Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, máme tu poslanecký návrh zákona, ktorým sa mení zákon o prokuratúre a spôsob voľby a odvolávania generálneho prokurátora, a treba sa v prvom rade zamyslieť, že prečo práve poslanecký návrh.
Je to, ako povedali predkladatelia už niekoľkokrát, stručná právna úprava, ale táto stručná právna úprava má zásadný význam v rámci právneho poriadku v Slovenskej republike.
Pán poslanec Baránik povedal v svojom úvodnom slove, že právo, ak to teda nebudem citovať, ale parafrázovať, že, že právo poslancov legislatívnej teda iniciatívy je taká istá alebo rovnocenná s právom vlády, resp. možno ešte prednostná, čo áno, z ústavného systému to tak vyplýva. Na druhej strane, ak nová vláda a pani ministerka má byť garantom nejakých zmien v celom justičnom systéme, tak by sa predpokladalo, že práve ona bude tým nositeľom takýchto zásadných zmien, to je prvá poznámka.
Druhá poznámka je, že nesúhlasím úplne s tým, že proces legislatívny v rámci vládneho návrhu zákona a poslaneckého návrhu zákona sú totožné alebo rovnocenné. A nemyslím si to najmä preto, z hľadiska tohto procesu, pretože pri vládnych návrhoch zákona prebieha riadne pripomienkové konanie, kde všetky pripomienky, ktoré idú v rámci medzirezortného pripomienkového konania, či už z iných rezortov, alebo aj najmä od verejnosti, či už sú to rôzne petície, alebo sú to rôzne hromadné pripomienky, alebo aj pripomienky jednotlivcov, musia byť v rámci medzirezortného pripomienkového konania vyhodnotené a musí byť zdôvodnené, prečo tieto pripomienky boli alebo neboli prijaté, a musí byť aj zdôvodnené, keď sú odmietnuté, čo pri poslaneckých návrhoch zákonov takto, takto nie je.
Ak sa tu spomínala Benátska komisia ako poradný orgán Rady Európy, ktorá je garantom práva a demokracie, alebo teda ako poradný orgán, tak odporúčania tejto Benátskej komisie, osobitne pre výber generálneho prokurátora, hovoria o tom, že je dôležité, aby si metóda, metóda výberu generálneho prokurátora získala dôveru verejnosti a rešpekt sudcovského a právnického povolania ako takého. Dnes tu máme vyjadrenia pani ministerky spravodlivosti, máme tu vyjadrenia pani prezidentky, máme tu vyjadrenia rôznych mimovládnych organizácií, ak som správne zachytil aj VIA IURIS, aj napríklad Zastavme korupciu, ktorí nie sú úplne stotožnení s týmto návrhom zákona práve v tých bodoch, o ktorých tu dnes celý deň rokujeme.
Všetci cítime potrebu úpravy aj v tejto oblasti. A myslím si, že v rámci tohto zákona môžme súhlasiť, a už sme to niekoľkokrát deklarovali, s rozšírením okruhu navrhovateľov, tak ako to bolo aj v programovom vyhlásení vlády napísané, že môžme súhlasiť s verejným vypočutím kandidátov, veď verejné vypočutie kandidátov pri Ústavnom súde sme sami, strana SMER navrhovala, aj teda dostala do legislatívneho procesu v minulom volebnom období vo vzťahu k ústavným sudcom. Takže myslím si, že toto sú naozaj tie inštitúty, ktoré by mali pomôcť a mohli pomôcť vybrať naozaj toto najlepšieho kandidáta, a s týmto nemáme žiaden problém a toto sme ochotní kedykoľvek podporiť. S čím však nemôžme v žiadnom prípade súhlasiť, sú tie ďalšie navrhované úpravy, ktoré tu už boli spomenuté, ale ja ich možno sa budem snažiť odargumentovať z iného hľadiska.
