Videokanál klubu

Ďakujem pekne za taký horlivý prejav, za to, čo si, Braňo, tuná povedal, je to také mysliteľské, dlho som hľadal, že kde sa uchytiť a kde si spomínal ten rozpočet, o ktorom tu rokujme. Ale ono to všetko so všetkým súvisí. A spomínal si tú vec, ktorá je dôležitá, že teda, alebo si to tak pekne rozvinul, že silný štát verzus štát, ktorý vytvára príležitosti pre ľudí, hlavne pre mladých ľudí a rozvíja ich schopnosti a umožňuje im rozvinúť ich talenty naplno. Veľmi pekný obraz. A myslím si, že to tak trošku stropuje celý ten, celú túto diskusiu o rozpočte alebo aspoň by malo. Je to taký vizionársky prednes, ktorý si nám tu teraz povedal. Súhlasím s tebou a dotknem sa jednej krátkej veci, ktorá mňa tak zaujala. Chodím na angličtinu a anglický lektor z Anglicka, keď sme skončili predplatené hodiny, tak mi povedal, že ak chceš pokračovať, tak, samozrejme, budem rád. Ja hovorím, dobre, tak ako, ako to funguje. A on hovorí, no tak nič cez, oficiálne cez túto agentúru. A ja hovorím, že dobre, fajn a nemáš aj nejakých takýchto že načierno. Hovorí, že nie, Peter, ja to nikdy nerobím, ja som sa naučil na škole, že toto sa nerobí, proste ja musím dodržiavať nejaké zásady a tie zásady znamenajú, že ja idem oficiálne, žiadne iné možnosti tuná nie sú. A tak som si uvedomil, že toto je vec, ktorú mu dala škola, a to je vec, ktorú mu dala rodina, tie cnosti alebo tie zásady. A to je to najdôležitejšie asi, aby sme vychovávali našich mladých ľudí, aby, aby sa takto vedeli správať. A ďakujem ti ešte raz.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci, a ďakujem, kolegovia, že tu sedíte a budete mi venovať pozornosť. Chcem sa vyjadriť v rámci štátneho rozpočtu ku dôchodkom, ku dôchodkovému systému a jeden, chcem poukázať na jeden princíp.
Dámy a páni, v materiály ministerstva financií k predkladanému návrhu, k predkladanému návrhu rozpočtu je uvedené. Pri zohľadnení potrebného konsolidačného úsilia návrh rozpočtu verejnej správy počíta aj s výdavkami určenými na prijatie trvalého 13. dôchodku vo výške priemernej mesačnej sumy daného druhu dôchodku za predchádzajúci rok, a to súčasne pri zachovaní rodičovského dôchodku.
Vláda nám teda hovorí, že aj keď si požičiava a je v narastajúcom dlhu, chce zaviesť inštitút 13., trvalého 13. dôchodku pre dôchodcov. Ja osobne a v Kresťanskodemokratickom hnutí sme za primerané navýšenie sumy dôchodku vyplácaného počas roka, teda dvanástich mesiacov, čiže pomerne navyše tých dvanásť. Nevytvára ten trinásty. Naši dôchodcovia určite radi príjmu akúkoľvek sumu k už vyplácaným dvanástim mesačným obnosom, lebo tu máme na Slovensku akúsi mentalitu nedostatku alebo mentalitu chudoby, princíp, že sme uväznení v chudobe a tí ľudia na seba nahliadajú takýmto spôsobom. Ja to poznám zo svojej skúsenosti, ja si myslím, že mnohí poviete to isté, že dôchodcom sa zdá, že sú chudobní alebo priam okradnutí, že nedostávajú to, čo by mali dostávať.
Viete, všetkým sa zdá, že majú nízky dôchodok, ale ja myslím, že je to aj realita a prežil som to aj sám vo svojej skúsenosti. Moja mama narodená 1943, už zosnulá nedávno, ale musím povedať, že ona vytvorila veľa hodnôt za svoj život. Bola to vychovávateľka, bola to dobrá matka, snažila sa pomáhať druhým ľuďom, ale vo svojej práci tvorila veľa, ale bola málo ohodnotená. Mala najprv dôchodok niekde na 270, potom to išlo na 320 euro, ale uznáte, že z toho sa nedá vyžiť za mesiac. Bola dôchodkyňou a sťažovala sa, pociťovala to tak, ale nebola nejaký zúfalý sťažovateľ, no ale je pravda, že väčšina dôchodcov na Slovensku sa sťažuje, že ich dôchodky sú nízke, nedostačujúce, je to častá téma ich vzájomných rozhovorov, zákonite aj ponosov na vládu, na každú vládu, to úplne na všetky vlády sme sa sťažovali, a predovšetkým dôchodcovia, a preto v predvolebnej kampani je to vďačná téma, ba priam jednou z kľúčových top tém pre politickú kampaň ktorejkoľvek strany, že zvýšime dôchodky. Nakoniec, pamätáte si pred pár rokmi, myslím si, myslím, že strana SNS mala tiež veľké plagáty o tom, že budeme mať európske dôchodky. No ale k európskym dôchodkom sme sa ešte nedostali, ale táto top téma rezonuje. Ja si všeobecne dovolím konštatovať, že naši dôchodcovia narodení tesne po druhej svetovej vojne sú často nespokojní s tou úrovňou, a teraz prečo je to tak.
Všetci zas dobre vieme, keď si porovnáme tých iným dôchodcov, z iných štátov, tak vidíme tu tých japonských, ktorí pricestujú, fotia všetko drahými foťákmi a vyzerajú, že si užívajú svet. Poznáme rakúskych dôchodcov, nedávno som bol pri Schwechate v malej dedinskej reštaurácii a tam bola partička dôchodkýň, ktoré si spolu vyšli na varené vínko, hrali kolky, smiali sa, zabávali sa a ja som si hovoril, že aký rozdiel od tých našich dôchodcov. Alebo keď som bol vo Francúzsku, niekde v Toskánsku sme cestovali na koncert pre syna, tak sme boli v dedinke v reštaurácii, manželka hovorí, že to je neuveriteľné, sa pozri na týchto dôchodcov, si tu vyjdú, sadnú si na obedík, porozprávajú sa, bavia sa. Nuž, je to veľký rozdiel.
