Videokanál klubu

Vážený pán minister, vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, ťažko sa mi bude teraz vystupovať po takom silnom vystúpení predrečníka, ale teda skúsim to.
Na rozdiel od môjho predrečníka by som chcel vyjadriť jednoznačnú podporu predloženému návrhu na vyslovenie súhlasu s prítomnosťou príslušníkov zahraničných ozbrojených síl na území Slovenskej republiky. Považujem to v zásade za samozrejmé, že normálni demokraticky zmýšľajúci prozápadní poslanci tento návrh podporia, ale nežijeme, samozrejme, časy a teda niekedy aj veci, ktoré možno pred pár rokmi boli samozrejmé, treba hovoriť jasne, nahlas a najmä preto, že sa ozývajú aj tí, ktorí veci, ktoré by mali byť samozrejmé, za samozrejmé nepovažujú.
Ten návrh z vecnej stránky považujem za logický, bude flexibilnejšie, keď všeobecne pomenujeme, že pôjde o príslušníkov ozbrojených síl krajín NATO, budeme vedieť reagovať na situáciu, a teda osobitne chcem oceniť aj tú zmienku o Fínsku a Švédsku a dovolím si vyjadriť nádej, že čoskoro už bude zbytočná, pretože sa aj Fínsko a Švédsko zmestia pod ten pojem členské krajiny Severoatlantickej aliancie.
Neboli by sme teraz v tomto bode programu, keby takto pred rokom Putinovo Rusko nenapadlo bezdôvodne svojho suseda Ukrajinu a tým nám ukázalo, aké je dôležité pre nás, pre našu krajinu, pre našich občanov, pre našu bezpečnosť, že sme súčasťou obranného spoločenstva Severoatlantickej aliancie. A ukázali nám, a to je veľmi dôležité, že vieme zareagovať a vieme podporiť nášho napadnutého suseda, ktorý bráni svoju slobodu, nezávislosť a územnú celistvosť proti agresii zo strany imperiálne sa správajúcej Moskvy. Robíme to my, robia to naši spojenci z NATO, je to tak správne a je to v našom vlastnom záujme, v záujme našej bezpečnosti. Aj my sme totiž ohrození Ruskom a ruskou agresiou.
A keď som na začiatku hovoril o tom, že by to malo byť samozrejmé, tak ešte pár rokov dozadu tu existoval konsenzus vo veciach, ktoré sa týkali zahraničnopolitického smerovania, bezpečnostného ukotvenia, bezpečnostných záujmov Slovenskej republiky a jej civilizačnej príslušnosti, ale ten konsenzus, ktorý sa okrem nejakých marginálnych, okrajových a politických prejavov týkal celej relevantnej politickej scény, je, žiaľ, už niekoľko rokov preč. Skončilo to príchodom fašistov do parlamentu v roku 2016, ale dnes už z toho konsenzu o tom, že patríme na Západ, že patríme do NATO, dnes už z toho konsenzu vybočuje aj strana SMER – sociálna demokracia, ktorej dvaja poslanci budú vystupovať po mne, ako sme videli pred chvíľou, a teda zaujímavé bude, ako sa zachovajú poslanci HLAS-u, pretože je to taká pekná príležitosť, aby sa v otázkach, ktoré sú vecou národnej bezpečnosti, ktoré sú vecou zahraničnopolitickej orientácie a začlenenia Slovenskej republiky, odlíšili od svojich bývalých spolustraníkov, takže pozorne budeme sledovať, ako budú hlasovať.
