Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Vážený pán minister, pani ministerka, ak by každý z koaličných poslancov mal pripraviť svoju vlastnú verziu programového vyhlásenia vlády, pravdepodobne by sme mali na stole 95 rôznych textov. Niekto by sa viac venoval životnému prostrediu, iný rodinnej politike, pre niekoho by bolo najpodstatnejšie bojovať za osobné slobody, ďalší by rád videl viac opatrení v prospech malých a stredných podnikateľov alebo...
Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Vážený pán minister, pani ministerka, ak by každý z koaličných poslancov mal pripraviť svoju vlastnú verziu programového vyhlásenia vlády, pravdepodobne by sme mali na stole 95 rôznych textov. Niekto by sa viac venoval životnému prostrediu, iný rodinnej politike, pre niekoho by bolo najpodstatnejšie bojovať za osobné slobody, ďalší by rád videl viac opatrení v prospech malých a stredných podnikateľov alebo pomoc ľuďom na okraji spoločnosti.
O čom som však presvedčená, je, že vo väčšine prípadov by sa týmito dokumentami tiahla túžba po spravodlivosti. Nielen teda pokiaľ ide o súdnictvo, ale po spravodlivosti vo svojom najširšom slova zmysle: spravodlivosť v dostupnosti k zdravotnej starostlivosti či k vzdelávaniu, spravodlivé financovanie verejných a neverejných poskytovateľov sociálnych služieb, spravodlivá odmena za prácu, spravodlivé podnikateľské prostredie. Pretože ak dnes prevláda v spoločnosti nejaký pocit, tak je to práve ten, že sa ľudia nevedia domôcť spravodlivosti. Cítia sa byť občanmi druhej kategórie. Cítia jednoducho nespravodlivosť a oprávnene narastá ich pocit frustrácie a hnevu. Aj tento pocit vo veľkej miere stojí za nárastom podpory rôznych extrémistických strán a hnutí.
Dnes máme pred sebou jedno spoločné programové vyhlásenie, ktoré je výsledkom dlhých a náročných rokovaní, a je kompromisom štyroch politických strán a jej predstaviteľov. A ja som rada, že v nej téma, ktorú považujem za naliehavú, a síce podpora ľudí so zdravotným postihnutím, nie je len doplnkovou. Ide o obrovskú skupinu ľudí, ktorej predchádzajúce vlády nikdy nevenovali primeranú pozornosť. Som totižto presvedčená, že ak štát má niekomu pomáhať, tak sú to práve ľudia, ktorí nie vlastnou vinou sa dostali do situácie, že sú na okraji spoločnosti. Veď čo je spravodlivé na tom, že mladá žena len preto, že má ťažké zdravotné postihnutie a zubné ošetrenie musí absolvovať v celkovej anestéze, čaká na takýto zákrok sedem mesiacov? Čo je spravodlivé na tom, že matka, ktorá sa celý život starala o svojho postihnutého syna pripojeného na pľúcnu ventiláciu, musí tri dni čakať v bolestiach doma, kým nájde miesto, kde sa počas jej liečby o jej syna postarajú? Čo je spravodlivé na tom, ak posudkový lekár pri opätovnom posúdení dieťaťa s autizmom aj napriek lekárskym správam vyhlási dieťa za zdravé a zamietne matke príspevok na opatrovanie, ktorý je jej jediným príjmom?
Aj dnešná situácia, v ktorej sa Slovensko v dôsledku koronavírusu nachádza, ukazuje, ako veľmi je táto skupina ľudí spolu s dlhodobo chorými a seniormi zraniteľná. Premárnená šanca, ktorá tu bola za uplynulé roky premeniť veľkokapacitné zariadenia na menšie, komunitné, sa dnes podpisuje aj pod tie najväčšie obavy, že práve tieto zariadenia sa stanú miestami, kde budeme v dôsledku koronavírusu počítať najviac obetí. Dlhodobé podfinancovanie sociálnych služieb a s tým súvisiaci nedostatok sociálnych pracovníkov a opatrovateliek sa dnes ukazuje ešte krikľavejšie. Zatvorili sa mnohé zariadenia, kam mohli ľudia so zdravotným postihnutím chodiť tráviť čas, vzdelávať sa, pracovať, rehabilitovať, alebo tie, kam boli vzhľadom na svoje ťažké viacnásobné postihnutie počas dňa alebo týždňa umiestnení, aby ich rodinní príslušníci mali možnosť pracovať a uživiť rodinu a aspoň trochu si oddýchnuť od vyčerpávajúcej starostlivosti. Hoci bolo nutné kvôli epidémii tieto zariadenia zatvoriť, mnohí rodinní príslušníci, ktorí sa teraz musia 24 hodín denne starať o svojich odkázaných príbuzných, aj napriek vládou doteraz prijatým opatreniam nevládzu ani finančne, ani fyzicky. Chýba im pomoc, podpora. Nie je to nič nové, ale v čase krízy ešte viac citeľné. Preto dnes, viac ako kedykoľvek doteraz, sa musíme tejto skupine ľudí, ktorá nie je zanedbateľná, začať venovať systematicky a nadrezortne, aby nikto neprepadol spletitej sieti systému, aby sa nestal obeťou prehadzovania si zodpovednosti medzi jednotlivými ministerstvami.