No a teraz prečo je to tak, že tí naši dôchodci sa cítia tak chudobní, tak podhodnotení, tak nezaplatení za tie roky, ja si myslím, že aj vaši rodičia, kolegovia, to hovoria, že sa necítia byť ocenení. Som presvedčený, že je to tak. Prečo? Pretože nebol dodržaný veľmi základný princíp. Podľa evanjelia podľa Lukáša v biblickom spise je napísané, Lukáš 10:7, že každý robotník je hodný svojej mzdy. Dostali títo robotníci svoju mzdu naozaj? Suma vykonanej práce, ktorú terajší dôchodcovia ako mladí a produktívni ľudia vykonali pred rokom 1989, nie je dostatočne premietnutá do hodnoty vyplácaného dôchodku, ktorý teraz dostávajú v súčasnosti, a preto nemôžu žiť dôstojnejšie. Oni poukazujú na všetko, ako je to drahé, nemôžu z toho vyžiť, cítia sa odkázaní na štát, a toto je ten princíp. Dôchodok berú ako svoj jediný zdroj živobytia. A teraz treba uviesť, že počas socializmu naozaj nemohli podnikať, všetci sme to zažili, čo tu sedíme, sme v takomto veku, že sme to zažili. Nemohli ste vlastniť viacero nehnuteľností, nemohli ste prenajímať rodinnú pôdu, nemohli ste zarábať, nemohli ste vytvárať zisk. Keď ste niečo podnikali, išla po vás polícia, tá tajná, československá ŠtB. Prečo? Lebo to bolo zakázané. Prečo? Lebo komunistickým pučom sme prišli v roku 1948 o túto možnosť, a preto, teraz ako by to platilo, odkázanosť dôchodcov na štát, je v plnom rozsahu akoby pravdivá, akoby to bolo namieste. Čiže následky znárodnenia, okradnutia ľudí o majetok, o kariéru, zmarenie ľudského rozvoja sú tak robustné, že ovplyvňujú naše myslenie a schopnosť byť slobodnými ešte aj dnes. Naši dôchodcovia sa považujú za chudákov, ktorí nie sú ohodnotení a zaplatení, a preto je správne, že minulá vláda, vláda Eduarda Hegera sa ospravedlnila svojim občanom za akt a následky komunistického puču z roku 1948.
Krátky citát z tohoto dokumentu: „Vláda Slovenskej republiky v stredu 22. februára 2023 vydala vyhlásenie Slovenskej republiky k februárovému prevratu v roku 1948. Najtragickejším dôsledkom vlády komunistického režimu sú však ľudské obete, a preto pri tejto príležitosti spomíname na stovky popravených a zabitých, tisíce umučených a desaťtisíce nespravodlivosti väznených, prenasledovaných," a teraz „štátom okradnutých ľudí, ako aj mnohé zmarené ľudské talenty, ktorým vládnuci režim znemožnil ich spoločenské uplatnenie. Vláda Slovenskej republiky vyslovuje hlbokú a úprimnú ľútosť nad tragickými príbehmi týchto obetí, ktoré poznačili ich životné osudy. Likvidácia politickej plurality, zničenie podmienok na ekonomickú nezávislosť obyvateľstva. Za cieľ komunistického režimu boli demokrati všetkých politických odtieňov, nasledovali podnikatelia, živnostníci, súkromne hospodáriaci robotníci a roľníci, pracovníci v slobodných povolaniach, čiže zničené boli všetky možnosti obživy, ktoré by nemala vládnuca strana pod kontrolou." Pamätáte si to, aj môj otec musel chodiť do práce, zarábal 2 500 korún československých a bolo to málo a jediné, čo sme mohli robiť, bolo trošku pestovať paradajky, papriky a karfiol a jediný výkup bol zelovoc, inak sa zarobiť nedalo. Minimálne, a keď ste predávali ryby, ktoré ste nachytali, tak ešte aj za to by vás boli perzekvovali. Režim sa mstil aj na deťoch perzekvovaných občanov, zakazoval študovať. Vyhlásili vnútorných nepriateľov. Potom represie voči inteligencii, advokátom, úradníkom, zdravotníckemu personálu, ale aj voči študenstvu, podnikateľom a veľkostatkárom zoštátnili súkromné podniky a hospodárstva a v dôsledku znárodnenia prišlo k násilnému zániku drobných živnostníkov, ani malá trafika nebola dovolená.
Vláda prejavila úctu všetkým, ktorí riskovali svoje životy a postavili sa na odpor neľudskému režimu doma aj v zahraničí. Znovu zacitujem biblický spis Prís. 29, 2, potvrdzuje ten istý princíp, ktorý sa tu spomínal: „Keď pribúda spravodlivých, národ sa raduje. No keď bezbožný vládne, ľud vzdychá, alebo lká.", no a dôchodcovia, naši rodičia na Slovensku nemajú príležitosť sa radovať, ale skôr vzdychajú, plačú nad tým, že sú chudobní. A toto je situácia, do ktorej boli vovedení rozhodnutiami komunistického režimu, ale princíp, že štát vám má zabezpečiť, sme si ponechali, a je to princíp chudoby, priatelia. Je to rozmýšľanie, ktoré nás neprivedie k rozvoju v tejto krajine.
Takže po roku 1989 aj oni, tí bývalí dôchodcovia, teda narodení pred rokom 1989, naši súčasní dôchodcovia, neskôr a ich dorastajúce deti mohli začať podnikať, spravovať reštituovaný majetok alebo časom kúpiť, prenajímať nehnuteľnosť alebo pôdu, alebo vymýšľať, ako budú ziskoví. A teraz máme za sebou 34 rokov ekonomickej slobodnej aktivity, a tá priniesla možnosť zveľaďovať svoj majetok a podnikať, a teda bohatnúť. Rozumiem, že napriek týmto možnostiam nepatríme k tým najbohatším štátom v Európe, aj keď jeden premiér nám to sľuboval. Pamätáte si, ja som bol omnoho mladší, ale pán Mečiar nám hovoril, že sme malé Švajčiarsko a už nepotrvá dlho a budeme tak. A čo sme si predstavovali pod malým Švajčiarskom? Ja som si predstavil ekonomický dostatok, to, aký pokoj a kľud v tom Švajčiarsku je, lebo keď sú ľudia zabezpečení a mohli uplatniť svoje talenty a schopnosti, tak sa cítia veľmi dobre. Každý z nás to pozná, keď môžte robiť, čo vás baví, keď z toho je úžitok, keď máte zmysel svojho života, vytvárate ho a prinesie vám to zdravý zisk, je vám, priatelia, psychicky dobre. Dokonca ste schopní podporovať druhých, dokonca budete zveľaďovať krajinu, v ktorej žijete. Dokonca budete schopní sa ujať nejakej zanedbanej pamiatky a normálne ju nejakým spôsobom zveľadiť, aby bolo na Slovensku krajšie. To je to heslo, čo hovoríme, spravme túto zem miestom, kde sa bude lepšie žiť.
