Videokanál klubu

Pán podpredseda, vy mi čítate myšlienky.
Dovoľte mi ešte, ak sa teda bavíme o tom, že tá výmena obyvateľstva je fajn, alebo to odsunutie obyvateľov, či už Nemcov, alebo Maďarov, je tiež fajn, tak vám prečítam tri citáty dobových, vrcholných predstaviteľov Československa:
"Pohnútkami nášho postoja a našej politiky neboli nacionalizmus alebo nacionálny šovinizmus, ale snaha navždy eliminovať menšinovú otázku, ktorá môže byť príčinou medzinárodného nedorozumenia." Vladimír Široký, 1948, Viliam Široký, pardon.
"Riešenie slovensko-maďarského vzťahu je možné dosiahnuť jedine úplným likvidovaním maďarskej menšiny u nás." Vlado Clementis, 29. 9. 1946.
Tretí. "Kladiem pritom dôraz na slovo definitívne, lebo každé iné riešenie je riešenie nezdravé, riešenie, ktoré by železnou logikou viedlo k novým nepokojom a k zbytočným konfliktom a neposlúžilo by zainteresovaným národom a jediným definitívnym riešením je odchod maďarskej menšiny zo Slovenska." Takisto to povedal pán Clementis v septembri v roku 1945.
A mňa mrzí, že pán poslanec Krúpa, ktorý je liberál, sa hlási k takýmto praktikám a k takýmto slovám a k takýmto činom, ktoré nasledovali po týchto slovách. Pretože takéto isté slová v kontexte napríklad vojny na Ukrajine alebo v kontexte tu niektorých zelených mužíkov, ktorí sa premávali alebo premávajú po slovenských uliciach, je fajn a ich odsudzujeme, tak toto musíme odsúdiť tiež. A my to chceme urobiť inteligentným spôsobom, že povieme len tým ľuďom, ktorých sa to týkalo, že prepáčte, jedným pamätným dňom. A opakujem po štvrtýkrát, som ochotný v druhom čítaní sa baviť o zmene dátumu bez akéhokoľvek problému, pretože podstatné je pre mňa chcieť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Možno nám sa hovorí jednoducho, lebo nepoznáme možno život tých ľudí, ktorí to prežili a boli odvlečení. Ja som mala možnosť žiť alebo byť dcérou takého človeka, ktorý nevinne, nevinne desať rokov strávil v gulagoch a teraz sa zamýšľať nad tým, či ten taký deň, onaký deň a kedy týmto ľuďom dokážeme povedať ´prepáč´, to sa mi zdá také hľadanie tých, takých, ja neviem, dôvodov, lebo keď niekto chce, tak nájde riešenia, kto nechce, tak hľadá dôvody. Možno tak ako povedal György, tak zmeňme dátum, môže to byť 13. jún, vtedy som sa narodila, lebo keby sa otec nebol vrátil, tak by som nebola dneska tu. Takže myslím si, že netreba hľadať dôvody, ako sa to nedá, ale treba hľadať spoločné riešenie. A otec nebol ani odškodnený, lebo bol vlastne maďarskej národnosti, jeho rovesníci, ktorí boli ako v gulagoch, dostali odškodnenie, on nedostal len preto, že bol maďarskej národnosti, ale žijúci na Slovensku, teda v Československu vtedy.
Takže trošku mi je tak smutno a myslím si, že si to títo ľudia nezaslúžia.

Je fajn táto diskusia v pléne Národnej rady, lebo sme sa dozvedeli, že vlastne ak tu je nejaký problém, tak ten problém je jedine s Maďarmi. Dovoľte mi povedať vám niekoľko faktov.
Ja som sa s historikmi nebavil. Jednak túto problematiku mám, si myslím, že dostatočne naštudovanú, ale ja som sa bavil s pamätníkmi. S ľuďmi, ktorí to, čo vy nazývate dohodou dvoch krajín, áno, k tej reálne došlo, nie je ju možné poprieť, tak na základe tejto dohody boli ľudia určení, to znamená, že sa na nich ukázalo prstom, že na základe dohody, ktorú podpísali dve vlády a ratifikovali parlamenty, ste práve vy boli určení. To nebolo dobrovoľné, že prihláste sa tí, ktorí chcete odtiaľ odísť, tak môžte, lebo, ja neviem, v Nyíregyháze alebo v Debrecíne máte trojhektárový pozemok s malým domčekom, tak choďte tam žiť. Toto takto neprebiehalo.