Otvorenie účasti na voľbe osobám neprokurátorom. Prokuratúra má v právnom systéme Slovenskej republiky postavenie sui generis, teda osobitné postavenie a má nezávislý status od výkonnej moci a zodpovedá sa parlamentu. V ústavnom zakotvení Slovenskej republiky vystupujú orgány prokuratúry ako štátni žalobcovia, ktorí majú garantované nezávislé postavenie, pričom úrad prokuratúry je orgánom ochrany práva. Na rozdiel od iných ústavných modelov niektorých iných krajín, kde je úrad verejného žalobcu inkorporovaný do výkonnej moci a stáva sa tak skôr orgánom verejno-politickej moci, ako je to napríklad v Čechách, čo aj spomínal pán poslanec Baránik v svojom úvodnom slove, že tam je to v zásade celé k dispozícii vlády. Ale my tu máme iný právny systém, my tu máme iný právny systém z hľadiska prokuratúry. Nemáme tu štátne zastupiteľstvo, máme tu prokuratúru, ktorá má iné postavenie a mala by byť nezávislá od, či už výkonnej, zákonodarnej alebo súdnej moci.
V Slovenskej republike predstavuje prokuratúra samostatný štátny orgán mimo sústavy zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci či vôbec sústavy orgánov štátnej moci. Zodpovedá to aj tomu, ako je Ústava Slovenskej republiky začlenená, pardon, ako je prokuratúra začlenená do systému v rámci Ústavy Slovenskej republiky, kde má samostatnú ôsmu hlavu Ústavy Slovenskej republiky, je venovaná táto práve samotnej prokuratúre.
Teda podľa môjho názoru otvoriť pozíciu generálneho prokurátora pre nečlenov prokuratúry je v našom systéme práva nesystémovým riešením a ide o - podľa nášho názoru - účelové riešenie práve preto, aby sa generálny prokurátor stal podriadený úradujúcej výkonnej resp. vládnej moci.
Ja nebudem špekulovať o tom, že kto je alebo nie je vybraný kandidát vopred, ale práve tieto argumenty, ktoré som povedal, vzbudzujú podozrenie, že vládna koalícia už má vybraného kandidáta a že toto je naozaj len určité divadlo k tomu, aby, aby mohol byť zvolený.
Viackrát sme počuli o tom, o prirovnaní prokuratúry k Ústavnému súdu. Prokuratúra sa však nedá porovnávať s Ústavným súdom. Mohli by sme ju porovnať z hľadiska kreovania funkcie k Najvyššiemu súdu. A tu si viete predstaviť, že predsedom Najvyššieho súdu bude nesudca? A takto by som mohol pokračovať. Môže byť policajný prezident nepolicajt? A takto by sme mohli pokračovať ďalej. Teda znamená to, že chcete otvárať aj tieto ostatné inštitúcie takýmto spôsobom, aby tam mohol byť ktorýkoľvek právnik alebo iná osoba? Myslím si, že to nie je, nie je správna cesta.
Okrem toho prokuratúra je funkčný celok, kde fungujú vzťahy nadriadenosti a podriadenosti. Dosadiť na funkciu generálneho prokurátora akokoľvek odborne zdatného právnika, ktorý nemá skúsenosti s fungovaním prokuratúry, je podľa môjho názoru čistý hazard a neviem si predstaviť inú motiváciu, ako snahu dosadiť tam vopred vybraného kandidáta. Áno, je pravdou, že v niektorých krajinách aj Európskej únie môžu kandidovať aj osoby, ktorí, ktoré nie sú aktívnymi prokurátormi, ako hovoril v svojom príspevku pán podpredseda Grendel, akurát zabudol povedať, že ako to vyplýva aj zo štúdie, ktorú spomínal sám pán podpredseda, Parlamentného inštitútu, je 19, bolo skúmaných 28 krajín, z toho 19, v 19 je generálnym prokurátorom aktívny prokurátor a v ďalších troch krajinách to bol bývalý proku..., bývalý prokurátor. Čiže z 22, z 28 prípadov sledovaných krajín je vo funkcii generálneho prokurátora prokurátor. Čiže myslím si, že tieto čísla hovoria jasne. Otázkou je, že či máme, či nemáme dosť kvalifikovaných a bezúhonných a čestných prokurátorov z ktorých by sa dalo vyberať. Ďalšou otázkou, ktorá tu bola tiež už viackrát spomenutá, ale musím to aj ja povedať, je, že to v rozpore s programovým vyhlásením vlády. Okrem toho, čo povedala sama pani ministerka, akokoľvek som čítal to programové vyhlásenie vlády, tak z toho, čo je tam napísané sa nedá nijakým spôsobom odvodiť, že v programovom vyhlásení vlády na napísané, že sa bude rozširovať okruh kandidátov na generálneho prokurátora. Jednoznačne je tam napísané, že sa bude rozširovať okruh tých, ktorí budú navrhovať kandidátov. Ja neviem si predstaviť, ako niekto si môže toto prečítať inak. Je to tam napísané úplne jasne.
Okrem toho sama Benátska komisia takisto navrhuje, aby požadovaná kvalifikácia na generálneho prokurátora nebola nižšia než tá, ktorá sa požaduje na vymenovanie do vysokej súdnej funkcie, čiže mala by ta byť naozaj paralela taká, ako je s Najvyšším súdom. Čiže to je ten prvý dôvod.
Druhý dôvod, pre ktorý nemôžme súhlasiť s týmto návrhom sú dôvody na odvolanie generálneho prokurátora. Tieto ustanovenia, že funkciu prestal vykonávať riadne, čestne, nezávisle a nestranne, sú naozaj tak vágne a subjektívne dôvody, ktoré sa dajú prispôsobiť akokoľvek, že predstavujú obrovské riziko zneužitia politickej moci voči generálnemu prokurátorovi. Ja nehovorím, že budú zneužité alebo že to bude za týmto účelom, ale vytvárajú možnosti. A my by sme mali právnu úpravu prijímať tak, aby sa nedali vôbec takéto možnosti pripustiť.
Čiže myslím si, že toto ustanovenie naozaj charakterizuje to, čo tu viackrát bolo povedané, že ide o politizáciu samotnej prokuratúry, pretože ak má mať výkonná moc priamo takýto vplyv a zákonodarná moc na generálneho prokurátora, tak to naozaj nie je vhodné riešenie. Inými slovami, ak generálny prokurátor nebude poslúchať vládnu moc, tak sa subjektívne na základe takéhoto vágneho dôvodu môže navrhnúť jeho odvolanie.
Štvrtý bod, ktorý nám na tejto novele vadí, je čl. 2 bod 2. Odcitujem, je to krátke ustanovenie: V § 115 ods. 2 sa vypúšťa slovo "tajná". (Reakcie z pléna.) Ide o neprípustný prílepok, ktorý ste, ktorý ste sami kritizovali v predchádzajúcom volebnom období a takisto aj v tomto volebnom období, ktorá sa vôbec netýka prokuratúry ani zákona o prokuratúre, ale týka sa ustanovenia rokovacieho poriadku, ktoré upravuje opakovanú voľbu sudcov Ústavného súdu. Vôbec sa netýka prokuratúry. Ja chápem, že sa v minulom volebnom období, keď sa novelizoval rokovací poriadok, stala chyba a že toto ustanovenie tam omylom zostalo, keď sa menila priamo z rokovacieho poriadku tajná voľba na verejnú, ale je otázka, že keď sami kritizujete prílepky v zákonoch, prečo práve v tomto zákone sa tento prílepok nachádza. Ale teda bez ohľadu na to v rokovacom poriadku je všeobecne zavedená verejná voľba.
Verejnosť alebo tajnosť voľby v personálnych otázkach je principiálna otázka. Tajná voľba v personálnych otázkach má svoj obrovský význam a je výsledkom demokratizácie spoločnosti, a nielen vo vzťahu k generálnemu prokurátorovi alebo ústavných sudcom, ale vo vzťahu všeobecne k akýmkoľvek verejným funkciám. Ja som o tejto téme už raz tu v parlamente hovoril pred niekoľkými rokmi, ale asi je načase to zopakovať. Tajnosť hlasovania rovnako ako všeobecnosť, rovnosť a priamosť volebného práva sa nielen v našej ústavnej teórie a praxi považujú za základné demokratické princípy volieb.