No navzdory tomu tam však nie sme. Výška úspor našich bežných občanov stále je nízka, ale ja chcem hovoriť o tomto princípe. V Biblii je napísaná múdrosť, že pracovitý a čestný človek nikdy nežobroní o chlieb. Zároveň musím povedať, poviem také zhrnutie, nebude to úplne konkrétne, ale viaceré štúdie ukazujú, že inštitucionálna starostlivosť o rodičov sa stáva menej a menej dostupnou a jej rolu opäť začína preberať prirodzená multigeneračná starostlivosť. Zároveň potvrdzujú, že je to komplexná kvalita, je omnoho vyššia, jej komplexná kvalita je omnoho vyššia vzhľadom na rodinné puto. To znamená, že deti, keď sa venujú starostlivosti o rodičov, robia to omnoho dôslednejšie ako nejaká inštitúcia alebo ten chladný štát. Deti rodičov sa majú postarať o svojich rodičov v starobe, aj to je biblická múdrosť. Zmyslom vlády nemá byť vládnuť nad ľuďmi, to znamená, nechávať ich závislými na sebe samej. Zmyslom vlády má byť rozvoj osobnosti človeka, aby sa dokázal postarať sám o seba takým dobrým spôsobom, že spravuje svoj život a ten má úžitok nielen pre seba, ale aj pre druhých a pre okolie okolo seba. To znamená naučiť ľudí spravovať, to znamená dobre riadiť svoje životy. Ale za socializmu tá závislosť ľudí na štáte platila úplne a dnes naši dôchodci akoby v tom uviazli a veria, že to je práve vláda a štát, ktorá sa má starať o ich zaopatrenia na staré kolená. Dokonca nejakým čudným spôsobom hovoria rodičia, že ja to ani nechcem od detí, ja im nechcem byť na krku. A toto je nezmysel, ktorý sa tu stal. Rodičia majú právom očakávať starostlivosť od svojich detí.
Takže dovolím si povedať, že podľa prirodzenosti a biblickej pravdy je to tak, že o svoje zaopatrenie pre budúcnosť sa má postarať v prvom rade jednotlivec sám svojimi schopnosťami, danosťami, talentami, zručnosťami a rozvojom, svojou poctivou prácou, svojím talentom a zacitujem žalm 35, bol som mladý, a ten cituje rád náš kolega Alojz Hlina, lebo ho čítal, keď bol malý, tak si hovoril, že ste to mali doma vycapené na stene a je to dobré, keď si to mal pred očami, lebo ty si podnikateľ dneska, vieš rozvíjať svoje talenty a schopnosti, takže citujem ešte raz žalm 35, 25. verš: „Bol som mladý a zostarol som, no spravodlivého som nevidel opusteného," a následne „ani jeho potomstvo žobrať o chlieb." Vnímate, čo tam je napísané? Biblická múdrosť hovorí, že spravodlivý bude zabezpečený a ešte aj jeho potomstvo nebude žobrať o chlieb.
A zase iný princíp, v prvom liste Timoteja v Novom zákone: „Deti rodičov sa majú postarať o svojich rodičov v starobe," je napísané, ak sa niekto nestará o svojich vlastných a najmä o domácich, zaprel vieru a je horší ako neveriaci. Zmyslom vlády teda nemá byť vládnuť nad ľuďmi a nechať ich závislými na sebe, ale naučiť ľudí sa rozvíjať, takže ako z toho von?
Politici s obľubou hovoria, že spravte silný štát, verte nám, my silný štát sa o vás postaráme. Ja s týmto heslom nesúhlasím a musím povedať, že pozostatky tejto volebnej kampane visia na plagátoch stále. Jeden usmievaný a sympatický politik hovorí: Budeme silný štát, postaráme sa o vás!
Kolegovia, nie je to dobrý princíp, takže nehovorím proti pánovi, hovorím teraz proti princípu. Nie je to silný štát, ktorý sa má starať. Viac zodpovednosti, viac učenia sa zodpovednosti za svoju finančnú budúcnosť a vytváranie možností zo strany štátu na to, aby občania vedeli realizovať svoje zabezpečenie, zbohatnúť a dokonca byť štedrými, štedrosť sa dokáže rozdávať a takýmto krokom, čo som teraz povedal, určite nie je znižovanie percenta odvodu do II. dôchodkového piliera. Ak vláda potrebuje hľadať zdroje na dofinancovanie rozpočtu, tak mala jednoznačne hľadať zdroje na svojej strane a nie lámať cez koleno, vytváranie si finančného zabezpečenia na dôchodok občanov v produktívnom veku. Vláda má hľadať medzery vo svojom hospodárení, vo svojej spotrebe a na tej ušetriť. Takže silný štát by pod rúškom starostlivosti násilne zasiahol do zodpovedného vytvárania budúcnosti svojich pracujúcich a odvody platiacich občanov, a toto by som kľudne povedal, že je déja vu na znárodnenie v 48. roku. Možno je to prehnaná, prehnaný princíp trochu alebo obraz, ale v našej krajine by malo byť v mediálnom priestore, v spoločenskom diskurze, v školách podnecovaný princíp, aby sa mladí ľudia naučili podnikať, mať finančnú nezávislosť, rozvíjať svoje financie, rozvíjať zručnosti a myslieť aj na druhých. Toto by bola krajina prajná navzájom si. Ja si myslím, že to je potrebné podporovať. K tomu potrebujeme podporovať dobré a silné rodiny. Podporovať to, aby sme mali viacej detí. Kolegovia, kto ste ekonómovia, dobre viete, že náš systém dôchodkový finančne je neudržateľný. Budeme mať za dvadsať rokov dosť detí, aby podporovali svojich zostarnutých rodičov a celú našu populáciu? Nebudeme, ale potrebujeme viacej detí a nie ich zabíjať, potrebujeme podporovať, aby sa rodili a potrebujeme v tejto sále podporovať rodiny tak, aby sa mohli dobre rozvíjať a nepovedať, ako mne teraz jeden známy povedal, nechcem mať druhé díťa, lebo nebudem mať na to peňáze. No ale my chceme mať ďalšie dieťa, lebo ich potrebujeme pre budúcnosť, lebo ja sa velice obávam, že za nejakých pár rokov začnú politici aj v tejto sále hovoriť, že potrebujeme pracovnú silu z vonku, potrebujeme emigrantov. Potrebujeme začať tu mať ľudí, ktorí prichádzajú, aby tu pracovali.
Krátko k rodičovskému dôchodku. Jeho filozofia sa zakladá na biblickej pravde znovu, skoro až na príkaz, že deti sa majú postarať o svojich rodičov, to som citoval prvý list Timoteja, a tá väzba tam musí byť viditeľná a citeľná, tak ako my rodičia platíme svojim deťom krúžky, školy, nejaký rozvoj a ony cítia, že sa o nich staráme, že rozvíjame, aby ich talent rástli, tak my rodičia, keď vyrastú naše deti, tak majú prejaviť svoju osobnú angažovanosť v prejavení starostlivosti o rodičov, takže ten rodičovský dôchodok a to odvádzanie z každého mesiaca, pre rodičov nejaký dar počas roka, že dostali z výplaty svojich detí, to je veľmi zmysluplné, dobré je to zachovať. My v KDH sme za zachovanie rodičovského dôchodku.
