svoj smutný koniec, o čom by vedeli rozprávať Gréci. A pri problémoch, pri rozpade verejných financií je jasné, že v konečnom dôsledku vždy budú trpieť práve tí najzraniteľnejší občania.
Ku 1. 1. 2020 bol hrubý dlh 45 miliárd, za volebné obdobie tak vzrastie o takmer 26 miliárd. Za štyri roky nech boli a aj nech rok ´23 nech bude akokoľvek ťažký a krízový, tak vyrobiť za štyri roky polovicu dlhu ako za predchádzajúcich 27 rokov...
svoj smutný koniec, o čom by vedeli rozprávať Gréci. A pri problémoch, pri rozpade verejných financií je jasné, že v konečnom dôsledku vždy budú trpieť práve tí najzraniteľnejší občania.
Ku 1. 1. 2020 bol hrubý dlh 45 miliárd, za volebné obdobie tak vzrastie o takmer 26 miliárd. Za štyri roky nech boli a aj nech rok ´23 nech bude akokoľvek ťažký a krízový, tak vyrobiť za štyri roky polovicu dlhu ako za predchádzajúcich 27 rokov existencie Slovenska, je veľmi zlá správa. Ale najsmutnejšia správa je, že toto zvýšenie dlhu neboli a nebudú investície, ktoré by sa Slovensku vrátili v ďalších rokoch. Veľká väčšina sa prejedla, stovky miliónov boli neefektívne minuté na rôzne atómové bomby počas koronakrízy, ako bolo mnohokrát opakované plošné testovanie, očkovacia lotéria, očkovacie bonusy, vyplácanie pomoci na nezmyselne dlhodobo zatvorené prevádzky a podobne.
Rok ´23 je predvolebný rok. Aj vlády vyspelejších krajín ako Slovensko sa vo volebnom roku nesprávajú zodpovedne. Práve naopak, míňajú a rozdávajú vo viere, že voliči to ocenia vo voľbách. Práve rôzne rezervy a extrémne sumy na takéto kupovanie voliča charakterizujú predložený rozpočet. Rozpočet je málo transparentný, úplne, úplne rezignoval na akúkoľvek konsolidáciu, na výdavkové limity, fiškálne ciele na roky 2024 a 2025 sú v ňom len formálne a len dokazujú, že v rozpočte bol použitý iba situačný prístup. Žiadna vízia, žiadny aspoň strednodobý plán pre Slovensko. Rozpočet je obrazom svojho tvorcu, ktorého vnímanie sveta je ohraničené dátumom najbližších volieb, ktoré budú najneskôr vo februári 2024. Bohužiaľ, je to typický predvolebný populistický rozpočet. Je to rozpočet jedného muža, ktorý sa snaží svoju neúspešnú politickú misiu zvrátiť extrémnymi výdavkami. Chce si kúpiť voličov pred voľbami. Snahou je mať pripravené obrovské prostriedky na rozdávanie, pričom vo veľa prípadoch rozpočet nijako nedefinuje formu, len sa vytvárajú obrovské nedefinované rezervy.
Veľmi sa obávam podobného vývoja ako v Maďarsku. Maďarský premiér Viktor Orbán si dokázal pred voľbami úspešne kúpiť voličov, kvôli nezodpovednej fiškálnej politike však Maďarsko aktuálne čelí zásadným ekonomickým a finančným problémom. Majú deficit 6,1 %, slabnúci Forint, základná úroková sadzba 13 %. Extrémne zadlžovanie štátu v konečnom dôsledku nikdy nepomáha ľuďom. Vedie k problémom a k rozpadu verejných financií a k stagnácii ekonomiky.
Vláda síce predpokladá v rozpočte pokles hrubého dlhu z aktuálnej úrovne 62,2 %, to je stav ku 31. 12. 2021, na 59,8 % hrubého domáceho produktu v roku 2022 a následne ďalší pokles v nasledujúcich rokoch až na 56,8 % na konci roka ´25. Treba však dodať, že na základe splnenia opatreniami nepodložených rozpočtových cieľov. Ale treba si uvedomiť, že pokles je spôsobený najmä vysokým tempom cválajúcej inflácie očakávaným v najbližšom období. Je to tzv. efekt menovateľa, kde celkový dlh sa porovnáva voči nominálnemu infláciou zvýšenému hrubému domácemu produktu. Veľkosť dlhu, čiže je to vlastne niečo, na čo vláda akoby nemá dosah, resp. nemá na tom žiadnu zásluhu, že teda ten dlh v relatívnej miere klesá.
Veľkosť dlhu vyjadrená v absolútnych číslach však raketovo rastie už k spomínanej sume 71 miliárd eur. Činnosť vlády však teda nijak neprispieva k zníženiu relatívneho štátneho dlhu, práve naopak, samostatnou kapitolou je, a už som to spomenul, že rozpočet nerešpektuje platný zákon o rozpočtových pravidlách a náš medzinárodný záväzok v pláne obnovy a odolnosti. Do rozpočtu neboli zapracované výdavkové limity. Toto je tiež jasný rukopis Igora Matoviča a jeho neúcty k pravidlám. Výhovorky na nedohodu na metodike ich výpočtu, výhovorky na veto SME RODINA sú len tristným pohľadom na realitu vládnutia. Vládnutia, ktoré namiesto odbornosti, rešpektovania pravidiel, rešpektovania platných dohôd a zmlúv preferuje deštruktívnu politiku ministra financií. Je mi ľúto každého jedného zamestnanca na ministerstve financií, fakt to nemajú ľahké. A fakt to nemá ľahké ani Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorá sa snažila a snaží nájsť dohodu na tej metodike (reakcia z pléna), uhm.
Predložený rozpočet v podstate nerešpektuje ani platný zákon o rozpočtovej zodpovednosti. Treba povedať, že vláda ešte stále má do 5. 5. 2023 výnimku z troch najvyšších sankčných pásiem, avšak je jasné, že aj v budúcom roku bude dlh nad najvyšším pásmom, pričom sankciou je okrem žiadosti vlády o dôveru aj povinnosť prípravy vyrovnaného rozpočtu pre rok 2024. Bohužiaľ, akýkoľvek záujem ministra financií končí najbližšími voľbami. Všetky čísla v rozpočte pre roky 2024 a 2025 sú len formálne a ani náznakom sa nesnažia aspoň o naznačenie cesty, kam sa má krajina uberať.
Preto jednoznačne hovorím, že predložený rozpočet je len situačný. Rieši len rok 2023. Pre roky 2024 - 2025 neprináša ani náznak vízie, ani náznak zmysluplného smerovania Slovenska, neprináša akceptáciu platného zákona o rozpočtovej zodpovednosti. Vláda síce deklaruje zámer dosiahnutia deficitu verejnej správy vo výške 3,4 % hrubého domáceho produktu v roku 2024 a následne 2,7 v roku ´25, pričom však v súčasnosti pre tieto roky nemá pripravené opatrenia, ktoré by viedli k dosiahnutiu ani len týchto vlastných cieľov. Proste sú to v tom rozpočte len čísla, ktorým chýba obsah. Nie sú za nimi opatrenia, pomocou ktorých je ich možné dosiahnuť. Zasa je to raz úplne symptomatický stav spôsobu práce ministra financií. Už len keby sa aj s hviezdičkou, že je veľmi ťažké dosiahnuť vyrovnaný rozpočet, o to vláda v tom rozpočte pokúsila, popísala to tam, už to by bol nejaký náznak vízie, už to by bol nejaký náznak toho, že vláda počíta so Slovenskom aj v budúcnosti a chce robiť, aby nám to tu fungovalo.
Minister financií už dávnejšie s veľkou pompou avizoval dohodu, že Európska komisia nám umožní minúť alebo použiť cca 1,5 miliardy, jeden a pol miliardy z nevyčerpaných v eurofondoch z programového obdobia 2014 až 2020. To je dobrá správa, za toto by sa, samozrejme, dalo ministra dokonca aj pochváliť, keďže je to v podstate druhá šanca na využitie týchto už takmer naisto stratených financií. Problém však je, že tieto jeho slová sa v rozpočte nijak nepremietli. Totižto o túto sumu sme mohli mať nižší deficit. Znamená to, že minister financií už rezignoval na túto extrémne dôležitú snahu, keď túto možnosť v rozpočte ani nespomína?
