Videokanál klubu

Ďakujem. Ďakujem za faktické poznámky.
Pán Szalay, no, pani Nosková, určite sama neslúži, komunikujem s ňou, hovorila mi aj tie mená tých lekárov, škoda, mohol som si zobrať taký istý papier, ako ja mám z okresu Námestovo. A, samozrejme, tí lekári, niektorí si menia tie služby tak, niekedy sa stane leto na báze dobrovoľnosti, ale myslím si, že určite by to nepadlo. Ale nepoznám až tak tú problematiku, ale mám, telefonujeme si spolu, telefonujem aj dosť často s pánom primátorom, takže riešime to.
A čo sa týka pána kolegu Svobodu, ja som aj v mojom vystúpení povedal, že ja si cením, že ZMOS chytil sa iniciatívy, lebo keď vidí, že proste je to veľký problém, a ministerstvo to tak nerieši, len ZMOS nemôže rozhodnúť napríklad o tej APS-ke v Námestove. Ja viem, že bol tam pán primátor, len pán primátor proste nemal všetky informácie, ani sa proste nás nepýtal o tie informácie, lebo viete, ja som KDH, on je SMER, on nepotrebuje odo mňa nejaké informácie. Ja som aj župný poslanec, to znamená, že ja poznám veľmi dobre tú problematiku. Ja som už niekoľkých lekárov aj pritiahol do Námestova, ktorí tam začali slúžiť. A ja viem, čo to je, keď sa dennodenne na mňa ľudia obracajú: „Prosím ťa, pomôž mi, vybav mi magnetickú rezonanciu, lebo z Námestova nemáš šancu, štyri mesiace musíš čakať. Alebo na cétečko.“ To znamená, že ja to oceňujem ZMOS, ale mali tam byť aj prizvaní, napríklad, prečo tam nebola riaditeľka polikliniky Námestovo, ktorá vie presne, koľko tam tých detí príde, ako to funguje.
Ja viem, že pani Pekarčíkovej sa to moc nepáči ani pani županke, lebo je za to, aby proste niektoré detské APS-ky, ja neviem, čo za to majú, keď to poviem, aby boli zrušené. Ale prečo si vybrali Námestovo? Keby tam bola pani riaditeľka Šišková, tak tá by dala argumenty, presne to, čo som menoval, 5 546 detí je tam vyšetrených ročne. Teraz, keď máte pandémiu... (Prerušenie vystúpenia časomerom. Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo.
Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, kolegyne, kolegovia, v mojom vystúpení sa budem venovať APS-kám, detským pohotovostiam. Tejto téme sa už venujem takmer rok, čiže ešte za pána ministra Palkoviča. Pochádzam zo Žilinského kraja a v Žilinskom kraji sa idú rušiť dve APS-ky... idú rušiť... už sú vlastne zrušené, lebo ministerka nezmenila vyhlášku, a to konkrétne v okrese Námestovo a v okrese Ružomberok.
Mrzí ma, že o tak dôležitej téme, ako je rušenie detských pohotovostí, sa opäť rozhoduje od zeleného stola z Bratislavy. Čiže žiadna komunikácia s regiónmi, proste absolútne nič, niekto sa rozhodol, že to tak bude, a bude. Organizovali sme aj petíciu, žiaľ, takisto nepomohlo. V zastupiteľstve Žilinského samosprávneho kraja sme viackrát aj otvárali túto tému a nechápem, Peťo, že ty ako župný poslanec tiež dávaš pozmeňujúci návrh, čo sa týka APS-iek, pritom vieš, aká tá situácia je veľmi zlá, čo sa týka u nás v Žilinskom kraji.
Okres Námestovo je jeden z mála regiónov, kde populácia stále rastie. Prosím vás, ukážte mi alebo zdvihnite mi ruku, v ktorom okrese, čo pochádzate poslanci, kde populácia rastie. V ktorom okrese populácia rastie? Môžete niekto zdvihnúť ruku? (Reakcia z pléna.) No v okrese Námestovo, áno, to je jediný okres, kde populácia rastie, a napriek tomu ministerstvo zdravotníctva sa rozhodlo, že detskú pohotovosť, kde sa najviac detí rodí, v Námestove idú zrušiť. Asi ministerstvo chce utlmiť pôrodnosť u nás na Orave.
Okres Námestovo má veľmi zlú cestnú infraštruktúru. Má rozbité cesty, mosty v havarijnom stave, nemáme ani meter diaľnice, ani meter rýchlostnej cesty, ani meter železnice, ani nikdy nebudeme mať, lebo to sa ani s tým nepočíta. Osem mesiacov máme zimu, treba nám kúriť, preto sme aj stále upozorňovali ministerstvo zdravotníctva, že tu sa fakt musí urobiť nejaká výnimka. Žiaľ, nestalo sa.
Máme v okrese 11 pediatrov. Priemerný vek je 53 rokov. Tu sa stále straší, že priemerný vek pediatrov je vyše 70 rokov alebo ja neviem, koľko až, ale ja stále hovorím, treba to regionálne riešiť, a v našom regióne je priemerný vek pediatrov 53 rokov. A máme 11 pediatrov a títo pediatri nám aj vlastne súhlasili s tým, že by ďalej slúžili v detských pohotovostiach. Dokonca nám to dali aj písomne, sa podpísali, že sú ochotní vykonávať detskú pohotovosť v okrese Námestovo. Lenže pani Prokopová, hlavná odborníčka ministerstva zdravotníctva, detskej pediatrie, sa rozhodla, že detských pediatrov musí byť 15 v každom regióne. Táto pani Prokopová už na ministerstve zdravotníctva je od 1. apríla 2017, pýtam sa, čo tá pani spravila na ministerstve zdravotníctva. Urobila to, že v roku 2018 skrátila detské pohotovosti, keď boli aj v noci do 22.00 hod., a teraz ide spraviť, že budú iba do 20.00 hod. Pani Prokopovej vďačne asistuje aj krajská pediatrička MUDr. Zdráhalová, ktorá posiela výhražné maily pediatrom, v ktorých žiada, aby sa zrušili body, aby tlačili na to, aby sa skrátili ordinačné hodiny. Tie maily aj mám, to ako sú veľmi zaujímavé, keď si to človek prečíta.
Na detskú pohotovosť v Námestove je ošetrených ročne vyše 5 500 detí, z toho 90 % je ošetrených a 10 % posielaných do nemocnice v Dolnom Kubíne a v Trstenej. To znamená, že 90 % keď zachytíte detí, je to veľmi dobrý filter. Tie nemocnice potom sa zbytočne nezahlcujú, ale asi to nikomu nevadí. Pri zrušení APS-ky v Námestove je uvedené, že budú títo pacienti chodiť do Trstenej. To znamená, napríklad obyvatelia pacienti z Hruštína, kde majú cez kopec do Dolného Kubína, tak podľa vyhlášky budú musieť chodiť do Trstenej, lebo tu zdravý sedliacky rozum proste nefunguje, lebo sa to robí bez regiónu.
Včerajšia, včera bola aj tlačovka, som ju pozorne sledoval, so ZMOS-om, a tu chcem aj poďakovať, predsedovi ZMOS-u Jozefovi Božíkovi, že bol iniciatívny a snaží sa riešiť tieto veci, ktoré nerieši ministerstvo zdravotníctva. Len stále hovorím, treba to riešiť regionálne. Ako som spomínal, my máme 11 pediatrov, z toho štyria pediatri sú v Námestove, tých sedem je v ďalších obciach, teraz sa pýtam, keď majú jeden deň v týždni slúžiť do 18.00 hod. a nahradzovať tie APS-ky, ktoré sa zrušia, to znamená, že napríklad pacienti z Oravskej Polhory pôjdu do Oravskej Lesnej na... ku lekárovi? Veď to je 60 kilometrov, hodina cesty, to ako si ja neviem vysvetliť, že proste niekto sa takto rozhodol. Alebo tí, štyria, čo sú v Námestove, tí detskí pediatri, napríklad sú na treťom poschodí, to znamená, že keď budú slúžiť jeden deň v týždni, sú tam štyria, to znamená, že štyri dni v týždni keď sa budú striedať do 18.00 hod., to znamená, že celá poliklinika bude otvorená kvôli tomu, že oni budú slúžiť do 18.00 hod., lebo nemôžu slúžiť tam, kde máme vytvorené pre nich zázemie na detskú pohotovosť, lebo kto bude platiť ten nájom. Proste nejednalo sa vôbec s regiónmi a to je, to je veľmi zlé.
Mrzí ma, že aj ministerstvo začalo vlastne túto tému riešiť dva mesiace predtým, ako sa majú zrušiť detské pohotovosti. My sme na to stále upozorňovali, a predstavte si, že my máme aj dostatok zdravotných sestier. Všade chýbajú zdravotné sestry, a my ich v Námestove máme dostatok. Oni ma už mesiac bombardujú, a hovoria mi, že budeme mať ešte robotu? Budeme mať ešte príjem? Lebo oni sa nebudú vedieť zamestnať, lebo tých sestier, ako hovorím, máme dostatok v okrese Námestovo. A to je paradox, na Slovensku všade chýbajú sestry. My ich máme dostatok, a teraz prídu o prácu kvôli tomu, že detská APS-ka bude zrušená.
Takisto aj v Ružomberku pani MUDr. Nosková, pravidelne s ňou komunikujem, tam sa má tiež zrušiť detská pohotovosť, ako som spomínal, ale ona chytila sa iniciatívy a má 15 podpisov od detských pediatrov, ktorí by mohli vykonávať túto pohotovostnú službu, ale, žiaľ, nebolo im to umožnené, takže z Ružomberka teraz budú chodiť do Dolného Kubína, tam ich vyšetria a potom pôjdu hospitalizovať sa do Ružomberka, takže to je úplne, úplne zvrátené.
Pán Stachura i pán Majerský dávali viacero návrhov, že tieto veci by sa mali riešiť regionálne, malo by sa to buď riešiť na, cez župy a župy potom by to riešili cez okresy, lebo proste tie župy poznajú lepšie, ako to funguje, a fakt mrzí ma, že rozhodujeme to všetko z Bratislavy od zeleného stola. Nepoznáme dostupnosť, nepoznáme cestné prepojenia. Viete, teraz keď tí rodičia majú cestovať tak ďaleko, veď každý nemá motorové vozidlo, a okres Námestovo je špecifický, že, ja neviem, 80 % chlapov robí mimo Oravy, chodí do Bratislavy alebo chodí na turnusy mimo, zahraničie. To znamená, že proste tie matky sú odkázané, že tie deti musia odviezť. A u nás každá matka má minimálne dve, tri, štyri deti, preto máme tú veľkú pôrodnosť.
A fakt my ideme im teraz tú detskú pohotovosť zrušiť. Je to na zamyslenie, preto ja sa rok tomu venujem, lebo stále búcham na dvere, upozorňujem aj pani županku, aj pani Pekarčíkovú, ale to ako keby človek hádzal hrach o stenu.
Ďakujem.

No, ja som nepočúval celé tvoje vystúpenie, Oskar, ale zachytil som a som rád, že sa vlastne k tejto OSN-ke hlásiš, pretože ten pôvodný zámer bol naozaj dobrý, a počuli sme, že zaňho hlasovali aj kolegovia zo SMER-u.
Čo sa týka toho, toho vnútorného prevedenia, tu by som sa skutočne Oskara zastal, lebo to bolo tak, že, že tu boli odborné spoločnosti, veď viete, koľko je tých rôznych spoločností, každá jedna oblasť mala svoju a pretláčali sa tam rôzne veci, čo ja vyčítam, že nemali takú tvrdú, silnú oponentúru, ktorá by ako ich vedela uzemniť a možno dala im reálne, že čo sa od nich očakáva, čiže bol to taký hunch koncert, každý si tam napísal, čo chcel, ako si myslel, že vo vysnívanom svete to môže fungovať, ale my nie sme Bahrajn, my sme krajina, ktorá má obmedzené zdroje, a podľa toho sa mali aj oni zariadiť, no ale toto museli dopredu vedieť. A okrem toho mali by tam byť ľudia, ktorí neboli len technokrati, ale boli to ľudia, ktorí boli priamo z praxe. Ale tu sa nedá vyčítať trebárs Oskarovi Dvořákovi, lebo on so svojím tímom naozaj urobil dobrú prácu, možno tam mal byť niekto z tej politickej úrovne, ktorý ich mal zastrešiť a ktorý to vedel kriticky zhodnotiť. Takže v tomto... môžme sa tu na naťahovať, že kto za to nesie zodpovednosť, ale podľa mňa to nie je produktívne.