Dúfam, že sa mi dobre podarilo vysvetliť, že princíp, v ktorom väzíme, je myslenie chudoby. Niekto mi všetko zobral a preto by ma mal zabezpečiť, ale nie je to pravda. V našej krajine musíme rozvíjať ľudí a učiť to deti od narodenia, od malička, od školského základného systému, že majú rozvíjať svoje schopnosti, aby boli ľuďmi kreativity, rozvoja, produktivity, aby prinášali dobré veci a dokonca, aby vedeli byť štedrí a nie lakomí, sebastrední a myslieť len na to, ako mne sa bude mať dobre. Priatelia, ak tu stále budú veľké odvody a veľké dane, tak stále budeme učiť ľudí pocitu, že nemajú dosť a nevedia z toho vyjsť. Ak zarobíte 3 500 a vaša výplata je 2 200, alebo ešte menej, tak je to príliš veľa. Ja by som chcel vyzvať, aby sme zmenili princíp v tejto krajine. Aby sme rozvíjali ľudí k schopnosti sa zabezpečiť a byť ľuďmi, ktorí podnecujú druhých a rozvíjajú našu vlasť. Vtedy budeme na to hrdí, lebo ja poznám hrdých Rakúšanov, aj Švajčiarov, aj Britov, aj ďalších, ďalších, lebo keď chodíte tam do práce, je vám dobre a darí sa vám, lebo si viete zarobiť. A tento pocit dôstojnosti a nie pocit chudobného nešťastného, ktorý je závislý a nemá dosť na to, aby išiel ani na ten nedeľný obed do reštaurácie, alebo niekde na výlete, alebo niekam vycestoval. Ten pocit je pocit chudoby.
Ja želám našej krajine a ja si dovolím povedať, že sa modlím za našu krajinu, lebo mi na tom naozaj záleží a robím to, aby sa rozvíjala po svojich schopnostiach, zručnostiach, aby sme tu boli krajinou, spoločnosťou, prajnou spoločnosťou, ktorá si vychádza v... (Prerušenie vystúpenia časomerom. Potlesk.)

Ďakujem všetkým kolegom za komentáre. Nebudem asi stíhať všetkým odpovedať, ale pokúsim sa možno také najdôležitejšie vypichnúť ešte raz.
Kolega Sabo hovoril o tej energetickej efektivite, no odpoveďou je urýchlene budovať nové nemocnice a dobehnúť ten deficit, ktorý máme tuná, ten do, do nových nemocníc.
Štefan Kišš hovoril o tej nízkej transparentnosti, tak to by som podčiarkol. Naozaj venovať zdravotníctvu, ktoré má každá strana vo svojom volebnom programe, teda aspoň tie zodpovedné, a venovať kapitole jednu stranu je hanba. Čo sa týka, čo sa týka oddlženia, bolo tu viackrát spomínané. Nepohneme sa inak ďalej, pokiaľ nebudeme mať centrálne riadenie nemocníc, to je absolútne kľúč k tomu, aby sme tie naše veľké nemocničné kolosy začali nejako efektívnejšie riadiť a určite to nemôže ostať na ministerstve zdravotníctve, tak ako zatiaľ, predpokladám, že to chcú urobiť.
Čo sa týka pána Baláža, ďakujem za konštruktívny prístup, s mnohými vecami súhlasím. Procesné riadenie, leadership, toto je vec, ktorá na ministerstve dlhodobo absentuje a pokiaľ nemáte dobré riadenie a nemá víziu, čo chcete s rezortom urobiť, tak je to veľký problém. Nestačí len, nestačí sa len pekne usmievať. A samozrejme aj to, čo hovoril kolega Valášek, že robiť rozhodnutia bez nejakých pripomienkových konaní, kde sa to preoseje, kde sa doplnia dôležité veci, nie je dobrý nápad.
Takže ďakujem ešte raz všetkým za konštruktívnu debatu.

Ďakujem za slovo.
Pán kolega Stachura, ďakujem za tvoje vystúpenie. Vidno, že máš skúsenosti, pracoval si aj tuná, aj v zahraničí, tak vieš, ako to chodí. Ja sa vyjadrím k tomu oddlžovaniu nemocníc. Mňa to tiež mrzí, že stále nalievame, nalievame ako keby niekde do studne a stále sa to tratí. A Žilinský samosprávny kraj je zriaďovateľom štyroch nemocníc v Dolnom Kubíne, Trstenej, v Liptovskom Mikuláši a v Čadci. Ale tam sa neoddlžuje nič, tam to normálne funguje. Samozrejme, neoperujú sa tam, ja neviem, operácie sŕdc alebo nejaké takéto, ale, ja neviem, bedrové kĺby, kolená alebo rôzne tiež náročná operácie sa tam robia, realizujú. Ale nik neoddlžuje tie nemocnice, tie nemocnice normálne fungujú. Tak ja nechápem, prečo tieto veľké nemocnice štátne nefungujú.
Spomínal si aj čakacie doby na emerká a cétečká. Samozrejme, že trend je taký, že ľudia sa boja o svoje zdravie a potrebujú čím skôr sa dať vyšetriť, aby vedeli, že či sú zdraví alebo chorí, lebo vedia, že ak sú chorí, tak budú mať veľký a veľký problém. Mňa len mrzí, že niektoré magnetické rezonancie a cétečká majú súkromné firmy vo svojom vlastníctve. Ja som nie proti vlastníctvu súkromných firiem, keď nemá na to štát alebo tá nemocnica, ktorá tam robí tú svoju činnosť, nech to majú aj súkromníci. Ale mrzí ma, že koľkokrát by si nemocnica mohla to cétečko alebo magnetickú rezonanciu kúpiť, ale nemôže, lebo je tam zazmluvnená súkromná firma a štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa neposkytne limity pre tú nemocnicu, ktorá je vo vlastníctve tej VÚC-ky alebo štátu. Toto je akože úplne choré.
Ďakujem.

Kolega Stachura, to, čo si povedal, tak toto tu mal povedať minister zdravotníctva alebo ministerka zdravotníctva. Bolo to komplexné, bolo to skvelé a poukázalo to na množstvo problémov. Ja sa zastavím iba pri tom jednom bode, čo si spomínal, aj kolega Kišš to hovoril, a to je to oddlžovanie. Ak dobre som pozeral čísla, tak to oddlžovanie nemocníc predstavovalo a tých zdravotníckych zariadení predstavovalo v tomto a v minulom roku niečo vyše 800 mil. eur. A týchto, tieto peniaze my z roka na rok vidíme v tom rozpočte, ako sa porovnávajú čísla z minulého roka s nejakým, s nejakým odhadom na budúci rok, ale do týchto čísiel by malo byť zakomponované to oddlžovanie zdravotníckych zariadení, ktoré prichádza pomaly v pravidelných cyklom v niekoľkých rokoch. Stále oddlžujeme tie zdravotníckej zariadenie a vôbec tu nevidíme v nejakom spriemerovaní. To zdravotníctvo v podstate nás stojí viac, ako vidíme v rozpočte. Oveľa viac a to je vlastne to oddlžovanie každoročné.