Na chvíľu sa zastavím pri eurofondoch, teda už keď o nich hovorím. Zo starého obdobia môže Slovensko vyčerpať ešte 5,5 miliardy eur. Plán obnovy a odolnosti umožní do roku 2026 čerpať prostriedky vo výške cca 6 miliárd eur, no a nové programové obdobie ´21 až ´27 zahŕňa sumu cca 12,5 miliardy eur. Realita je však taká, že v čerpaní programového obdobia 2014 - 2020 sme na posledných miestach. Čerpanie je možné len do konca roku 2023. Šanca na vyčerpanie je mizivá, preto je potrebné urobiť maximum, aby tieto zdroje boli použité na pomoc s energetickou krízou, tak ako avizoval minister financií a tak ako sa k tomu nejak zase raz nehlási.
Čo sa týka plánu obnovy, prvá platba päťstoštyri... 458 eur už bola prijatá, žiadosť o druhú platbu Slovensko už poslalo v sume 815 miliónov eur. Podľa vyjadrení Európskej komisie však ak nebudú výdavkové limity implementované do návrhu rozpočtu, Slovensko môže čeliť zásadným finančným i reputačným škodám. Som presvedčený, že Európska komisia nám môže zastaviť platbu, prípadne aj celý plán obnovy a odolnosti. To je zásadná vec. Vidím jediné zmysluplné a rozumné riešenie, že ministerstvo zapracuje výdavkové limity do rozpočtu 2023. Pri tomto všetkom zabúdame na to, že výdavkové limity tu nie sú preto, že ich chce Európska únia. Sú tu preto, lebo ich potrebujeme my, Slovensko, potrebujú ich naše verejné financie, aby sme zabránili ich rozpadu a aby sme pomohli tomu, aby v dlhodobom horizonte fungovali. Slovenské verejné financie sú totiž na veľmi zlej trajektórii a ich dlhodobá udržateľnosť je veľmi problematická.
Podľa rozpočtovej rady sme sa znovu dostali do pásma vysokého rizika a podľa metodiky Eurostatu je naša dlhodobá udržateľnosť druhá najhoršia v celej Európskej únii. Rozpočtu tiež chýba jasný plán, ako chce vláda použiť historicky veľkú 3,4-miliardovú rozpočtovú rezervu na kompenzačné opatrenia. Po úvodnej kritike vláda síce túto rezervu presunula z všeobecnej pokladničnej správy ako rezerva na kompenzačné opatrenia a zostalo vo všeobecnej pokladničnej správe 940 miliárd eur, dva, takmer 2,5 miliardy odobrala a rozdelila ich teda do troch rezortov, 1,4 miliardy pre hospodárstvo, 900 miliónov pre ministerstvo práce a 152 miliónov pre ministerstvo dopravy. Na tom, že neexistuje jasný plán, ako využiť tieto obrovské zdroje, sa však nič nezmenilo. Takouto dva a pol miliardovou zmenou v horizonte pár dní sa len posilnili pochybnosti, že vláda vôbec nemá predstavu efektívneho využitia. Samozrejme, aj ja vnímam potrebu pomoci v energetickej kríze, avšak len cesta preplácania vysokých cien nie je dlhodobo udržateľná. Navyše NKÚ poukázalo na to, že 900 miliónov eur bolo v rozpočte ministerstva práce a sociálnych vecí nesprávne zaradené na prvok ´aparát ministerstva´ a ich vopred nešpecifikované použitie predstavuje riziko korektného čerpania rozpočtu.
