Videokanál klubu

Ďakujem pekne za slovo.
Vážený pán Žiak, vy ste tak zaujímavo začali svoje vystúpenie v rozprave, keď ste sám sebe poďakovali a ste povedali, že ďakujete, že môžte vystúpiť pri tomto nezmyselnom návrhu zákona. Tak ja sa vás chcem spýtať: Čo bolo na tomto návrhu zákona nezmyselné? Čo bolo na tomto návrhu zákona zlé? Chceme teda povedať, že ten mníchovský diktát 29. - 30. septembra ´38 sa neudial? Chceme teda zmazať z histórie a z minulosti to, že nás v tom čase naši spojenci nehodili cez palubu? Chceme hádam poprieť to, že Chamberlain, Daladier, Mussolini a Hitler sa nestretli, že nepodpísali zmluvu o spolupráci? Čo na tomto návrhu zákona bolo zlé a je zlé? My rozprávame o historickej udalosti, ktorá sa stala, ktorá vstúpila do histórie v tom čase Československa, v tom čase československého národa, a chceme si uctiť toto tu pamätným dňom. Čo na tom bolo zlé?
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Žiak je veľkou hanbou tohto parlamentu a mám pocit, že keby hlúposť nadnášala, tak sa tu vznáša ako Sulíkov balónik. To je tak niečo neuveriteľné, čo tento človek natliachal. On konečne objavil knihu, prvú v živote! Našiel v schránke príručku krajnej pravice a on ako liberál teraz tieto krajne pravicové nezmysly tu replikuje a číta nám to v parlamente. To ste už niekedy počuli?
Nabudúce mu dohodíme do schránky nejaký letáčik od nejakej neonacistickej strany, tak on tu bude citovať Hitlera? Lebo toto bola úplne typická neonacistická propaganda, čo tu teraz predviedol pán liberál, liberál Žiak. Ako podľa neho bol Hitler presvedčený boľševik, a preto v Mein Kampfe asi 50-krát napísal, že jeho najväčším nepriateľom je židoboľševizmus. Áno, to dáva perfektnú logiku! A ešte perfektnejšiu logiku dáva, že Adolf Hitler ako prvého, koho poslal do koncentračného tábora, boli nemeckí komunisti na čele s ErnstomThalmannom. A viete, ako dopadol tento jeho akože kamarát, komunista Thalmann? Od roku ´33 do roku, Thälmann, od roku ´33 do roku ´45? Sedel na samotke. Na samotke, si to predstavte. Na samotke v base v koncentračnom tábore, potom ho vytiahli a zastrelili. Toto je ten veľký kamarát komunista Thälmann s Adolfom Hitlerom. Toto tu, toto tu trieska tento človek Žiak, absolútne neznalý histórie. Absolútne neznalý ničoho.
Ja sa hanbím, mám pocit obrovskej prenesenej hanby a je to veľká urážka aj všetkých tých miliónov komunistov, ktorí bojovali a padli v boji proti fašizmu, v boji proti Hitlerovi. Takto urážať! Dokonca mnohých našich starých rodičov, ktorí verili, že musia poraziť fašizmus.