Som rada, že môj pohľad na túto problematiku sa premietol aj do programového vyhlásenia vlády a že sa oblasť zdravotného postihnutia nerieši len v kapitole sociálnych vecí, ale aj v zdravotníctve, školstve, pri výstavbe nájomných bytov a dokonca aj v kultúre. Čo všetko potrebujeme zmeniť a tento dokument nám k tomu otvára cestu? Poviem aspoň pár priorít.
V oblasti sociálnych služieb je najväčším problémom samotný zákon o sociálnych službách. Ide o neprehľadný a ťažkopádny zákon, miestami nezrozumiteľný a v praxi pôsobiaci veľké problémy. Zároveň nám chýba zákon o dlhodobej starostlivosti. Je mi nesmierne ľúto, že hoci už za bývalej vlády bolo na stole niekoľko variant, ako túto dlhoročne zanedbanú tému riešiť, nedošlo k zhode medzi ministerstvami práce a zdravotníctva a tak naštartovanie zásadnej reformy a pomoc konkrétnym odkázaným sa opäť raz trestuhodne oddialila.
Kľúčovou témou v nastávajúcom období bude financovanie sociálnych služieb. V súčasnosti nastavený spôsob financovania je komplikovaný a neadresný. Človek so zdravotným postihnutím nestojí v centre pozornosti. Nemôže si vybrať, nakúpiť a objednať také služby, ktoré by potreboval. Aj preto nám chýba funkčná sieť ambulantných a terénnych služieb, ktoré by boli adekvátnou alternatívou nevyhovujúcich veľkokapacitných ústavov. Ľudia sú vôbec radi, že niekde je miesto, a to je veľmi zlé. Musíme vyriešiť strašidelné dedičstvo minulosti, pretože sociálne služby poskytujeme častokrát v úplne nevyhovujúcom prostredí starých kaštieľov či iných nevhodných budov. Nie je pritom neobvyklé, že v takýchto úplne nevhodných priestoroch žije pokope aj viac ako 100 ľudí. Aj podľa monitoringu komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím sú často porušované ich základné ľudské práva. Je potrebný nielen nový zákon a úplne nová filozofia spravodlivého financovania sociálnych služieb, ale aj dôraz na komunitné sociálne služby a premena veľkokapacitných zariadení na menšie. Popri tomto všetkom nesmieme zabudnúť zabezpečiť efektívnu kontrolu kvality poskytovania sociálnych služieb, aby všetci klienti žili v bezpečí a v dôstojných podmienkach.
Druhá oblasť, ktorá vyžaduje zásadnú reformu a ku ktorej sa hlásime v programovom vyhlásení vlády, je posudková činnosť. Je neuveriteľné, že človek na Slovensku prechádza rôznymi posúdeniami a rôznymi posudkovými systémami. Ide o zbytočnú záťaž pre všetkých, pre ľudí so zdravotným postihnutím, ich blízkych, posudkových lekárov, aj úradníkov. Preto je nutné posudkový systém výrazne zefektívniť a zjednotiť.
Sú ale aj ďalšie oblasti, ktoré nám nesmú prekĺznuť. Veľmi nám chýba podpora a reforma psychiatrie. Duševné zdravie bolo dlho zanedbávanou oblasťou. Je potrebné oblasť duševného zdravia dostať do centra pozornosti zdravotnej politiky.
Taktiež sa musí zmeniť súčasný Občiansky zákonník v oblasti opatrovníctva. Je nutné zaviesť nové nástroje, ktoré nahradia obmedzovanie spôsobilosti na právne úkony a umožnia ľuďom so zdravotným postihnutím plánovať vlastnú budúcnosť.
Ďalej je potrebné sa osobitne venovať školstvu a robiť všetky nutné kroky pre vytvorenie inkluzívneho vzdelávacieho systému. Školy musia byť školami pre všetky deti. Segregácia nesmie mať v našej spoločnosti miesto.
Pre mňa osobitnou témou je podpora neformálnych opatrovateľov. To sú tie tisíce obetavých mám a otcov či iných rodinných príslušníkov, ktorí sa starajú o svojich blízkych s ťažkým zdravotným postihnutím. Chceme ich prácu ešte viacej oceniť, a to nielen finančne, ale aj uznaním ich zručnosti a po celý čas im zabezpečiť odbornú podporu a priestor na oddych a rehabilitáciu. Chceme zlepšiť zamestnávanie ľudí, ktorí aj napriek svojmu postihnutiu majú zručnosti a schopnosti, aj pomocou asistenta pracovného začlenenia. Zaväzujeme sa, že časť nájomných bytov bude bezbariérová a urobíme všetko pre to, aby aj kultúrne pamiatky či kultúrne podujatia boli dostupnejšie.
Niektorí ľudia mi hovoria, že sa téme zdravotného postihnutia venujem až príliš veľa. Ja som však presvedčená, že naša spoločnosť sa tejto téme venuje príliš málo. Skôr alebo neskôr každý jeden z nás, ako tu sedíme, budeme potrebovať, či my alebo naši blízki, pomoc. Musíme zmeniť Slovensko bariérové na Slovensko bez bariér. Čaká nás veľmi veľa práce, ale prvým krokom môže byť práve programové vyhlásenie vlády a jasný záväzok smerom k ľuďom so zdravotným postihnutím a seniorom. Sme tu pre vás a urobíme všetko, čo je v našich silách, aby sme zabezpečili dôstojný život.
Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis
