Videokanál poslanca

Vážený pán predsedajúci, panie poslankyne, páni poslanci, najbližší príbuzní na seba častokrát preberajú bremeno, ktoré by mal prirodzene znášať štát, najmä v prípade ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím. Práve tým najslabším by štát mal ako prvým podať pomocnú ruku. Akékoľvek krátenie príspevku na opatrovanie preto považujem za neodôvodnené a nespravodlivé. Zrušenie tejto nesystémovej podmienky by významne pomohlo rodinám osôb so zdravotným znevýhodnením, zlepšilo postavenie opatrovateľov a vyslalo by jasný signál, že si vážime ich prácu a prínos pre spoločnosť. Ľudia na Slovensku zažívajú akútny problém s nedostatkom opatrovateľov. Dnes každý druhý človek, ktorý opatrovateľa potrebuje ho nevie nájsť. Tento stav je alarmujúci. Musíme urobiť všetko pre to, aby sa o našich blízkych mal kto postarať. No, my na miesto toho trestáme tých, ktorí sa tak rozhodnú a vezmú túto starostlivosť na svoje plecia. Dovoľte mi, aby som Vám priblížila príbeh jednej z nich. Budem ju volať Janka.
Janka je matka samoživiteľka. Celý svoj život prispôsobila tomu, aby sa starala o svojich dvoch najbližších, o chorú mamu a syna s ťažkým zdravotným postihnutím. Vstáva skoro ráno, pripraví lieky, jedlo, cvičí so synom, sprevádza ho k lekárovi. Stará sa o mamu, ktorá už nevládze vstať z postele. Počíta každé jedno euro. Nežije, ale prežíva, a pritom robí prácu, ktorú by v inštitúcii robil celý tím. Keď si chce privyrobiť cez pracovný úväzok, teda nie na dovolenku, len na to, aby zaplatila základné výdavky na bývanie, lieky a potraviny, štát je kráti opatrovateľský príspevok. Toto je realita, a tá realita nie je spravodlivá. To ako žije Janka, žijú aj tisícky ďalších ľudí. Ukazuje nám to, že rodičia a blízki, ktorí opatrujú svojich blízkych, jednoznačne suplujú štát a robia to bez formálneho vzdelania a bez odbornej pomoci. Musia sa sami naučiť medicínske úkony, ktoré zdravotníci študujú roky. Kŕmenie cez peksondu, aplikáciu inzulínu, podávanie liekov, zvládanie epileptických záchvatov a robia to vo dne, v noci, v strese, bez zázemia, bez pomoci už aj tak skôr spomínanej tuná v tomto pléne, nefunkčnej odľahčovacej služby a nezriedka to robia aj na úkor vlastného zdravia. Štát častokrát netuší, čím všetkým si tieto rodiny prechádzajú, nezaujíma sa o to, čo reálne funguje a čo nie. Z úrovne štátnych úradov a analytických centier prichádzajú teoretické riešenia, ktoré v praxi zlyhávajú. Typickým príkladom je odľahčovacia služba. Tá má pomôcť rodine na chvíľku si oddýchnuť, ale v skutočnosti takmer nikto túto službu nevyužíva. Pred reformou ju využívalo 150 opatrovateľov, z vyše 8 tis., ktorí sa starali, 8 tis. bolo len tých, ktorí sa starali o deti do 18 rokov veku. Celkovo máme 75 tis. opatrovateľov. Po reforme , ktorú vláda predstavila ako systémovú zmenu, tak za pol roka túto službu využilo len 7 opatrovateľov, čiže dobre počujete, predtým kým nebola reforma, 150, po reforme, ktorá mala priniesť efektívnejšie využívanie iba 7 opatrovateľov. Toto nie je pomoc, to je evidencia zlyhania. Ak Janke a tisícom ďalších, nevieme dostatočne pomôcť odľahčiť ich prácu, alebo významne zvýšiť príspevky, napravme aspoň systémovú chybu, ktorá im bráni zarobiť si na ich vlastný život, pre ich vlastnú rodinu. Zákon v súčasnosti stanovuje, že príspevok na opatrovanie sa kráti, ak príjem opatrovateľa presiahne 2,5 násobok životného minima. Ešte donedávna to bol dvojnásobok. Tento limit je však už nes nižší ako minimálna mzda. Navrhujem preto, aby sa táto podmienka zrušila, aby osoba, ktorá sa stará o blízkeho s ťažkým zdravotným postihnutím, mohla pracovať a neprísť o príspevok, pretože realita je taká, že ľudia sa snažia udržať rodinu nad vodou a my im v tom nesmieme sankcionovať.