Preboha, človeče, spamätajte sa a opakujem, učte sa, učte sa, učte sa, ale myslím si, že taký človek bez morálky, aj keby teraz prečítal hneď všetky knihy sveta, nikdy lepší nebude. Vy ste jedno obyčajné, číre zlo.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
No, vypočuli sme si čosi, rozbiť okno a ujsť, aby som to teda povedal slušne a dalo by sa to povedať oveľa neslušnejšie. Proste toto je ako, tento ľudský hyenizmus sa asi ťažko dá komentovať. Ale aj tak by som sa spýtal tohto pána pseudoposlanca, že či naozaj si myslí, ja by som sa vrátil k tomu meritu veci, ako vy ste povedali, pán podpredseda, že teda vráťme sa k meritu veci, lebo o tom tu z úst tohto pána nepadlo ani slovo. Prečo skutočne si tento pán myslí, že tento deň, ktorý chceme spraviť pamätným a významným dňom, nie je pamätným a významným, keď mnoho iných dní, menej významnejších sú teda pamätné dni? Toto je predsa jedna historická križovatka z hľadiska minulosti Slovenska a Československa. Jedna historická križovatka. Na nej sa predsa rozhodlo bez toho, aby o tom v tej budúcnosti niekto vedel, čo sa bude diať ďalších 20, 30, 50 rokov. Preto je tento deň takým významným, preto by sme si ho mali pripomínať, a preto by si ho mali pripomínať hlavne historici, ktorí, samozrejme, majú na všetko úplne iné zdôvodnenia, ktoré sú podložené aj nejakými inými vedomosťami, ktoré my v tejto chvíli asi ťažko máme. Ale je to v každom prípade deň, o ktorom treba hovoriť, ktorý si treba pripomínať, ktorý treba vysvetľovať, zdôvodňovať a vlastne isté fakty hlavne objasňovať, o ktorých možno dnes vôbec nevieme. A preto je to deň, ktorý si máme všetci zapamätať v mene tých ďalších generácií, čo prídu po nás.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Je veľká škoda, že pán poslanec Žiak odišiel, lebo jeho vystúpenie presne malo začať tým, že sa mal ospravedlniť pánovi poslancovi Blahovi, akým nechutným spôsobom spomínal jeho nebohého otca. V posledných dňoch sme svedkami, ako je pranierovaný iný opozičný poslanec za jeho vyjadrenie na Facebooku smerom k dcére pani prezidentky a likviduje ho celá spoločnosť. A to, čo dorobil pán Žiak na septembrovej schôdzi smerom k pánovi poslancovi Blahovi, tak dnes presne malo byť to memento, kedy mal vystúpiť a sa mu mal ľudsky ospravedlniť, pretože spomenúť nebohého otca v Národnej rade, ktorá nemala ale nič a nič spoločné s tým vystúpením pred, tak je jedno veľké chrapúnstvo. A je mi veľmi ľúto, že toto, čo teraz on spravil, akým spôsobom sa zachoval tým, že odišiel, to je presne charakteristika toho pána poslanca, akým spôsobom sa správa, akým spôsobom sa vyjadruje a akým spôsobom vie reagovať, resp. nevie reagovať. A je to fakt jedna veľká hanba, to, čo teraz predviedol.

Ďakujem pekne. Do poslednej chvíle som od koaličných poslancov čakal, že sa dostanú k tej hlavnej myšlienke, že za druhú svetovú vojnu predsa môže Robert Fico. Ale dozvedeli sme sa, že za druhú svetovú vojnu môže ruský národ, to muselo prísť.
Pán Žiak z SaS, on obhajoval Mníchovskú dohodu. To sa tu ešte nestalo. To myslím, že naposledy dával Šaňo Mach. Toto bol historický okamih. Liberálny poslanec SaS obhajoval mníchovskú zradu a s argumentom, že čo už teda tí lídri na Západe mali robiť, keď už museli v roku ´38 vedieť, oni mali predtuchu, že Rusi spáchajú Katyň v roku 1940, a oni už vedeli dopredu, že Rusi sa dohodnú s Hitlerom v pakte o rok neskôr. Oni to už dopredu vedeli! Oni mali Sibyly medzi sebou a na základe toho teda urobili tento mníchovský diktát. (Povedané s pobavením.) To je tak niečo neuveriteľne hlúpe a primitívne, čo tu predvádzajú títo ľudia. Ja sa hanbím a mám taký pocit prenesenej hanby ako človek, ktorý teda napísal niekoľko kníh o politológii a histórii, že to sa naozaj len tak nezažije.
Pán Krúpa tu dokonca spomínal, že ruská zrada v roku 1848 a ´49 a najväčší zradca bol Ľudovít Štúr, že, ktorý potom obhajoval Rusko v Slovanstve a svet budúcnosti? A najväčší zradca bol Francisci a Daxner, ktorí bojovali po boku Rusov proti Maďarom. To sú najväčší zradcovia národa. To sme sa dozvedeli od drahých liberálnych kolegov. To je už neuveriteľné, jak dokážu šlapať nielen proti, voči ruskému národu, ale ešte aj voči našim národným buditeľom. To je šialené.
A prepáčte, ten pán, neviem, zabudol som meno, ktorý tu hovoril o Rimavskej Sobote. No my, áno, pán kolega, my budeme ďalej vyzývať to Slovensko dole, to Slovensko, tých bežných pracujúcich ľudí, aby povstalo proti vám hore, aby povstalo proti vám papalášom z vládnej koalície, voči bande primitívov a aby vás dali dole. A to budeme robiť neustále.
Páni kolegovia, prosím, učiť sa, učiť sa, učiť sa!
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne.
Kolegyne, kolegovia, bez ohľadu na naše stranícke tričká a naše ideologické presvedčenie myslím si, že jednou zo snáh nás všetkých by malo byť pripomínať si nielen slávne udalosti našich dejín, o ktoré sa vieme oprieť a na ktoré môžeme byť stále hrdí, ale pripomínať si aj udalosti, na ktoré hrdí byť nemôžeme. Mníchovský diktát bol jednou z najhorších udalostí našich dejín, ktoré treba pripomínať, na ktoré treba upozorňovať najmä preto, aby sme sa z nej poučili nielen my, Slováci a Česi, ktorých sa najviac dotkol, ale aj aby sme ich pripomínali aj takouto formou aj ostatným národom, aby sa z nich stále mohli poučovať aj oni. Ak by sa svetové mocnosti v roku 1938 rozhodli, že sa postavia nemeckej fašistickej ideológii už vtedy, mohlo sa predísť tragédii, ktorou druhá svetová vojna rozhodne bola. Nemali by sme preto na to nikdy zabudnúť a aj preto je opodstatnené pripomínať si túto udalosť aj trebárs touto formou, ktorú predkladáme, teda aj formou pamätného dňa.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
V prvom rade, kolegovia poniektorí, prestaňte čítať tie blbosti, čo vám posielajú z tej matocentrály, lebo ťažko sa to skutočne počúva.
A ja by som sa rád vrátil k meritu veci, o čom je tento návrh zákona, resp. všetko to, o čom sa tuná bavíme. V prvom rade bavme sa o tomto dni z hľadiska slovenskej, respektíve československej histórie. Tak bol významný alebo nebol významný, prepánajána? Bez tohto dňa ako by vyzeralo, ako by vyzerala história Slovenska a Československa naďalej? Bol by protektorát? Bol by Slovenský štát? Bola by celá tá história, všetko to, čo sa potom udialo v rámci druhej svetovej vojny, keby nebol tento deň, ktorý tak významne ovplyvnil všetko to, čo sa po tomto dni dialo na území Slovenska a Česka? Veď o tomto sa bavme. Bol to významný deň pre Slovensko? No ja si myslím, že v každom prípade áno. Keď bol významný deň 21. august, no tak sa bavme aj o tomto dni ako o významnom dni, ktorý ovplyvnil dejiny Slovenska v absolútnej miere a v absolútnej budúcnosti jeho vtedy, o ktorej sme ani nemohli tušiť, resp. naši otcovia, resp. dedovia.
Tak, prosím vás pekne, prestaňte tu hovoriť tieto blbosti a zamyslite sa nad tým, že či je to významný deň, alebo nie je to významný deň aj z hľadiska toho dneška, ktorý tu dnes žijeme. To je to najdôležitejšie, nie tie ostatné blbosti a krivenia histórie.