A dôkaz toho, historický dôkaz toho som vám ukazoval na tlačovej konferencii. Môj dedo bol takto určený na deportáciu s mojím otcom, s jeho bratom a s jeho mamou. Toto nebolo o tom, že oni chceli odísť z Kráľovského Chlmca. Na nich sa ukázalo prstom, že v ste tí, ktorí ste určení, aby ste odišli.
A toto je len jedna časť, lebo pán poslanec Krúpa sa dotkol len, len obdobia po roku 1947. Ale my vieme, že 70-tisíc Maďarov bolo odvlečených na Sudety ešte v roku 1946, čo nemalo spoločné vôbec nič so žiadnymi dohodami. Sudetských Nemcov vyhodili a na ich miesta odlifrovali Maďarov zo Slovenska. Čiže toto sú historické konotácie, o ktorých tu nikto nerozpráva. A nikdy nikto tu nerozprával, ale oni si zatvárali oči.
A keď hovoríš, pán poslanec o tom, že prečo sme ich všetkých dali dokopy, tak preto, pretože si myslím, že neexistuje rozdiel medzi odvlečeným a odsťahovaným Rómom, Židom, Maďarom, Nemcom alebo Slovákom, ktorý bol odsunutý v rámci, v rámci ´málenkeho robotu´. Preto sme ich všetkých dali dokopy. A pokiaľ, viete, mne ide o účel a nie o stavanie pomníkov. Mne nejde tu o žiadne revízie. A preto som ochotný bez akýchkoľvek problémov zmeniť tento dátum. Keď je dátum problém, ja s tým problém nemám. Ja hovorím to a chcem to, aby ľudia, ktorých vlastná krajina vyhodila, zbavila ich občianskych práv a mnohokrát aj života, mali svoj pamätný deň, kedy si na nich vieme spomenúť. A či to bude 12. apríla alebo 15. júna, nech sa páči. Ak je vôľa na 15. júni, nech to bude 15. jún. Ale si na nich spomeňme.
Áno, v tom si mal pravdu. Slovenská národná rada v roku 1990 uznesením Národnej rady povedala ´prepáčte´ Židom, v roku 1991 to urobila vo vzťahu k Nemcom. Vo vzťahu k Židom, samozrejme, išli aj ruka v ruke s tým aj finančné kompenzácie, do toho zasahovať nechcem. Ale opakujem, ja nevidím rozdiel medzi Maďarom, Židom, Nemcom, Slovákom. Neexistuje. Preto sme ich všetkých dali dokopy, a preto chcem, aby sme si na nich pamätali niektorý deň v roku. A prečo 12. apríl? Dvanásty apríl len kvôli tomu, že ten najväčší odsun, teda počtom najväčší odsun, počtom najväčší, ľudí, bol alebo začal práve 12. apríla.
Opakujem tretíkrát. Ak je problém konkrétny deň, som ochotný sa bez akýchkoľvek problémov baviť o ňom, pretože mne ide v tomto smere o účel, aby sme si na týchto ľudí pamätali a nemusí to byť tu konkrétny 12. apríl. (Hlasy v sále.)

Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda. Ja sa chcem ešte ospravedlniť ľuďom, ktorých možno pobúrilo moje oblečenie, ale žijeme naozaj historickú dobu a historická doba potrebuje mať aj svoje symboly. A chcem, aby aj plénum Národnej rady malo také tie svoje symboly. Keď sme tu mali na jednej strane ľudí vyznávajúcich činy alebo teda zločiny druhej svetovej vojny a nosili gardistické uniformy, dnes sa prezliekli do oblekov, do kravát, ale ja si myslím, že charaktery a chúťky jednoducho v tých ľuďoch zostali. A boli možno rovnako vzrušení aj z toho oblečenia môjho, ako tí vyznávači režimu, ktorí jednoducho tú dobu aj žili. Chceme, aby aj táto doba mala svoje symboly. Chcem symbolizovať v Národnej rade možno aj týmto oblečením druhy, činy alebo teda zločiny druhej svetovej vojny.