Produktívne je to a to oceňujem, čo povedal Vlado Baláž, že ak máte naozaj predstavu, že chcem to urobiť inak a lepšie, tak poďme sa naozaj o tom spoločne rozprávať a poďme, poďme to riešiť, lebo to je odborná vec a, hej, a urobiť tú OSN-ku lepšie, ako je urobená, ako teraz.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, vážené kolegyne, vážení kolegovia, veľa sa tu už nahovorilo. Nebudem sa opakovať, ale skúsim niečo povedať ešte viac. No. Spravili ste nám naozaj obrovskú smršť pozmeňovacích návrhov. Naozaj 13 pozmeňovákov. Ja mám pocit, že ja som nestíhal čítať tie maily, ktoré mi prichádzali, že ešte jeden, ešte jeden a ešte jeden. A ešte oprava a ešte, ešte jeden, 13 pozmeňovacích návrhov. Ja mám niekedy pocit, ako keby sme teraz, že ste sedem mesiacov v úrade, akože teraz sa cez jeden zákon snažíte dohnať to, čo ste zameškali. Čiže proste ešte sme nestihli povedať k APS-kám nič, tak bum nejaký pozmeňovák. Ešte sme neurobili nič k rezidentom, no tak bum, dajme tam ešte na tie, na tých rezidentov čosi. Potom ste ešte tam dali že sprievod dieťaťa. Aha, aj to by bolo dobre nejako riešiť, tak bum do tohto zákona, tiež ešte nejaký, nejaký pozmeňovák tam treba rýchlo hodiť.
No vrchol je teraz, že príde pozmeňovák ešte teda aj k optimalizácii nemocničnej siete, čo je ako veľmi komplikovaná, komplexná téma. Príde dnes ráno, vážené kolegyne, kolegovia, dnes ráno, dnes ráno príde pozmeňovák, ktorý má tri strany, kde sú samé haky-baky, paragrafy, všetko možné, čo si treba poriadne naštudovať, načítať, pozrieť, či to náhodou predsa len nespôsobí nejakú galibu, kde my sme už zvyknutí, že tie galiby tu, bohužiaľ, prichádzajú práve preto, lebo sa ten legislatívny proces takto kriví, ako sa tu kriví.
A ja chcem ešte raz zdôrazniť, lebo tuná pani ministerka, ale aj páni z koalície vždy hovoria, ale vy ste to robili presne takisto, ale, alebo aj horšie ešte dokonca... (Reakcia z pléna) Tak, presne. Ale pozor, pozor, teraz prichádza ten zásadný krok, zásadná vec, že keď tuná bol covid, to znamená pandémia, ktorá tuná predtým nebola, tak tu bol dôvod na skrátené legislatívne konanie. A pozor, my sme nerobili skrátené legislatívne konanie k APS-kám, ale napríklad k pandémickým ambulanciám. To, že čo z toho bolo, to je už druhá vec, ale proste tam bolo skrátené legislatívne konanie, lebo tuná bola vážna situácia. Teraz nemáme tu túto vážnu situáciu a robíme takýmto spôsobom kotrmelce, že nadivoko úplne. No to už som sa musel teraz vyrozprávať a teraz konkrétne, reálne k veciam, čo som chcel povedať.
Kolega Majerský tu rozprával o tom, o tých APS-kách, nebudem sa opakovať. Naozaj myslím si, že sme priniesli, priniesli nejaké návrhy. Myslím si a toto oceňujem, tu vás chcem pochváliť, že ste si našli na nás čas a ste si to vypočuli. Škoda, že teda nič sa nepodarilo pretaviť do toho pozmeňovacieho návrhu, ktorý je predložený, ale každopádne oceňujem, že ste si to vypočuli.
Čo sa týka dvoch vecí, ktoré mi ležia na srdci, to je, jedna vec je tá, ktorá pôvodne vlastne spôsobila, že tu máme ten zákon 578, že ste chceli v dobrej viere upraviť ďalšie vzdelávanie, chceli ste pomôcť aj nemocniciam, aby v lete mali študentov. To oceňujem, to je v poriadku, tomu som sa venoval už v prvom čítaní, ale ten pozmeňovák, čo sa týka rezidentského štúdia, musíme trošku k tomu pristúpiť tak konkrétnejšie, aby sme si vedeli aj zdôvodniť, že prečo to je nebezpečné, keď nemáme presný plán, čo chceme s ďalším vzdelávaním robiť.
Ja tu mám jeden príklad, ako sa študuje, lebo u nás sa študuje otorinolaryngológia, ako to vyzerá na Slovensku, v Česku a v Nemecku. Dovoľte mi, aby sme si to trošku porovnali, a potom sa môžme baviť, či teda ten pozmeňovák, ktorý predkladáte, vôbec niečo pomôže, alebo je to naozaj zase len nejaký prílepok, ktorý sa kdesi objaví, a budeme to musieť opäť znovu musieť o chvíľu meniť.
Keď sa pozriete, tak tá špecializácia v jednotlivých krajinách trvá 60 mesiacov aj na Slovensku, aj v Nemecku, aj v Českej republike. Forma odborného vzdelávania – na Slovensku štúdium, v Česku je to špecializačný výcvik, v Nemecku odborné vzdelávanie. Kto to robí? Na Slovensku to sú lekárske fakulty, v Česku je to Institut postgraduálního vzdělávání ve zdravotnictví, v Nemecku je to regionálna lekárska komora.