Moja posledná poznámka sa týka toho, že o tomto návrhu sme mali rokovať včera, ale teda vzhľadom na to, čo sa udialo počas schvaľovania programu, ten program nebol schválený a rokujeme o tom až dnes. Viem, že pána ministra to nahnevalo, dal to najavo aj novinárom a svoj hnev nasmeroval na poslancov strany Sloboda a Solidarita, ktorí tiež nehlasovali za schválenie programu včera. A ja viem, že pán minister má veľa roboty, bol som pár mesiacov štátnym tajomníkom a viem, že keď minister robí svoju prácu poctivo, tak nemá čas, nemá čas len tak niekde vysedávať. Videl som to u pani ministerky Kolíkovej, u ktorej som bol štátnym tajomníkom, a nepochybujem, že aj pán minister Naď je takým ministrom, ktorý nemá času nazvyš. Ale je to tak, sme v parlamentnej demokracii, vláda sa zodpovedá parlamentu, niektoré veci nemôže rozhodovať sama, potrebuje, aby jej to odsúhlasil parlament, tak je logické, že ministri niekedy musia počkať na poslancov, kým prídu na rad.
A ani vecne, myslím si, že tá kritika namierená na SaS nesedela, lebo my sme reagovali len na to, že pán predseda Národnej rady nepostupoval v súlade so zákonom o rokovacom poriadku alebo podľa nášho názoru nepostupoval v súlade so zákonom o rokovacom poriadku, upozornili sme na to a keď ani napriek tomu upozorneniu nedošlo k náprave, tak sme jednoducho nemali inú možnosť, ako prejaviť svoj názor, ako to, že sme nehlasovali za schválenie programu schôdze.
Ale ja chcem teda ubezpečiť pána ministra, že nemusí na nás nejako vylievať svoj hnev, lebo my nie sme jeho nepriatelia, my, naopak, ja mám pocit, že vo všetkých zásadných veciach sme na jednej lodi, lebo zásadné veci, nie to, že či o nejakých návrhoch budeme rokovať v utorok alebo v stredu a či to bude o dve hodiny skôr alebo o dve hodiny neskôr, zásadné veci sú tie, o ktorých som hovoril, otázky konsenzu zahraničnej politiky a v bezpečnostných záujmoch, a tam verím, že to vidíme rovnako a určite to naši poslanci vyjadria aj svojím hlasovaním o predloženom návrhu.

Pán poslanec Naď, myslím, že tak to je úplne zrejmé, že všetci, ktorí sú... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pčolinský, Peter, podpredseda NR SR
Pán minister Naď.

Dostál, Ondrej, poslanec NR SR
Pardon, podvedomie. Pán minister Naď, myslím, že je úplne jasné, že všetkých, ktorí sme tu sedeli v čase, keď pán poslanec Beluský skolaboval, sa to dotklo a nikto na to nereagoval bezcitne a, samozrejme, že sme počkali, kým príde, príde zdravotná pomoc. Takže naozaj by sme tu nemali klamať o tom, že ako to komukoľvek bolo jedno. Bez ohľadu na to, čo si napríklad ja myslím o strane, za ktorú bol pán Beluský zvolený, tak tu ide o život, zdravie. Takže nemyslím, že by, že by sme to mali riešiť v tejto chvíli a, samozrejme, všetci želáme pánovi Beluskému, aby bol čo najskôr zdravotne opäť v poriadku.
A, ale ja teda nemám celkom rád, keď sa parlament porovnáva s firmou, ale jedno porovnanie si neodpustím. Si predstavte, že v nejakom podniku skolabuje niektorý zo zamestnancov a potom sa automaticky dá dvojhodinová prestávka všetkým, všetkým ostatným. No myslím, že to sa, to sa úplne bežne nedeje. A keby sme boli v situácii, že nejakým spôsobom môžeme pomôcť pánovi poslancovi Beluskému tým, že nebudeme dve hodiny rokovať, tak, samozrejme, že bez váhania by ktokoľvek z nás súhlasil, že tak dajme si dvojhodinovú prestávku, keď to môže nejako zdravotne pomôcť alebo ľudsky pomôcť pánovi poslancovi Beluskému. Ale ja si myslím, že jemu nijako nepomohlo to, že parlament mal opäť ďalšiu dvojhodinovú prestávku. A to nie je nič proti nemu. To nie je nič proti jeho zdravotnému, zdravotnému stavu. Jednoducho pán minister sa domnieva, že sme mali pracovať, a to nie je nič proti pánovi poslancovi Beluskému, to je vyjadrenie názoru, že áno, už je v rukách lekárov, tak my máme pracovať.