Vážené dámy, vážení páni, pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte iba niekoľko stručných slov k tejto veľmi významnej historickej téme, ktorá sa, žiaľ, stala traumou pre celý národ, pre tak slovenský, ako aj český národ, ale dovoľte začať najskôr historickým svetovým kontextom.
Už pred niekoľkými mesiacmi či rokmi sme zachytili z Európskeho parlamentu veľkú, búrlivú diskusiu o tom, kto začal svetovú vojnu, druhú svetovú vojnu, a dokonca sme sa dozvedeli úplne kontraintuitívne a až by som povedal smiešne stanovisko niektorých západných, najmä liberálnych poslancov, že vraj druhú svetovú vojnu začal sovietsky národ alebo Sovietsky zväz, alebo ruský národ. To je taký bohapustý nezmysel a taký výsmech tým všetkým hrdinom, ktorí nás zachránili v druhej svetovej vojne, ktorí pochádzali zo Sovietskeho zväzu, že naozaj na Slovensku to vzbudilo veľkú mieru pohoršenia a myslím si, že každý, kto zahlasoval za takúto historickú lož, sa môže hanbiť.
Ja vám poviem, kedy začala v skutočnosti druhá svetová vojna. Ona začala oficiálne 1. septembra 1939, poznáme to z učebníc, lebo tam už došlo naozaj k tomu, že Hitler zaútočil armádou, ale on predsa oberal o územia demokratické štáty aj predtým a začalo to 30. septembra 1938 počas mníchovskej zrady. Takže keď sa pýtame, kto začal druhú svetovú vojnu, no áno, bolo to Nemecko, ale spoločne s Talianskom, Francúzskom a Veľkou Britániou, spoločne s demokratickými mocnosťami, spoločne s našimi spojencami, lebo Francúzsko bolo náš oficiálny spojenec.
Čiže prvá veľmi dôležitá udalosť alebo prvý veľmi dôležitý zmysel toho celého, čo dneska pripravujeme, aby sme mali mníchovskú zradu ako pamätný deň, aby sme ju mali ako memento pre budúce generácie, je uvedomiť si, že v skutočnosti druhá svetová vojna začala už v roku 1938, a to likvidáciou Československa, likvidáciou našej štátnosti.
Druhá veľmi dôležitá skutočnosť je naša vlastná národná trauma, a tu je zase niečo, čo už naznačil predseda strany SMER Robert Fico ako predkladateľ. Ono to, čo bolo zlikvidované, nebolo len Československo, bola zlikvidovaná demokracia. Boli zlikvidované základné demokratické alebo, keď chcete, liberálnodemokratické hodnoty, ktorých bolo nositeľom Československo ako jediné a osamotené v strednej Európe, ako naznačoval pán predseda, však my sme boli jedna z najrozvinutejších demokracií na svete, jedna z desiatich najbohatších krajín, jedna z najprosperujúcejších krajín a jedna z najvyspelejších krajín, a takýmto spôsobom nás zničili.
A opakujem, veľa sa hovorí, že zničil nás Hitler a Mussolini. No áno, tých sme už všetci odsúdili, ale neboli v tom sami. Zničili nás tak fašistické, resp. nacistické štáty, ako aj demokratické štáty, ako aj Británia a Francúzsko. Viete, tu sa tak vytvára taká ilúzia, že čo by sa stalo, keby sa vtedy Československo bránilo, a pán predseda to naznačil. No, ja vám poviem, čo by sa stalo. Nielenže by sa proti nám postavili Nemci a Taliani, ale na základe tejto zmluvy by nás museli ísť rozprášiť aj Briti a Francúzi ako po boku Hitlera, ako spojenci, veď na tom sa dohodli, a Československo by bolo to trucovité, zlé, ktoré nerešpektuje Mníchovskú dohodu, takže my by sme tu nemali okupantov iba z Nemecka a Talianska, ale aj z demokratického Francúzska a Veľkej Británie. Toto si uvedomme. My sme stáli proti všetkému, proti celému svetu, celý svet nás v tej chvíli vtedajší zradil. S výnimkou jednej veľmoci, a to bolo už povedané, s výnimkou Sovietskeho zväzu. Ten veľmi tvrdo protestoval na pôde Spojených národov. Veľmi tvrdo protestoval proti tejto mníchovskej zrade.
