Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Páni ministri, milé kolegyne, kolegovia, viete veľmi dobre, mnohí ma poznáte, že tento bod mi je veľmi blízky, pretože som športovcom telom aj dušou a bojujeme o túto novelu a o tento zákon o troch hodinách telesnej výchovy doslova už nie niekoľko dní a týždňov a mesiacov, ale už to môžme rátať na roky. A začnem na začiatok asi takým malým príbehom.
Ja keď som išiel nastúpiť do prvej triedy základnej školy a prišiel som na ten školský dvor v prvý školský deň, tak som tam videl množstvo, množstvo detí, ktoré boli nastúpené v radoch, bol tam prvý rad, druhý, tretí, štrnásty, pätnásty, a až potom som vlastne zistil, že tých šestnásť radov znamená, že nás bolo šestnásť prvých tried. Ja som bol 1.N, za mnou bola ešte 1.O a 1.P, to znamená takmer 500 prvákov v jednej z bystrických škôl. Koľko si myslíte, že sme mali vtedy hodín telesnej výchovy? Boli tri. Boli tri hodiny telesnej výchovy a len 500 prvákov nás tam bolo v jednej škole. Si myslíte, že sme vždy mali voľnú telocvičňu každá jedna trieda? No nie. Keď sme ju nemali voľnú, išli sme von na škvarové ihrisko, v zime sa šli korčuľovať, v lete na dlhú prechádzku alebo vonku hrať futbal a volejbal. Ale tri hodiny telesnej výchovy sme mali aj v prvom ročníku, aj v druhom, aj v treťom, aj v siedmom, aj v ôsmom. A to isté potom aj na strednej škole. Týmto chcem len povedať a dať takú odpoveď neprajníkom alebo možno tým, ktorí sa vyhovárajú, že na to nemáme vytvorené dnes podmienky, že vtedy tie podmienky boli ešte horšie.
Dnes sme, alebo do dnešného dňa sme zrekonštruovali desiatky možno stovky tých telocviční, pribudli školské areály a tie podmienky sú oveľa lepšie teraz, keď sú dve hodiny telesnej výchovy, ako pred tými tridsiatimi, štyridsiatimi rokmi, keď boli tri hodiny telesnej výchovy. A nehovoriac o tom, že vtedy bolo žiakov v jednotlivých školách možno dva až trikrát viac, ako je teraz. A nie možno teda, ale, ale určite podľa dostupných štatistík. Takže argument ten, že nemáme na to vytvorené podmienky, je podľa mňa, keď budem slušný, úplne nezmyselný a myslím, že hovoria vtedy len tí, keď hľadáme spôsob, ako sa to nedá a nie, ako sa to dá. A toto je taký možno najlepší príklad a odpoveď na to všetko.
Druhý argument, ktorý sa často používa poslednú dobu, je ten, že na to nebudú školy pripravené, alebo že je to narýchlo. Tak tu sa musím aj ja zasmiať, lebo keď sme nastupovali do Národnej rady, doteraz si to pamätám, pred viac ako tromi rokmi, tak už vtedy moja prvá veta na výbore bola, že jeden z hlavných cieľov a čo si najviac želám, je to, aby sme zaviedli tri hodiny telesnej výchovy. Už pred dvomi rokmi výbor pre vzdelávanie, mládež a šport prijal uznesenie, kde sme zaviazali ministerstvo školstva, aby zmenil rámcový učebný plán tak, aby boli tri hodiny telesnej výchovy na základných a stredných školách. Pred dvomi rokmi. Pred rokom sme to zopakovali znovu a tu chcem pripomenúť, že nielen koaliční poslanci, ale aj všetci opoziční vo výbore to podporili. Nehovoriac o tom, že už v marci, alebo február, marec tohto roku sme tento zákon schválili v prvom čítaní. Takže tiež nejaký argument na to, že je to narýchlo, podľa mňa nie je správny a tiež nechcem, aby sme hľadali spôsob, ako sa to nedá, ale, ale to, ako sa to dá.
Áno, možno niektoré školy, niektorí učitelia budú mať s tým malý problém, ale to prináša asi každá jedna zmena. Že verím, že to naozaj všetci zvládnu, ja som sám hovoril s niekoľkými nielen učiteľmi, riaditeľmi škôl, telocvikármi a každý na konci toho rozhovoru povedal, že ak to treba niekedy urobiť, tak to treba urobiť teraz, lebo už to nespravíme nikdy.