Ja chcem iba potvrdiť slová pána ministra Naďa o tom, že poslanec Mazurek tuná bez hanby klame, keď tvrdí, že či už minister Naď, alebo ministerstvo obrany, či, alebo vláda Slovenskej republiky nejako znížili našu obranyschopnosť a rozdali nejaké naše zbrane zadarmo. Takže to je, nie je pravda. Je a je v skutočnosti až hanba priznať, že je to práve naopak, že my sme dostali ako protihodnotu, čiže vo forme zbraní alebo financií ďaleko viac, ďaleko väčšiu hodnotu, ako sme Ukrajine poskytli. Taká je jednoducho realita. Keď vy tu na toto rozprávate, tak treba povedať, že klamete, pán Mazurek.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Takže sme v záverečnom slove. Ja len pár vetami skutočne.
Súhlasím s pánom predsedom rozpočtovej rady, že tá téma daňovej brzdy v roku 2011 pri prijímaní pôvodného zákona o rozpočtovej zodpovednosti nebola, nebola témou, ale svet sa vyvíja a nebudem sa už ani vracať do roku 2011, stačí, keď sa pozrieme na rok 2019, keď boli výdavky štátneho rozpočtu cca 17 miliárd. No a ak sa pozrieme na tohtoročný rozpočet, tak sú výdavky 35 miliárd. Čiže i napriek, samozrejme, nejakej inflácii medzi týmito rokmi je rast verejného sektora proste bezprecedentný a jednoducho nie je, nie je cesta, aby štát vlastne tento obrovský nárast verejného sektora sanoval stále väčšími daňami a teda vlastne nechával to zaplatiť ľudí. Preto aj téma daňovej brzdy ako ďalšieho inštrumentu na ochranu verejných financií je zásadná.
No prečo? Zvyšovanie daní, samozrejme, má následne negatívny dosah na život občanov, na konkurencieschopnosť ekonomiky a, samozrejme, následne naspäť aj na verejné financie. Takže to úplne záverečné slovo je, že áno, výdavkové limity je treba prijať. Je to veľmi dôležitý operatívny nástroj, ale tá cesta vlastne k ochrane a k tomu zdraviu dlhodobých verejných financií, samozrejme, má ešte ďalšie zastávky a ďalšie méty, ku ktorým sa musíme dostať a ktoré teda bude treba postupne poprijímať.
Ďakujem pekne za pozornosť. A hlasujeme dnes o 17.00 h.

Ďakujem, ďakujem pekne ešte. Pán minister, vitajte u nás. Ja viem, že vy máte veľa práce. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Blanár, Juraj, podpredseda NR SR
Určite sa niečo dozviete zaujímavé, nech sa páči.

Viskupič, Marián, poslanec NR SR
Áno, strácate tu s nami čas, ale tu sa fakt bavíme o štátnom rozpočte... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
No, aby som reagoval, že prísť s daňovou brzdou ako samostatne. No viete, sú veci, ktoré majú ten potenciál, že teda ľuďom rozdávajú peniaze a proste poslanci ich radi, radi prijímajú. No toto je trošku, trošku zákon, ktorý, samozrejme, ľudia by mali že veľmi radi, ale zároveň je to veľké obmedzenie pre politikov, hej? Akože kto si vlastne sám odhlasuje, že teda nebude môcť zvyšovať dane, tým pádom nebude mať dostatok zdrojov na rôzne populistické riešenia. Čiže tá odpoveď je jasná, hej, ako ste ju nadniesli. Takéto niečo si skutočne ani v predvolebnom čase nenájde akože tú väčšinu. A práve preto vlastne aj my sa snažíme robiť všetko pre to, aby sa to dalo ako celý balík, hej? Aby sa proste urobili aj tie iné zmeny, lebo zasa treba povedať, že ak sa tu bavíme o teda urobení vlastne tých ďalších zmien, ktoré sú potrebné, ony ale všetky v takom tom úplnom zjednodušení, hej, keď to tak poviem, ony sú uvoľňujúce z pohľadu vlády. Zjednodušia situáciu vlády, znížia tú potrebnú množinu úspor a jednoducho akoby skomfortnia tú pozíciu vlády, hej?