Áno, pani kolegyňa, niektorí sa tu uškŕňali a toto je vlastne vizitka, možno pohľad, pohľad na, na tieto závažné témy.
Ja ešte raz chcem veľmi pekne poďakovať hlavnému predkladateľovi, ktorý prišiel s týmto návrhom zákona. Je naozaj potrebné si aj skrz takýchto dní pamätať a odsúdiť možno zločiny druhej svetovej vojny, ale jednoducho cez tieto dni aj vzdelávať našu mládež, ktorá to vehementne potrebuje. Aj cez tieto dni môžme zasiať jednoducho do, do republiky možno nejakú nádej v to, že tá história sa jednoducho nebude opakovať. Lebo ak by tu boli naozaj tí vyznávači zločinov druhej svetovej vojny, tak ja by som si dobrovoľne to pyžamo možno už na druhýkrát dole nedal.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Ďakujem predkladateľom a ďakujem aj tebe, Peter, za toto vystúpenie. Sporadicky, by som povedal, sa toto v Národnej rade, táto téma objavuje a ja to chválim, je to dobré, že sa objavuje, pretože historickú pamäť netreba v týchto veciach určite vymazávať. Totiž tieto krivdy, ktoré sa tu páchali nielen na rómskom a židovskom obyvateľstve, aj na ďalších skupinách ľudí, sa tu neustále vracajú. Aj teraz čo vidíme, čo sa deje, aj moja predrečníčka o tom hovorila, je to veľmi-veľmi smutné, že nedokážeme ako spoločnosť, ako celok toto odsúdiť. Ty si v svojom, v svojej rozprave povedal, viackrát si sa pýtal: dokážete odsúdiť činy druhej svetovej vojny? Ja by som ťa poopravil, zločiny. Sú to zločiny, sú to zločiny volajúce do neba, keď nevinní ľudia sú odvlečení, keď sú deti odvlečené od svojich rodičov, ako sa to deje aj teraz na Ukrajine, a sú zavlečené do Ruska. Pretože fašizmus v rôznych podobách sme tu mali a dokonca máme aj teraz. Žiaľ, tí diktátori, tí zločinci histórie a súčasnosti by si mohli podať ruky. A všetci nad ich činmi roníme slzy, plačeme, upozorňujeme na to, žiaľ, vracia sa to.
Preto ešte raz ďakujem za pripomínanie toho, netreba tú historickú pamäť vymazávať.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Som jednou zo štyroch navrhovateľov tohto návrhu zákona. Pred sedemdesiatimi rokmi 30. apríla 1946 vypravili z Bratislavy prvý transport Nemcov. V rámci princípu kolektívnej viny po druhej svetovej vojne sa začalo ich vysídľovanie z územia Slovenska zbaviť Slovensko Nemcov, Maďarov, Rómov bolo hlavnou témou spoločensko-politických rokovaní po skončení druhej svetovej vojny. Dňa 21. marca 1946 bola vydaná smernica k organizovanému odsunu Nemcov zo Slovenska a prvý transport z Bratislavy bol vypravený 30. apríla 1946. Do konca októbra 1946 odišlo zo Slovenska 42 450 osôb.
Naša obec Chmeľnica v okrese Stará Ľubovňa sa zachránila, lebo veľká časť obyvateľov sa utekaním zachránila pred vysídlením. Museli utekať, aby zostali. Boli medzi nimi aj takí, ktorí boli vysídlení do Nemecka a 42 občanov bolo v ruských gulagoch.