A mňa vôbec mrzí, že tu prechádza takáto debata, že prichádza debata o tom, a polemika, či vôbec treba tri hodiny telesnej výchovy. Veď čo je viac ako život a zdravie našich detí? Pozrite sa, ako je to v okolitých krajinách. V Rakúsku od septembra budú namiesto troch hodín telesnej výchovy na základných školách päť. V Poľsku sú to štyri. V Maďarsku tiež päť. A my sa tu bavíme vôbec o tom, či je správne zaviesť tri hodiny telesnej výchovy? Prinavrátiť alebo akým spôsobom? My sme bola jediná krajina v Európskej únii, ktorá po roku 2007, kedy rezolúcia Európskeho parlamentu nariadila členským štátom, aby zaviedli minimálne tri hodiny telesnej výchovy, ktorá to spravila opačne, že sme od roku 2008 znížili z troch hodín na dve. Jediní v Európe. Hádam vám nemusím pripomínať, čo to znamená, že keď je väčší pohyb na školách, majú deti viac športového pohybu, že to má ne... neb.. že to má veľmi dobré výsledky aj na iné učebné plány a iné, iné, iné predmety v tých školách. A to nie je môj výmysel, to je štatistika, to sú vedecké výskumy, ktoré to dokazujú, že deti v školách a v krajinách, kde majú viac pohybu, tak majú lepšie študijné výsledky aj v ostatných predmetoch.
Tretím takým argumentom, ktorý sa tu, ktoré tu v pléne bolo, použitý, bol ten, že, aby sme si to zhrnuli, prvé teda tie podmienky, druhý ten čas a tretí, že niektoré školy nemajú prístup k tým telocvičniam. Áno, súhlasím, niektoré deti nemajú prístup k telocvičniam, je ich presne 12 % v rámci Slovenska a preto to riešime pozmeňujúcim návrhom spolu s predkladateľom, kde hovoríme, že tie školy, kde nemajú prístup k telocvični, tak tento zákon alebo táto novela bude mať odklad o dva roky od roku 2005. Čiže vychádzame v ústrety aj tým, ktorí naozaj na to podmienky nemajú. Aj keď si myslím, že ten, kto chce si nájsť podmienky, tak si ich nájde, lebo kto nemá voľnú telocvičňu alebo voľný vonkajší areál, tak môže ísť vonku, môže ísť s tými deťmi na prechádzku a dá sa to vyriešiť. Je to všetko o ľuďoch, o tých učiteľoch, o tých zriaďovateľoch a o samotných riaditeľoch.
Tu chcem povedať ešte dôležitú jednu vec a čo chcem poprosiť, vyzvať možno naozaj zriaďovateľov, riaditeľov škôl, učiteľov, aby keď sa budú zavádzať tri hodiny telesnej výchovy, aby neboli zavedené - každá jedna hodina v rôznych troch dňoch, ale aby to urobili tak, ako sme to mali my. To znamená, aby bola jedna dvojhodinovka plus ďalšia hodina. Prečo to hovorím? No jednoducho preto, že dvojhodinovkou dosiahneme to, že síce zvýšime len o 50 % počet telesnej výchovy hodín z dvoch na tri, ale keď spravíme dvojhodinovku, tak zdvojnásobíme, teda o 100 % zvýšime počet minút telesnej a športovej výchovy na tých školách. Jednoducho preto, že tam nebude prestoj, že tam nebude prestávka, že tam nebude čas na prezliekanie, že tam spojíme prestávku a vznikne nám takmer dvojhodinový čas, kedy môžu ísť deti von, kedy môžu ísť v zime na korčuľkoch, kedy môžu ísť, ja neviem, na dlhšiu prechádzku, keď nie je voľná telocvičňa, môžu ísť hrať vonku futbal, volejbal a každý podľa, samozrejme, svojich možností, na plaváreň napríklad, u nás v Banskej Bystrici často to využívajú.