Priamo ústava vo svojich ustanoveniach niektorých priamo stanovuje, že volebné právo sa v uvedených prípadoch vykoná tajným hlasovaním. Tajné hlasovanie je nevyhnutnou zárukou pocitu istoty voliča, že bude môcť byť slobodným pri voľbách a aj po voľbách. Má voličovi zabezpečiť nielen to, že ho pri volebnom akte nebude nikto nijakým spôsobom ovplyvňovať, a súčasne, že nikto nezisťuje ako volil. Sloboda volieb by bola vylúčená v prípade, ak by mal volič potenciálny strach z následkov svojho volebného rozhodnutia, a to bez ohľadu na to o aké voľby ide, či ide o voľby do Národnej rady, alebo niektorého z verejných funkcionárov aj volebných tu parlamentom.
My tu nemáme, s tým nemôžem súhlasiť s pánom poslancom Dostálom, my tu nemáme imperatívny mandát, aby sa poslanci priamo zodpovedali svojim voličom, zodpovedajú sa až vo voľbách, preto tento argument nemôžem akceptovať. Tajnosť hlasovania je dôležitý ústavný princíp, pričom účelom tohto princípu, ktorý je pojmovým znakom slobodných volieb je umožniť každému voličovi, aby len v súlade s vlastným presvedčením dal hlas tomu kandidátovi, ktorého chce naozaj voliť, a zároveň aby o jeho voľbe nemal bez vôle voliča nikto vedomosť. Pojem slobody volieb treba vykladať materiálne, a nie iba formálne. O slobodné voľby ide vtedy, keď na voličov nie je vytvorený žiadny nátlak nútiaci ich hlasovať pre niektorý zo subjektov. Voliči musia mať slobodu už pri vytváraní svojich postojov, a to nezávisle bez použitia násilia či hrozby násilia, donútenia, navádzania či manipulatívneho ovplyvnenia akéhokoľvek druhu.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, toto sú atribúty, ktoré skonštatoval aj Ústavný súd vo svojich viacerých rozhodnutiach a nálezoch. Treba povedať, že inštitút tajnej voľby má v podmienkach Slovenskej republiky okrem právneho tiež aj historický, ba politický aspekt, ktorý taktiež nie je úplne bez významu.
Aj historické súvislosti môžu byť dôvodom na zavedenie dodržiavania ochrany takých volebných praktík, ktoré majú chrániť integritu demokratického procesu. Verejný funkcionár by totižto mohol aj zneužiť svoje poznatky z verejných volieb o tom, kto hlasoval za jeho zvolenie a kto proti. A opačne by bol aj novozvolený verejný funkcionár chránený pred tými, ktorí by chceli uňho profitovať z toho, že za neho hlasovali.
Ústavný súd v jednom z svojich nálezov konštatoval, že inštitút tajnej voľby má prinajmenej rovnako dobré demokratické korene ako inštitút verejnej voľby a proti demokratickej správe vecí verejných bol v dejinách zneužívaný skôr ten druhý, teda verejná voľba. Čiže dajme si na misky váh argumenty za verejnú voľbu, argumenty proti verejnej voľbe a argumenty za tajnú voľbu a argumenty proti tajnej voľbe. Keď si na tieto misky váh položíme naozaj argumenty, tak za verejné hlasovanie je tu len jeden jediný a to je verejná kontrola.
Naopak, argumenty proti verejnej voľbe hovoria o riziku zneužitia poznatkov z verejných volieb o tom, kto hlasoval za zvolenie kandidáta a kto proti, a takisto riziko, že novozvolený funkcionár, resp. osoba, ktorá bola zvolená, je vydierateľný tými, ktorí by chceli uňho profitovať z toho, že zaňho verejne hlasovali. Na druhej strane argumenty za tajné hlasovanie je úplne slobodný výkon volebného práva bez hrozby následného postihu na profesnej úrovni za dané hlasovanie, riziko zastrašovania je minimalizované tým, že ani ten, kto chce zastrašovať, nemá istotu v tom, že volič zahlasuje podľa predstáv toho, kto je volený.
A preto si myslím, že všeobecne, a to sa nevzťahuje len ku generálnemu prokurátorovi, ale v akýchkoľvek personálnych otázkach, a to bez ohľadu na to, o koho ide, by sa malo voliť tajne.
Ďakujem pekne.