Samotné opatrovanie je služba, ktorú by v prípade inštitucionálnej starostlivosti, musel hradiť štát a mnoho násobne drahšie. Tieto rodiny nám šetria štátne financie a my im ...ako protihodnotu komplikujeme život. Na túto nespravodlivosť upozornila aj správa komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím za rok 2022. Príliš prísne príjmové limity sú v rozpore s inklúziou a rovnosťou prístupu k pomoci. Dnes sme si vypočuli ďalšiu správu pani komisárky za predchádzajúci rok. Mnohé z opatrení, ktoré navrhla, ostali aj dodnes nevyriešené. Ja by som možno ešte upriamila pozornosť aj na to, že keďže Janka sa rozhodla, že potrebuje pracovať aj keď nesmie zarobiť, teda viac ako dva a pol násobok, tak musí si platiť, štát za ňu prestáva platiť z opatrovateľského príspevku dôchodkové poistenie a ona si ho musí platiť z toho dva a pol násobku. Čiže vedome, dopredu, len preto, aby prežila teraz, si znižuje príjem, aký bude môcť brať ako dôchodkyňa. Preto prosím, naozaj snažme sa vidieť v týchto ľuďoch ľudí, ktorí tomuto štátu pomáhajú, tvoria hodnoty, veď ona z toho svojho príjmu odvádza daň,
===== ...a ona si ho musí platiť z toho dva a pol násobku. Čiže vedome, dopredu, len preto, aby prežila teraz, si znižuje príjem, aký bude môcť brať ako dôchodkyňa. Preto, prosím, naozaj snažme sa vidieť v týchto ľuďoch ľudí, ktorí tomuto štátu pomáhajú, tvoria hodnoty, veď ona z toho svojho príjmu odvádza daň, platí si poistné, štát to poistné šetrí, ale my ju ešte trestáme, že jej nedovolíme zarobiť viac ako ten dva a pol násobok, čiže menej ako je dnes minimálna mzda.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, nepredkladáme návrh, ktorý by zruinoval štátny rozpočet. Predkladáme oprávnenú korekciu systému, ktorý je nespravodlivý k tým, ktorí sa rozhodli neinštitucionalizovať svojich blízkych, ale postarať sa o nich doma. Dnes hovoríme k Janke a tisícom ďalších, my vás vidíme, vážime si vás a chceme vám pomôcť. Preto prosím, vás všetkých, hlavne poslancov vládnej koalície, zahlasujte za tento návrh. Nebuďme ľahostajní len preto, že to nie je politicky naše. Pomôžme ľuďom, ktorí suplujú štát. Myslím, že zdravotne ťažko postihnutí a opatrovatelia sa neriešia, nepozerajú na nás cez politické tričká. Oni sú voliči každej jednej z našich politických strán. Ďakujem vám všetkým za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, panie poslankyne, páni poslanci, najbližší príbuzní na seba častokrát preberajú bremeno, ktoré by mal prirodzene znášať štát, najmä v prípade ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím. Práve tým najslabším by štát mal ako prvým podať pomocnú ruku. Akékoľvek krátenie príspevku na opatrovanie preto považujem za neodôvodnené a nespravodlivé. Zrušenie tejto nesystémovej podmienky by významne pomohlo rodinám osôb so zdravotným znevýhodnením, zlepšilo postavenie opatrovateľov a vyslalo by jasný signál, že si vážime ich prácu a prínos pre spoločnosť. Ľudia na Slovensku zažívajú akútny problém s nedostatkom opatrovateľov. Dnes každý druhý človek, ktorý opatrovateľa potrebuje ho nevie nájsť. Tento stav je alarmujúci. Musíme urobiť všetko pre to, aby sa o našich blízkych mal kto postarať. No, my na miesto toho trestáme tých, ktorí sa tak rozhodnú a vezmú túto starostlivosť na svoje plecia. Dovoľte mi, aby som Vám priblížila príbeh jednej z nich. Budem ju volať Janka.