A teraz prichádza to dôležité, povinné cirkulácie. Keď chce byť otorinolaryngológ na Slovensku, teda budúcim otorinolaryngológom, tak musí ísť na tri mesiace na chirurgiu, na neurochirurgiu musí ísť jeden mesiac, musí odcirkulovať dva mesiace vnútorné lekárstvo, maxilofaciálnu chirurgiu musí absolvovať ďalší mesiac. Potom musí ísť ešte, pozor, na plastiku jeden mesiac a potom musí ísť ešte aj na ARO jeden mesiac. To koľko je potom vlastne na tej otorinolaryngologickej klinike, ktorá by ho mala ďalej vzdelávať?
Pozrime sa na Českú republiku, ktorá prešla určitou zmenou. V Česku potrebuje lekár, ktorý sa vzdeláva na otoringológiu, potrebuje byť dva mesiace na chirurgii, potrebuje byť dva mesiace na vnútornom lekárstve a dva mesiace na anestéziológii. Už tu vidíme dosť zásadný rozdiel.
A teraz vezmite si tie, že tie kolečká, hej, že to musíte všetko nastaviť. A čo tam robí, čo tam robí ten jeden mesiac taký otorilolaryngológ? Čo tak na takej plastike asi môže robiť? No píše správy. Supluje niečo, čo proste, aby, aby tí kolegovia tam na tej od... oddelení nemuseli robiť. To je absolútne zbytočné, úplne zbytočné.
No a pozrime sa na to, že čo vlastne robia povinné, aké sú povinné cirkulácie v Nemecku. Že nula, nula. Žiadna povinná cirkulácia na žiadnom inom oddelení.
Zápočet z iných oblastí. Na Slovensku vám nevedia započítať nič. To znamená, keď ste boli internista alebo ste, máte atestáciu z internej a potom si rozmyslíte, že vy chcete predsa len robiť otorinolaryngológiu, no, tak na Slovensku vám z toho nezapočítajú že nič, ani v Česku vám nezapočítajú, v Nemecku vám započítajú napríklad šesť mesiacov, keď ste boli na internom, tak vám tých šesť mesiacov zarátajú do toho štúdia otorinolaryngológie a presne majú zadefinované, čo vám ešte môžu zarátať. Napríklad ak ste boli dvanásť mesiacov v nejakej otorinolaryngologickej ambulancii, aj to vám vedia zarátať, hoci ste ešte neboli zaradený do toho programu a neboli ste v tom štúdiu, ako je to u nás. Čiže aj tu je veľký dôvod na zásadnú zmenu.
Práca na domovskom oddelení. Predstavte si, že na Slovensku takýto lekár, ktorý má dobrú snahu byť tým otorinolaryngológom, je na domácom oddelení len 27 mesiacov, čiže z tých 60 mesiacov, ktoré on musí, ako je to predpísané, je len 27 mesiacov na svojom domovskom oddelení. V Česku je to, závisí od toho, že kde je, teda kde pracuje, ale je to minimálne 30 mesiacov. No a čo sa týka toho Nemecka, keď sa porovnáme teda s inými krajinami vyspelého Západu, tak v závislosti od toho, čo tá nemocnica ponúka. Ak je to nemocnica Poprad povedzme, vymýšľam si, a na otorinolaryngológii majú široké spektrum, no tak mu môžu zarátať všetko. On nemusí ísť nikde inde, čiže si vie na svojom domácom pracovisku, hoci to nie je univerzita, odkrútiť celé ORL.
Počet samostatne vykonaných výkonov. Hovoríme stále o atestácii, ktorá je uznávaná všade vo svete rovnako. Na Slovensku potrebuje vykonať samostatne 272 výkonov, v Nemecku, keďže je stále na tom svojom oddelení, 365. Čiže Nemci, pre nich je dôležitejšie, nie aby bol ten lekár na plastickej chirurgii mesiac a potom bol na maxilofaciliánej chirurgii dva mesiace, pre nich je dôležité, aby vedel, keď urobí atestáciu, urobiť základné penzum otorinolaryngitických výkonov. A to je tiež dôležitejšie ako to, že bol niekde na stáži jeden mesiac opierať dvere.
Čo sa týka počtu asistencií pri výkonoch takisto, na Slovensku 80, v Nemecku 100, čiže potrebuje viac.
Atestačná práca, pozor, tu sa píšu práce, nikto ich nečíta, vo veľmi podivnej kvalite. U nás musí to byť, teda na Slovensku, musí to byť publikovaná v recenzovanom časopise a obhájená pred komisiou. To je podmienka na to, aby niekoho pustili k atestácii na otorinolaryngológiu.
Česi majú tiež obhajobu práce. Predstavte si, v Nemecku to netreba. Jak je to možné? To je ten istý otorinolaryngológ, v Nemecku to netreba, ale my áno. Musíš urobiť prácu, ktorú nikto nečíta.
Praktická skúška. Na Slovensku máme ešte aj to. Na Slovensku máme, že vyšetrenie pacienta, chirurgický výkon musíte urobiť normálne ako praktickú, praktickú skúšku. V Nemecku takéto niečo opäť nie je. Ústna atestačná skúška, samozrejme, áno. No a test na Slovensku je, v Česku ani v Nemecku nie je.
Čo sa týka klinických seminárov, to je to, čo veľmi kritizujem, prečo je to dôležité, že je to štúdium. Univerzita vám predpíše vyhradené semináre, ktoré musíte absolvovať, samozrejme, na ich lekárskej fakulte, niektoré sú spoplatnené. V iných krajinách sú povinné kurzy, ale tie môže robiť hocikto. To nemusí robiť presne tá univerzita, kde ste sa zapísali.
Preto som to povedal tak obšírne, pretože tu je zakopaný ten pes, že tu je vlastne ten problém, ktorý máme. My musíme celé ďalšie vzdelávanie prekopať. Nám nestačí urobiť prílepok, večer nás napadne, že aha, ešte by trebalo rezidenčný program opraviť v paragrafe XY takto. To je nič.
A ja teraz netvrdím, že, pani ministerka, vy ste tu mali prísť so všetkým už hotovo. Veď ja chápem, že za pol roka sa nedá urobiť, prevrátiť svet, ale prísť s nejakou víziou. Povedať áno, máte pravdu, poďme, ideme to zmeniť, bude to takto, o rok bude to v tejto fáze a o dva roky to bude v tejto fáze. Neprišlo to. A prichádzajú pozmeňováky, ktoré... čítame teda v noci, keď už chceme spať. No.
A ešte čo sa týka tej optimalizácie nemocničnej siete. Ja mám také déjá vu, veď my sme si prešli spoločne aj s pánom Balážom aj s vami kolečko všetkých nejakých predvolebných mítingov, stretnutí a všade sme sa viac-menej v tomto zhodli, že tá vyhláška je napísaná zle. A zase hovoríte, že teda však ty si na vine, ty si tam bol 11 mesiacov. Na začiatku áno, neskôr nie. Tá vyhláška, a to hovorím stále dookola, je napísaná zle. Poďme ju opraviť. Nestačí tam urobiť len takéto zmeny, aby boli preplácané výkony poisťovňou jednotlivým nemocniciam. My ju musíme opraviť tak, aby sa tie nemocnice nedusili v byrokracii. My nemáme ešte poriadne zavedený ani ten DRG systém, že ešte tu nie je ani plne úhradový mechanizmus, a my sme si tu vymysleli ďalší systém, ktorý je rovnako komplikovaný ako ten DRG, aby to bolo ešte zložitejšie. To znamená, že tie medicínske služby, tu každý ešte potrebuje ďalší nový softvér, veď prečo by nie. Však treba nový softvér na medicínske služby. Tak sa zacyklíme, že už potom vôbec nevieme, že ako to má vyzerať. Veď v jednoduchosti je krása.
Veď to musíme nastaviť tak, aby sme tie, aby sme tu, aby sme tu tú deľbu, tú optimalizáciu nemocničnej siete urobili ľahkú, vykonateľnú, udržateľnú, aby sa, fakt že nemuseli sme mať 30 príručiek, a hľadať že kto, kde, ako, koho má posúvať. A opäť apelujem na ten model, ktorý majú Nóri. Myslím si, že nie je nič lepšie, ako to majú Nóri, ako to majú nastavené. Majú tri úrovne a majú jasne zadefinované, čo nemocnica robiť nemôže, to znamená, kedy musí pacienta posunúť na vyššie pracovisko.
Opäť príklad pre tých, ktorí nie sú lekári. Pokiaľ príde rodička, ktorá je napríklad v 25. týždni, v 26. týždni tehotenstva, tak je jasne zadefinované, že do ktorej nemocnice ju môžu odviezť. Je jasne zadefinované, že ju neodvezú do nejakej, nejakej úrovne jedna, kde nemajú na to priestory, kde nemajú možno novorodenecké oddelenie - perinatológiu, ale ju musia odviesť ďalej, resp. môžu ju priniesť do toho, do tej menšej nemocnice, ale potom automaticky hneď organizujú preklad do vyššieho pracoviska. Aj prikázania boli urobené ako zákazy, nie ako možnosti, hej. Desať Božích prikázaní, nemáme tuná 100-tisíc vecí, čo máme robiť, ale my máme zadefinované, čo by sme robiť nemali, a presne tak mala byť urobená OSN-ka. To znamená zadefinovať, čo ktorá úroveň robiť nemôže, a bolo by to tisíckrát jednoduchšie, jak sme to urobili my teraz. A toto nie je len vaša chyba, ja, ja to nechcem brať akože toto je váš, váš problém, len ja som očakával, za šesť mesiacov alebo sedem mesiacov, že tu prídete a poviete áno, je to vážne, je to problém, ideme to zmeniť a bude to vyzerať takto – o tri mesiace, o rok, o dva roky a potom už to bude vyriešený problém. Toto tuná neprichádza, opäť prichádza pozmeňovací, pozmeňujúci, pozmeňujúci nejaký návrh, ktorý proste len hasí to, čo teraz treba ako urobiť, a príde dnes ráno a potom ešte príde kontrola, že nebol dostatočný.
No, ťažko sa mi to hovorí, ale potom sa prečo divíme, že máme zdravotníctvo v takom stave, ako máme, no aj preto, že tu takto funguje celý systém. (Ruch v sále.)
A už som hovoril dosť, takže vám ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo.
Pán kolega, spomenul si vo svojom vystúpení aj otváracie hodiny lekární a tu musím potvrdiť fakt, že toto je na hlavu postavené, lebo lekárne sú otvorené napríklad do 19.00 hod. a pohotovosti máme do 22.00 hod., hodine a tí pacienti si potom nemajú fakt kde vyzdvihnúť tieto lieky. Ale paradox v tom je, že tam, kde sú tieto detské pohotovosti alebo aj dospelé pohotovosti, tak v každom tom meste je minimálne desať lekární. Oni sa nevedia dohodnúť, aby jedna tá lekáreň slúžila do tej 22.00 hod.
Máš pravdu aj, že pediatri majú vyšší vek, ale nie všade. To by sa malo posudzovať regionálne, ale my tu posudzujeme komplexne, spriemerujeme to na celé Slovensko a vyjde nám nejaký vek.
A ten pozmeňovák, Peťo, čo dávaš, tak tu hrozí to, že vlastne tí starší dokto... lekári, ktorí sú, tak možno odídu, lebo do 18.00 hod. odmietnu pracovať, i keď to bude jeden deň v týždni napríklad, lebo oni potom budú mať aj vlastne pohotovosť a držia do 22.00 hod. alebo do 20.00 hod., ak sa im to schváli.
Určite my nepodporíme tento návrh, aby sa skrátilo do 20.00 hod. Kvôli tomu, že sa ruší 15 detských pohotovostí, tým pádom ste vlastne tú dostupnosť znížili tým obciam a mestám. To znamená oni nemôž... nestihnú do tej 20.00 hod. prísť na tú detskú pohotovosť, takže určite budeme proti a nebudeme súhlasiť, aby sa skrátili tieto hodiny.