Dneska sa tu vytvára ilúzia, že za všetko môže zlé Rusko, najhorší je Sovietsky zväz a tak ďalej, a preberáme dokonca rétoriku nemeckých nacistov, ktorí tu hovorili o židoboľševikoch, o tom, ako treba zničiť Rusov, ako treba zničiť Slovanov. Toto sa tu dneska podsúva mladým generáciám. No ale presný opak je pravdou. Historickou pravdou je, že Sovietsky zväz stál na našej strane počas mníchovskej zrady, a zároveň historickou pravdou je, že to bol Sovietsky zväz, ktorý nás oslobodil, že my musíme byť vďační ruskému národu za slobodu v roku 1945.
A ja sa, viete, veľmi čudujem, že tento návrh zákona, aby bol 30. september pamätný deň ako Deň mníchovskej zrady, že vôbec má niekto potrebu nepodporiť. Už minulý rok nám to tu kolegovia z koalície zarezali, ale povedzte mi, preboha, prečo? Tak ste antifašisti alebo nie ste? Ak ste antifašisti, tak prečo nezahlasujete za niečo, čo vymyslel Hitler? Však vy musíte byť proti Hitlerovi. Alebo teda sa zamyslite nad sebou, že aká je miera vášho antifašizmu, pokiaľ nechcete, aby bola mníchovská zrada pamätným dňom. Ale ja sa pýtam ešte ďalej. Ak ste dneska centristické demokratické strany a k tomu sa určite veľmi radi hlásite, tak ja vám poviem, čo sa stalo s centristickými demokratickými stranami v Československu v roku 1938 po 30. septembri. Ich to kompletne duševne zničilo, kompletne ich to duševne zničilo.
Keď si pozriete vývoj v našom priestore z hľadiska politického myslenia, odporúčam Oxfordské dejiny politického myslenia v strednej Európe, tam sú úžasné pasáže o tom, čo to znamenal mníchovský diktát pre liberálov, v tom čase Agrárnu stranu. Jak sa celá okamžite vyklonila doprava, ako prestala veriť v demokraciu, ako prestala veriť v Západ, ako prestala veriť v to, že niekedy dôjdu spojenci zachraňovať. V to, ako prestala veriť vo všetky hodnoty, v ktoré dovtedy verila. Prestala byť pilierom tej demokracie a toho centrizmu, o ktorom neustále hovoríte, a do popredia sa dostali extrémy. Pravé krídlo Agrárnej strany kompletne ovládlo stranu a Československo išlo absolútne do autoritárskeho a polofašistického režimu, ktorý sa neskôr rozvinul do spôsobu, aký poznáte z histórie, aký bol naznačený, a Slovenský štát vznikol na veľmi krajne, by som povedal, pravicových základoch. Čiže toto je dôsledok Mníchova.
Jeden z autorov, ktorý bol pôvodne takisto skôr centristický a stal sa z neho potom kovaný fašista a kolaborant, pán Karel Lažnovský to nazval "to bolo dejetřesení". Krásna slovná hračka na zemetrasenie, dejetřesení. To bol taký míľnik, to bola taká trauma, to bola taká udalosť, ktorá zasiahla celé generácie a do dneska nás sprevádza. Prečo to nepripomínať, prečo nepripomínať historický fakt, že to bol Západ, ktorý zradil, a že to bol Sovietsky zväz, ktorý nás oslobodil. Že zo západu prišla vojna a že z východu prišiel mier. Taká je historická pravda.