Janka je matka samoživiteľka. Celý svoj život prispôsobila tomu, aby sa starala o svojich dvoch najbližších, o chorú mamu a syna s ťažkým zdravotným postihnutím. Vstáva skoro ráno, pripraví lieky, jedlo, cvičí so synom, sprevádza ho k lekárovi. Stará sa o mamu, ktorá už nevládze vstať z postele. Počíta každé jedno euro. Nežije, ale prežíva, a pritom robí prácu, ktorú by v inštitúcii robil celý tím. Keď si chce privyrobiť cez pracovný úväzok, teda nie na dovolenku, len na to, aby zaplatila základné výdavky na bývanie, lieky a potraviny, štát je kráti opatrovateľský príspevok. Toto je realita, a tá realita nie je spravodlivá. To ako žije Janka, žijú aj tisícky ďalších ľudí. Ukazuje nám to, že rodičia a blízki, ktorí opatrujú svojich blízkych, jednoznačne suplujú štát a robia to bez formálneho vzdelania a bez odbornej pomoci. Musia sa sami naučiť medicínske úkony, ktoré zdravotníci študujú roky. Kŕmenie cez peksondu, aplikáciu inzulínu, podávanie liekov, zvládanie epileptických záchvatov a robia to vo dne, v noci, v strese, bez zázemia, bez pomoci už aj tak skôr spomínanej tuná v tomto pléne, nefunkčnej odľahčovacej služby a nezriedka to robia aj na úkor vlastného zdravia. Štát častokrát netuší, čím všetkým si tieto rodiny prechádzajú, nezaujíma sa o to, čo reálne funguje a čo nie. Z úrovne štátnych úradov a analytických centier prichádzajú teoretické riešenia, ktoré v praxi zlyhávajú. Typickým príkladom je odľahčovacia služba. Tá má pomôcť rodine na chvíľku si oddýchnuť, ale v skutočnosti takmer nikto túto službu nevyužíva. Pred reformou ju využívalo 150 opatrovateľov, z vyše 8 tis., ktorí sa starali, 8 tis. bolo len tých, ktorí sa starali o deti do 18 rokov veku. Celkovo máme 75 tis. opatrovateľov. Po reforme , ktorú vláda predstavila ako systémovú zmenu, tak za pol roka túto službu využilo len 7 opatrovateľov, čiže dobre počujete, predtým kým nebola reforma, 150, po reforme, ktorá mala priniesť efektívnejšie využívanie iba 7 opatrovateľov. Toto nie je pomoc, to je evidencia zlyhania. Ak Janke a tisícom ďalších, nevieme dostatočne pomôcť odľahčiť ich prácu, alebo významne zvýšiť príspevky, napravme aspoň systémovú chybu, ktorá im bráni zarobiť si na ich vlastný život, pre ich vlastnú rodinu. Zákon v súčasnosti stanovuje, že príspevok na opatrovanie sa kráti, ak príjem opatrovateľa presiahne 2,5 násobok životného minima. Ešte donedávna to bol dvojnásobok. Tento limit je však už nes nižší ako minimálna mzda. Navrhujem preto, aby sa táto podmienka zrušila, aby osoba, ktorá sa stará o blízkeho s ťažkým zdravotným postihnutím, mohla pracovať a neprísť o príspevok, pretože realita je taká, že ľudia sa snažia udržať rodinu nad vodou a my im v tom nesmieme sankcionovať.
Samotné opatrovanie je služba, ktorú by v prípade inštitucionálnej starostlivosti, musel hradiť štát a mnoho násobne drahšie. Tieto rodiny nám šetria štátne financie a my im ...ako protihodnotu komplikujeme život. Na túto nespravodlivosť upozornila aj správa komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím za rok 2022. Príliš prísne príjmové limity sú v rozpore s inklúziou a rovnosťou prístupu k pomoci. Dnes sme si vypočuli ďalšiu správu pani komisárky za predchádzajúci rok. Mnohé z opatrení, ktoré navrhla, ostali aj dodnes nevyriešené. Ja by som možno ešte upriamila pozornosť aj na to, že keďže Janka sa rozhodla, že potrebuje pracovať aj keď nesmie zarobiť, teda viac ako dva a pol násobok, tak musí si platiť, štát za ňu prestáva platiť z opatrovateľského príspevku dôchodkové poistenie a ona si ho musí platiť z toho dva a pol násobku. Čiže vedome, dopredu, len preto, aby prežila teraz, si znižuje príjem, aký bude môcť brať ako dôchodkyňa. Preto prosím, naozaj snažme sa vidieť v týchto ľuďoch ľudí, ktorí tomuto štátu pomáhajú, tvoria hodnoty, veď ona z toho svojho príjmu odvádza daň,
===== ...a ona si ho musí platiť z toho dva a pol násobku. Čiže vedome, dopredu, len preto, aby prežila teraz, si znižuje príjem, aký bude môcť brať ako dôchodkyňa. Preto, prosím, naozaj snažme sa vidieť v týchto ľuďoch ľudí, ktorí tomuto štátu pomáhajú, tvoria hodnoty, veď ona z toho svojho príjmu odvádza daň, platí si poistné, štát to poistné šetrí, ale my ju ešte trestáme, že jej nedovolíme zarobiť viac ako ten dva a pol násobok, čiže menej ako je dnes minimálna mzda.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, nepredkladáme návrh, ktorý by zruinoval štátny rozpočet. Predkladáme oprávnenú korekciu systému, ktorý je nespravodlivý k tým, ktorí sa rozhodli neinštitucionalizovať svojich blízkych, ale postarať sa o nich doma. Dnes hovoríme k Janke a tisícom ďalších, my vás vidíme, vážime si vás a chceme vám pomôcť. Preto prosím, vás všetkých, hlavne poslancov vládnej koalície, zahlasujte za tento návrh. Nebuďme ľahostajní len preto, že to nie je politicky naše. Pomôžme ľuďom, ktorí suplujú štát. Myslím, že zdravotne ťažko postihnutí a opatrovatelia sa neriešia, nepozerajú na nás cez politické tričká. Oni sú voliči každej jednej z našich politických strán. Ďakujem vám všetkým za pozornosť.

rizikové správanie žiakov, či pacientov, koordinovať technické opatrenia od uzamykania vstupov po tichý poplach. Spolupráca len s políciou a záchrannými zložkami. Vieme, že to funguje už kolega spomínal, že v Chorvátsku prijali podobné opatrenia po tragédii, pri ktorej zahynula žiačka a výsledok? Školy dnes majú profesionálov, ktorí zabezpečujú prevenciu a rýchlu reakciu. Náš návrh zákona vytvára rámec, v ktorom môžu tieto bezpečnostné pozície vznikať na dohodu, na základe konkrétnych potrieb škôl, nemocníc a zariadení sociálnych služieb. Nie je to drahé riešenie, ale je funkčné. Napr. v nemocnici na Antolskej nedávno ohrozoval muž so zbraňou, konkrétne s mečom, zdravotníkov. V Žiline len za minulý rok bolo nahlásených 85 incidentov, a to len tie, ktoré sa dostali do štatistík. Nie sme pripravení a keď nie sme pripravení, sme zraniteľní.
Koordinátor bezpečnosti nie je administratívna pozícia, je to aktívna ochrana. Je to rozdiel medzi chaosom a zvládnutou situáciou. Medzi záznamom na kamere a živým človekom, ktorý zasiahne. Vyzývame preto vládu a ministra vnútra, aby prestali veriť ilúzii bezpečnosti cez technológie a začali investovať do reálnych riešení. Bezpečnosť má byť prítomná na chodbe, vo vestibule, v triede. Nie na zázname, ale v reálnom čase a v konkrétnych ľuďoch. Preto vás, kolegovia, prosím o podporu nášho návrhu. Ďakujem.