Ďakujem.

Vážená pani ministerka, vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, kde by som začal?
Takže máme tu dnes zákon č. 578/2004 Z. z., ktorý ide v skrátenom legislatívnom konaní. Je to naozaj veľmi dôležitý zákon, ktorý sa týka naozaj stavovských organizácií, poskytovateľov a zdravotníckych pracovníkov. A naozaj som prekvapený, že takýmto spôsobom ideme meniť tak dôležitý zákon, ako je zákon č. 578/2004 Z. z.. Skôr si, skôr, ako začnem rozprávať vecne k daným pozmeňujúcim návrhom, je dôležité si povedať, ako tento proces dnes prebieha, a chcem naozaj vedieť, že či toto je klasický proces, ktorý môžme vôbec v Národnej rade spraviť.
Čiže máme tu pôvodný zákon č. 578/2004 Z. z., ktorý kvôli infringementu ideme meniť. Ale pôvodný zákon rieši úplne iné veci, nato prídu pozmeňujúce návrhy, na poslednú chvíľu, samozrejme, lebo dneska sme niektoré dostali až dnes ráno, a v nich sú ešte prílepky.
Ja neviem, že či takýto spôsob skráteného legislatívneho konania je vôbec, rokovací poriadok, možný, lebo my sme naozaj k zákonu, ktorý hovorí úplne o niečom inom, dali pozmeňujúce návrhy a k tomu sme dali ďalšie prílepky. Čiže toto je legislatívny proces, ktorý sme teraz zaviedli, neviem, akým spôsobom takto ďalej budeme fungovať, lebo ja si myslím, že takýmto spôsobom naozaj nemôžme fungovať v zdravotníctve. Tento zákon má naozaj dopad aj dosah na, ako som povedal, na širokospektrálnych ľudí, ktorí pracujú v zdravotníctve, na pracovníkov, pacientov, lekárov, sestry, zdravotníckych pracovníkov, a my ideme skráteným legislatívnym konaním, aby sa poslanci Národnej rady dnes dozvedeli, aké pozmeňujúce návrhy máme dostať do, na rokovanie, a dnes to ideme schváliť skráteným, potom prvým a druhým, čiže za jeden deň vyriešime zákon, ktorý naozaj má dopad na, na zdravotníckych pracovníkov, stavovské organizácie, na všetko. Rýchlo, bez odbornej diskusie.
Ja si takto naozaj nepredstavujem odbornú diskusiu, pani ministerka, lebo naozaj tá diskusia by mala byť odborná. A na to máme klasický legislatívny proces, aby sme vychytávali muchy, ktoré jednoducho podľa mňa aj tu jednoducho prídu, lebo nemôžme na iný zákon prilepiť iný zákon a na to prilepiť iný pozmeňovák a k tomu ešte urobiť, doplňujúci ďalší pozmeňovák, ako sme to spravili pri týchto prípadoch.
Čiže nesúhlasíme so skráteným legislatívnym konaním, a preto za to hlasovať nebudeme, lebo je to dôležitý zákon a takýto zákon sa má naozaj prebiehať klasicky, štandardným legislatívnom procese. Neobstojí ani to, že tu je, že tu hovoríme o nejakých peniazoch, ktoré nám, mali sme na to osem mesiacov.
Myslím si, že to bola dostatočne dlhá doba, aby sme to stihli pripraviť, spraviť tak, ako by to malo ísť, klasickým legislatívnym procesom, a urobiť ten zákon tak, aby bol naozaj dobrý. A určite sa bude ešte meniť, lebo takýmto spôsobom to fungovať jednoducho nemôže.
Ja sa budem vyjadrovať teraz len ku pozmeňujúcemu návrhu pána kolegu Petra Slyška a k APS-kám. Keď som si ho včera pozrel vlastne, čo sa ide vlastne navrhnúť a čo všetko tam vlastne do toho zapadá, tak to je absolútne podľa mňa nedobré riešenie ambulantnej pohotovostnej služby.
Pani ministerka bude určite so mnou súhlasiť, že ak sme boli na stretnutí pred dvoma mesiacmi, tak sme aj hovorili, ako by sme si predstavovali riešiť APS-ky my, a myslím si, že ani jedno z tých riešení, ktoré boli naozaj že, myslím si, že konštruktívne, tam nie je zohľadnené. My sme navrhovali to, že by na APS-kách mohli slúžiť aj iní špecialisti, aby tam nemuseli slúžiť len detskí lekári, lebo naozaj na APS-ku nejdete s akútnym život ohrozujúcim stavom, ale idete tam väčšinou s teplotami, s kašľom a to, to takýto stav by podľa mňa vedeli zvládnuť aj normálni klasickí všeobecní lekári, ktorí slúžia na ambulantnej pohotovostnej službe. Ja súhlasím s pani ministerkou aj vieme, aký je naozaj stav pediatrov na Slovensku, ale týmto tu spôsobom by sme naozaj odľahčili systém, že ľudia, ktorí, naozaj deti, rodičia, ktorí naozaj potrebujú a majú akútny problém, čo sa týka teplôt, kašľa, a nie je to život ohrozujúci stav, tak aby v danej veci naozaj predpísal antibiotiká klasický obvodný lekár, alebo by mohli byť dokonca tie APS-ky združené do jednej, lebo by tým by sme naozaj pomohli aj všeobecným lekárom a APS-kám, že by sa dokázali slúžiť viacerí. To bol jeden z návrhov, ktorý sme pani ministerke takisto priniesli. Nie je tam zapracovaný. Neviem prečo, ale to už nechám na, na pani ministerke, že kvôli čomu to tam nezapracovala.
