Videokanál klubu

Ďakujem, Zitka, za podporu.
Vážený pán kolega Baránik, čo sa týka zaangažovania otcov, ja veľmi rada sa pripojím ku každej iniciatíve, ktorá by zlepšila takúto pomoc a možno vymožiteľnosť nejakého výživného alebo väčšiu zainteresovanosť.
Tvrdiť, že treba začať tým, že budeme teraz všetkým pomáhať a všetko vyriešime – nevyriešime. Prijímame zákony, ktoré majú ambíciu pomáhať rodinám na Slovensku, a deje sa to. Avšak tehotenstvo, to, ktoré už začalo, sa nedá odložiť. Preto prichádzame s tým návrhom, aby sme pomohli tu a teraz práve tým ženám, ktoré sú v tejto situácii. Ďalšie, ďalšie opatrenia sú pripravované, či už to bude tehotenský príspevok, tehotenské štipendium, ale v podstate môžem povedať, že v našom programovom vyhlásení má podpora rodiny naozaj vysokú, vysokú hodnotu a je veľmi dôležitá. Takže som presvedčená, že, áno, súhlasím, treba prijímať opatrenia, treba pomáhať rodinám, ale nemôžme, nemôžme všetko urobiť naraz. Žiaľ, nedá sa to.
Takže myslím si, že naozaj pomáhať v tejto akútnej kríze ženám, ktorú prežívajú v súvislosti s nečakaným, neplánovaným tehotenstvom, je veľmi dôležité a považujem to za úlohu štátu. Som presvedčená, že musí pomáhať aj štát práve cez takéto opatrenia, ktoré ponúkame. Pretože tie mimovládne organizácie naozaj veľmi pomáhajú, robia veľkú, veľkú prácu, ale nemajú na to dostatok síl ani financií. Čiže v tomto s vami nesúhlasím.

Ďakujem, pán predsedajúci. Milá kolegyňa Lucka, veľmi presne si povedala, že v našej legislatíve chýba ukotvenie práva otcov v tejto veci. Dieťa je síce od matky závislé, ale polovicu genetickej informácie má práve od svojho otca, preto aj otcovia musí, musia byť súčasťou rozhodovania. Mohlo by tak dôjsť k inému pohľadu na ochranu života, ako nám prezentovali kolegovia, ktorí vystúpili v rozprave. Ženy po potrate si po zvyšok svojho života pamätajú presný deň, kedy sa rozhodli pre tento krok. Prežívajú traumu a depresiu po potrate. Interrupcia ich prenasleduje do konca života. Ich presvedčenie a sila boli pred zákrokom nezlomné, no nakoniec sa všetko obrátilo proti nim.
Som matka dvoch detí, preto som presvedčená, že ženy absolvujú potrat s veľkou ľútosťou, často sú v strese, po tlakom otca dieťaťa či rodiny a treba im podať pomocnú ruku.
Chcela by som ubezpečiť všetky ženy, že náš návrh zákona má takúto ambíciu a náš návrh zákona nie je, ženy, proti vám.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, obraciam sa na vás v druhom čítaní tohto zákona ako jeho spolupredkladateľka. Mnohí z nás alebo mnohí z vás sú témou potraty frustrovaní a znechutení. Mnohí z vás aj z mojich kolegov tu z OĽANO, sa pýtajú, prečo sa zaoberáme témou, ktorá tak traumatizuje a rozdeľuje spoločnosť.
Na druhej strane chcem povedať, že táto téma spoločnosť zmobilizovala. A chcem vyjadriť teraz aj vďaku stovkám podporných mailov, ich autorom, ktorí mi častokrát sprostredkovali svoje životné príbehy a apelovali na nás, pretože tie maily boli posielané zrejme všetkým poslancom, apelovali na nás, aby sme tento podporný zákon prijali. Rovnako chcem poďakovať všetkým signatárom petície, ktorá k dnešnému dňu dosiahla 14 700 podpisov. Toto, týmto ľuďom nie je táto otázka ľahostajná. Táto téma nie je irelevantná a je úplne legitímna, pretože potraty boli legalizované na..., v Československu v roku 1958. Hneď po ich legalizácii nastal prudký nárast. Potom v roku ’62, keď boli zriadené komisie, nastal mierny pokles. A po schválení liberálneho zákona v ’86., ktorý umožnil vykonávať interrupcie bez dôvodu, bol opäť veľký nárast. Rekordný počet bol v roku ’88: 51-tisíc umelých potratov. Od roku 1986 sa nenašla sila, aby tento zákon bol novelizovaný, napriek pokroku lekárskej vedy zostal zoznam diagnóz rovnaký. A takisto všetky podmienky, ktoré sa týkali výkonov interrupcie.