Vo všeobecnej pokladničnej správe však stále zostala bezprecedentná historicky vysoká suma 3 miliardy eur definovaná ako rôzne rezervy. Ak rozpočet týmto ukazuje nejakú prípravu, tak je to príprava na ďalšie predvolebné, no historicky vysoké atómovky pána ministra financií, na jeho nočné nápady, ktoré sa ráno stávajú štátnymi úlohami a s efektívnym využitím verejných zdrojov majú pramálo spoločného. Rezervy majú slúžiť na riešenie mimoriadnych situácií. Vládou vytvorené bezprecedentne veľké rezervy vytvárajú priestor aj na výdavky, ktoré môžu deficit zvyšovať natrvalo. V rozpočte sa nenachádza žiadna brzda, ktorá by zabezpečila, že ak sa rezervy neminú na stanovený účel, aby sa použili na zníženie deficitu. Hrozí tak reálne riziko, že budú použité na iné jednorazové výdavky a čo je horšie, môžu byť použité aj na trvalé výdavky, ktoré vo finále zaťažia rozpočet aj v ďalších rokoch. Toto je ešte ten najväčší problém. Nieže máme peniaze rezervované na energetickú krízu, ale keď náhodou bude situácia lepšia, tak tie peniaze budú použité na niečo, čo je už ale že vôbec nezmysluplné.
Tu si dovolím upozorniť aj na stanovisko NKÚ: "Ohľadom na rastúcu výšku rezerv v rozpočte a ich transparentnosť je žiaduce legislatívne upraviť ich tvorbu, použitie a rušenie. Súčasne upozorňujeme, že nevyčerpané rezervy by mali byť prioritne využité na znižovanie deficitu verejných financií." Toľko stanovisko NKÚ.
Na riziko minutia rezerv na iný účet, účel, ako v rozpočte deklarovaný, upozorňuje aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Vytvorenie rezervy na pomoc s vysokými cenami energií rada hodnotí ako obozretné, je však dôležité, aby tieto prostriedky, aby sa tieto prostriedky použili výhradne len za účelom dočasnej a adresnej pomoci, pričom vláda by mala konkrétny spôsob poskytnutia pomoci a jej výšku transparentne zdôvodniť. "Za predpokladu, že by kvôli lepšiemu vývoju nebolo potrebné poskytnúť pomoc v celkovej rozpočtovanej výške, resp. že by tieto výdavky boli čiastočne prefinancované eurofondami, zostávajúci priestor na výdavkoch by mal byť automaticky ušetrený, nakoľko aktuálne pravidlá vláde umožňujú použiť ich aj na iné účely." Koniec citácie Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. V slovenských predvolebných podmienkach reálne hrozí, že budú použité fakt na ďalšie ad hoc atómovky alebo rovno na kupovanie voličských hlasov.
Rezerva na riešenie vplyvov legislatívnych zmien je v bezprecedentnej výške 891 miliónov eur. Pre porovnanie, vlani výška tejto rezervy bola len 130 miliónov eur, pričom, ak si dobre pamätám, jej skutočné čerpanie bolo na úrovni, myslím, 75 miliónov. Rezerva obsahuje hlavne náklady prorodinného balíčka a krúžkovného, pričom krúžkovné už bolo medzičasom posunuté na rok 2025. Aký paradox, že práve to krúžkovné bolo prijímané bagrom v skrátenom legislatívnom konaní.
Nejde ani tak o to, že či sa extrémne náklady prorodinného balíčka nachádzajú v rezerve alebo by už boli priamo vo výdavkoch, základný problém je fakt, že takúto výšku si verejné financie nevedia dovoliť, pričom to samotné základné nastavenie je absurdné. Daňový bonus totiž na dieťa chudobným dáva menej a dobre zarábajúcim rodičom dáva viacej. Ja si zasa použijem analýzu rozpočtovej rady. Pri rozumnom nastavení sa dalo riziko chudoby znížiť oveľa viac, navyše s výrazne nižšími nákladmi. Zároveň takéto nastavenie vytvorilo zásadný problém aj pre obce, mestá a vúcky, keďže má zásadný negatívny dosah na ich príjmy. Tu stále proste minister financií hovorí, že treba pomáhať, musíme, jasné, inak to nejde, ale tu chýba základný problém, že treba pomáhať cielene, zmysluplne a tým pádom, keď sa pomáha...
=====
Skryt prepis