Dovoľte už len poslednú poznámku. Viete, keď sa hovorí o tom, že v roku 1938 nás nejakým spôsobom zradil najmä ten fašistický Západ, hej, teda to Nemecko, to Taliansko, zabúda sa pripomínať, že v mnohých kruhoch západných liberálnych demokracií bol Benito Mussolini mimoriadne populárny. Zabúda sa pripomínať, že aj Adolf Hitler bol jeden z tých, ktorému mnohí držali palce, že ako vypráši tých Rusov, ako vypráši tých židoboľševikov. Však si to pozrite v tých dokumentárnych filmoch, ak nečítate knižky, kolegovia z koalície.
Zabúda sa pripomínať na to, ako Winston Churchill s obdivom hľadel na Benita Mussoliniho. Preňho to bol autoritársky konzervatívny líder. Vodcovstvo, autorita, hierarchia. Veď to boli konzervatívne hodnoty tak Winstona Churchilla, ako aj Benita Mussoliniho. Pozrite si historické knižky, kde sa opakujú postoje Churchilla, ktoré boli spočiatku voči Mussolinimu mimoriadne sympatizujúce. A potom sa nečudujme, že v istom okamihu našich dejín sa stalo to, že nás tak veľkí demokrati z Británie aj veľkí demokrati z Francúzska, s ktorými sme dokonca mali spojeneckú zmluvu, zradili, zradili, ako to veľmoci vždy v dejinách robia. A zradia nás znova, takže nespoliehajme sa a majme to ako memento do budúcnosti.
Nespoliehajme sa na nikoho. My sa môžme spoliehať iba na seba. Majme dobré vzťahy na východ aj na západ. Dobré vzťahy s mocnosťami, to je nevyhnutné, to je údel malých štátov, aby sme boli zachránení, aby sme si obhájili našu existenciu a suverenitu. Ale prosím, nerobme tie isté chyby ako v minulosti, že sa priľneme k nejakej mocnosti úplne nekriticky a budeme ju ovievať, hladkať a budeme s ňou zaobchádzať ako s nejakou mamičkou. Nie, ukázalo sa, že Francúzsko, Británia, Nemecko, Taliansko, áno, dneska naši spojenci, nás surovo a bohapusto v roku 1938 zradili.
Je tu veľký dôvod pre každého antifašistu, je tu veľký dôvod pre každého, kto si ctí Slovenskú republiku na demokratických princípoch, je tu veľký dôvod pre každého, kto si ctí historickú pravdu, aby dnes zahlasoval za to, že mníchovská zrada bude pamätným dňom a že aj naše budúce generácie, naše deti, naši vnukovia si budú pamätať, že sú veci, ktoré sa nemajú diať, nemajú robiť a že my jednoducho musíme bojovať proti tomu, aby demokratické mocnosti zrádzali svojich mladých spojencov.
Ďakujem veľmi pekne.

Pán podpredseda, ďakujem, nie som na výsluchu, takže môžem predložiť návrh zákona. (Povedané s pobavením.)

Laurenčík, Milan, podpredseda NR SR
Samozrejme, vy nie, ale pán poslanec Takáč.

Fico, Robert, poslanec NR SR
V každom prípade ďakujeme za pochopenie v prípade pána poslanca Takáča.
Vážený pán podpredseda, dámy a páni, dovoľte mi, aby som v mene malej skupiny poslancov za stranu SMER – sociálna demokracia predložil novelizáciu zákona č. 241/1993, ide o zákon o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch. My sme už jeden pokus o novelizáciu tohto zákona urobili na jeseň v roku 2020. Tento pokus napriek tomu, že v Národnej rade bola veľmi zaujímavá rozprava k tejto téme, nevyšiel, ale keďže každý rok sa opakuje výročie mníchovskej zrady, považujeme za správne sa pokúšať vždy na jeseň s týmto návrhom prísť a keď to nevyjde teraz, nepochybne tak urobíme opäť o dvanásť mesiacov v roku 2022.