Samozrejme, ja tu teraz nehovorím, že existujúce alebo rozumné riešenie, alebo vôbec prijateľné riešenie je vyrovnaný rozpočet pre budúci rok, to, samozrejme, je nemožné, to sa tu zhodneme všetci, ako tu sedíme. Ale zároveň treba povedať a to je možno trošku aj odpoveď pánovi Habánkovi, je, že nová vláda, nech bude akákoľvek, zase aj podľa existujúceho platného znenia má dva roky výnimku z uplatňovania proste tých najvyšších sankcií. Takže, samozrejme, nová vláda nebude zaviazaná, ani keď sa nič nestane, vyrovnaným rozpočtom, hej? Takže ono to sú tam... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, skúsim postupne, koľko stihnem.
Pán kolega Beluský, áno, v podstate veď hovoríme obaja to isté, samozrejme, keď som myslel, že posledný krok, posledný krok v zmysle teda ich prijatia, zapracovania. Samozrejme, že, veď celý čas som hovoril o tom, že tá veľká novela sa nepodarila, tak to hovorím vlastne, že samozrejme, tam sú všetky tie ďalšie problémy, či už prechodná na čistý dlh úprava, úprava sankcií, čiže to, čo vlastne sa nepodarilo, čiže vlastne hovoríme obaja to isté, že áno, nepodarilo sa to a treba to vlastne ďalej, ďalej sa snažiť riešiť. Takže takto, takto som myslel, keď som hovoril, že posledný krok.
Čo sa týka, áno, hovorili ste o dlhovej brzde, myslím, že ste mysleli daňovú, to je vlastne, to je to, a tým budem reagovať aj na kolegu Janka Oravca. Samozrejme, tých nástrojov je viacej, či už teda samotná dlhová brzda, výdavkové limity, ale presne to, a to tu zopakujem, je dôležitá aj tá daňová brzda, pretože tá konsolidácia sa dá riešiť aj prenosom len na ľudí a firmy, to znamená zvýšením daní, odvodov. Ale to, samozrejme, proste za prvé nie je skutočné riešenie pre štát a za druhé to robí veľký problém v ekonomike, v jej konkurencieschopnosti. Takže áno, áno, aj my proste sme toto, samozrejme, dávali a stále je to našou akoby podmienkou, požiadavkou, a teda chceme a sme ochotní o tom diskutovať, ale považujeme presne túto daňovú brzdu za rovnako dôležitý nástroj ako, samozrejme, tie ostatné nástroje. To celé vie fungovať, áno, ako orchester, keď sa to celé správne zapojí a zosúladí. Aj pán predseda hovoril, aj teda pán Beluský, aj ja vnímam, samozrejme, že po tejto malej novele nie všetko je za prvé vyriešené a za druhé ani úplne zosúladené. Takže, samozrejme, čakajú tam ďalšie kroky.
No, čo sa týka, aspoň chvíľku... poviem potom. (Rečníkovi uplynul časový limit.)

Ďakujem pekne.
Diskutujeme tu o veľmi dôležitom bode, veľmi dôležitom mechanizme, ako sú výdavkové limity ako prejav konkrétnej rozpočtovej zodpovednosti, čo je veľmi dôležité v dnešných časoch, kedy v hospodárskej alebo vo verejnej politike sa skôr diskutuje o nezodpovedných návrhoch, ktoré nepočítajú s dopadmi či už na verejné financie, alebo na financie rodín a firiem.
Ďakujem ti, Marián, preto, že si zhrnul túto debatu za posledných vyše desať rokov a aj za tie posledné roky. Spomínal si to, čo aj pán predseda spomínal, že vlastne to, čo bolo dôležité a dohoda o metodike sa rodila veľmi ťažko a zrodila sa 22. decembra, čiže tesne pred Vianocami. To zase veľmi presne dokazuje to, čo aj nám vadilo najviac, keď sme boli vo vláde, že vláda nedokázala prijímať rozhodnutia včas, robila ich až úplne na poslednú chvíľu, keď bola v časovom strese a keď bolo evidentné, že nejaké rozhodnutie treba prijať. Čiže my sme aj na metodiku tlačili, na to, aby sa ministerstvo financií s radou dohodlo, tlačili sme úplne zbytočne, lebo ten tlak nebol dostatočný, rada samotná tlačila, tlačila zbytočne, lebo ten tlak nebol dostatočný. To, čo zafungovalo, bol až tlak Európskej komisie, ktorá začala hroziť, že keď tá metodika nebude, tak nebudú uvoľňované prostriedky z plánu obnovy.
Posledná vec, ktorú by som rád spomenul, dlhová brzda je veľmi dôležitý nástroj, ktorý má chrániť nás ako krajinu pred vysokým zadlžovaním, ale ešte dôležitejší, a preto sme my otvárali tú otázku daňovej brzdy, je, že tam potrebný, je potrebný aj druhý mechanizmus, daňová brzda, ktorá by ochránila zase občanov a firmy pred tým, aby vláda zadlženie jednoznačne len presunula na nich bez toho, aby robila ona vo svojich výdav... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, kolegyne, kolegovia, na úvod chcem pánovi Tóthovi poďakovať za precízne uvedenie výdavkových limitov, za vysvetlenie a teda vôbec za jeho vystúpenie. Ja skúsim sa pozrieť takým pohľadom naspäť vlastne, čo všetko predchádzalo práve tomuto momentu, keď rokujeme, a pevne verím, že na hlasovaní dnes o 17.00 h aj schválime výdavkové limity a tak konečne finálne splníme aj míľnik plánu obnovy a odolnosti.
Cesta výdavkových limitov až po tento bod teda fakt vôbec nebola jednoduchá. Začala ešte v roku 2011, keď sa veľkou väčšinou v Národnej rade prijal ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti. V skratke, tento ústavný zákon zaviedol to, čo všetci dnes poznáme pod pojmom dlhová brzda. Definoval hranice hrubého dlhu, definoval sankcie za ich prekročenie a ako to pri zákonoch býva, definoval aj tzv. únikové klauzuly, teda súbor parametrov, kedy sú sankcie vypnuté a teda sa neuplatňujú.
Zákon o rozpočtovej zodpovednosti, ako už aj pán predseda spomínal, predpokladal, že budú v krátkom čase zavedené aj výdavkové limity. Vôľa na ich zavedenie sa však nástupom strany SMER nenašla na dlhých osem rokov. Treba povedať, že práve v dobrých časoch, ktoré v tom období boli, by výdavkové limity dokázali zabrániť prejedaniu nadpríjmov a pomohli by v rokoch 2013 až 2020 znížiť zadlženie Slovenska.
O výdavkových limitoch sa v tom politickom prostredí opäť začalo hovoriť až pred voľbami 2020. Strana SaS sme ich mali v našom volebnom programe, podarilo sa nám ich dostať aj do programového vyhlásenia novej vlády v marci 2020. Na veľkej novele zákona o rozpočtovej zodpovednosti sa prakticky ihneď začalo pracovať, myslím si, že sedia tu pár, aspoň pár kolegov. Kolegovia z výboru pre financie a rozpočet si možno pamätajú aj stretnutia na pôde Národnej banky Slovenska, kde sa pri okrúhlom stole stretli zástupcovia úplne všetkých politických strán a hnutí zastúpených v pléne Národnej rady a teda bol odprezentovaný pripravený návrh. Potiaľto to išlo dobre.
Ministerstvo financií však už vtedy fungovalo v područí Igora Matoviča a plne sa prejavovali všetky problémy, ktoré vo finále viedli aj k pádu vlády, ale konkrétne ministerstvo financií nebolo ochotné akceptovať pripomienky koaličných partnerov a ani pripomienky opozície, napríklad náš návrh, aby súčasťou novely bola aj daňová brzda, bol opakovane zhadzovaný zo stola, čiže namiesto zapracovania vznesených pripomienok sa návrh zákona objavil v Národnej rade Slovenskej republiky 1. 10. 2020. Už vtedy OĽANO išlo z pozície sily, že si svoju predstavu o zákone pretlačí namiesto hľadania všeobecne akceptovaného riešenia. Zákon v takomto stave prešiel cez prvé čítanie, následne však celú situáciu najlepšie vystihuje legendárny výrok bývalého ruského premiéra Viktora Černomyrdina: "Mali sme tie najlepšie úmysly, ale dopadlo to tak ako vždy."
V žiadnom prípade, a to chcem zdôrazniť, nemôžem vytknúť snahu štátnemu tajomníkovi ministerstva financií Ľubošovi Jančíkovi, ktorý neúnavne zvolával stretnutia, hľadal kompromisy, hľadal prieniky, za účasti skutočne všetkých, ktorých sa tento zákon týka, ale akýkoľvek taký ten reálny alebo finálny posun blokoval premiér a neskôr už aj priamo minister financií Igor Matovič.
V skratke, ak sa pozrieme na web Národnej rady Slovenskej republiky, nájdeme tam, ak som ich dobre zrátal, 11 listov predkladateľa so žiadosťou o posun na niektorú z nasledujúcich schôdzí, lebo teda nie je dohoda. Takto sa najbližšie tento zákon, ktorý spomínal aj pán predseda, alebo teda tú veľkú novelu, najbližšie objaví na marcovej schôdzi.
Medzitým si Európa aj svet prešli covidovým šialenstvom, vlády takmer všetkých krajín reagovali obrovským navýšením verejných výdavkov, centrálne banky obrovským kvantitatívnym uvoľňovaním, covid sa postupne však stal súčasťou nášho života, jednou zo stoviek iných chorôb, zo zabudnutia sa však vrátila iná choroba, choroba zvaná inflácia. Nič paradoxy tejto doby neukazuje explicitnejšie než to, že Európska únia reagovala podporným balíkom plánu obnovy a odolnosti v obrovskej hodnote cca 750 mld. eur. Tento balík, to mal byť balík pomoci v súvislosti s covidom, ale akoby na to si už ani nikto nespomenieme, pretože čerpanie v celej Európskej únii sa doteraz rozbehlo minimálne.
Samozrejme, tento program má plusy, môže pomôcť a verím, že pomôže krajinám v motivácii zavádzať reformy, to sa týka, samozrejme, aj Slovenska, ale ten základný cieľ – vlastne pomôcť riešiť covid krízu – sa jednoducho absolútne minul účinku, proste sa nestihol. Tá kríza sa našťastie akoby vyriešila skôr a sama. Len teda ukazuje toto celé starú pravdu, že často najlepšie riešenie je, keď si štát sedí na rukách a odoláva alebo odolá nutkaniu nezmyselne rozdávať verejné zdroje, ergo peniaze občanov. Ale toto by bolo na samostatnú tému.
Plán obnovy spomínam z iného dôvodu. Ako jeden z míľnikov si Slovensko stanovilo práve zavedenie výdavkových limitov. No a keďže, ako som spomínal, tá veľká novela bola a je dlhodobo stále zablokovaná, koalícia sa dohodla na malej novele, iba na samotnom zavedení výdavkových limitov, a toto sa podarilo novelou zákona o rozpočtových pravidlách v marci 2022. V schválenom znení sa jasne píše, že výdavkové limity sa prvýkrát zapracujú do štátneho rozpočtu na rok 2023 v procese jeho tvorby v roku 2022. No a v tomto momente sa cestička výdavkových limitov opäť začala nebezpečne kľukatiť, hoci samotné výdavkové limity boli schválené, už ako som spomínal, v marci 2022.
Súčasťou schváleného znenia bola i metodika ich výpočtu, v zákone sa o nej píše, že na jej znení sa má dohodnúť ministerstvo financií a Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. No a Igor Matovič mal tak ďalšiu možnosť, ako ukázať schopnosť nenájsť dohodu, aj keď ju v podstate všetci chcú a očakávajú, treba však povedať, že zdatnú podporu v nenachádzaní riešenia mu v tomto prípade poskytoval aj pán minister Krajniak. Vychádzam z vlastných slov pána ministra. Slovo dalo slovo a rozpočet 2023 bol 15. 10. 2022 vládou schválený bez toho, aby obsahoval výdavkové limity.
Následne sme už aj my ako strana SaS jasne deklarovali, že nepodporíme rozpočet, ktorý neobsahuje výdavkové limity a tým jasne porušuje platný zákon i naše medzinárodné záväzky, k ktorým sme sa v pláne obnovy zaviazali. V tomto momente už bil na poplach aj útvar plánu obnovy a veľmi jasné, by som povedal, až viac než bežne, jasnejšie signály vysielala aj Európska komisia. Nezapracovanie výdavkových limitov bolo totiž priamym a jasným podvodom na Európskej únii, je to proste zvrátenie míľnika, ku ktorému sa Slovensko zaviazalo, deklarovalo jeho splnenie a zároveň za ktorý už dokonca aj dostalo platbu. Hrozili zrejmé sankcie, pozastavenie platieb plánu obnovy, alebo možno celého plánu obnovy, plus, samozrejme, medzinárodná hanba a strata kredibility Slovenska v očiach európskych partnerov.
No a toto je už, myslím, že relatívne čerstvá história, ktorú si už všetci pamätáme. Na základe nášho tlaku, keďže bez hlasov strany SaS rozpočet nemal šancu prejsť, ministerstvo financií konečne 22. 12., ako aj pán predseda spomínal, schválilo metodiku, a teda zapracovalo následne výdavkové limity do rozpočtu. V pozmeňujúcom návrhu sa ten výdavkový limit dostal priamo do rozpočtu, do štátneho rozpočtu na rok 2023, a teda aj po ďalších zmenách a veľkej dohode bol rozpočet schválený. Vláda už rovnako doplnila výdavkové limity aj do rozpočtu verejnej správy.
No a dnes nás čaká posledný krok, prerokovať a prijať výdavkové limity na viacročné obdobie. No a práve takto schválené výdavkové limity sa stanú takým tým základným smerným číslom pre budúce rozpočty.
Treba však zároveň povedať ešte ďalšie dva fakty. Slovensko je, bohužiaľ, majster v okorčuľovaní vecí, takže zároveň už máme prijatú aj výnimku, únikovú klauzulu, ktorá teda hovorí, že ak má konsolidáciu vypnutú aj Európska únia, tak ani Slovensko nie je povinné svoje výdavkové limity pre rok 2023 uplatňovať. Takže tá realita vo finále je, že teda tá výnimka je, pretože Európa v tomto momente má vypnutú konsolidáciu, takže vlastne sa aj tak v tomto roku nebudú uplatňovať. O to dôležitejšie je, samozrejme, tie limity mať prijaté a aby boli funkčné dlhodobo. Pretože tým skutočným nástrojom a tým, čo pomôže verejným financiám, tak ako pán predseda hovoril, je práve to, že teda budú zapracované a budú dlhodobo disciplinovať všetky aj nasledujúce vlády.
Ten druhý fakt, ktorý chcem spomenúť, je, že ani výdavkové limity nie sú samospasiteľné, sú veľmi-veľmi potrebné, samozrejme, verím, že i napriek výnimkám pomôžu a budú disciplinovať verejné financie. Nesmieme však zabudnúť na fakt, že z pohľadu výdavkových limitov je aj konsolidácia, teda šetrenie, to, že sa, teda je, to šetrenie je i to, že sa zvyšujú príjmy, hej? Teda napríklad, že sa zvyšujú dane alebo odvody ľudí a firiem. Čiže formou úniku, to poviem tak v úvodzovkách, je aj zvyšovanie daní, čo teda zase máme reálny príklad aj z tohto volebného obdobia, o čo sa minister financií stále snažil a myslím si, že v tomto budú, tak ako to aj v minulosti ukázali, veľmi dobrí aj sociálni demokrati, zasa dobrí v úvodzovkách. Z tohto dôvodu strana SaS presadzujeme aj dlhovú brzdu, ktorá by zabránila politikom v takom tom bezuzdnom zvyšovaní daní. Takto by vlastne každá vláda musela šetriť aj práve tam, kde šetrí každá bežná rodina, a teda to je to, že ak príjmy nestačia, musia sa znižovať výdavky.
Áno, bolí to, áno, toto vlády nechcú robiť, avšak prispôsobovať veľkosť štátu dostupnej výške príjmov musí byť základnou voľbou každej vlády. Prečo? Lebo Slovensko, napríklad v tomto roku budeme musieť prefinancovať cca 12 mld. svojho dlhu, teda na finančných trhoch si budeme musieť túto sumu požičať. No, nulové úroky, tak ako to bolo ešte nedávno, sú minulosťou, dnes sa štát financuje v rozmedzí približne troj- až štvorpercentného úroku. Tu, samozrejme, štát je teda povinný platiť aj úroky z celého existujúceho dlhu. No a tá realita zasa je, že dlhová služba bude stáť Slovensko tento rok 1,4, 1,5 mld. eur. To sú fakt už veľké, veľké, veľké financie.
No a samozrejme, základná sadzba Európskej centrálnej banky rastie, je pravdepodobné, že aj tento týždeň sa možno dozvieme o ďalšom zvyšovaní, uvidíme, ako sa vlastne Európska centrálna banka rozhodne, čo, samozrejme, situácii nepomáha, pretože to financovanie bude zasa o niečo drahšie.
Ctené kolegyne, kolegovia, na záver si vás dovolím požiadať o podporu predmetného materiálu, teda o podporu uznesenia, ktorým sa schvaľujú, alebo schvaľuje limit verejných výdavkov na roky 2023 – 2025. Je to dobrá vec, dobré riešenie a pomôže to slovenským verejným financiám.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda rozpočtovej rady, kolegynky, kolegovia, dovoľte mi, prosím, ako určenému spravodajcovi výboru predniesť správu Výboru Národnej rady pre financie a rozpočet o výsledku prerokovania návrhu limitu verejných výdavkov na roky 2023 až 2025 (tlač 1342).
Návrh limitu verejných výdavkov na roky 2023 až 2025 pridelil predseda Národnej rady svojím rozhodnutím č. 1404 zo dňa 11. januára 2023 na prerokovanie výboru Národnej rady pre financie a rozpočet do 30. januára 2023.
Ako gestorský výbor určil výbor pre financie a rozpočet, ktorý podal správu o výsledku prerokovania uvedeného materiálu vo výbore a návrh na uznesenie Národnej rady.
Výsledok rokovania vo výbore: Výbor prerokoval návrh limitu verejných výdavkov na roky 2023 až 2025 a prijal k nemu uznesenie č. 426 zo dňa 30. januára 2023. Uvedený výbor s predloženým návrhom súhlasil a odporučil Národnej rade návrh limitu verejných výdavkov na roky 2023 až 2025 schváliť.
Zo strany výboru ani poslancov neboli predložené žiadne stanoviská alebo pripomienky. Gestorský výbor schválil uvedenú správu uznesením č. 428 zo dňa 30. januára 2023 a určil ma za spravodajcu výboru a výbor ma teda poveril predniesť správu na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky a navrhnúť Národnej rade postup pri hlasovaní.
Ďakujem pekne, pán predsedajúci, skončil som, otvorte, prosím, rozpravu.