Myslím aj na svojho otca, ktorý bez ospravedlnenia a nikdy nikto mu nepovedal jediné slovo ´prepáč´, bol odsúdený nevinne na 25 rokov v ruských gulagoch, v ktorých strávil desať rokov. Celý život žil v traume, ťažké noci, fascinujúce v jeho knihe je návrat domov po desiatich rokoch, keď ho rodičia nečakali, lebo celých desať rokov nemali o ňom žiadnu správu, či žije. Verím, že aspoň po smrti týmto pamätným dňom mu povieme spoločne prepáč.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda. Dovoľte mi dnes tak symbolicky možno nevystupovať ako politik, aby som vystupoval ako politik, ale možno ako potomok tých, ktorí boli násilne odvlečení do vyhladzovacích táborov a boli deportovaní do koncentračného tábora do Auschwitzu. Je to náročné tu takto stáť možno v tomto kostýme. O to náročnejšie je, keď parlament obsadili ľudia, ktorí vyznávali činy druhej svetovej vojny, a tak ako v minulosti boli naučení nosiť gardistické uniformy, tak dovoľte mi, pán podpredseda, stáť dnes v pléne Národnej rady zoči voči týmto ľuďom a ukázať vlastne aj tú druhú stránku a symbol druhej svetovej vojny.
Je to náročné naozaj hovoriť o obetiach druhej svetovej vojny, keď sám, a viem, že aj z mojej rodiny skončili vo vyhladzovacích táboroch. Aj preto tu stojím možno ako symbol tých zavraždených, ktorí boli odvlečení zo svojich domovov a neskôr deportovaní do koncentračných táborov, kde boli nútení k tvrdej práci, kde im boli odopreté ľudské práva, kde boli vystavení mučeniu a neskôr zabitiu či v plynových komorách alebo potom odstrelením.
Tak ako hovoril predkladateľ a hlavný predkladateľ György Gyimesi, ktorému naozaj veľmi pekne ďakujem za tento návrh zákona, aj pri diskusii o tom, že akým spôsobom vlastne chceme upozorniť na, na tieto činy druhej svetovej vojny, tak ja mu ďakujem za to, že prišiel s týmto návrhom o pamätnom dni.
Tento pamätný deň bude slúžiť ľuďom v celej republike k tomu, aby sme aj takýmto spôsobom mohli vzdelávať našu mládež k tomu, a pripomínať si aj skrz tento deň činy druhej svetovej vojny. Častokrát sa opomína, tak ako aj povedal hlavný predkladateľ György Gyimesi, to, že ľudia jednoducho zabúdajú na tých ľudí, ktorí zomreli počas druhej svetovej vojny, a to konkrétne teraz myslím na Rómov, na rómsky holokaust na porajmos. Porajmos, znamená v preklade rómsky holokaust a v úplnom preklade znamená požieranie. Áno, takto vyjadruje tento názov ´rómsky holokaust´, požieranie. Požierali ľudí, požierali ich ľudské práva a jednoducho takto ich požierali aj v tých plynových komorách.
A tak ako aj povedal predkladateľ, tak to hovorím aj ja, rómsky holokaust je málo prebádaný. Niektoré zdroje určujú a hovoria o 500-tisíc zabitých Rómov počas druhej svetovej vojny. Iné zdroje hovoria o 1 200 000 zabitých Rómov počas druhej svetovej vojny. Je to stále neprebádaný fakt alebo historický dej, ktorý určite má v úmysle hovoriť, minimálne hovoriť o tom, že takýto holokaust sa páchal aj na tejto národnosti.
Konkrétny návrh, ktorý podávame na tejto schôdzi, hovorí o násilnom odsťahovaní a odvlečení a tento návrh sa bytostne dotýkal aj Rómov, kedy títo ľudia a hlavne Rómovia boli počas tejto legislatívy, boli alebo teda museli sa vysťahovať od nejakých štátnych ciest. A toto bola predzvesť alebo teda vytvorenie osád, ktoré poznáme dodnes. Ľudia sa museli, museli vysťahovať zo svojich príbytkov, zo svojich domovov a sťahovali sa častokrát na nejaké miesta či k lesu, či k nejakej vode, aby našli nejaký zdroj obživy. Báli sa totiž, ak by boli na očiach esesákom a gardistom, že by jednoducho boli odvlečení a vystavení smrti.
Ja si dovolím teraz prečítať aj jeden príbeh dvoch katolíčok.
Medzi obeťami holokaustu boli aj Katarína a Česlava, matka a dcéra, rímske katolíčky. Česlava sa narodila 15. augusta 1928 v obci Volka Zlojecká v regióne Zamoč. Dievčatko prišlo do Osvienčimu 13. decembra 1942. Deportovaná bola aj jeho matka Kateřina, ktorá dostala identifikačné číslo 26946. Kateřina 18. februára 1943 v tábore zahynula. O pár týždňov neskôr zomrela aj Česlava.