A poviem konkrétne aj v súčasnej poslednej správe zo Sociálnej poisťovne, nemocnice za desať mesiacov dlžia, dlžia Sociálnej poisťovni 394 mil. eur. Toto dokázali vyrobiť za, za ozaj veľmi krátky čas. Na porovnanie, 1 % navyše zdravotných odvodov, čo už bolo schválené, predstavuje 357 mil. eur. To znamená takú istú zhruba sumu. To znamená, že keby dokázali nemocnice platiť odvody za svojich zamestnancov, tak vôbec by sme nemuseli zdvíhať odvody o 1 %. Takéto sú to čísla, toto treba porovnávať.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pánovi kolegovi Petrovi Stachurovi za zhrnutie situácie v zdravotníctve, ktoré, si myslím, že veľmi fundovane pomenoval. Veľmi mi je ľúto, že jednak hovoríme o rozpočte, ktorý je najdôležitejší zákon a keď sa pozriete po tejto rokovacej sále, tak koaličných poslancov by ste zrátali hádam na prstoch jednej ruky, takže ich to vôbec nezaujíma. Čo mi je ľúto, že chýba mi tu aj zastúpenie priamo ministerstva zdravotníctva, aj keď vidím, že pán minister je tu, ale nie z tohto ministerstva, pretože debata, ktorá tu je, mala prebehnúť vo výboroch. Vo výboroch sa malo do detailov diskutovať o tom, čo nám chýba v rozpočte. Ja som zo samosprávy a v samospráve musíme, máme povinnosť na 15 dní zverejniť rozpočet, aby ho mohla pripomienkovať verejnosť. Tu sme ho dostali tak do parlamentnej tlače, zaradený uprostred schôdze, povedzte si, výbory prebehli veľmi rýchlo, za pár minút sa všetko odhlasovalo, bez riadnej diskusie. A myslím si, že to, čo dnes opozícia hovorí, sú veľmi podstatné a podnetné veci, ak chcem naozaj nielen liať peniaze, ale mať aj kvalitatívne lepšie či už zdravotníctvo, alebo aj sociálne veci a, povedzme, aj obranu a bezpečnosť, lebo v týchto výboroch pôsobím ja, ale naozaj treba nám hlbokú debatu a to, čo vidíme, že nefunguje a nepomáha tomu ani keď tam dáme viac peňazí, tak sa treba zastaviť a povedať si, aké kvalitatívne zmeny musíme urobiť.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne.
Pán poslanec Stachura, Peter, ja vždy rád počúvam tvoju, tvoj prejav, lebo ty vieš vždy presne vždy pomenovať tie najväčšie problémy, ktoré sa v zdravotníctve nachádzajú, a ja som rád aj za tvoje porovnania, ktoré robíš, lebo máš skúsenosti s iným štátom v Európskej únii a hneď vedľa nás, náš najbližší sused a vieš, aké tam sú pravidlá, ako to všetko funguje, ako dlho trvá nastaviť niektoré procesy a systém, ale oni majú vždy víziu na niekoľko rokov a to je to, čo hovorím, že nám tu chýba, že my naozaj víziu nemáme a len tak skúšame, že ako by to mohlo asi fungovať, ako by to bolo lepšie a pritom veľa vecí je už vyskúšaných. Či v Českej republike, či v Rakúsku, či inej krajine a my veľa vecí vieme nieže okopírovať, ale preniesť do nášho systému tak, aby to fungovalo. Ale na to treba diskusiu a tá zatiaľ naozaj že chýba. Lebo, ako si sám povedal, že my spravíme, lebo si myslíme, že to je dobré, aj keď to naozaj dobré nie je. A my ako opoziční poslanci veľa možností nemáme, môžeme len upozorňovať, ale, ako som povedal, je to obrovská škoda, že sa nerozprávame tak, ako by sme sa rozprávať mali. Lebo zdravotníctvo by mala byť, ako hovorím, naozaj vážne apolitická téma a mal by to byť záujem naozaj riešiť ju komplexne na niekoľko rokov a nie zase na pol roka, na trištvrte alebo na dva mesiace.
Ďakujem ti, Peter, a prajem ti veľa síl, lebo ich budeš potrebovať.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážení ministri, dovoľte aj mne sa vyjadriť ku návrhu rozpočtu, a budem hovoriť ako inak o zdravotníctve, my tu máme dnes asi také zdravotnícke okienko, aj keď to zaujíma teda len opozičných kolegov, ale možno aspoň pán minister si to vypočuje, pretože má skúsenosť s týmto jedným najťažším rezortom.
Dovoľte mi na úvod povedať to, čo tu už odznelo, ale treba to opakovať stále znovu, že tento rozpočet je veľmi povrchný a nám nedáva priestor, aby sme vedeli, ako budú vynaložené prostriedky, ktoré sú naplánované. Tých prostriedkov je skutočne, keď si pozrieme minulé roky, pomerne dosť, 8 mld., ale viete v zdravotníctve, čo je dosť, to je vždy taká otázka, ktorá, ktorá môže, môže zavádzať. Ja som si robil dnes taký, taký rozbor, že koľko priemerne dávame na hlavu po prepočítaní na paritu kúpnej sily na obyvateľa na Slovensku na zdravotníctvo, a dávame 2 755 eur, to je predpoklad z roku 2022, takže to už je rok, ktorý je, môžme povedať, takmer pocovidový, alebo teda už boli len dozvuky covidu. A keď si to porovnáme s inými krajinami, tak napr. Česká republika v roku 2022 dávala na hlavu tiež po prepočítaní parity kúpnej sily 4 512 eur. Čiže náklady, teda nie náklady, ale zdroje, ktoré máme k dispozícii pre naše zdravotníctvo, sú na úrovni zhruba roku 2022 61 % z Českej republiky a keby sme sa porovnali s inými krajinami, napr. so susedným Rakúskom, tak zistíme, že dávame na zdravotníctvo len 38 % zdrojov, konkrétne keď chcem byť konkrétny, tak Rakúšania dávajú 7 275 eur v roku 2022 na zdravotníctvo.
Prečo to hovorím a prečo je to dôležité si uvedomiť, pretože my stále balansujeme na takej úrovni, že máme určité príjmy, určité peniaze, ktoré môžeme použiť, a potom tuná máme túžby nás všetkých ľudí a aj záväzky štátu, aby sme sa vedeli o občanov postarať na európskej úrovni, no a tie sú vo veľkom nepomere. Už vidíme aj podľa tých minutých zdrojov, alebo disponibilných zdrojov, ktoré máme v zdravotníctve, že za málo zdrojov sa nedá urobiť veľká muzika, ale tie lieky, rôzne pomôcky sú porovnateľné, stoja rovnako a naši ľudia chcú byť rovnako liečení ako ľudia v iných krajinách, nechcú horšiu liečbu, a preto je tu tento nepomer, nesúlad a všetky krajiny, ktoré nemajú dostatok finančných zdrojov, s týmto zápasia, ako vybalansovať disponibilné zdroje s tým, aké sú túžby a očakávania, očakávania ľudí.