Dámy a páni, ťažko by sme našli lepšieho laureáta na pamätný deň, ako je mníchovská zrada. Pod pamätnými dňami si pripomíname všeličo, ale to, čo sa udialo 29. – 30. septembra 1938, je udalosť, ktorá je ako na mieru šitá na pojem pamätný deň.
Použijem teraz jedno porekadlo, ktoré nie je zo slovenského prostredia, pravdepodobne je z prostredia afrického alebo indického, pretože hovorí o slonoch. A podľa tohto porekadla je úplne jedno, či slony sa bijú alebo sexujú, vždy trpí tráva. A vždy to tak jednoducho bolo. Vždy, keď veľké krajiny si strážili svoje mocenské záujmy, tak trpeli malé štáty, malé krajiny a sme svedkami tohto javu, bohužiaľ, aj v súčasnosti, nie je to iba otázka minulosti. Pozrite sa, ako vybabrali so všetkými Nemci a Rusi, keď sa dohodli na výstavbe nového plynovodu Nordstream 2. Pozrite sa, ako dopadlo dokonca veľké Francúzsko, keď chcelo dodávať do Austrálie jadrové ponorky a došli veľkí americkí bratia a všetko bolo vyriešené a dokonca dnes z toho vznikol pomerne vážny konflikt medzi Francúzskom a Spojenými štátmi.
Niečo podobné sa udialo – avšak v hrozitánskych rozmeroch s obrovským dopadom na fungovanie jedného štátu – v roku 1938. Po viacerých ultimatívnych požiadavkách na adresu vtedajšieho Československa sa stretli 29. – 30. septembra 1938 predstavitelia štyroch veľkých krajín – Veľkej Británie, Francúzska, Talianska a Nemecka – a dohodli sa prakticky na faktickej likvidácii Československa. Československo muselo na základe tejto tzv. Mníchovskej dohody odovzdať časť svojho suverénneho územia, muselo pristúpiť k mnohým ponižujúcim podmienkam a na konci dňa, ako je všeobecne známe, došlo k rozpadu Československa na Protektorát Čechy a Morava a na samostatný Slovenský štát.
Prosím, nezabúdajme, že v roku 1938 Československo bolo jediným demokratickým štátom v strednej a východnej Európe. Nezabúdajme na to, že Československo patrilo medzi desať najvyspelejších krajín na svete. Nezabúdajme na to, že Československo bolo spojené s vyspelou armádou, veľmi vyspelým zbrojárskym priemyslom a celou sieťou obranných postavení a pevností, ktoré muselo Československo odovzdať v súvislosti s Mníchovskou dohodou.
Dnes nikto nepochybuje a nepochybovali ani vtedy, že Veľká Británia a Francúzsko, akože spojenci Československa, obetovali Československo ako suverénnu krajinu, zlikvidovali Československo ako suverénnu krajinu, lebo vedeli, čo robia, v mene svojich vlastných mocenských záujmov. Ak sa pozrieme na politickú scénu a spoločenskú scénu v roku 1938, je úplne jedno, že či to boli ľavicové názory, pravicové názory, občianske názory, názory intelektuálov alebo robotníkov, všetci tvrdili: Toto je zrada. Všetci v roku 1938, keď sledovali, čo podpísali v Mníchove 29. – 30. septembra, jednoznačne hlásali, veľké spojenecké krajiny – Veľká Británia, Francúzsko – nás oklamali, zradili a prakticky odovzdali do rúk Hitlera, pretože môžme dnes viesť všelijaké polemiky, či sa Československo malo brániť, alebo nemalo brániť, čo mali tí politici robiť, alebo nemali robiť. Fakt je, že keby Francúzsko a Veľká Británia nezradili v danej situácii Československo, vývoj v tomto období mohol mať úplne iné smerovanie. Možno sa to bude niekomu páčiť, možno nebude páčiť, ale dodám, jediná krajina, ktorá si chcela dodržať zmluvné záväzky voči Československu, bol vtedajší Sovietsky zväz. A hovorím to ako historický fakt, nevnášam na rokovanie Národnej rady žiadne ideologické momenty.