Národná rada Slovenskej republiky zažila niekoľko pokusov zmeniť túto situáciu, avšak ani jeden zákon nedostal dostatočnú podporu. Najbližšie tejto podpore bol zákon navrhovaný Marekom Krajčím, kde chýbal jeden hlas na jeho schválenie. Priznám sa, keď som sa rozhodovala o tom, či budem kandidovať do Národnej rady, tak som si povedala, že ten jeden hlas je niekedy naozaj veľmi dôležitý. Za 50 rokov, 60 rokov legálnosti potratov zomrelo na Slovensku viac ako 1 360 000 nenarodených detí, čiže asi každé štvrté dieťa. Najhorší pomer bol v roku 1988, keď na jedno narodené dieťa pripadlo viac ako 0,7 potratených detí.
Téma, téma potratov je preto taká bolestná, kontroverzná a tvrdo diskutovaná z oboch strán, preto, pretože sme postabortívna spoločnosť. Potraty a ich legalita začala v 20. rokoch v Sovietskom zväze. Keď si zoberieme, že na Slovensku bolo potratených viac ako 1 360-tisíc detí, je zrejmé, že podobný a určite aj vyšší je počet žien a rodín, ktorých táto interrupcia zasiahla. Takisto aj ja v mojom okolí poznám ľudí, poznám ženy, ktoré si zvolili tento spôsob riešenia neľahkej životnej situácie. Pri diskusii o potratoch je naozaj veľmi dôležité, ako o nich hovoríme, pretože toto nie je vecný problém, toto nie je otázka, ktorá je, ako by som povedala, jednoduchá alebo materiálna. Nehovoríme o obchodoch, nehovoríme o životnom prostredí, hovoríme o príbehoch konkrétnych žien.
Mala som tú česť, že som sa mohla stať členkou správnej rady Poradne Alexis, ktorá bola založená v roku dvetisíc..., 2010. Jej cieľom bolo pomáhať práve ženám, ktoré tieto potraty, ktoré nad nimi uvažovali, boli k nim tlačené rôznymi okolnosťami. Priznám sa, táto téma je pre mňa ťažká. A tiež, keď som stretla vo svojej poradenskej praxi ženy, ktoré si potratom v minulosti prešli, cítila som veľký súcit a vôbec necítim to, že by som tieto ženy posudzovala. Mnohé z týchto žien sa rozhodovali v domnení, že robia to najlepšie, čo sa v danej situácii urobiť dá.
Situácia podpory života sa zlepšila v posledných rokoch práve vďaka mnohým mimovládnym organizáciám. Tieto mimovládne organizácie však nemajú taký aparát, personál a finančné zabezpečenie, aby mohli naplno pomáhať, a preto aj náš zákon chce ponúknuť účinné prostriedky na to, aby tieto ženy dostali pomoc aj od štátu. Potrat nie je nikdy jednoduchý, nech to tvrdí ktorákoľvek strana. Treba vždy s rešpektom a so súcitom a s porozumením pozerať na ženy, ktoré sa takýmto spôsobom rozhodnú. Už to tu dnes odznelo od mojej kolegyni a ja som to tiež zopakovala a rovnako Anka Záborská. Mali by sme naozaj klásť väčší dôraz aj na zodpovednosť druhého zúčastneného, pretože to dieťatko nikdy nesplodí tá žena sama. A práve nedostatočná podpora partnera alebo rodiny je častokrát dôvodom, prečo žena volí takéto riešenie. Veľmi sa to dotýka práve rodín, ktoré už majú dve deti alebo viac a na ďalšie si práve kvôli zlej sociálnej finančnej situácii netrúfajú alebo sú postavené pred takú situáciu, ako som sa ja stretla v poradenskej praxi, že manžel povedal, že ak si to tretie dieťa nechám, tak on odíde a nechá ma so všetkými tromi samú.
Tu sa chcem dotknúť vlastne takej podstaty toho nášho zákona a vlastne to, čo chceme urobiť, čo je naším krokom. Žena, ktorá je neplánovane, nečakane, nechcene tehotná, sa ocitá v krízovej situácii. Pojem kríza poznáme z psychológie aj zo sociálnej práce, je to stretnutie s nejakou prekážkou, ktorú nie sme schopní v danej chvíli vlastnými silami a vykonávacími stratégiami či pomocou nám blízkych osôb zvládnuť. Kríza nás vedie k zmene nejakých spôsobov nášho správania, či už pozitívnym, alebo negatívnym smerom. Nesie v sebe možnosť zásadnej zmeny, môže byť nebezpečenstvom a môže byť aj príležitosťou. Práve do tejto krízy vstupuje to, aké zdroje tá osoba, ktorá krízu prežíva, má. Ak táto žena má pri sebe ľudí blízkych, ktorí jej podajú pomocnú ruku, dokáže túto situáciu prekonať a mnohé nečakané, neplánované deti, rovnako ako aj ja patrím medzi ne, môžu dostať ten dar života a môžu sa rozvíjať ďalej. Mnohé prekážky sú časom prekonané a mnohé mamičky, ktoré sa nakoniec rozhodli dieťatko donosiť, dokončili štúdium, našli si novú prácu a dokázali začať nový život.