Šmilňák, Martin, poslanec NR SR
... úlohu vypracovať takzvaný Akčný plán na ochranu mäkkých cieľov. Ten Akčný plán ukladá úlohy jednotlivým ministerstvám, ústredným orgánom štátnej správy, že čo všetko majú urobiť a dokedy. Ja ho mám zo sebou. Väčšina vecí je termínovaných do konca roka 2025 a hovorím, že toto je, drahí priatelia, kolegovia z koalície a aj z opozície, toto je pomerne neskoro. Kamery totiž nemajú ruky a nohy, nezídu z fasády a vaše dieťa pri takomto fatálnom útoku neochránia. Oni dokážu dnes už inteligentné kamery dokážu rozlišovať, možno dokážu v istej situácii povedzme detekovať zbraň, ale to je stále málo. Kamera vaše dieťa v kritickej situácii na konci dňa neochráni a bolo by fatálnym zlyhaním, ak by sme sa cez kameru dozvedeli, že ako došlo k útoku a k nešťastiu. Toto, keď urobíme rodičom bez toho, aby sme neurobili ďalšie opatrenia, ktoré reálne ochránia naše školy, toto budeme vnímať ako zlyhanie nás všetkých a preto, preto vás teda vyzývam a prosím a žiadam o podporu, o podporu nášho legislatívneho počinu. Čo všetko dovolíme tým bezpečnostným koordinátorom robiť. Toto môže byť predmetom druhého čítania, pretože je veľmi citlivé, že do akej mieri môže, povedzme, zasahovať do vzdelávania. My hovoríme aj o tom, že mal by mať na starosti to, aby urobil bezpečnostný projekt školy, aby detekoval všetky rizikové a slabé miesta bezpečnosti, aby po jeho školení, aby dokázal pripraviť učiteľov, žiakov aj študentov, ako sa majú v kritických situáciách správať. Tento človek pochádza zo silových alebo z bezpečnostných zložiek alebo záchranných zložiek a vie s nimi veľmi dobre a efektívne komunikovať. Viete, aká je situácia podľa tejto, podľa tohto Akčného plánu, kde na začiatku sú definované pojmy a potom je tam nejaká analýza, tak až polovica zamestnancov škôl, polovica zamestnancov škôl netuší, čo má v takej situácii robiť. Viac ako tretina žiakov a študentov nikdy neboli na to pripravení, neboli na to poučení. To sú dáta z ministerstva vnútra. Tie dáta hovoria o tom, že sme pozadu, že reagujeme pomaly, my v KDH máme pripravené dokonca komplexnejšie riešenie, ale zbytočne ho budeme predkladať bez spolupráce opozície a koalície, lebo potrebujeme aj vašu podporu a preto prichádzame s takým prvým čiastkovým riešením otvorením dverí, definovaním pojmu koordinátor bezpečnosti a prichádzame s tézou, ktorá nie je naša, ktorá, ktorá je výsledkom skúseností zo sveta. Kamery a ostatné bezpečnostné prvky sú dobré, dôležité, prospešné, ale nedostatočné. Potrebujeme tam koordinátora bezpečnosti, koordinátora, živú silu, profíka, človeka z komunity, ktorý pozná školu a ktorý takýmito životnými situáciami prešiel a vie ich riešiť. Koľko to bude stáť. Tým, že je to zatiaľ nie obligatórne, ale fakultatívne, teda je to možnosť, sú to otvorené dvere pre školy, ak by sme aj v tomto momente zamestnali 2 000 takých koordinátorov bezpečnosti, lebo z 3 500 škôl nie každá maličká škola s deťmi materskej škôlky alebo 1,4 je v takom ohrození, ale ak by sme ich zamestnali hneď aj 2 000, tak ten náklad na to, aby boli zaplatení niekde medzi 10 až 15 miliónov eur a zase nehovoríme o povinnosti, aby minister financií tieto peniaze hľadal, ale hovoríme o možnosti pre školy a iné inštitúcie, aby si takéhoto človeka zabezpečili. O čo prosím, je len, aby ste im dali možnosť pracovať namiesto desiatich hodín týždenne, dvadsať hodín týždenne. Prečo? Dvadsať delené päť, päť pracovných dní, získate štyri hodiny a to je kritický čas od pol ôsmej do pol dvanástej dopoludnia, kedy k takýmto nešťastiam dochádza na školách. Nie je to úplne komplexné riešenie, ale je to určite viac ako len nejaké inteligentné kamery, ktoré mimochodom, ak mám dobré informácie, zatiaľ pán minister skúša iba na dvoch policajných akadémiách, prešiel už dosť dlhý čas a my stále nevieme, aké sú tam výsledky a čo bude s tými kamerami ďalej. Preto som kontaktoval aj všetky poslanecké kluby tu v sále, komunikujem s troma ministrami, ktorých sa to týka, požiadali nás, aby sme nehlasovali o tom hneď, aby sme počkali do budúceho týždňa a aby ešte prebehli rokovania a zvážili ste prípadnú podporu. Tak vás teda, drahí priatelia, kolegovia, žiadam, aby sme sa do toho spolu pustili, nechali to prejsť prvým čítaním, dostane sa to na pretras v septembri a vtedy môžme prísť všetci s dobrými návrhmi, upraviť to do takej podoby, aby to našim deťom, našim rodinám, našim chorým, našim seniorom, aby to pomohlo. Zatiaľ vám ďakujem za trpezlivosť s mojou úvodnou rečou a zodpovedám teda všetky prípadné otázky. Ďakujem.