Podľa svedectva Wilhelma Brasseho, známeho portrétistu z Osvienčimu, bolo dievča pred fotografovaním zbité jedným zo strážcov. Brasse tvrdí, že nerozumelo pokynom nemeckej dozorkyne. Česlava má na fotografiách rozbité pery. Bola tak mladá a tak vystrašená, dievča nechápalo, prečo sem prišlo a nemohlo pochopiť, čo mu hovoria, povedal Brasse. Dozorkyňa vzala palicu a začala ju udierať do tváre. Tá Nemka si na nej vyliala zlosť. Bolo to také krásne mladé dievča, také nevinné. Plakalo, ale nič nezmohlo, dodal. Dievča zomrelo 12. marca 1943, malo 14 rokov. Príčina smrti Česlavy nie je známa. Pravdepodobne však ochorela alebo zavraždená bola injekciou fenolu, napísal Martin Winston.
A toto sú príbehy nielen Židov, Rómov, homosexuálov, ale ako môžeme vidieť, aj katolíkov, ale aj Slovanov. Aj tí končili vo vyhladzovacích táboroch v Osvienčime. Častokrát sa aj ľudia, vyznávači činov druhej svetovej vojny opierajú o Boha. Častokrát sa opierajú a teda sa schovávajú v tomto prípade za Boha. Ja uznávam, si myslím, toho istého Boha, ale môj Boh by nikdy nedovolil takýmto spôsobom rozosievať nenávisť a ukazovať na niekoho, že je jednoducho druhoradý alebo druhotriedny.
V minulosti a počas druhej svetovej vojny si predstavitelia tohto režimu dovolili ukázať prstom na tých, ktorí sú nehodní toho času žiť. Či to boli Židia, či to boli Rómovia, či to boli homosexuáli, ale boli to aj Slovania a v tomto prípade to boli aj rímokatolíci. Môj Boh by nikdy nedovolil ukazovať prstom na niekoho, kto sa nevie brániť, na niekoho, kto nemôže zoči-voči hovoriť tým fašistom, že prestaňte, prosím vás, nerobte to. Lebo viem si predstaviť, že napríklad aj moji predkovia, ktorí stáli pred tými bránami plynových komôr, by ich prosili na kolenách. A v tom opačnom garde, ak by to bolo, tak by nikdy nedovolili, aby takto končili ľudia v plynových komorách zabití nejakým plynom.
V spoločnosti je naozaj veľká nenávisť. Politici rozosievajú tú nenávisť medzi ľudí a dnes je najjednoduchšie ukázať na to zlo takto personifikovanie a ukázať jednoducho na človeka, aby si vedeli predstaviť v tomto prípade, kto všetko môže za to zlo v našej krajine. A častokrát sa tak stáva, že politici vyznávajúci činy druhej svetovej vojny takto poukazujú práve na Rómov.
Opakujem ešte raz, je to ťažké naozaj takto stáť v tomto kostýme v pléne Národnej rady a hovoriť o činoch druhej svetovej vojny. Ľudia, ktorí vyznávajú činy druhej svetovej vojny a nevedia dodnes odsúdiť jasne holokaust a činy druhej svetovej vojny, tu dnes sú iba tak sporadicky a je ich tu naozaj málo.
Viete odsúdiť činy druhej svetovej vojny? Viete povedať, že holokaust bol? Viete povedať, že aj rómsky holokaust existoval? Porajmos. Požieranie? Toto je moja otázka smerom k nim.
Na budúcej schôdzi alebo až na tej ďalšej, a už to potom asi ani nevychádza, tak na budúcej schôdzi chceme podať návrh aj s kolegyňou Vaňovou o činoch iného režimu, komunistického režimu, ktorý takisto má svoje krivdy a svoje obete. A sú to ženy, ktoré podstúpili nezákonné sterilizácie. Ja dávam ponuku naozaj plénu Národnej rady aj ľuďom, na ktorých sa, s ktorými sa nezhodneme zrejme na niektorých témach, či vedia odsúdiť činy, v tomto prípade komunistického režimu, ale tam nechcem zakázať, budete mať k tomu príležitosť na budúcej schôdzi a verím tomu, že sa jednoducho vyfarbíte.