Kríza, ktorá sa dotýka práve tejto situácie, je veľmi významná, pretože je..., jej rozhodnutie, jej rozuzlenie je nezvratné. Preto náš návrh zákona chce ponúknuť naozaj priestor, čas, ako tu spomenula už moja kolegyňa, a aj prostriedky na to, aby si tá žena naozaj mohla vybrať. V tomto som pro-choice, pretože ja si myslím, že byť pro-choice znamená ponúknuť nejaké možnosti. A myslím si, že tieto možnosti by mal ponúknuť aj štát a náš zákon napríklad rozširuje možnosť poberania dotácií z úradu vlády aj pre organizácie, ktoré pomáhajú týmto ženám.
Spomeniem tie sociálne opatrenia, ktoré, si myslím, že nemajú až také veľké námietky. Je to príspevok po narodení dieťaťa bez podmienky dožitia 28 dní. Rovnaká výška príspevku 829,86 eur pri každom dieťati. Doteraz to bolo, na štvrté dieťa to bolo už iba 150 eur. Zvýšenie príspevku pri narodení dieťatka so špeciálnymi potrebami. Ak sa budú mnohí pýtať a mnohí narážať na to, či toto nebude zneužívané, môžem odkázať na to, že v pozmeňováku sa hovorí aj o inštitúte osobitného príjemcu. Máme nástroje v politike, ktoré môžu umožniť účelné čerpanie financií, ktoré sú poskytované prostredníctvom sociálnych dávok.
Druhý je dobrovoľný posudok preplatený zdravotnou poisťovňou. Rozšírenie možností núdzového bývania pre matku s dieťaťom do troch rokov. Myslím si, že tieto opatrenia naozaj stoja za to, a podobne ako mnohí moji kolegovia súhlasím s tým, že ak zachránime život čo len jednému nenarodenému dieťaťu, urobíme veľkú vec.
Budem ešte reagovať k pánovi Kotlebovi, ktorý tu momentálne nie je, a na jeho kolegov, ktorí apelujú na to, že oni nás podporia, len je to také kozmetické. Politika je cesta možného. Je to umenie hľadať možné riešenie. Máme rôzne názory na to. Chcem povedať, že to, čo nás liberálov, a teda konzervatívcov spája, je vedomie toho, že treba pomôcť tehotným ženám. V tomto sa, myslím si, že zhodneme, pretože nikto tehotnej žene škodiť nechce. Otázka prostriedku, ako jej pomôžeme, je už však inak zodpovedaná.
A tu by som chcela zareagovať na už komunikovaný návrh kolegyni Cigánikovej na ponuku chemického potratu, ktorý je jednoduchším variantom. Osobne považujem oba typy potratov za nehumánne. Chemický potrat považujem za nehumánnejší, alebo teda veľmi nehumánny práve v tom rozmere, že žena je ako keby ponechaná sama na sebe, pri plnom vedomí prežíva kontrakcie a krváca. Môžme namietať štúdie z tej či onej strany, ale hovoria aj o tom, že častokrát dôsledkom býva nezvládnuteľné krvácanie a zhruba v siedmich prípadoch je potrebný chirurgický zákrok v anestéze, čomu sme sa chceli týmto vyhnúť.
Takisto, ako už tu bolo spomínané, toto patrí do liekovej politiky a bolo by dobré, ak by toto určila naozaj tá vyhláška ministerstva zdravotníctva. Avšak nie je to, nie je to obsahovo kompatibilné s návrhom zákona, ktorý skôr chce podať pomocnú ruku tým ženám, ktoré sa ešte rozhodujú a ktoré práve kvôli tej zlej situácii, ktorú im chceme pomôcť vyriešiť, aby sme im mohli vlastne pomôcť. Náš návrh nie je pre ženy, ktoré sú už rozhodnuté. To je otázka do iného pléna.
Chcem ešte povedať takú vec, že ďakujem všetkým tým odvážnym matkám, ktoré napriek nepriaznivým životným situáciám toto dieťa priviedli na svet. A chcem povedať, že je mi to veľmi úprimne ľúto najmä u tých žien, ktoré častokrát písali aj do poradne, a máme aj knižky príbehov, že možno nedostali ten čas alebo nevedeli o tej pomoci. A práve, práve preto prichádzame s týmto návrhom.
A chcem aj teda apelovať na zodpovednosť tejto našej spoločnosti, pretože nie som za paternalistickú politiku. Nie som za to, aby štát riešil a sanoval všetko, ale máme isté skupiny ľudí, ktorí pomoc určite potrebujú. A žena, ktorá je tehotná a ponechaná sama na seba, je veľmi bezbranná, je veľmi krehká, a ak ju, ak ju ponecháme samú na seba, môže, môže jej to veľmi ublížiť.
Ešte by som sa chcela vzoprieť argumentu životaschopnosti mimo maternice. Áno, maličké dieťa, ktoré sa rozvíja v maternici, nie je schopné života mimo maternice. Sú jasné príklady a lekárska veda je už natoľko pokročilá, že dieťatko v 20. týždni je možné zachrániť. Nie vždy, ale častokrát sa to podarí. Avšak otázka hodnoty ľudského života nie je postavená na tom, či ten človek je samostatne schopný žiť, alebo nie. Potom by sme museli takto uvažovať aj nad ľuďmi, ktorí sú trvale pripútaní k lôžku, majú Alzheimera alebo sú iným spôsobom postihnutí, ťažko chorí. Som presvedčená, že sila spoločnosti je práve v tom, ako sa dokáže postarať o tých najbezbrannejších a nenarodené deti nimi sú.