Dámy a páni, nie je cieľom skupiny poslancov, ktorá predkladá tento návrh, vnášať akúkoľvek mieru nervozity medzi Slovensko ako suverénny štát, Veľkú Britániu a Francúzsko. Veľkú Britániu dnes už nie ako nášho partnera v Európskej únii, ale Francúzsko ako významného partnera v Európskej únii. Nie je naším záujmom jatriť historické rany, naším záujmom je iba nastaviť takú právnu úpravu, ktorá bude pripomínať historické diania, fakty a udalosti, ktoré potvrdzujú, že malé krajiny sú často obeťou veľkých mocenských záujmov, a uviedol som možno nejaké príklady na úvod tohto vystúpenia, že sa to deje aj v súčasnej dobe.
Preto, dámy a páni, navrhujeme, aby sme do zákona č. 241/1993 o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch zaradili jeden nový pamätný deň, ktorý by sa nazýval 30. september – Deň mníchovskej zrady. Opäť bez akýchkoľvek bočných úmyslov, historicky chceme dostať do našeho kalendára túto udalosť, ktorá výrazne poznačila históriu Československa v rokoch 1938 až 1945 a mala aj obrovský vplyv na ďalšie dianie v našej krajine. Ak nám to nevyšlo minulý rok, uchádzame sa o vašu podporu tento rok, nevidíme v tomto návrhu zákona nič kontroverzné, nič šokujúce, nič urážajúce, hovoríme o tom, čo sa stalo 29. – 30. septembra 1938.
Pán podpredseda, ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci, za slovo. Miloš, Maroš to celkom dobre zhodnotil a ja si pamätám, keď sme minulý mesiac predkladali tento, túto novelizáciu tohto zákona aj my, a kde kolega zo SaS-ky dal teda stiahnutie tohto bodu na prepracovanie, kde ste si toto, samozrejme, väčšinou odsúhlasili, kde bola kritika, že ako to máme zle spracované, nachystané. Vy ste, vy ste predložili v zásade skoro to isté, lebo tá vzdialenosť, o ktorej ste tu kritizovali, že teda ako to budete merať, ako to bude celé fungovať, ste do tohto zákona tiež dali 1 meter a 1,5 metra. Maroš Saloň presne povedal, ako budú šoféri rozoznávať malý motocykel a veľký motocykel, že či ho majú predchádzať 1 m, 1,5 m alebo 50 km. Ako myslím si, že to je to je taký mačkopes.
Ďalšia vec je tá, že dali ste tam, dali ste tam do zákona spravidla najmenej jeden meter. Spravidla. Čo je spravidla? Ako môžem, nemusím, spravidla to môžem o jeden meter obchádzať, nemusím o jeden meter obchádzať. Tam mala byť úplne jednoduchá, dve vety - v obci obchádzať jeden meter a mimo obce jeden a pol metra. Jednoduchá novelizácia, ktorá, hlavne si uvedomiť, že bude pôsobiť psychologicky, psychologicky na tých šoférov, a nerozumiem, napríklad prečo ste dávali do tej novelizácie, že vodič, vodiča musí obchádzať, presne dávať smer jazdy a tak ďalej, však to už je teraz v zákone, nerozumiem, načo ste tam tieto, tri štvrtku toho, či ste chceli to nafúknuť, aby to nepôsobilo tak, že tam dávate len jeden a pol vety, ktorý sme mali my predtým, a tú politiku ste, bohužiaľ, spravili vy, lebo už to mohlo byť v druhom čítaní, teraz pozmeňovákom ste to mohli upraviť podľa vašich predstáv a... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)