Videokanál klubu

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Vážená pani komisárka, vážené panie poslankyne, páni poslanci, asi naozaj platí, že každá spoločnosť je iba tak vyspelá a tak dobrá, ako sa dokáže postarať o tých, ktorí najviac potrebujú jej podporu a jej pomoc. No a mám taký pocit a asi to nebude iba pocit, že vo svetle toho, čo tu rok čo rok minimálne dvakrát, čo si ja pamätám, a určite veľakrát, čo by si pamätali kolegovia, ktorí sú v parlamente dlhšie, odznieva, asi platí, že ešte stále nie sme dostatočne dobrá spoločnosť, pretože ešte stále nie sme dostatočne vnímaví a dostatočne citliví a dostatočne ochotní počúvať a byť vnímaví na potreby tých, ktorí sú medzi nami najnúdznejší, ktorí potrebujú pomoc a podporu na to, aby si dokázali dostatočne efektívne a dostatočne účinne uplatniť svoje práva.
Pani komisárka, vám by som chcel, samozrejme, tak ako aj minulý rok, tak aj tento rok poďakovať za vašu kvalitnú prácu, ktorú odvádzate počas celého roka, častokrát na limite, až za limitom svojich možností. To je možno vec, ktorú bežná verejnosť nevie, a ja teda, keďže prichádzam do kontaktu s vaším úradom, tak som si tohto faktu vedomý a už aj pracujeme na tom, aby došlo k náprave alebo zmierneniu tohto stavu. Dúfam, že naše úsilie bude v tomto smere účinné a úspešné. Zatiaľ to vyzerá veľmi sľubne.
Osobitne sa mi páčil aspekt vašej správy, v ktorom ste kládli dôraz na osobnú autonómiu osôb so zdravotným postihnutím, aj tie s mentálnym postihnutím alebo so psychickým ochorením, kde ste kládli dôraz a cez jednotlivé prípady demonštrovali nedostatky toho, ako sa správame k týmto ľuďom, a kládli ste dôraz na to, že aj tento človek má právo tak na ľudskú dôstojnosť, tak všetky ostatné práva, ktoré mu majú byť napĺňané a rešpektované, na rovnakom základe s ostatnými osobami, to znamená rovnako ako ktorejkoľvek inej zdravej osobe, podľa jeho potrieb a možností a, samozrejme, v istých prípadoch aj podľa možností spoločnosti.
Mimoriadne ma mrzí, že opakovane počúvame o druhovo tých istých problémoch, avšak individuálne odlišných ľudí, niekedy možno aj tých istých, ktorí zostávajú vo svojich zápasoch sami a ktorí si s týmito problémami nevedia účinne rady. Je to, myslím, veľmi zlým vysvedčením pre štát ako taký a pre zákonodarcu, a to je kritické aj voči mne, ktorý možno nedostatočne počúva, nedostatočne realizuje kroky smerujúce k tomu, aby sa stav zmenil. Sľubujem, že sa pokúsim polepšiť, aspoň za seba, a myslím si, že máme naozaj v tejto oblasti veľmi veľa čo doháňať, či už sú to tie sieťové postele v domovoch sociálnych služieb, či už je to spôsob, akým komunikuje alebo nekomunikuje odborník alebo lekár, alebo sociálny pracovník s osobou so zdravotným postihnutím, akým spôsobom komunikuje úradník s osobou so zdravotným postihnutím, ako veľa predsudkov máme, keď vidíme osobu so zdravotným postihnutím, napríklad typicky s detskou mozgovou obrnou, a automaticky prezumujeme u takejto osoby zdravotné postihnutie, ktoré ovplyvnilo negatívne jej intelekt. Sám, aj keď nie som osobou s detskou mozgovou obrnou ani inou diagnózou, ktorá by mohla navodzovať tento dojem, som sa stretol so situáciou, kedy sa ma ako študenta prvého ročníka vysokej školy na právnickej fakulte pýtala určitá úradníčka, či viem písať a čítať. To len na nejakú demonštráciu tých absurdít, s ktorými sa veľakrát osoby so zdravotným postihnutím stretávajú.
A musím priznať, že aj ja pociťujem veľakrát veľmi silnú frustráciu, keď počúvam donekonečna tie isté príbehy, ako na prvom stupni niečo zamietli, odvolali sa na ústredie, ústredie vrátilo s nejakým usmernením na prvý stupeň, prvý stupeň si aj tak rozhodol po svojom, znovu bolo rozhodnutie zrušené, znovu to bolo vrátené, na súd to išlo. Veľakrát sa naozaj stretávame s deficitmi najmä v tej odbornej a takej tej ľudskej sfére, či už je to slabou erudíciou, alebo je to slabým ľudským prístupom toho konkrétneho úradníka, jeho slabým záujmom o klienta, ktorého má pred sebou. Štát sa správa, bohužiaľ, k týmto ľuďom spupne, v mnohých oblastiach veľmi spupne a úrady práce namiesto ministerstva, bohužiaľ, mám ten pocit a nebude to asi len pocit, realizujú jeho fiškálnu politiku, čo nebude asi úplne účelom úradov práce šetriť na osobách so zdravotným postihnutím a na počte priznaných alebo nepriznaných príspevkov.
A nakoniec by som vám chcel naozaj iba poďakovať za to, že nám nastavujete zrkadlo, nastavujete ho vytrvalo, nastavujete ho neoblomne a myslím si, že dosť presne. A myslím si, že by sme mali konečne nabrať odvahu sa nielen pozrieť do tohto zrkadla, ale aj reflektovať na ten obraz, ktorý v tom zrkadle vidíme, a oveľa viac sa snažiť realizovať konkrétne odporúčania, z ktorých mnohé nestoja ani euro, a pretavovať ich do života, ale najmä aby sme sa snažili byť viac s ľuďmi, viac počúvať, viac sa pozerať okolo seba a viac reflektovať na to, čo vidíme a počujeme.
Ďakujem veľmi pekne.