A poviem jeden ešte pekný príklad. V zime napríklad sme boli, bola tiež spojená dvojhodinovka v jednej základnej škole a išli deti bežkovať, išli deti bežkovať okolo jazera a tí čo nemohli, tak sa korčuľovali. Takto si to predstavujem a takto sa to dá. Všetko je to len o ľuďoch. Tak prosím všetkých, nehľadajme spôsob naozaj, ako sa to nedá, ale ako sa to dá. A mňa veľmi mrzí, že tu vôbec musíme my predkladať poslanci takýto návrh o troch hodinách telesnej výchovy, pretože to si treba povedať na rovinu, dva alebo tri roky to ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu brzdilo a ich jednotliví predstavitelia, či to bol pán minister alebo štátny tajomník, alebo dokonca úradníci, ktorí tam sedeli a ktorí povedali, že len cez našu mŕtvolu schválime tri hodiny telesnej výchovy. Nie je toto choré, že tu ide jeden človek rozhodovať o tom, či budeme mať zdravšie deti? Veď nieže tento zákon nestojí štátny rozpočet ani jedno jediné euro, my vlastne prinesieme do štátneho rozpočtu peniaze tým, že budeme mať zdravšie deti. Veď pomôžeme celému zdravotníctvu. Vy to nechcete, tí, ktorí o tom pochybujete?
V prvom čítaní podporilo tento zákon 111 poslancov. Symbolicky tri jednotky ako tri hodiny a, samozrejme, s výnimkou kolegov z SaS, ktorí, ma veľmi mrzí, že tu nesedí teraz ani jeden, veľmi ma to mrzí. (Reakcia z pléna.) Bodaj by, bodaj by športovali, ako hovorí pán kolega. Ale myslím si, že to tak nie je. A to sú presne oni, ktorí sú typickým príkladom toho, ako každú jednu vec sa snažia zhodiť pod stôl, ktorá môže pomôcť a už neviem, čo môže byť dôležitejšie ako zdravie, zdravie našich detí. A tie nezmyselné argumenty, ktoré sme tu počúvali počas troch rokov, tak sme sa už nemohli na to pozerať a preto chcem poďakovať aj Karolovi, hlavnému spolupredkladateľovi spolu so mnou, že sme to museli zobrať do vlastných rúk a spraviť to ako poslanecký návrh. V dnešnej dobe pocovidovej sa ideme vôbec baviť a prehovárať niekoho, či je to potrebné? Čo sú všetci blbí v tých ostatných krajinách, keď majú štyri, päť hodín telesnej výchovy? A ja dúfam, že toto nebude posledné slovo, že v ďalších rokoch to nebudú tri, ale že to budú štyri, päť hodín telesnej výchovy a že sa to rozšíri aj na stredné školy, lebo to je veľmi podstatné. Nehovoriac o veľkej podpore všetkých, samozrejme, športových zväzov, športových osobností, Slovenského olympijského športového výboru. Ja som sám o tejto téme rozprával s viacerými prezidentami zväzov. Samozrejmé, že sú všetci nadšení. Ale nezabúdajme na tých, ktorých sa to hlavne týka, a to sú rodičia a deti. Takmer 90 % rodičov a detí chce minimálne tri hodiny telesnej výchovy. To vám tiež nestačí takýto argument? Pre 30 % detí je pohyb v škole počas vyučovania jediným ich športovým a telesným pohybom, jediným. Keď zavedieme tri hodiny, môžme prinavrátiť medziškolské súťaže. Veľmi dobre si všetci pamätáte, ktorí tu sedíte, keď ste chodili do základnej školy, tie turnaje medzi tými školami, či to bol volejbal, basketbal, alebo vybíjaná. Teraz sa to úplne stratilo. Ale prečo? No preto, že keď sú dve hodiny telesnej výchovy, štyridsaťpäť minút jedna hodina, z toho prezliekanie, možno tridsať, hovoríme o tridsiatich piatich minútach, tak sa to, samozrejme, spraviť nedá. A toto je tiež jedna z vecí, ktoré by bolo dobré obnoviť, súťaženie a samotný, samotný pohyb a zdravie.