Ďalší z dôvodov, ktorý sme takisto hovorili, je, aby sa naozaj začali riešiť aj pohotovostné lekárne. Ak Slovenská lekárnická komora hovorí, že naozaj nemá kto na tých lekárnických pohotovostiach slúžiť, tak sme hovorili, že v zahraničí je už bežný systém, že máme tzv. automaty na lieky. Keby bolo 20 druhov liekov, ktoré by boli naozaj dané a vy by ste si na základe QR kódu, ako to funguje v zahraničí, ak vám lekár predpíše liek, dokázali vybrať liek daný, lebo naozaj aj dnes, keď pôjdete na pohotovostnú službu a naozaj v tom okrese nebude daný lekár alebo nebude otvorená lekáreň, tak ten pacient si ani nemá kde vybrať v ten večer alebo v tú nočnú hodinu lieky a v podstate bude musieť čakať do rána.
Čiže tieto veci sme pani ministerke na tom stretnutí povedali. Pani ministerka prišla s návrhom, ktorý podľa mňa nie je koncepčný a podľa mňa nebude dlhodobo udržateľný, lebo niektorým lekárom hovorí, že majú slúžiť. Ja chcem vidieť ako ktorí lekári budú slúžiť do 18.00 hod., ako bude fungovať APS-ka, keď už teraz nemáme pediatrov. Čiže sám som zvedavý, ako to bude prenesené v praxi, a myslím si, že to bude mať dopad na detských pacientov.
Ja sa ale pýtam ďalšiu vec. Nevidím v tomto zákone nikde, že aký je dopad, aký to bude mať dopad na urgentné príjmy, lebo my ak tých pacientov nebudeme mať kde dávať, a tí rodičia budú v strese, že nemajú kde ísť s dieťaťom, ktoré má teplotu, kašeľ, pôjdu na urgentné príjmy, kde budú čakať niekoľko hodín na vyšetrenie so svojím dieťaťom na, na ambulancii, a ten lekár, ktorý má riešiť na urgentnom príjme život ohrozujúce stavy, tak bude riešiť teploty a kašle.
A v neposlednom rade pani ministerka sa chcem spýtať, aký to bude mať dopad na záchrannú zdravotnú službu, lebo keď sa rušili, znižovali sa APS-ky pred šiestimi rokmi, tak to malo veľmi veľký dopad na záchrannú zdravotnú službu, lebo tí ľudia, rodičia v tom strese, keď sú, keď má dieťa teplotu, kašeľ, tak si zavolajú záchrannú zdravotnú službu, lebo naozaj si nemajú kde zavolať. Čiže oni si zavolajú záchrannú zdravotnú službu a my budeme zase záchrannú zdravotnú službu blokovať neindikovanými výjazdmi k deťom a pacientom, ktorí nie sú v ohrození života, ale potrebujú len ambulantnú pohotovostnú službu, a my ten, tieto záchranky blokovať budeme, a ak sa naozaj niečo v tej chvíli stane, tak tá záchranka bude chýbať pri pacientoch, ktorí to naozaj potrebujú.
Ja sa pýtam, kto si toto zase zoberie na zodpovednosť, že ku kritickým stavom, kde naozaj dôjde infarkt, cievna mozgová príhoda, dopravná nehoda, nebude mať kto k tomuto pacientovi ísť. Čiže preto hovorím, máme tu naozaj veľmi veľa pozmeňujúcich návrhov, ktoré sú aj dobré, ale sú tu pozmeňujúce návrhy, ktoré sú totálne že zlé a nevyrieši nám problém, ktorý tu dnes máme.
Takže, pani ministerka, keď budete potom môcť, rád by som dostal odpoveď na tieto otázky, ako to chceme riešiť, a že či máme dopadovú štúdiu na to, aký to bude mať dopad na ambulantné pohotovostné služby, aký to bude mať dopad na urgentné príjmy a aký to bude mať dopad na záchrannú zdravotnú službu, lebo ja sa potom budem pýtať, že kto k tým pacientom s infarktom, s cievnou mozgovou príhodou bude chodiť, ak záchranná služba bude riešiť teploty, kašle a všetky veci, ktoré nie sú indikované pre záchrannú zdravotnú službu, lebo ja chápem na jednej strane rodičov, ale nie je tu výjazd pre záchrannú zdravotnú službu.
Na našom spoločnom stretnutí sme odvtedy aj s kolegom Stachurom hovorili, že by nám trebalo spraviť triážnu linku, ktorá by bola na, na urgent, ktorá by bola na operačných strediskách, kde by ľudia v týchto stavoch, ktoré majú, že sa chcú poradiť, aby si zavolali. Ani v tomto návrhu zákona pozmeňujúcim návrhom tu nie je, lebo naozaj, že kopec rodičov sa chce poradiť, chce vedieť, kde má ísť, ako má zvládnuť ten zdravotný stav, a naozaj niekedy stačí, aby ten operátor linky záchrannej zdravotnej služby im poradil a povedal, čo majú robiť, aby ich upokojil, a hlavne ich usmernil, čo majú robiť, aby naozaj nešli a neriešili tento stav záchrannou zdravotnou službou.
Takže, pani ministerka, ja vás potom poprosím, keď budete mať priestor, rád by som na tieto otázky dostal odpovede, lebo sú kľúčové preto, teraz nehovorím o tom, že či za hlasovať môže hlasovať, ale kľúčové preto, aby pacienti, ktorí budú živ... majú život ohrozujúci stav, aby naozaj dostali kvalitnú zdravotnú starostlivosť, lebo týmto pozmeňujúcim návrhom APS-kám zhoršíme záchrannú zdravotnú službu na Slovensku. Za tým si stojím, lebo sa to stalo aj pred šiestimi rokmi, keď sme znižovali, znižovali hodiny z polnoci na 22.00 hod., že nám stúpol počet výjazdov na záchrannú zdravotnú službu a takisto nám stúpol počet pacientov na urgentných príjmoch, ktorí tam naozaj nemali čo robiť.
Ďakujem pekne.

117.
Prosím, pán predsedajúci, aby ste dali hlasovať o tom, že Národná rada sa uzniesla v súlade s § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku prerokovať predložený návrh zákona v druhom čítaní.

Ďakujem pekne za slovo.
