostinstva a pochvália sa teda z pocitu hrdosti, že sú Íri, aj tým ostatným dajú na vedomie, že sú Íri, že sú írskeho pôvodu, ale nemá to žiadne právne dôsledky takéto, takéto osvedčenie.
Čiže aj to je spôsob, ako k tomu pristupovať, a toto by sme si mali rozdiskutovať najmä v budúcnosti aj vzhľadom na ten trend, ktorý tu je, lebo v súčasnosti to naozaj slúži len pre krajanov zo Srbska a Ukrajiny, aby, aby získali pobyt na Slovensku, lebo tie ostatné čísla, ktoré vidíte aj v tej tabuľke pri tých ostatných štátoch, sú pri počte žiadostí od 0 do 3, čiže to je absolútne minimum.
Pokiaľ ide o, pokiaľ ide o vzdelávanie, tam, žiaľ, v minulosti sa zaviedol trend, že celé, celá vzdelávacia činnosť, alebo podpora vzdelávania zo strany Slovenska sa sústredila takmer výlučne len na krajiny, ktoré, kde majú krajania priznaný status národnostnej menšiny, to znamená stredná, južná Európa, a veľmi málo aj z hľadiska dotačného, lebo iným spôsobom sa to v zásade nedá podporovať, keďže tam v západnej Európe, v Amerike nie sú, jednak nie sú tí príslušníci uznaní ako národná menšina, teda neexistuje tam ani národnostné školstvo. Nemajú tam školy, aké ich poznáme z krajín, kde sú príslušníkmi národnostných menšín, a treba teda ich podporovať iným spôsobom, najmä podporou vzdelávacích centier, kultúrnych centier, treba viacej peňazí dávať do vzdelávania.
Tam ešte toho sa dotknem pri dotáciách, pretože inak, samozrejme, dochádza k tomu, o čom sa v tej správe hovorí, že dochádza k postupnej asimilácii, že tí ľudia už prestávajú hovoriť po slovensky, prestávajú sa hlásiť k slovenskej národnosti a to je aj v dôsledku toho, že málo podporujeme v západnej Európe, v zámorí a v ďalších krajinách práve vzdelávanie, vzdelávanie v slovenskom jazyku alebo kultúrno-jazykové vzdelávanie.
A to je vec, za ktorú nemôže terajšie vedenie toho úradu, pretože tú agendu prebralo nakoniec, viete, ako to bolo v minulom roku. Terajší pán predseda nastúpil do funkcie až v zásade júl, august, ešte tých povestných sto dní, ktoré má na prebratie funkcie, takže reálne mohol sa, dá sa povedať, naštartovať niekedy október, november, čiže aj tá správa je z veľkej časti ešte ako keby správou za bývalé obdobie, lebo to dobiehalo. Bol poverený v postate podpredseda úradu, ktorého vymenovala bývalá vláda, čiže niektoré tie systémové nedostatky sa len prenášajú a bude treba sa im venovať najmä v najbližšom období.
Čiže k tomu vzdelávaniu treba naozaj viac, väčší dôraz dávať aj z hľadiska finančnej podpory práve na vzdelávacie centrá, pretože v tých krajinách, ktoré, kde Slováci žijú na Západe, je aj väčšia tendencia potom zvažovať, že by sa spolu s rodinami vrátili späť na Slovensko. Samozrejme, to nesúvisí len od toho, ako budeme podporovať vzdelávacie centrá, ale od toho, ako bude celkove nastavené Slovensko, aká tu bude klíma, aké tu bude, aké, aké tu bude, či tu bude právny štát, nebude tu právny štát, aká je tu vláda atď., ale aj toto je jedna z vecí, ktorú tí krajania si všímajú.