Ďakujem. Ja sa chcem len poďakovať ako pani komisárke za jej správu, tak aj kolegyni, ktorá vystupovala a upozornila na problémy, ktoré sú aj v školstve a pri vzdelávaní práve zdravotne znevýhodnených detí. Mrzí ma, musím povedať, že nás je takto málo a že takéto vážne správy prichádzajú vždy v piatky, berieme ich len na vedomie, možno by sme mohli pouvažovať, kolegovia, do budúcna, či by sme sa nestotožnili aj s niektorými navrhnutými opatreniami a posilnili tak vlastne tú váhu, ktorou pani komisárka tieto opatrenia pre našich ústavných činiteľov a predstaviteľov vlády navrhuje. Lebo keď si pozriete tú správu, tak veľmi veľa týchto opatrení ostáva bez povšimnutia a je to podľa mňa veľká škoda.
Takže ešte raz ďakujem za vašu prácu a držím prsty aj do ďalšieho obdobia.

Šmilňák, Martin, poslanec NR SR
Vážený pán predsedajúci, milí kolegovia a kolegyne, kolegyne a kolegovia, pred chvíľkou sme sa všetci pietne postavili a minútou ticha sme si uctili obete a ich príbuzných a vlastne celé Rakúsko, vyjadrili sme spoluúčasť nad tým, že stratili 11 mladých životov a ďalší o život, o životy bojujú. A ja som veľmi nerád, že toto budem používať ako argument pre to, čo dneska predkladám. Chcem vám predložiť návrh zákona, ktorým sa dopĺňa zákonník práce 311 v znení neskorších predpisov. Cieľom návrhu tohto zákona je umožniť školám, zdravotným a sociálnym zariadeniam zvýšiť svoju bezpečnosť zamestnaním, pozor, koordinátorov bezpečnosti na základe dohôd o práce, pracovnej činnosti s osobitným trvaním. Zjednoduším, dnes môžeme na dohodu pracovať desať hodín týždenne. Študenti môžu pracovať dvadsať hodín týždenne s osobitným daňovým systémom, hej. My chceme zvýšiť pre túto kategóriu, pre koordinátorov bezpečnosti tú hranicu z 10 na 20 podobne ako u študentov a zapojiť týchto ľudí do školských tímov, ktorí budú mať na starosti koordináciu bezpečnosti. Všetkých bezpečnostných prvkov v zariadení, hrozieb a podobne. Uchádzame sa o vyslúžilých vojakov, vyslúžilých policajtov, vyslúžilých hasičov, ktorí s takýmito situáciami prichádzajú denne do kontaktu a sú na to vyškolení. Vzhľadom na narastajúce bezpečnostné riziká v školských zariadeniach a sociálnych zariadeniach a zdravotných, v hrozbách fyzického, sociálneho, psychického, digitálneho, zdravotného charakteru a zároveň berúc do úvahy rastúci počet príslušníkov Policajného zboru, Hasičského zboru a ďalších bezpečnostných zložiek odchádzajúcich do výsluhového dôchodku, je vhodné využiť skúsenosti týchto príslušníkov na posilnenie bezpečnostných opatrení v prostredí školských, zdravotných a sociálnych zariadení. Cieľom návrhu zákona je zavedenie pracovnej pozície koordinátor bezpečnosti, ktorý bude mať tieto, tieto povinnosti: fyzická bezpečnosť, ochrana vstupov, ochrana pred vandalizmom, prevencia násilia, sociálna bezpečnosť, prevencia šikany, podpora rešpektujúceho prostredia, psychická bezpečnosť, riešenie stresových situácií, podpora psychickej odolnosti, digitálna bezpečnosť, zdravotná bezpečnosť.