No a čo urobila súčasná vláda, mala na to relatívne málo času, to treba objektívne povedať, a hoci treba rovnako povedať, že už predošlá vláda, my sme tu nemali obdobie bezvládia, ale predsa tu bola nejaká vláda pána Ódora a ona pripravila tzv. lego kocky k riešení návrhov, ako zastabilizovať finančnú situáciu, ktorá je na Slovensku. Z týchto lego kociek, ktoré mali byť možno takým základom na vystavanie takej konsolidačnej veže, ako by sme mohli naše financie lepšie nastaviť, mám pocit, že súčasná vláda urobila akúsi takú zamiešanú Rubikovu kocku, ktorá, keď poznáte Rubikovu kocku, tak aspoň ja, ktorý nevie presne tie hmaty, tak tým, že urobíte niekde jeden rad farebný, tak sa tešíte, že ako sa vám to podarilo, ale zbúrate vlastne druhú stranu, ktorá už možno začala vyzerať inak a lepšie. Čiže z môjho pohľadu tie aj konsolidačné opatrenia, o ktorých sme rozprávali v predošlých zákonoch, predošlom zákone, pripomínajú takú popletenú, popletenú farebnú, zamotanú Rubikovu kocku skôr ako kocky lega, ktoré tuná nechávala Ódorova vláda.
No a ako to vyzerá teda v tom zdravotníctve? Áno, vieme o tom, že do zdravotníctva pôjde takmer miliarda viac. Na úkor koho? Na úkor predovšetkým ekonomicky aktívnych osôb, tie budú platiť zhruba o 800 mil. viac. V tých 800 mil. je tých 400 mil. plus-mínus navýšenie odvodov za ekonomicky aktívnych a plus sú to navýšené mzdy o infláciu, kedy naši zamestnávatelia zvyšovali mzdy a na základe toho rástli aj tieto odvody. No a zhruba o 30 mil. dostane rozpočet viac aj za poistencov štátu. Čiže, a otázka je, čo z týchto 8 mld. my dokážeme urobiť pre pacienta alebo pre systém ako taký. No a tu je problém, pýtali ste sa viacerí, že nevieme čo a kam to pôjde. Áno, je to pravda, zdravotníctvu ako tak komplexnému a zamotanému rezortu, možno najťažšiemu rezortu v rámci vlády sa venovala skutočne jedna strana, alebo strana a čosi a jedinú vec, ktorú máme k dispozícii, je tabuľka, ktorú sme si vyžiadali na výbore pre zdravotníctvo. Ak dovolíte, pokúsim sa niektoré veci z tejto tabuľky prečítať.
Čo sa týka tých výdavkov, ktoré budú míňané v zdravotníctve, tak najväčší výdavok pôjde na ústavnú zdravotnú starostlivosť, zhruba 37,5 %. Čiže 37,5 % všetkých zdrojov budeme vynakladať na naše nemocnice, na nemocničnú zdravotnú starostlivosť, je to zhruba rovnako ako po minulé roky, či je to veľa, alebo je to málo, no ono je to vždy, vždy otázka. V tých nemocniciach by som sa trošku pristavil. Samozrejme, to navýšenie je spôsobované jednak valorizáciu platov zdravotníkov, na druhej strane rástli, samozrejme, aj výdavky na energie a rovnako musíme povedať, že tie naše nemocnice vyzerajú, žiaľ, ako vyzerajú, majú veľmi, veľmi zlú schopnosť šetriť energiami, keď si pozriete, ako sú prehrievané tieto staré budovy, ako sa svieti v týchto nemocniciach, ako tieto náklady sú zbytočne vyhadzované do vzduchu, tak vplýva to, samozrejme, aj na tento rozpočet, čiže je to taký komplex. No a na druhej strane potom sú to aj neefektívne vynaložené zdroje.
Ako prvý moment a argument tých neefektívne vynaložených zdrojov, by som poznamenal, že my máme sústavné zadlženie štátnych zdravotníckych zariadení a neviem, či viete, že je to obrovský problém, o ktorom sa možno hovorí len tak na chvíľu a potom to opäť utíchne. Ale znamená to asi toľko, že naše nemocnice nedokážu platiť svoje záväzky načas, to znamená, že tá klasická splatnosť faktúr 30 dní sa nedodržiava a niekedy tie splatnosti sú extrémne a vďaka tomu sa do verejných obstarávaní ani neprihlasujú viaceré firmy, pretože pre nich by to bolo devastačné, nemôžu si dovoliť, nemôžu si dovoliť čakať 240-270 dní na to, kedy sa im splatí faktúra, takže sa buď do toho verejného obstarávania neprihlásia a potom sa vo verejných obstarávaniach, napr. na niektoré lieky, ale aj pomôcky, prihlási jedna, maximálne dve firmy. Tie, ktoré sú ochotné riskovať takúto dlhú dobu, dokedy dôjde ku zaplateniu tejto faktúry. No ale nič nie je zadarmo a tieto firmy si priložia, prihodia tzv. rizikovú prirážku a každý liek, každú ampulku, mnoho takýchto rôznych nemocničných alebo teda tých, takýchto výkonov my preplácame. Preplácame zhruba možno o 20 %, no a potom čo sa s tým stane? Tieto firmy, keď chcú rýchlejšie keš, tak zoberú firmy, ako je napr. firma BFF, nejaká firma, ktorá skúpi ich pohľadávky, dá im ten keš a firmy, ktoré sú na to pripravené, potom očakávajú, že v určitom období príde štát a ich oddlží. A pozor, neoddlží teda len istinu dlhu, to znamená to, čo vlastne ony zaplatili, ony sa ešte väčšinou dohodnú aj s tými nemocnicami, že odkúpia tú pohľadávku o niečo nižšie, ako bola cena istiny, a potom čakajú, že ich štát oddlží. A pozor, väčšiu ich oddlží aj s 10-percentným ročným zúročením. To znamená, že my na takýto dlh, ktorý tuná sumujeme a budujeme, vynakladáme ďalšie obrovské prostriedky len na to, aby sme ich dofinancovali každých päť-šesť rokov. Absurdný stav. Toto sú peniaze, ktoré mali byť vynaložené na zdravotnú starostlivosť a, žiaľ, končia vo vreckách takýchto firiem ako je firma BFF a iné.
Čiže toto je, toto je obrovský problém, no a potom je ďalší problém v efektivite nemocníc. Tá efektivita našich nemocníc je skutočne relatívne, relatívne nízka a je spôsobená mnohými problémami. Máme problém v s tým, že máme nedostatok sestier a prebytok lekárov, to je jeden extrém, alebo naopak dostatok sestier a málo lekárov, a potom sa deje to, že sa zatvorí polovica oddelenia napríklad. No a čo môžete urobiť? Väčšinou tých lekárov tam necháte, keď vám chýbajú sestry, lebo poviete si, teraz ja nemôžem vyhodiť polovicu lekárov, pretože radšej by, mal by riaditeľ zabezpečiť dostatok sestier a potom môžeme viac operovať, môžeme viac prijímať pacientov a tak ďalej. No a takéto, takýchto problémov je v rámci týchto našich štátnych nemocníc veľmi veľa, k tomu sa dostávajú, samozrejme, ďalšie problémy, hlavne oblasti toho pracovného prostredia, prečo tí mladí u nás nechcú pracovať. No lebo tu máme ešte stále také klanové prostredie, my tu máme ešte stále starých bardov slovenskej medicíny, ktorí nechcú nejak pustiť mladých ľudí k tomu, aby prinášali nejaké nové, nové myšlienky technológie, ideí do zdravotníctva, no a pod nimi sa veľakrát veľmi ťažko pracuje. Každý má tu určité záujmy, nechce ďalších vzdelávať, nechce im ukázať to, čo sa naučil on, pretože aj on musel o svoje výslnie bojovať, tých problémov v tých nemocniciach je naozaj neskutočne veľa.
No a bez toho, aby sme tam urobili nejaký audit, zistili, že či vôbec títo naši lekári alebo zdravotníci stále nachádzajú v zdravotníckom zariadení, keď majú, či náhodou nie sú vo svojich súkromných ambulanciách, toto je nevyhnutné takisto zistiť, aby sme vedeli, či tieto zdroje, ktoré chceme vynakladať na nemocnice, sú použité efektívne a správne. Veľký balík problémov, obávam sa, že táto vláda neponúka žiadne riešenia na to, ako chce celú túto situáciu v ústavnej zdravotnej starostlivosti riešiť.
Môžme ísť na ďalšiu oblasť, lieková politika. V liekovej politike my ideme dávať zhruba 20 %, to je druhá najväčšia položka v rámci nášho rozpočtu pre zdravotníctvo. Vynakladáme peniaze na lieky, ktoré častokrát nemajú dostatočnú evidenciu. Nemajú dostatočnú evidenciu na to, aby sme mohli s čistým svedomím povedať, vážení, tento liek je skutočne ten, ktorý vám pomôže a ktorý je lepší ako alternatíva. A máme tu paradoxy, máme tu paradoxy, že lieky, ktoré sú možno relatívne lacné, ale sa používajú veľmi často, tak platíme za nich pomerne veľké peniaze, klasickým príkladom sú lieky napr. na vysoký krvný tlak, kde by sme v týchto terapeutických skupinách niektorých vedeli vybrať tie najlacnejšie, tie financovať a tie najdrahšie by museli byť len na určitý príplatok pacienta. Takýmto spôsobom by sme vedeli ušetriť zdroje, ktoré by sme vedeli potom použiť napr. na inovatívne lieky. Na lieky, ktoré teraz chýbajú a ľudia sa musia pokútne k týmto liekom dostávať cez rôzne výnimky alebo konexie, kontakty, alebo robia zbierky. Teraz to je neuveriteľné, keď sa pozriete na zbierkové portály, tak sústavne beží nejaká zbierka a tí ľudia ani niekedy nevedia, na čo sa zbierajú, že či to je naozaj liek, ktorý má nejakú evidenciu, či to je naozaj liek, ktorý tomu pacientovi pomôže, ale chcú urobiť dobre, vedia, že to slovenské zdravotníctvo sa zadýchava a že je to veľmi zlé, no tak chcú pomôcť a možno niekedy financujú aj lieky, ktoré ale nemajú dostatočnú evidenciu na to, že sú potrebné pre tohto pacienta. Ale zase, politicky je to veľmi nepríjemné povedať pacientom pravdu do očí, no a radšej financujeme aj lieky, ktoré možno tú evidenciu nemajú.
Urobili sme jeden dobrý krok, za toto treba naozaj pochváliť bývalú vládu, vznikol inštitút NIHO, ktorý sa zaoberá práve aj touto otázkou efektivity alebo teda pridanej hodnoty liekov. Takže toľko k liekom, dalo by sa o tom hovoriť naozaj dlho, mám päť minút.
Ďalšia veľká oblasť, najväčšia oblasť je ambulantný sektor. Ambulantný sektor, doňho pôjde u špecialistov zhruba 16 % z celého rozpočtu a okolo 6 % pôjde na ambulantnú zdravotnú starostlivosť. Opäť, mohli by sme povedať, toto je kľúč, hlavná oblasť zdravotníctva, pretože tí naši všeobecní lekári sú tí, ktorí vidia pacienta prvýkrát, sú to tí, ktorí veľakrát by mali manažovať celú zdravotnú starostlivosť, ako sa bude ďalej pacient hýbať v systéme a tu sme presvedčení o tom, že toto je kľúč ku zmenám, ku zásadným zmenám v zdravotníctve. Nenašiel som tam žiadne navýšenie v tejto položke. Podľa tohto, podľa tohto rozdelenia zdrojov je to zhruba na úrovni tak, ako po minulý rok. A nevidel som tam ani žiadne snahy o nejakú zmenu, zmenu napríklad len čisto kapitačnej platby, ktorá je podľa mňa veľmi nešťastná, lebo nemotivuje. Naši všeobecní lekári, musím to povedať takisto úprimne, že aj z dôvodu toho, že nemajú dobre nastavený finančný model, robia rôzne preventívne prehliadky a veľakrát, dovolím si povedať bonmot, starajú sa o zdravých ľudí a nie o chorých, o ktorých by sa starať mali. Primárna prevencia, veľakrát sa tu spomína primárna prevencia. Viete, ale my musíme aj tú primárnu prevenciu merať, čo z tej primárnej prevencie. Nedáva zmysel mladých, zdravých ľudí tuná preháňať každý rok, každé dva roky na preventívnu prehliadku. Mimochodom Nemci majú každé tri roky preventívnu prehliadku platenú z verejného zdravotného poistenia. Prečo nie? No preto, lebo tá preventívna prehliadka berie čas pre chorých ľudí, ktorí by mali byť u tých všeobecných lekárov. Čiže zase z dôvodu času nebudem ďalej rozvádzať tento problém, ale ambulantná zdravotná starostlivosť nie je dostatočne ani popísaná, ani pokrytá finančne v tejto oblasti.
Čo sa týka špecialistov máme tu prebujnelý systém posúvania pacienta v systéme. Keď sa pozrieme, že máme jedenásť návštev na hlavu na rok v slovenskom zdravotníctve, to je absurdný stav. Sme šampiónom spomedzi všetkých krajín, čo sa týka návštev lekára. A prečo je to tak? Pretože si toho pacienta v tom systéme akýmsi spôsobom pohadzujeme. Lekári si ho častejšie točia a nerobia to zámerne. Väčšina z nich to robí preto, aby prežila. Pretože tie platby sú nastavené tak, že za jedno normálne vyšetrenie nedokážete využiť alebo teda vyžiť, vyživiť ambulanciu, tak preto si ho pozývate častejšie, ako by ste mali. Toto sú veci, ktoré treba urgentne riešiť, pretože tie zdroje, ktoré my tuná máme a ktoré sa nám zdajú relatívne dostatočné, nebudú vynaložené efektívne a bude to veľký problém.
A posledné, posledné minúty by som chcel venovať ešte jednej zložke. To je mimochodom štvrtá oblasť, ktorá je v rámci tohto rozpočtu obrovská, a to sú SVaLZ-y, spoločné laboratórne a vyšetrovacie zložky. To sú cétečká, emerká, lieky, teda laboratórne vyšetrenia. My tu robíme defenzívnu medicínu. Veľakrát sa indukujú rôzne odbery, vyšetrenia, ktoré vôbec netreba, nie sú nevyhnutné, ale lekári sa veľakrát boja, boja sa úradu pre dohľad, že teda radšej to urobím, aby som niečo neprezrel. Niekedy je to možno aj nejaká, nejaká, nejaký zámer, nejaká dohoda s inými skupinami, ktoré robia tieto laboratórne vyšetrenia, ani to sa nedá vylúčiť. Ale väčšinou je to problém v tom, že sa robí nadspotreba aj týchto laboratórnych vyšetrení. Môj klasický príklad sú predoperačné vyšetrenia. No viete, že my chodíme zbytočne ku všeobecným lekárom na predoperačné vyšetrenie? Lebo potom vás bude vidieť ešte anestéziológ a v slušných, normálnych krajinách stačí anestéziologické predoperačné vyšetrenie a nemusia chodiť ľudia aj ku všeobecným lekárom. My si takto točíme týchto pacientov a potom nemáme lekárov. Hovoríme, že nemáme lekárov, nemáme termíny, nemáme peniaze. Tu treba jednoznačne upratať. Rovnako cétečká a magnetické rezonancie. Tu sa rozmohli magnetické rezonancie od doktorov, magnetov, všelijaké rôzne magnety, ktoré ponúkajú služby. A opäť, je to veľakrát ponukou indukovaná spotreba. Vy keď urobíte v nejakom mieste, štyri emerká postavíte, tak oni sa budú snažiť prežiť a budú si tých pacientov snažiť naháňať a budú vás ako pacientov motivovať k tomu, že urobte si tú magnetickú rezonanciu chrbta. Však koho dnes už nebolí chrbát? Ale čo, aký výsledok ja očakávam, keď budem mať výsledok magnetickej rezonancie? Čo mi to pomôže, keď operácia nedáva zmysel, tak prečo, prečo vlastne túto magnetickú rezonanciu mám robiť? Tam sú zdroje, ktoré by sme mali hľadať a hľadať racionálne riešenia.
Čiže posledné sekundy by som chcel zhrnúť. Tých problémov je naozaj nesmierne veľa. Tu potrebujeme jedno. To, čo hovoril aj František Majerský, my potrebuje určitý poriadok. My potrebujeme nastaviť pravidlá. Zase tu prišla garnitúra, ktorá z môjho pohľadu nevie, čo má robiť. Dostala nejaké zdroje a jednoducho bude teraz skúšať. Bude niečo točiť a mám pocit ako keby si kupovala sociálny zmier. Dostala tu peniaze, aby boli všetci ticho, aby lekári neštrajkovali, aby ambulantní boli v poriadku, aby bolo pohoda, ticho a kľud. Ale pohoda, ticho a kľud v tomto zničenom, zdevastovanom systéme znamená len stagnáciu a zhoršenie situácie pre pacienta.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán podpredseda.
Ďakujem všetkým kolegom aj z opozície za to, že sa k danej problematike vyjadrili. Problém nášho zdravotníctva je naozaj ten, že nemáme koncepciu. Nemáme ju niekoľko rokov a nerobíme to dobre. Bez ohľadu na to, aké tu boli vlády, vždycky keď prišiel, ja osobne som zažil počas svojej funkcie prezidenta deväť ministrov zdravotníctva a každý mal svoju víziu o tom, ako zdravotníctvo má vyzerať, bol tam rok, deväť mesiacov, alebo rok a dva mesiace, vymenil ľudí, vymenili sa pozície v nemocniciach, v záchrankách a zase prišiel ďalší a ten vymenil ďalších ľudí a tak sa tu menia ľudia, aj keby sme na Slovensku mali 700-tisíc odborníkov na danú problematiku, nie, nemáme ich, sme malá krajina a mali by sme si vážiť tých odborníkov, ktorí v tomto zdravotníctve chcú robiť tú robotu naozaj poctivo, chcú ju robiť pre pacienta, či sú to riaditelia nemocníc, riaditelia záchraniek alebo inštitúcií, ktoré naozaj im ide o vec, nemalo by sa na to pozerať, že kto je pri moci, ale aký to je človek, či je schopný manažér a čo všetko prináša. Lebo bez koncepcie, a to je jedno, aká vláda by to bola, alebo aký minister, nič neurobíme pre pacienta, len ten veľký balvan, ktorý v zdravotníctve máme, len tlačíme pred sebou, tlačíme pred sebou a ľudia nám umierajú a umierajú a umierajú nám úplne zbytočne. A tí ľudia by nám vôbec nemuseli zomierať, keby sme mali koncepčné riešenia a potom to tak aj celé vyzerá.
Čiže škoda, že tu nie sú, nie je tu premiér, nie je tu ani pani ministerka Dolinková, ale toto je naozaj premiérska téma a mali by si ju naozaj zobrať za premiérsku tému. Zdravotníctvo nie je biznis, zdravotníctvo je vec, ktorá nám má pomáhať a nás liečiť a... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo.
Pán kolega Majerský, veľmi dobre si zhrnul viacero vecí a hlavne si spomenul, že chýba nám tu vízia, vízia, vízia. Áno, tá chýba a táto vízia, žiaľ, musím povedať, že chýbala aj predchádzajúcej vláde, je tu aj Oskar Dvořák, Oskar, vieš, ako keď sa robila OSN-ka a napríklad keď spomeniem trstenú nemocnicu, viackrát sme ťa tam pozývali, riaditeľ doslova chcel ísť držať hladovku kvôli OSN-ke a doteraz táto nemocnica nevie, či bude zaradená v jednotke alebo v dvojke, a teraz ako tam príde nejaký nový lekár pracovať, keď nevie, či tam náhodou nebude z toho doliečovák. Hej, že toto proste teraz sa tu kritizuje krížom krážom, ale treba si vstúpiť aj do svedomia.
Pán Majerský spomenul, že 36 mil. prepadlo na záchranky. Pýtam sa, 36 mil. to nie je päť korún, kto bol za to zodpovedný. Ako keby súkromnej firme, niekto pripravil firmu o 36 mil., tak ten majiteľ by s ním pekne zatočil. Čakacie doby áno, čakacie doby sú katastrofálne, vieme, že po covide vlastne nastali posun týchto čakacích dôb a ja len dúfam, že sa to nejako porieši, lebo fakt to je tragédia pre tých ľudí. Nevedia sa dostať na vyšetrenia, doslova po známostiach musia si vybavovať nejaké lekárske vyšetrenia, a toto je veľmi zlé.
Tak ako som spomenul, nemocnice nemajú istotu, mal by prebiehať väčší dialóg medzi týmito nemocnicami a hlavne teraz aj keď sa bude riešiť súťaž na nové záchranné stanice, ja dúfam znova, že to nepovyhrávajú nejakí súkromníci, ale mali by to dostať nemocnice, polikliniky, aby mohli prevádzkovať túto službu a nie proste rôzne súkromné spoločnosti, ktoré sa na tom budú nabaľovať.
Ďakujem.