Pokiaľ sa ešte bavíme o vzdelávaní, tak by sme mali hovoriť aj o vyslaných učiteľoch, rovnako vyslaní učitelia sú v zásade, a pán minister to aj v úvodnom slove povedal, sú vysielaní len do okolitých krajín. To znamená, znova len je to podpora Slovákov žijúcich v krajinách, kde majú postavenie národnostnej menšiny, pritom o vysielanie učiteľov, a nakoniec by to ani nemuseli byť učitelia, mohli by to byť aj v nejakom širšom, lektori, ktorí nemusia mať pedagogické vzdelanie, majú o ne záujem aj v iných krajinách, kde dochádza už k výraznej asimilácii, ako je Argentína, takisto povedzme Austrália a ďalšie krajiny, kde by vyslanie povedzme lektora napomohlo tomu, aby sa tam to povedomie udržalo výraznejšie, aby nedochádzalo k takej výraznej asimilácii. Čiže aj nad týmto sa treba zamyslieť.
V minulosti bol navrhovaný model, kde by ministerstvo školstva povedalo, aký objem financií má na príslušný rok, a Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí by povedal, že do akých krajín sa majú vyslať títo lektori alebo učitelia, lebo dnes to funguje výlučne v kompetencii ministerstva školstva a dopadne to vždy tak, že sú to len okolité krajiny.
K dotáciám. Dotácie mali taký veľmi zaujímavý priebeh od vzniku úradu, pretože v prvom, v prvom období rokov 2006 až 2010 sa dotácie udeľovali bez akýchkoľvek pravidiel. Existujú k tomu aj správy finančnej kontroly, ktoré potom urobil Úrad vlády, jednoducho neexistovali žiadne pravidlá, čiže tie dotácie sa poskytovali v podstate na základe dobrej viery a usúdenia vedenia úradu. Potom v roku 2010 až 2012 bola prijatá aspoň smernica na poskytovanie dotácií, keďže úrad nie je ústredným orgánom štátnej správy a nevedel vydať všeobecne záväzný právny predpis, no a s tým, že sa očakávalo, že v tých ďalších rokoch sa prijme novela zákona, ktorým sa podrobnejšie upravia dotácie, tak ako to majú iné ministerstvá, iné ústredné orgány štátnej správy. Doteraz k tomu nedošlo. Aj to je vec, ktorú bude treba vyriešiť v tej najbližšej novelizácii zákona o Slovákoch žijúcich v zahraničí.
Pokiaľ ide o dotácie, je tam niekoľko vecí na zamyslenie, prečo napríklad za minulý rok z 1,9 mil. eur sa musí až 1,2 eur, teda veľmi podstatná časť, venovať dotáciám v oblasti kultúry. Pretože, žiaľ, kultúra, áno, veľakrát sú to pekné projekty, ale kultúra v podstate a kultúrne projekty sú projekty, ktoré v zásade sú ako keby jednorazové, nemajú potom nejakú trvalejšiu hodnotu z toho pohľadu, že by podobne, ako je to napríklad v iných, či už ide o vedu, výskum v oblastiach alebo pri rekonštrukcii budov, alebo aj v tej mediálnej oblasti, kde jednoducho ak podporíte určité médium, tak podporujete ho, aj trvalo, trvalo udržateľný rozvoj. Kdežto pri tých kultúrnych projektoch ide často o jednorazové akcie, ktoré prídu a odídu tým, že sa uskutočnia. A stálo by za úvahu, aby na kultúrne projekty, aby sa lepšie selektovali a aby išlo o niečo menej peňazí a dávali sa tieto peniaze práve na vzdelávanie, na to, aby sa udržiaval jazyk a kultúra, hlavne jazyk teda v slovenskom zahraničí.
Takisto pokiaľ ide o veľké infraštruktúrne projekty, vnímam tam určité systémové nedostatky z minulosti, o ktorých sa ešte aj chcem rozprávať s pánom predsedom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, najmä spomeniem dve.
Nie je správne, ak investuje Slovensko veľké peniaze, pomerne veľké peniaze do rôznych kultúrnych centier, pričom zaviaže toho prijímateľa dotácie povedzme zmluvou len na pätnásť alebo dvadsať rokov, po ktorých vlastne celý ten majetok, do ktorého Slovensko investovalo, prejde do súkromných rúk bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom to malo ďalej slúžiť Slovákom v zahraničí. Žiaľ, boli aj takéto zmluvy.
Asi všetci poznáte tú kauzu Slovenského domu v Prahe, nechcem sa tomu teraz viacej venovať, ale je to, žiaľ, tak a my potom nevieme už donútiť toho, tú osobu, ktorá prijala dotáciu, aby takúto dobu predĺžila. Ale máme krajiny, kde sme k tomu pristupovali aj v minulosti serióznejšie, a sú tam zmluvy na deväťdesiatdeväť rokov, ale minimálne na nejakých štyridsať, šesťdesiat rokov, jednoducho, že sa to týka nielen tej jednej bezprostrednej generácie. A potom budeme musieť, lebo takýmto spôsobom by sme museli každú generáciu riešiť, že či v tej komunite poskytneme ďalšie peniaze na vybudovanie kultúrneho centra.
Rovnako pokiaľ vybudované centrá majú prevádzkové činnosti, ktoré sú zárobkové, tak si nemyslím, že je správne, aby sme ich ďalej dotovali. V minulosti, v dávnejšej minulosti sa to ani nerobilo, v princípe ak tam povedzme to kultúrne centrum malo nejakú gastroprevádzku, tak už si to muselo ufinancovať samé, ale nehovorím, že za tohto vedenia, ale za, za teda bývalého obdobia dochádzalo naozaj aj k tomu, že sa financovali dotačne veci, ktoré boli zárobkovo činné, a to si myslím, že je určitým spôsobom aj mrhanie peňazí zo štátneho rozpočtu na takéto projekty.
Ešte k ďalším veciam v tých zostávajúcich chvíľach, ktoré mám v rámci tohto vystúpenia, by som chcel spomenúť, že veľakrát v krajinách, najmä kde sú príslušníci Slováci ako príslušníci národnostnej menšiny, opúšťajú túto krajinu, je to v poslednom období prípad najmä Srbska, ale čiastočne aj Ukrajiny, najmä z dôvodu, že teda nemajú sa tam veľmi kde zamestnať. To znamená, že im by pomohlo, a vieme to viacerí, ak by aj Slovenská republika povedzme prostredníctvom SARIO a ďalších mechanizmov, ktoré má, podporovali investície v tých krajinách, kde máme početnú komunitu, teda povedzme v tom Srbsku, na Ukrajine, kde by takéto niečo pomohlo tým ľuďom, aby, aby neodchádzali z tej komunity, lebo ak odídu všetci mladí ľudia a starí vymrú, tak jednoducho tá komunita zanikne. Čiže aj nad týmto sa treba zamyslieť.
A potom treba takisto zo strany úradu alebo ministerstva zahraničných vecí sa zamyslieť nad tým, ako výraznejšie podporovať napr. štatistické zisťovania, ktoré sa dejú raz za desať rokov v krajinách, kde Slováci žijú. Treba to podporovať aj dotačne, aby sa viacej Slovákov prihlásilo k svojmu pôvodu, alebo aj k statusu národnostnej menšiny, pretože čím ich je viacej, tým, samozrejme, v tej krajine, kde sú ako národnostná menšina, dostanú aj viacej finančnej podpory a inej podpory na svoj rozvoj, aj Slovensko ich vie potom lepším spôsobom podporovať.
Z pohľadu ministerstva zahraničných vecí stojí za úvahu, či by slovenské inštitúty, viem, že finančne na tom nie sú dobre, ale či by sa intenzívnejšie nemohli zapájať aj prostredníctvom prezentácie slovenskej kultúry, ktorá, ktorú ony robia, ale nie primárne v prospech krajanov, či by sa nemohli viacej zapájať aj, aj do prezentácie slovenskej kultúry v krajanských komunitách a takisto ako riešiť finančnú podporu. Pretože je určitá taká diera v tom dotačnom systéme, kedy ani ministerstvo kultúry, ani úrad veľmi nepodporujú vystúpenia kultúrnych telies zo Slovenska v krajanských komunitách. Čiže treba si povedať, či to má riešiť ministerstvo kultúry, alebo úrad, a toto je niečo, čo je dlhodobé.
Osobitne veľká téma je návratová politika, je to aj v pláne obnovy zahrnuté, ale to budeme riešiť potom v rámci koncepcie.
Ďakujem pekne za slovo.
Skryt prepis