Ja chcem veľmi pekne poďakovať kolegyniam poslankyniam pani Holečkovej a Turčanovej, že pripravili takýto návrh zákona. Tak ako aj v rozprave vystúpili a pomenovali tie veci, ktoré pomenovali, fakt títo ľudia to majú veľmi ťažké a tu by sme politiku dať bokom a mali by sme riešiť tieto veci, lebo bude to veľká pomoc pre týchto ľudí. A tak ako to viackrát bolo povedané, je to doslova suplovanie štátu, aj šetrenie finančných zdrojov pre štát. Tak nerobme politiku, ale fakt zdravý sedliacky rozum a pomôžme týmto ľuďom.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne.
Vážený pán predsedajúci, pani poslankyne, páni poslanci, viacerými z nás otriasol prípad z marca z Beňadikovej, keď sa matka postavila na koľaj pred vlak v náručí s postihnutou dcérou. Vyvolalo to vlnu emócií, ale nasledovali aj otázky, aký život majú tí, ktorí sa rozhodnú opatrovať blízkeho člena rodiny. Väčšina takýchto rodín sa prepadá do sociálnej a finančnej núdze. Opatrovanie totiž nie je záležitosť pár hodín či pár dní v týždni. Je to obrovská obeta. Opatrovateľ často nemá čas na regeneráciu vlastných síl, na dovolenku, na možnosť sebarealizácie v zamestnaní. Áno, zákon dnes umožňuje pracovať a zároveň poberať opatrovateľský príspevok, no ten je limitovaný dvojnásobkom sumy životného minima a od 1. júla to bude dvaapolnásobok sumy životného minima. Povedzme si, že výška samotného príspevku na opatrovanie a zároveň fakt, že ide o sociálnu dávku, po ukončení ktorej nie je nárok na podporu v nezamestnanosti a tak sa po úmrtí opatrovaného opatrovateľ prepadá na samé dno sociálneho systému, pretože keď sa zaeviduje na úrade práce, dostane iba dávku v hmotnej núdzi. Dochádza tým k porušovaniu Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, na čo upozornila vo svojej správe aj komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím na strane 111, ak by ste si to chceli prečítať.
Výška príspevku na opatrovanie závisí od viacerých skutočností, prioritne od toho, či je opatrovateľom človek v produktívnom veku. Pokiaľ opatrujete jednu ťažko zdravotne postihnutú osobu, suma sa zväčša pohybuje na úrovni 525,65 eur. Ak súbežne opatrujete dve osoby, suma obvykle dosahuje 699,15 eur. Špecifickým prípadom sú nezaopatrené deti, teda ak opatrujete nezaopatrené ťažko zdravotne postihnuté dieťa a popri tejto činnosti nemáte žiadne iné zamestnanie, ani nepoberáte dôchodok, dávky výsluhového zabezpečenia, starobný dôchodok alebo iné dávky, navyšuje sa vaša finančná odmena mesačne o 100 eur. Na druhej strane, pokiaľ pracujete a váš príjem presahuje dvojnásobok sumy životného minima, ktorá aktuálne je na úrovni 468,84 eur, alebo sa staráte o nezaopatrené dieťa a popritom pracujete, tak môžte mať trojnásobok sumy životného minima, teda 703,26 eur, alebo ak vami opatrovaná osoba poberá napríklad zvýšenie dôchodku pre bezvládnosť, váš mesačný opatrovateľský príspevok sa znižuje.
Osoby s ťažkým zdravotným postihnutím si svoj osud nevybrali a snažia sa byť plnohodnotnou súčasťou svojich komunít a spoločnosti. Ich zdravotný stav sa priamo dotýka ich blízkych, ktorí sa často podieľajú na dennej starostlivosti, ich opatrovaní a pomoci pri každodenných aktivitách. Ako už spomínala aj pani poslankyňa Holečková, na Slovensku pociťujeme problém s opatrovateľmi, ktorých je nedostatok a nie sú dostatočne finančne ohodnotení. Nehádžme im teda polená pod nohy a nesťažujme im už aj tak ťažkú službu, v ktorej suplujú tento štát. Domáce prostredie a domáca starostlivosť o blízkych prispievajú k pohodliu a lepšiemu duševnému stavu pacienta a tento návrh naozaj pomôže stabilizovať tieto ťažké životné situácie. Vďaka nemu zmiernime finančné zaťaženie rodín a opatrovatelia, ktorí sa starajú o blízke osoby, nebudú nútení obetovať svoju prácu alebo iné záväzky. To môže pomôcť udržať stabilitu rodiny a znížiť stres a zaťaženie, s ktorými sa musia dennodenne stretávať.
Kolegyne a kolegovia najmä z vládnej koalície, v mene týchto ľudí vás prosím o podporu nášho návrhu zákona, ktorým nielenže zlepšíte ich podmienky na kvalitnejší život, ale rovnako ukážete, že vám záleží a chcete riešiť aj nedostatky, na ktoré poukázala nielen prax, ale aj mnohé inštitúcie vrátane komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím. Môžme spoločne odstrániť túto historickú krivdu a pomôcť týmto ľuďom žiť dôstojný život.
Na záver mi dovoľte zareagovať na otázky, ktoré tuná boli vznesené, že ako sa to bude kontrolovať. No aj dnes, keďže je tam možnosť zarábania, tak úrady práce, teda referentky odborov pre príspevky na ťažké zdravotné postihnutie majú povinnosť chodiť do terénu a kontrolovať, ale častokrát najlepšími kontrolórmi sú práve susedia, ktorí si všímajú, ak niečo nie je v poriadku a nahlásia a kontroly sa vykonávajú. A povedzme si, ak dneska to chce niekto zneužívať, tak už aj dnes ten systém zneužíva. A čo by som ešte rada dodala, že covidova doba veľmi zmenila spôsob práce. Dnes mnohí ľudia majú home office, pracujú z tomu, a je nefér ak ich nútime, že nesmú zarobiť viac ako 500 eur. Pretože tú situáciu a tú starostlivosť, zvlášť ak ide o maloleté dieťa, si zabezpečujú sami a majú to rozvrhnuté. Ak sú rodičia, tak buď sa striedajú pri tom dieťatku, alebo naozaj pracujú v čase, kedy je o dieťatko postarané.
Ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť.