Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážená snemovňa, napriek tomu, že som bol predsedom ohlásený ako chýbajúci, ako vidíte, som tu, prišiel som z prebiehajúceho rokovania Standing Committee Parlamentného zhromaždenia Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe. To rokovanie začalo včera. To rokovanie začalo včera v čase, keď agresor už vstúpil na územie slobodnej, nezávislej a demokratickej krajiny i na ďalších miestach okrem tých, ktoré agresívne okupoval predtým.
Keď som pred niekoľkými dňami v televízii hovoril o historických paralelách medzi Vladimírom Putinom a Adolfom Hitlerom, zdalo sa to niektorým neprimerané. Zdalo sa to, že sa to snáď nepatrí, pričom som konkrétne hovoril o tých paralelách scenára, ktoré začali zhodou okolností presne tam, a to isté som povedal včera v Hofburgu, pred ktorým je Heldenplatz, z ktorého balkóna tohto Hofburgu rečnil Hitler v marci ´38, keď si prisvojil Rakúsku republiku, tak ako Vladimír Putin si prisvojil Krym, a z tohto balkóna anonsoval, čo bude ďalej. Potom uplynulo niekoľko mesiacov, dikcia Adolfa Hitlera na adresu krajiny, ktorá bola takmer každému z nás pôvodnou vlasťou, Československej republiky, hovoril niečo v tom zmysle, že je to potrat, že je to monštrum, ktoré nemá právo existovať, ktoré sa zrodilo vo Versailles a nesmie ďalej byť.
Presne takto sa vyjadroval Vladimír Putin v prejave, ktorý vojde do histórie ako jasná paralela Hitlerových prejavov o tom, že ukrajinský národ je neexistujúci. Brat Slovan prehovoril o bratskom slovanskom národe, že neexistuje. Blbečkovia, ktorí budú hovoriť o slovanskej vzájomnosti po tomto, sa môžu ísť hanbiť do kúta, že tie slová berú do úst. Lebo toto je v praxi slovanská vzájomnosť, ako ju už roky pozorujeme. Takže na tému slovanskej vzájomnosti toľkoto. Ten národ nemá nárok na existenciu, a tak si ho ideme ochočiť.
Tým pádom sa Vladimír Putin po tom, ako zabral Doneck a Luhansk, a my si pamätáme, ako sme prišli o Sudety a južné Slovensko, tiež pod tou istou tézou, že tam žijú moji súkmeňovci, Nemci sudetskí a Maďari, a preto ich beriem Heim ins Reich, mindem vissza, všetko nazad, a Horthy na bielom koni v Košiciach. Áno, stále nevidia niektorí paralelu, no a skokom včera ráno alebo nadránom presne v čase, keď Hitler zahájil paľbu proti Poľsku, keď krížnik Schleswig-Holstein ostreľoval Helskú kosu pri Gdaňsku, začal agresor potme agresiu. Teda skoč, skokom z 15. marca 1939 skočil k 1. septembru 1939 Vladimír Putin.
Ten scenár napĺňa priam otrocky, presne ako jeho vzor. Čo nakoniec čakať? Dôstojník KGB prezidentom štátu. Nespomínam si, že by Nemci kedykoľvek vo svojich dejinách po druhej svetovej vojne zvolili dôstojníka Gestapa, úplne ekvivalentnej organizácie, za svojho prezidenta.
Takisto si nepamätám na spolkového kancelára ani na spolkového prezidenta, ktorý by prehlásil, že koniec Tretej ríše bol najväčšou tragédiou 20. storočia. Vladimír Putin to prehlásil o konci Sovietskeho zväzu, o ktorého ríši zla vieme poniektorí za desiatky rokov života v nej svoje. Takže to bola tragédia 20. storočia.
No, keď v Mníchove mníchovania, ktorých celkom pochopiteľne nemáme v úcte, urobili to, čo urobili, tak sa dnes musíme zamyslieť, aby sme medzi nami nemali tých "mníchovanov" príliš veľa. Lebo tu sú tí "mníchovania". Tu sú tí, ktorí cúvajú a sú pripravení byť tým, čo nazval v blahej pamäti Jozef Miloslav Hurban "hŕbou koží otrockých", vždy pripravení poslať pozývací list a potom sa z krízy poučiť.
Pravda je, že sir Winston povedal na adresu tejto zradnej zberby: "Mali ste na výber hanbu alebo vojnu. Vybrali ste si hanbu a budete mať vojnu". Presne to sa stalo.
My demokratické krajiny Európy a my parlament jednej z tých krajín už nemáme na výber vojnu. Vojnu už si vybral zločinec z Kremľa. My ale máme možnosť vyhnúť sa hanbe, lebo máme tiež možnosť do nej spadnúť. A preto musím povedať, že včera bol Hofburg a jeho rokovacia sála, kde sme zasadali ako vedúci delegácií 42 krajín, vlastne takým chrámom odhodlania, chrámom pevnej podpory.
Musím povedať kriticky do radov demokracií, že keď sme sa večer dozvedeli, ako sme sa nedohodli, hoci rečí o jednote a jej potrebe bolo veľa, ale my sme sa nedohodli ani na SWIFT-e, ani na tom, ani na onom. Štyri krajiny sú na listine hanby: Nemecko, Taliansko, Maďarsko a Cyprus. Keď sa nad tým zamyslíme, neprekvapuje to. Nemecko odmietlo poslať Ukrajine to jediné, čo potrebuje a čo tu povedal aj Jurij Muška. Ukrajina potrebuje zbrane. Ukrajina nepotrebuje helmy, ktoré im poslali Nemci. Ukrajina potrebuje zbrane a v tom teda sa vyznamenali malí Estónci a Česi. Ale teda že by sa vyznamenala demokratická Európa, to ani omylom. Reči, ktoré tu počúvam, ako sa Európska únia má starať o to, aby tento, táto vojna nebola... Musím povedať, že Macron chodil do Kremľa alebo si tam telefonoval skoro tak často ako Andrej Danko. Musím povedať, že ak máš na druhej strane odhodlaného, pripraveného, dlhodobo plánujúceho Hitlera, tak môžeš chodiť do Bad Godesbergu a môžeš chodiť hocikam, ale on vie, čo urobí. A tá mala dekorácia naokolo, tú vydrží. Inými slovami, s agresorom pripraveným na všetko nemá zmysel rokovať s nejakou nádejou. A nemá tiež zmysel spúšťať z toho, čo je nevyhnutne potrebné, aby ten agresor pocítil.
Viete, to, že sa nebude 28. mája konať finále Ligy majstrov v Sankt Peterburgu, je "džouk", ale pekné je, že švédski lyžiari nepôjdu teraz na súťaž do Ruska. Ale my by sme mali Ukrajine efektívne predovšetkým, hovorím teraz o celej Európe, pomáhať vojensky. Lebo povedzme si otvorene, je ťažšie územie znovu získať, ako územie ubrániť. Ani to druhé nie je ľahké.
Chcem teda povedať, že dnes som v tej istej sále, v ktorej som včera mal pocit istej jednoty, my sme si vypočuli cez telemosty krásne vystúpenie kanadskej ministerky zahraničia, vystúpenie amerického ministra zahraničia, vystúpenie mnohých, francúzskeho, britskej, nemeckej, ale tá sprcha večer ukázala, akí sme. A teraz nehovorím o nás. Ale je to smutný obraz toho, v čom sme. A preto keď počúvam reči o európskych jednotkách rýchleho nasadenia, tak sa vo mne ozýva skepsa a hovorím si, ak by mali moji vnuci sa raz spoliehať na tieto jednotky, tak to nebude bohviečo. Preto vám musím povedať, akokoľvek sa odtiaľ (rečník ukázal pravou rukou smerom do pléna) možno ozve pokrik, že našou nádejou sa v tejto situácii, keď bude vo Vyšnom Nemeckom, za hranicou, čižma Putinovho kata, je jedinou nádejou mať na území Slovenskej republiky bojovú silu, a teraz nehovorím o obrovskej základni s tisícmi vojakov, čo i len hŕstkou. Ale aby ten na druhej strane vedel, že ak sa týmto niečo stane, tak bude zle.
Existoval istý Kásem Solejmání, ten si tiež myslel, že jeho stromy porastú do neba, a už nie je. Trón zobral do pekla. Takže je strašne dôležité mať, a povedzme si reálne, na ochranu Slovenska s 3,5 sovietskymi stíhačkami... Zaujímavé je, že vlastenci neprotestujú roky prítomným ruským opravárom, ktorí sa u nás vyskytujú. Ani ja neprotestujem, samozrejme, ak je to v danej situácii potrebné, nech sú tu. Len zaujímavé, že tí istí, ktorí budú vrieskať o letisku v Kuchyni, toto berú akože úplne okej, a pričom obidvoje je to také isté. Je to normálne, že ak máš nejaké lietadlá, tak je dobré, než sa naučíš ich šrobovákom opravovať, aby tam niekto bol, kto ich drží. Takže len nech tu nejaké sú.
A poviem vám úplne na koniec to najsmutnejšie. Keď som včera dohovoril svoje vystúpenie, tak ku mne postupne prichádzali ľudia, vedúci rôznych delegácií a prišli mi podať ruku a odišli. A dnes, keď na záver toho zasadania, z ktorého som utiekol, aby som bol tu, pred obednou prestávku bol posledný vystupujúci môj nový, a ktovie dokedy, priateľ Nikita Poturjajev, vedúci ukrajinskej delegácie. Ten mal nakoniec posledných päť minút prejav a povedal nám v ňom, že je síce na zoznamoch, ktoré, samozrejme, tak ako Hitler ich mal a má ich aj Putin, prvých, ktorých treba okamžite pozatýkať, je, samozrejme, aj on. A povedal mi, že má na sídlisku v Kyjeve manželku, ktorá ho čaká, a že má syna, ktorý má dievča, teda nie je to malý chlapec, ktorí sú tam tiež. A rozlúčil sa s nami s tým, že sa už možno nikdy neuvidíme. A musím povedať, že ja nie som za nejaké bezpodmienečné olapávanie sa chlapov, ale prišiel ku mne ako k jedinému z celej sály, objal ma a odišiel. Ja mu prajem a jeho rodine a zvyšným 40 miliónom Ukrajincov, aby sme sa s nimi ešte videli a aby Hitler spoza múrov Kremľa pochopil, tak ako Kásem Solejmání, že jeho stromy nebudú večne rásť do neba.
Ďakujem. (Potlesk.)