Možno by sme sa o tejto téme ani nebavili, keby sme mali ministerstvo športu alebo ministerstvo športu a cestovného ruchu, tak ako je to v iných krajinách. My patríme medzi len tri-štyri krajiny v Európe, kde šport patrí pod školstvo alebo školstvo, vedu a výskum, kde ten šport je vždy na pokraji, na tretej, štvrtej koľaji, lebo športu, vedu, výsku... školstva, vedy, výskumu a športu. A to nemôže takto byť. Keď môžme mať samostatné ministerstvo kultúry, tak si myslím, že môžme mať aj samostatné ministerstvo športu a cestovného ruchu. Prečo? Jednoducho preto, že tam konečne môže byť niekto z vlády, ktorý príde na tú koaličnú radu alebo na vládu, buchne po tom stole a bude za ten šport bojovať. A nebudeme to musieť my tu poslanci predkladať tri hodiny telesnej výchovy, lebo tam bude niekto priamo na vláde, ktorý bude mať slovo. Nehovorím, samozrejme, o samotnom, o samotnej komunikácii so všetkými zväzmi. Všetci sú tomu naklonení. Nielen spomínaný Slovenský olympijský športový výbor, ale sami sme hovorili, či ja alebo predseda parlamentu Boris Kollár, keď sme boli na návšteve u nich. Aj s ostatnými, s ostatnými prezidentami. Ja osobne aj s Mirom Šatanom z hokejového zväzu, s Jánom Kováčikom z futbalového a s ďalšími. Vymenujem len napríklad futbal, volejbal, basketbal, hádzaná, kanoistika, biatlon, atletika. Všetci to, samozrejme, vítajú, nielen tri hodiny, ale aj samotné prípadné zavedenie ministerstva športu a cestovného ruchu, samozrejme až po prípadných ďalších voľbách a budem za to bojovať, aj naše hnutie určite, ak nám dajú ľudia dôveru, tak určite podporíme vytvorenie tohto ministerstva. Nieže to bude stáť ďalšie, ďalšie prostriedky. Samotná sekcia športu by sa zobrala z ministerstva školstva, samotná sekcia cestovného ruchu z ministerstva dopravy a mali by sme konečne samostatné ministerstvo športu a cestovného ruchu.
Mám štatistiky zo všetkých krajín Európskej únie, plus môžme hovoriť o Islande, Švajčiarsku alebo Nórsku. Nikde to tak nie je ako u nás, iba v Albánsku, myslím, na Malte a v Lotyšsku. Všade má ten šport väčšie postavenie. A to nehovorím o prostriedkoch, ktoré sa dávajú do športu v súvislosti alebo k podielu všetkých výdavkov štátu. U nás je to len necelých pol percenta. Priemer v Európskej únii je to, jedno percento výdavkov štátu ide na šport. V Maďarsku napríklad dva a pol percenta. Toto je ďalšia vec, ktorú proste musíme urobiť a musíme zmeniť. Nemôžeme mať potom zdravšie obyvateľstvo a hovoriť, že deti sú len na počítači, na tabletoch a že nemajú pohyb. Áno, nemajú. Začína sa to od toho útleho detstva, od toho prvého ročníku na tej základnej škole, aby mali k tomu vzťah, aby si vybudovali ten vzťah k športu a pomôže to, samozrejme, aj ostatným zväzom, lebo si oveľa ľahšie budú vedieť vybrať tie talentované deti, lebo budú mať na to čas. Nebudú mať na to len dve štyridsaťpäť minútové hodiny, z ktorých sa aj tak ešte pätnásť minút alebo desať minút prezlieka, ale budú tam mať aspoň tie tri hodiny. To znamená, s dvojhodinovkou budú mať oveľa väčší čas na to. Budú sa vedieť viac venovať tým všetkým športovým aktivitám. Veď si dobre pamätáte, keď ste vy chodili. Každý sme vedeli šplhať, každý sme vedeli spraviť kotúľ, každý sme vedeli hrať tie kolektívne športy. Teraz? Samozrejme česť výnimkám. Ale som presvedčený, že je to preto, lebo tých hodín je málo. A toto je prvý krok.
Keby bolo na mne, tak navrhnem pozmeňujúci návrh, aby to bolo štyri alebo päť hodín telesnej výchovy a plus aj na stredné školy. Čo môže byť ešte lepšie v tejto dobe, ako toto urobiť? A najkrajšie na tom je to, že to nestojí štát vlastne ani jedno jediné euro. A my nehovoríme, že to musí byť z disponibilných hodín. Nech si to ministerstvo školstva vyrieši, ako to bude najlepšie. Nech vyčlenení povedzme ďalšie milióny na to a nech to zaradí ako ďalšiu hodinu do rámcového učebného plánu. To nám je úplne jedno, ale nech to tam proste je. Myslím, že na to máme zhodu naozaj všetci.
Šport je fenomén, šport je niečo, čo spája ľudí ako nič iné na svete. Pozrite sa, čo to spravilo s našimi, s našimi ľuďmi alebo s naším obyvateľstvom, keď mali hokejisti úspechy, futbalisti, Peťo Sagan, Peťa Vlhová a ďalší, ako to vie spojiť národ. Tak ja dúfam, že aj tento zákon dokáže spojiť celú koalíciu-opozíciu, že nebudeme tu politikárčiť a že to naozaj úplne, najradšej by som si to želal, aby to úplne všetci schválili, lebo čo je viac ako život a zdravie našich detí.
Ďakujem.