Návrh nášho zákona a návrh každého zákona, ktorý pomôže tehotným ženám na to, aby mohli donosiť svoje dieťatko, zároveň pomáha, čo nie je zanedbateľné, aj ekonomike. Slovensko má jedno z najnižších mier v pôrodnosti. Stojíme na prahu demografickej priepasti a počet ľudí v detskom veku a počet je menší ako počet ľudí v postproduktívnom veku. Narastá nám tu naozaj percento seniorov a tento pomer sa bude dlhodobo zhoršovať, čo bude viesť k tomu, že bude menej peňazí na dôchodky a budeme tu mať starších ľudí, ktorí budú pomoc potrebovať.
Preto si myslím a v súlade aj s naším programovým vyhlásením vlády chcem podporiť tento návrh zákona a chcem vás poprosiť, milí kolegovia, aby ste podporili tento návrh zákona, aby sme pomohli týmto ženám, týmto deťom a pomohli aj tejto našej krajine.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci. Chcela by som sa kolegyni Katke Hatrákovej poďakovať za jej rozpravu a možno tak aj uvedenie do zákona ako takého. Je také pozoruhodné, že niektoré kolegyne aj z Európskeho parlamentu nás označili, tých, ktorí chránime alebo bojujeme za ochranu života nenarodeného dieťaťa, ako bigotné tmárky. Úpravy v našom zákone majú dať žene v požehnanom stave reálnu možnosť rozhodnúť sa po zvážaní všetkých dostupných informácií a možnosť, ako zodpovedne nasmerovať svoj život. Je to návrh, ktorý je prorodinný a prosociálny, pretože obsahuje riešenia, nástroje, ktorých úlohou je poskytnúť budúcim matkám priestor na rozhodnutie a tiež aj konkrétnu pomoc a sprevádzanie. K tomu má napomôcť finančný príspevok matke už počas tehotenstva a viac času na premyslenie v tejto závažnej životnej situácii.
Zároveň tento návrh zákona umožní odstránenie diskriminácie, nerovného zaobchádzania a ďalších ťažkostí. Nový návrh zákona v tomto smere prináša viacero pozitívnych zmien, predovšetkým lepšiu dostupnosť pomoci pre tehotné ženy.
Ja sa čudujem niekedy médiám, že úplne prevrátia ten zákon a stávajú sa vlastne bojovníkmi proti nemu. Ale veľakrát redaktori aj vlastne novinári, rovnako ženy, ktoré bojujú za niečo, ten zákon nemajú preštudovaný a ani nevedia, čo v tom zákone vôbec je. A preto je vlastne ten boj medzi skupinou pro-life a pro-choice taký, aký je.

Vážený pán predsedajúci, milé vytrvalé kolegyne a kolegovia, sledujúc týždne a mesiace diskusiu o zákone, ktorý spolupredkladám, som často nevychádzala z údivu, že kam až môže prezentácia vlastného názoru, postoja alebo hodnoty a nesúhlas s ňou zájsť.
Iste si spomeniete na titulky, akože zákon, Záborskej zákon znie ako pápežská encyklika, to je Denník N z 19. júna tohto roku. No bulváru sa venovať nebudem, ale ešte nás teda prekvapili heslá akože Nebudeme v kuchyni, alebo výroky ako: „Bigotné tmárky podávajú podlý spiatočnícky a nehanebný zákon, ktorý je proti slobode rozhodovania žien.“ To všetko je z istého uhla pohľadu právo na názor z iného, odpustite, ale myslím, že primitívna manipulácia, pretože o tomto všetkom náš zákon nie je. Náš zákon dokonca nie je ani Desatoro - zákon zákonov, ktorý je vytesaný do kameňa, univerzálny a nespochybniteľný. Náš zákon nie je ani ústava - záväzný pre všetkých občanov tejto krajiny. Náš zákon je fokusovaný na špecifickú skupinu žien, pre ktoré má byť nápomocný ustáť ťažkú životnú situáciu, ak sa, samozrejme, rozhodnú túto pomoc prijať. Nemusia, majú alternatívu. Takže pre koho vlastne ten náš zákon je?
A v neposlednom rade po tej diskusii si asi treba povedať, že o čom vlastne je. Je určený ženám, a teda vlastne iba tým ženám, ktoré otehotnejú, a ešte presnejšie tým, ktoré otehotnejú neplánovane, neočakávane alebo nechcene. A ruku na srdce, kolegyne, koľkým sa z nás sa to možno stalo. A ešte je fokusovaný aj na skupinu žien, ktoré dieťa chcú, ale počas prvých týždňov gravidity sa dozvedia informáciu, ktorá s väčšou či s menšou pravdepodobnosťou prejudikuje, že dieťa, ktoré sa narodí o pár mesiacov, bude poškodené. Neviem, že či sa tu dá rozumieť aj, že nehodné žiť, tak ako to niekoľkokrát spomínala pani kolegyňa Cigániková. Takže neviem v tejto súvislosti, či máme aj odpoveď aj na situáciu, keď k poškodeniu dieťaťa príde v prenatálnom či v rannom prena..., v postnatálnom štádiu, rozumejme teda počas pôrodu alebo bezprostredne potom. To neviem, či je potom tiež dieťa, ktoré nie je hodné žiť, tu snáď máme všetci jasné, že ho cielene nezabijeme.