Zdôrazňujem, že koordinátor bezpečnosti nenahrádza odbornú prácu ani školského psychológa, ani informatika ani sociálneho pedagóga ani iných odborníkov, ktorí sa špecializujú na jednotlivé aspekty bezpečnosti v školách. Jeho úlohou, jeho úloha spočíva v úzkej spolupráci s týmito odborníkmi, monitorovaní situácie a včasnom zachytení rizikových javov. Koordinátor zabezpečuje systémový prístup k bezpečnosti školy a pomáha zabezpečiť, aby sa situácia riešila rýchlo, efektívne a koordinovane. Jeho hlavnou zodpovednosťou je spojiť odborníkov, školský personál a bezpečnostné zložky tak, aby sa predchádzalo krízovým situáciám a v prípade potreby sa riešili včas a profesionálne. Podobné opatrenia boli prijaté napríklad v Chorvátsku, kde po tragickej udalosti na škole zaviedli systémové zamestnávania odborníkov na bezpečnosť.
Čo sa stalo v Chorvátsku. 23. decembra spolužiak nožom zabil spolužiačku. 23. decembra na Vianoce. 2. januára za pár dní, boli všetky školy poučené čo majú robiť predsedom vlády, ministrom školstva a ministrom vnútra. Od januára boli školy povinné do svojich tímov, školských tímov zakomponovať človeka z bezpečnosti alebo zo záchranných zložiek. Pripravili dvojmesačné školenie, ktorým títo ľudia postupne prechádzajú, ale najprv ich zamestnali a až teraz ich školia. To sa stalo, počujete dobre, 10 dní po tom incidente, a to boli medzitým sviatky, sviatky Vianoc. V najbližších mesiacoch, od februára teda, školy v Chorvátsku dostali 83 miliónov eur na všetky bezpečnostné opatrenia, ktorých bolo, ktoré boli vyčíslené, ktoré boli dohodnuté a postupne sa tieto opatrenia do škôl zavádzajú. Čiže protokol zvýšenia bezpečnosti, to bolo opatrenie 2. januára. Zavedenie bezpečnostného personálu v školách, to bolo následne od januára. Zabezpečenie prístupov do škôl, to bolo od januára, tvorba školských bezpečnostných tímov, to ide priebežne v tomto školskom roku. Pripomínam, že sa to stalo na Vianoce, a do konca tohto školského roka budú mať školy takto pripravené. Cvičenie a simulácia krízových situácií. Inštalácia technických, bezpečnostných prvkov, zvýšenie spolupráce s políciou, verejná konzultácia legislatívnych zmien. Chcem povedať, vzhľadom na situáciu, ktorá sa stala, ktorá sa stala včera v Grazi, a takisto vo Francúzsku, že táto téma je nanajvýš aktuálna. Mám pripravené návrhy riešení, o ktoré sa chcem s vami podeliť, ale v tejto chvíli dám miesto pani spravodajkyni, aby uviedla o čo ide a ja sa potom prihlásim do rozpravy.

Vážený pán predseda, kolegyne, kolegovia, predkladám návrh zákona, ktorý má možno jednoduchý cieľ, ale pre mnohé rodiny znamená obrovskú úľavu, návrat k ľudskosti a dôstojnosti do ich každodenného života. Tento návrh umožní, aby si ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím mohli slobodne vybrať svojho osobného asistenta. Aj vtedy, ak je to ich manžel, manželka, rodič, dieťa alebo súrodenec. Nie je správne, aby práve ten, kto človeku najviac rozumie, kto s ním žije, kto ho vie najlepšie podporiť bol zákonom obmedzený. Či už hodinovo alebo výberom činností, ktoré môže vykonávať. Ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím sú a chcú byť plnohodnotnou aktívnou súčasťou našej spoločnosti. Život im priniesol ťažké bremená, no napriek tomu môžu fungovať ako všetci ostatní, len potrebujú osobnú asistenciu, ktorá doplní to, o čo prišli. A ideálne za podmienok, kedy sa budú cítiť komfortne obidve strany. Mnohí z vás poznáte také príbehy. Osobne sú to mamy a otcovia, ktorí obetovali prácu na úkor plnohodnotného života svojich detí. Sú to súrodenci, ktorí zostali v regióne, aby boli vždy po ruke, keď treba už len na bežný nákup. Títo ľudia už dnes asistenciu reálne poskytujú, len v nevyhovujúcich a obmedzených podmienkach. Preto chcem dodať, že aj tieto spomenuté dopady, o ktorých som teda hovorila nebudú alebo teda treba