Ak by som bol v tom čase žijúci počas druhej svetovej vojny, zrejme by som dnes tu nestál. Nieže zrejme, ale určite by som tu dnes nestál. Som inej národnosti, som hrdým Rómom a vždy, kde môžem, tak to poviem. Áno, som hrdý Róm. A chcem, aby to zaznelo aj v pléne Národnej rady a historicky, aby aj plénum Národnej rady poznali, poznalo symbol druhej svetovej vojny. Možno aj toto pruhované pyžamo, dnes tu stojím v pruhovanom pyžame s hnedým znakom, ktorý určoval v koncentráku Rómov asociálov a naschvál tu nemám číslo, lebo dnes tu číslo nemusím mať. Dnes mám svoje meno. Tí ľudia, ktorí končili v tých koncentračných táboroch, tak ako som aj hovoril v tom príbehu, mali tu nejaké identifikačné číslo. To identifikačné číslo mali aj na ruke. A s tým číslom jednoducho aj zomreli. A v prípade Rómov je to obzvlášť príznačné, že tí ľudia dokonca nemali ani svoje meno. Vystupovali iba pod nejakým číslom. Toto sa dialo, samozrejme, aj počas komunistického režimu, kedy Rómovia boli nejakým spôsobom značkovaní.
A dnes, keď sa pýtame v čase súčasnosti, že prečo pri, pri sčítaní ľudí a obyvateľstva na Slovensku sa tak málo ľudí hlási k rómskej národnosti? Prečo? No preto, z týchto historických krívd a strachu. Aj dnes sa Rómovia, ktorí na prvý pohľad budú vyzerať a budú teda Rómami, sa budú báť priznať k tomu, že sú naozaj Rómami. A viete čo? Ja sa im ani nedivím. Po všetkých tých zločinoch a krivdách, či už druhej svetovej vojny, alebo aj komunistického režimu, sú oprávnene bojazliví a nechcú sa jednoducho priznávať k svojej národnosti.
Ja budem končiť a chcem ukončiť túto rozpravu možno tak symbolicky. Áno, dal som si dnes dobrovoľne tento kostým a zrejme po dnešnom rokovacom dni si ho budem môcť dať aj, aj dole. Ale chcem veriť a chcem sa dožiť doby, kde nebudeme musieť nosiť tieto pyžamá, a potom ak nebudeme ich chcieť nosiť a dobrovoľne si ich budeme môcť dať dole, tak sa bojím toho, že o tom budú rozhodovať iní. Budú rozhodovať o tom iní, či si ešte to pyžamo budeme môcť dať dole, alebo nie.
Veľmi pekne ďakujem. (Potlesk.)

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážení kolegovia, skupina poslancov Národnej rady predkladá návrh novely zákona o štátnych sviatkoch a pamätných dňoch, ktorý by spočíval v tom, že by sa pridal nový pamätný deň, a to Pamätný deň nespravodlivo odvlečených a odsťahovaných občanov a za pamätný deň by sa mal určiť deň 12. apríl.
Chcem zdôrazniť, že diskusia o tomto zákone sa má výlučne týkať toho, čo je napísané aj v dôvodovej správe a toho, čo poviem, keď tento zákon, resp. novelu tohto zákona predstavím a nie niečoho úplne iného. Nechceme sa dotýkať histórie, otvárať tu kapitoly dejín, na ktoré dnes nie je priestor, vôľa a ani čas. Chceme sa baviť o tom, že existuje ešte stále prítomná a žijúca skupina ľudí, ktorá bola postihnutá historickými okolnosťami a ktorej nikdy nikto nepovedal jedno obyčajné ľudské ´prepáčte´. A týmto zákonom chceme dosiahnuť práve to.