Takže naspäť k momentu, keď sa žena dozvie, že je tehotná a že dieťa nechce. Je to spúšťač psychologicky veľmi komplikovaného procesu rozhodovania, ktorý je silne ovplyvnený negatívnymi emóciami. Tie negatívne emócie zaplavujú kognitívne schopnosti. Žena prežíva strach, úzkosť, hnev, zúfalstvo, bezmocnosť, možno až bolesť. Prežíva pocit viny, samoty, opustenosti, hanby, zlyhania. A to všetko, samozrejme, v rôznom pomere a v rôznej intenzite, a ak je v ďalšej fáze tohto svojho emocionálneho rozpoloženia schopná uchopiť ratio, rozhodne sa, začne konať, zistí si informácie, kontakty a realizuje svoje rozhodnutia. To rozhodnutie, za ktorým v tej chvíli stojí. Čiže, jednoduchšie povedané, nájde si lekára, vezme si peniaze a na tú interrupciu pôjde. To je teda tá skupina žien, ktoré na náš zákon, tiež reflektovať nebudú.
Ale je tu veľká skupina žien a my nevieme koľko, z mojej praxe sa domnievam, že veľa, a verím, že k dátam sa aj cez náš návrh zákona dostaneme, teda veľká skupina žien, ktoré takéto rozhodnutie neurobia, pretože nevedia ho urobiť, pretože váhajú, pretože chvíľami sú rozhodnuté a potom pochybujú. Sú zmätené a potom zase isté. A aby bolo jasné, tieto procesy vo vnútri človeka prebiehajú na rôznych úrovniach osobnosti a v interakcii s tým človekom vôbec nemusia byť badateľné, čiže nemusíme vidieť zúfalú, plačúcu ženu.
No a toto je cieľová skupina nášho zákona, lebo náš zákon je o pomoci, o informáciách, o priestore a čase na rozhodnutie. O možnostiach, ktoré poskytujú nádej a tým pomáhajú postupne vyjsť z akútnej situácie. Pozmeňovací návrh pani Cigánikovej nedopraje žene ani len tých 96 hodín. Podčiarkujem, že ide o ženu, ktorá príde ku gynekológovi napríklad v piatok. Vieme si teraz uvedomiť významný detail, že 48 hodín plynie aj cez víkend, zákon totiž nepozná pojem pracovný deň a pracuje s hodinami, teda žena cez víkend veľmi ťažko vyhľadá odbornú pomoc organizácií. Tak ako už bolo spomínané, tá, tá, tie povinné lehoty na rozmyslenie pred zákonom sú v rôznych krajinách rôzne. V Holandsku napríklad existuje päťdňová čakacia lehota pre výkon interrupcie. V Belgicku došlo k prijatiu nového interrupčného zákona v októbri 2018, ktorý hovorí, že pred zákonom musí byť žena informovaná o možnostiach pomoci pre osamelé matky a ich deti, o prostriedkoch, ktoré možno využiť na riešenie psychologických a sociálnych problémov, ako aj o možnostiach adopcie dieťaťa. Lekár môže vykonať zákrok najskôr 6 dní po prvej konzultácii s výnimkou naliehavých prípadov. A to hovoríme o krajine Európskej únie. Po uplynutí 12. týždňa tehotenstva sa interrupcia môže vykonať len v prípade, že tehotenstvo vážne ohrozuje zdravie ženy, alebo ak je isté, že nenarodené dieťa bude trpieť vážnym postihnutím, ktoré je v danom čase neliečiteľné.
Takže Európsky súd pre ľudské práva v minulosti riešil prípady, ktoré sa týkali aj otázok súvisiacich s našou novelou, platí, že zavedenie čakacej lehoty v rozmedzí 3 až 7 dní nie je v európskych štátoch ničím neobvyklým a testom primeranosti by vzhľadom na široký priestor pre voľnú úvahu poskytnutý štátom Rady Európy v kultúrno-, v kultúrno-etických otázkach by to určite prešlo.
V tom pozmeňovacom návrhu pani Cigánikovej sa ešte vypúšťajú, vypúšťa § 6b ods. 5 až 8, ktoré mali garantovať neutrálne písomne informácie, ktoré si žena môže zobrať so sebou a v pokoji doma či s priateľmi prečítať východiská z jej situácie. Ale myslím si, že tak ako to bolo prezentované, že pani predsedníčke stačí podľa nej fakt, že ak na ňu lekár vo svetle ich blyštiacich sa chirurgických inštrumentov v ambulancii skoro že až vyblafne spŕšku informácií pred, pri podpisovaní informovaného súhlasu. Nezbavujme teda ženu možností, ktoré poskytujú nádej a tým pomáhajú postupne vyjsť z akútnej situácie. O tom sú aj dve lekárske správy, možnosť ich získať a záväzok poisťovne tú druhú preplatiť. O tom je aj 96 hodín, čas na premyslenie, zváženie, komunikáciu o tom. Komunikáciu. A o tom je pomoc pre tehotné ženy v utajenom bývaní a o tom je už aj finančná, spomínaná finančná pomoc. K tomu všetkému stačia informácie, netreba nedôstojnú a často, žiaľ, i nepravdivú reklamu. Potrat diskrétne a anonymne, ako sa môžeme dočítať na Googli.
Nemeckí kolegovia by nám vedeli rozprávať, aké perfídne a agresívne reklamy potratového priemyslu sa rozmohli napríklad na nemeckom trhu. Útočili na city ženy pred potratom. Ich nechutnosť a vulgarita primäla našich kolegov v Bundestagu až k tomu, že propagáciu a reklamu potratov upravili ako trestný čin. Ak by rokovací poriadok nášho pléna umožňoval používať obrazovú prezentáciu, tak by nám tu veu..., veru dnes nebolo veľmi príjemne, keby sme si to pozreli.
A čo nám teda vlastne vyčítajú kritici? Že sme si dovolili v zákone o reklame morálne apelovať na slovenský potratový priemysel? Podčiarkujem, že ide len o morálny apel. Keď si pozrieme čl. III návrhu zákona, reklama umelého ukončenia tehotenstva sa dokonca nebude trestať ani len priestupkom.
No a ešte sa zastavím nad rozsahom poučovacej povinnosti lekára voči žene podľa pozmeňujúceho návrhu pani Bittó Cigánikovej, bod 3 § 6c ods. 2 písm. e), sa má žena informovať o možnosti vynosiť dieťa za účelom osvojenia. Takže, pani kolegyňa, použijem vaše slová. To vážne chcete z tých žien spraviť, citujem pre autentickosť zážitku, ešte raz ten citát: „mašiny na rodenie“? A dopĺňam, že mašiny na vynosenie dieťaťa pre iný pár. To chceme na Slovensku rozvíjať priemysel surogátneho materstva? To tu chceme mať Ukrajinu, v ktorej sa po prepuknutí COVID-u od marca doslova nakopili vynosené, porodené a neprevzaté deti pármi zo západnej Európy a zo zámoria? Musíme si pripomenúť, že náš zákon o rodine stojí dodnes na základoch rímsko-právnej tradície a kresťanskej morálky, že matka je vždy istá. Matka je žena, ktorá dieťa porodila.
Náš zákon o rodine v § 102 ods. 1 zakazuje dať súhlas na osvojenie vopred vo vzťahu k určitým osvojiteľom. Desiatky rokov slovenský zákonodarca bráni obchodovaniu s deťmi. Takže snáď nechcete, pani poslankyňa, núkať tehotným ženám opciu v zákone č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, ktorú ten zákon o rodine nepripúšťa?
A náš návrh má už spomínaný ešte jeden dôležitý paragraf, taký bonusový, to je to zrušenie 28-dňovej lehoty, ktorej sa muselo dožiť dieťa, aby bolo matke vyplatené tzv. kočíkovné. Ako veľmi to bolo necitlivé, tu už bolo spomínané, takže to rozoberať nebudem.
Takže o pomoci je, milí kolegovia, náš zákon. A verím, že s vašou pomocou aj uzrie svetlo.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem za reakcie. Odpoveď na prvú otázku je, že tak ako povedala pani poslankyňa Záborská, mám sen, že raz bude Slovensko bez potratov umelých, umelých potratov, a druhá vec je, už tu bolo viackrát povedané, že tento návrh, aj keď je mierny, dáva a uvádza to, čo je momentálne možné alebo čo sa vám javí ako možné. Áno, boli diskusie aj o rôznych iných veciach, ktoré by mohli byť zahrnuté do zákona, aj o potratovej turistike, ale prišli sme s týmto návrhom, ktorý sa javí teraz ako možno prijateľný.
Druhá vec, druhá reakcia, ja som, použil obraz kráľa Šalamúna a nie je potrebné, pán kolega Kuffa, aby ste obhajovali kráľa Šalamúna (povedané so smiechom), ja som povedal, že múdro rozhodol a dobre rozhodol a my sa máme inšpirovať jeho príkladom a vlastne nič som tým, nerozumiem celkom vašej obhajobe kráľa Šalamúna (povedané so smiechom) a výkladu, lebo ja som nič proti jeho rozhodnutiu nepovedal, použil som tento obraz, aby nás inšpiroval pri múdrom rozhodnutí.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, páni poslanci, drahí kolegovia, v diskusii k tomu zákonu už odzneli mnohé argumenty, ktorými sa snažíme jedni dokázať, prečo je ten zákon dobrý a potrebný, a druhí argumentovať, prečo sú niektoré jeho ustanovenia zlé a vlastne celý zákon nepotrebný. Nebudem ich opakovať. Všetci sme za život, všetci považujeme potraty za zlé, všetci chceme pomôcť, byť súcitní, všetci sme za slobodu, v tomto prípade za slobodu rozhodovania sa žien, všetci sme za právo a spravodlivosť. Verím, že sa chceme múdro a spravodlivo rozhodnúť, len nevieme, ako presne to v tomto konkrétnom prípade urobiť, ako zachovať právo na život už počatého dieťaťa a aj právo na slobodné rozhodnutie ženy. Nie sme prví, ktorí musia rozhodovať v podobne ťažkej dileme.
Za kráľom Šalamúnom prišli jedného rána dve ženy. Bývali spolu, v jednom čase obe porodili deti. V noci sa stalo, že jedna nešťastnou náhodou svoje dieťa priľahla a udusila. Keď to zistila, vymenila svoje mŕtve dieťa za živé dieťa tej druhej ženy. Kráľ Šalamún mal rozhodnúť, komu patrí to živé dieťa. Keďže nemohol určiť, komu to dieťa patrí, rozhodol spravodlivo, aby živé dieťa rozpolili a každej zo žien dali polovicu. Z príbehu vieme, že pravá matka dieťaťa sa rozhodla dieťaťa vzdať, len aby žilo. Rozhodnutie urobili ženy slobodne. Jedna sa rozhodla, že chce polovicu, druhá sa rozhodla radšej vzdať svojej polovice, aby dieťa prežilo. Šalamún jej dieťa prisúdil a všetci dodnes obdivujú jeho múdrosť. Príbeh sa skončil dobre. Šalamún však ako kráľ mohol trvať na spravodlivom rozhodnutí, aby každej žene dali polovicu dieťaťa. Netrval.
My tu dnes nemáme múdreho Šalamúna, aby rozhodol, ale na každom z nás je tá zodpovednosť, aby sme múdro rozhodli. Tak ako v príbehu je tu nešťastná, nikým nechcená situácia, neželané tehotenstvo. My máme rozhodnúť, aké podmienky pre rozhodnutie ženy stanovíme. Konečné rozhodnutie ostáva na nej. Jedna skupina žien je už pevne rozhodnutá pre potrat, majú na to svoje objektívne dôvody a nič im v tom nezabráni. Ak by im niekto bránil, tak sú zrejme ochotné urobiť to aj nelegálne. Je tu aj druhá skupina žien, ktorá ešte nie je úplne rozhodnutá, a potrat by aj zvážila, keby mala viac času na rozhodnutie, keby dostala viac informácií a keby sa bola možnosť, keby bola možnosť, ako riešiť jej situáciu s bývaním, živobytím a možno aj s utajením skutočnosti, že porodí dieťa. Nedostane však k tomu príležitosť, lebo spravodlivé je ani náhodou a ani v najmenšom sa nedotknúť a neobmedziť právo tých prvých, ktoré sú už aj tak rozhodnuté, že idú na potrat.
Je na nás, aby sme rozhodli, či radšej to dieťa, ak chcete teda ten zárodok, ktoré môže byť dieťaťom, ktoré by mohlo žiť, spravodlivo rozpolíme a každej dáme polovicu. Odmietneme pomôcť tým nerozhodnutým, ktoré potrebujú viac času a informácií na rozhodnutie, lebo by sme možno mohli obmedziť nejakým spôsobom hoci len trochu právo tých, ktoré sú už rozhodnuté na rýchle uskutočnenie ich rozhodnutia bez zbytočných administratívnych komplikácií.
Nemáme tu múdreho Šalamúna, aby rozhodol za nás. Musíme rozhodnúť my. Viem, že viacerí z nás by najradšej nerozhodli a poslali ženy preč. Veď ten stav, aký je, vyhovuje a nie je potrebné na tom nič meniť. To sme tu už niekoľkokrát počuli. Šalamún nemohol poslať ženy preč, lebo situácia proste nastala, hoci si ju nik neželal. Tie ženy za ním prišli, aby rozhodol. Možno tá, ktorá si živé dieťa miesto svojho mŕtveho prisvojila, by bola spokojná, keby sa nič neriešilo, keby všetko ostalo nezmenené. Ale čo tá druhá žena?
Možno ste si všimli, že som ani raz nepoužil výraz liberál či konzervatívec, a hoci som použil príklad z Biblie, nerozdelil som pri tomto zákone ľudí na veriacich či neveriacich, kresťanov či nekresťanov. Považujem to za nenáležité. Médiá ma síce nálepkujú a zaraďujú do vraj ultrakonzervatívnej skupiny Kresťanskej únie, ale ja som za slobodu aj pri rozhodovaní sa v otázke potratov. Poznám kresťanov, ktorí sú za tento zákon, ale aj takých, ktorí sú proti. Sú liberáli, ktorí sú za tento zákon, lebo si myslia, že rozširuje slobodu ženy rozhodnúť sa, ale sú liberáli, ktorí sú proti. Sú konzervatívci, ktorí sú za, ale sú konzervatívci, ktorí sú proti, lebo sa im tento zákon zdá nedostatočný pre ochranu života. Vidím to tak, že táto téma sa, žiaľ, stála jedným z bojísk v kultúrnej vojne, ktorá, žiaľ, v našom národe, či si to priznáme, alebo nie, prebieha. Nevinnými obeťami tejto kultúrnej vojny ako vlastne každej vojny sú v tomto prípade ženy a deti.