ich vnímať s rezervou pretože nie sú aktuálne. V skutočnosti sa náklady na službu nebudú navyšovať lebo umožňujeme, aby sa poskytovaná služba realizovala slobodne a zákonne. A najmä, peniaze zostanú v rodine, kde sa často aj tak odriekajú z iného príjmu, aby mohli blízkemu pomáhať. V súčasnej praxi totiž často dochádza k problémom pri hľadaní vhodných osobných asistentov, najmä v regionálnych oblastiach, kde je nízky počet dostupných asistentov. Zabezpečenie možnosti asistencie rodinnými príslušníkmi tak eliminuje možné medzery v poskytovaní podpory a napomáha lepšej kvalite života osôb so zdravotným postihnutím. Môj návrh teda nepožaduje nič iné len to, aby ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím mali právo slobodne si vybrať človeka, ktorý im pomáha, svojho osobného asistenta. Aby týmto mohol byť aj blízky rodinný príslušník, nie ako náhradné riešenie, ale ako rovnocenná možnosť. Uvádzam to preto lebo dnes tá možnosť je štyri hodiny denne, ale je obmedzená len na úkony vstania, oblečenia a osobnej hygieny, ale nie ako to, čo od asistenta vyžadujeme, to sprevádzanie, pomoc povedzme pri zamestnaní a ďalšie. Tam už to musí byť cudzí človek, v zmysle nášho zákona a naozaj v regiónoch je s tým problém. Zároveň týmto plníme aj naše medzinárodné záväzky predovšetkým Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý hovorí o nezávislom živote, o slobodnej voľbe a o práve rozhodovať o sebe. Funkčnosť tejto zmeny potvrdzuje aj to, že počas mimoriadnej situácie spôsobenej pandémiou Covid-19 boli tieto obmedzenia dočasne zrušené, čo umožnilo blízkym rodinným príslušníkom poskytovať osobnú asistenciu vo väčšom rozsahu a bez obmedzenia činnosti. Táto skúsenosť ukázala pozitívny vplyv na kvalitu života osôb so zdravotným postihnutím a poukázala na potrebu trvalej zmeny legislatívy v tomto smere. Tu by som si dovolila ešte takú krátku poznámku lebo keď som diskutovala s niektorými z vás, tak hovorili, že takýto človek nech ide na opatrovateľský príspevok a nech príbuzný poskytuje opatrovateľskú službu. Chcem upozorniť na to, že je to obrovský rozdiel lebo človek, ktorý je odkázaný na opatrovanie, je to zväčša človek, ktorý už nemá žiadne svoje osobné aktivity a zdržiava sa len v domácom prostredí, prípadne navštevuje lekára. Človek, ktorý chce žiť aktívny život potrebuje osobného asistenta. Náš zákon to umožňuje, ale obmedzuje tam práve toho rodinného príslušníka. Myslím, že to nie je správne a sme v tomto asi výnimočná krajina, ktorá to takto poskytuje. Na záver sa teda chcem poďakovať každému, kto tento návrh si osvojí a podporí ho. Ďakujem veľmi pekne.

Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som uviedla návrh zákona, ktorým sa mení zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia v znení neskorších predpisov. Môj návrh smeruje k tomu, aby osobnú asistenciu mohli poskytovať aj rodinní príslušníci bez obmedzenia počtu hodín a druhov činností. Dnes to zákon síce čiastočne umožňuje, ale stále iba veľmi obmedzene, čo v praxi u mnohých odkázaných na pomoc vytvára problémy a prekážky v ich ceste za normálnym životom. Predkladaný návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, zákonmi a všeobecne záväznými predpismi, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj právom Európskej únie. Dovoľte mi teraz ešte uviesť jednu malú opravu v dôvodovej časti na strane 9, som v predkladanom návrhu nesprávne uviedla hodinovú sadzbu na výkon osobnej asistencie, ktorá za rok 2024 bola v sume 5,83 eur a takisto nesprávny výpočet, pretože tento... na dopad na štátny rozpočet, keďže nehovoríme o navýšení počtu hodín osobnej asistencie, len o tom, že ju umožníme vykonať okrem cudzích osôb aj rodinnými príslušníkmi, dopad na štátny rozpočet nebude žiadny. Prosím pán predsedajúci, aby ste otvorili rozpravu, do ktorej sa hlásim ako prvá. Ďakujem.