Nechceme zaťažiť štátny rozpočet ani jedným centom. Nie je to atómovka, nie je to nič, čo by nejakým spôsobom chcelo revidovať, nie je to iredenta, nie je to proti záujmom kohokoľvek v tejto krajine, je to, zopakujem, obyčajné ľudské prepáčte ľuďom, ktorí boli zo svojich domovov odsťahovaní alebo odvlečení napriek ich vôli. A chceme sa baviť najmä o obetiach holokaustu, teda Židoch, ktorí boli odvlečení do koncentračných táborov, chceme postaviť takýto pamätník v podobe pamätného dňa ľuďom, ktorí boli odsunutí na tzv. málenkij robot, po vojne Rusi odviedli vyše 30-tisíc ľudí na tri dni, alebo mali ich odviesť na tri dni na obnovu Sovietskeho zväzu. Drvivá väčšina z nich sa nikdy z týchto gulagov zo Sibíri nevrátila. Na nich sa nepamätá absolútne nijakým spôsobom.
Ďalej si chceme pamätať 30-tisíc Nemcov, ktorí boli po vojne odsunutí, vyhodení z ich domova na základe kolektívnej viny a ktorí si to vôbec nezaslúžili podľa nášho názoru, vtedy sa vyše 80 % populácie Nemcov odsunulo z územia súčasnej Slovenskej republiky.
No a v konečnom dôsledku si chceme pamätať aj na obete rómskeho holokaustu, ktoré si nikdy nikto nepripomína, a my dodnes ani nevieme, koľko ich vlastne bolo, vieme, vieme to len odhadom.
A zároveň, samozrejme, sa chceme baviť aj o Maďaroch, ktorých odsunuli alebo vysťahovali po roku 1946, jednalo sa o 90-tisíc ľudí na základe výmeny obyvateľstva a 70-tisíc, ktorí boli odsunutí na Sudet.
Na tlačovej konferencii, keď sme predstavovali tento návrh zákona, som ukazoval jeden, jedno rozhodnutie, ktoré spočívalo v jednej jedinej vete, v ktorej rodine oznámili, že je jednoducho určená na deportáciu. Nič viac, nič menej. Bez možnosti odvolať sa, bez možnosti sťažovať sa, bez možnosti namietať. A takíto ľudia ešte aj dnes žijú. Nie je ich už síce veľa, ale ešte stále sú medzi nami. A týmto ľuďom chceme povedať to, že Slovenská republika už je dospelá, už nie je, to nie je dieťa v plienkach. Slovenská republika je sebavedomý štát, v ktorom rovnakú štátoprávnu úlohu hrajú aj Nemci, aj Rómovia, aj Maďari, aj Židia, všetky národnosti spoločne so Slovákmi.
Nechcem otvárať tu diskusie ohľadom Benešových dekrétov, ktorých sa tento zákon vôbec netýka. Nechcem otvárať diskusiu o nariadeniach Slovenskej národnej rady z rokov ´46 a vyššie, pretože týchto sa zákon vôbec netýka. Chcem sa venovať ľuďom, ktorí boli napriek svojej vôli odsťahovaní a odsunutí vtedajšou mocou.
Ak sa vieme veľmi urputne biť za práva Ukrajincov, ak sa vieme urputne biť za práva, ja neviem, obyvateľov Taiwanu, ak sa vieme biť za práva ľudí v krajinách, ktoré sú veľmi ďaleko od Slovenskej republiky, tak si myslím, že máme už dostatok sebavedomia na to, aby sme sa vedeli postaviť čelom aj voči problémom vtedajším tých ľudí a pamätať si na nich tak isto, ako si pamätáme na obete banských nešťastí, takisto ako si pamätáme na vyhlásenie Slovenska za cirkevnú provinciu, takisto ako si vieme pamätať na obete covidu, takisto ako si vieme pamätať na obete totality. Na týchto ľudí sa zabúda. Preto to chceme zmeniť a preto navrhujeme túto novelu zákona, ktorú predkladáme, a ja by som vás chcel požiadať o podporu.
Ďakujem pekne.

Hlasovať budeme dnes o sedemnástej. Psíkov mám rád, ale mne sa zdá, že až pričasto riešime psíkov, mačičky, že keby sme tak ľudí riešili. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán predsedajúci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona. Návrh zákona spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu zákona je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet, Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet. Zároveň odporúčam, aby výbory uvedený návrh prerokovali do 26. apríla 2023 a gestorský výbor do 28. apríla 2023.
Pán predsedajúci, skončil som. Prosím, otvorte rozpravu k uvedenému návrhu zákona.
Ďakujem.