Prosím vás, kolegovia poslanci, nerozhodujme o tomto zákone, ale ani o iných zákonoch bez ohľadu na jeho obsah a zámer len podľa toho, aby sme vyhrali bitku v kultúrnej vojne. Nerozhodujme preto, aby sme dokázali a ukázali svojim voličom, akí sme liberáli alebo, naopak, akí sme konzervatívci, alebo akí sme pravoverní kresťania, alebo presvedčení ateisti. Prajem si, aby sme sa dokázali rozhodnúť múdro ako Šalamún, aby aspoň jedno dieťa z dvoch naše rozhodovanie prežilo.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem. No, kolegynka Pleštinská a Peťo Dobeš, ak by bolo na mne, tak ja by som organizácie, ktoré mali, ktoré majú výsledky, evidentne exaktné výsledky v záchrane životov nenarodených detí, ja by som im pomohol aj zo štátnych peňazí, pretože keď sme sa s nimi bavili, tak oni, oni tvrdili, že dokázali by pomôcť väčšiemu množstvu žien a detí, ale sú limitované iba z darov nejakých sponzorov, súkromných osôb a tak. Čiže nevedia si to lepšie naplánovať, sú limitované týmito peniazmi. No a ďakujem ináč za podporu.
A, pán Kotleba a pán Kuffa, že je ten zákon taký, jak ste povedali, málo ambiciózny. Po koľkých rokoch sa chce a má šancu niečo zmeniť v tom zákone? Takže ja to tak beriem, že poviem to možno hnusne, ale lepší vrabec v hrsti jak holub na streche. Nepredkladajme také zákony, ktoré nemajú šancu prejsť, ale skúsme predložiť taký, ktorý má ambíciu pomáhať, tak ako povedala predkladateľka, hlavná predkladateľka zákona, ale zároveň má obrovskú šancu prejsť. Posuňme sa v tomto pozitívne.
Pán Kuffa, manželka to možno sleduje, takže pozdravím ju. (Povedané so smiechom.)

Pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Vážené kolegyne, kolegovia, chcem do diskusie prispieť takým konkrétnym príkladom, že za vyše 20 rokov pomáhame cez neziskovú organizáciu Áno pre život vyše tisíc tehotným ženám, matkám, obetiam domáceho násilia, a to konkrétnou pomocou, kde dostali ich deti šancu narodiť sa. Chcem vyzvať kolegov na podporu tohto zákona o pomoci tehotným matkám, lebo tu ide o život, o život nenarodených detí, aby sa matky nebáli priviesť deti na svet. Národ, ktorý zabíja nenarodené deti a bojí sa mať deti, takýto národ obyčajne neprežije.
Chcem povedať, že ako štvornásobný otec a deväťnásobný starý otec s odstupom času vidím, ako sa áno životu vracia nám aj ostatným. Ako vidíme, že to bolo dobré rozhodnutie, že našou úlohou je milovať, a nie kalkulovať, že počatý život každého dieťaťa je nadovšetko, a napokon, že všetko sa nám vráti a platí večná pravda, čo budeme siať, to budeme aj žať. Každá mamička, ktorá čaká dieťa, potrebuje pomoc svojho okolia. Láska k nej hovorí jasne, neexistuje iná možnosť, ako podporiť ju a pomôcť jej dieťatku. Prečo? Lebo deti sú naša budúcnosť a podpora mamičiek by mala byť prvoradá.
Ďakujem.

Ďakujem, Marek, za tvoj príspevok. Zodpovednosť otca za splodenie a výchovu detí je pozoruhodná a veľmi ma teší, že aj musí vlastne v tejto téme majú takýto názor.
Na Slovensku existuje množstvo organizácií, ktoré sa snažia o ochranu života nenarodených detí, čo by malo byť konečným cieľom aj legislatívy Slovenskej republiky. Práve štát by mal prevziať väčšiu zodpovednosť a finančným spôsobom oceňovať prácu týchto organizácií. Niekedy tieto NO-čky pracujú na kolene, ale výsledok ich práce je pozoruhodný. Dovolili narodiť sa viac ako 200 deťom. Matkám a otcom pomáhajú rôzne projekty, Za život, Femina a rôzne, pomáhajú prekonať aj popotratový syndróm, ktorý je medicínskou diagnózou, môže pretrvávať do konca života nielen u ženy, ale u otca potrateného dieťaťa.
Správne si povedal, že vo formulári sa pýtame, prečo sa žena rozhodla pre interrupciu. Chceme, aby boli matky informované, aby vedeli, čo potrat obnáša, poznali zdravotné aj psychické riziká. My ženám pomáhame, my ich neobmedzujeme.
Ďakujem.