Tak vážený pán minister, vážený pán predseda, kolegyne, kolegovia, máme pred sebou návrh zákona, ktorý by som tak ľudovo nazvala, ako ho voláme, že práca na miesto dávok. Ten slogan znel super, to nielen SaS-ka, pán minister, ako ste povedali, ale ešte aj my pod tým názvom zastávame ako pravičiari názov, že naozaj pracovať namiesto dávok sa oplatí. Trošku len problém vidím v aplikácii a budem o tom hovoriť.
Čiže samotná myšlienka...
Tak vážený pán minister, vážený pán predseda, kolegyne, kolegovia, máme pred sebou návrh zákona, ktorý by som tak ľudovo nazvala, ako ho voláme, že práca na miesto dávok. Ten slogan znel super, to nielen SaS-ka, pán minister, ako ste povedali, ale ešte aj my pod tým názvom zastávame ako pravičiari názov, že naozaj pracovať namiesto dávok sa oplatí. Trošku len problém vidím v aplikácii a budem o tom hovoriť.
Čiže samotná myšlienka zásluhovosti je správna. Princíp, že dávky nemajú byť náhradou za prácu, ale pomocou v ťažkej životnej situácii je plne legitímny a zaslúži si podporu. Opatrenie je teda na mieste, ale jeho realizácia môže byť mimoriadne náročná. Mnohí z vás, ktorí ste v kontakte so samosprávami, viete, že v regiónoch s dlhodobou nezamestnanosťou nežijú ľudia bez práce len preto, že by nechceli. Často sú to oblasti s nedostatkom pracovných príležitostí, so slabou infraštruktúrou, bez reálnej ponuky, kde by mohli ľudia získať a udržať si zamestnanie. Dlhodobo nezamestnaní nie sú homogénna skupina, sú medzi nimi tí, ktorí stratili pracovné návyky, ktorí potrebujú špeciálnu podporu, rekvalifikáciu alebo sociálnu prácu. Ak ich postavíme pred jednoduché rozhodnutie, vezmi túto prácu, inak ti dávky odoberieme, musíme sa uistiť, že im túto prácu vieme aj reálne zabezpečiť. Bez toho riskujeme, že namiesto poklesu nezamestnanosti zvýšime chudobu a sociálne napätie. Upozorňujú na to aj samosprávy, ktoré sa obávajú, že povinnosť nahnať ľudí do práce dopadne práve na ich plecia. Obávajú sa, že v niektorých obciach sa opatrenie zmení na byrokratickú pascu, ktorá síce dobre znie na tlačovej konferencii, ale v praxi spôsobí viac škody ako úžitku. Dovoľte mi preto apelovať, ak už ideme robiť zásadnú reformu, musíme do nej zahrnúť samosprávy.
Tie najlepšie poznajú svoje lokálne problémy, majú schopnosť hľadať individuálne riešenia, a práve im treba dať priestor a zdroje, aby pomáhali dlhodobo nezamestnaným uplatniť sa na trhu práce. Každý región je výnimočný a špecifický nielen svojou hospodárskou situáciou, ale aj prístupom k nezamestnaným ľuďom. Často, a musíme si to otvorene priznať, odsudzujeme ľudí len pre farbu ich pleti alebo pôvod ešte skôr, než dokážu možnosť preukázať svoje schopnosti. Áno, je to pravda, že mnohí úradníci sa na východnom Slovensku stretávajú aj s tými zlými príkladmi, ale nemôžeme všetkých hádzať do jedného vreca. Musíme dať šancu každému bez predsudkov s jasnou víziou pre človeka, ktorého nádej na lepší zajtrajšok ho bude hnať vpred. Každý z nás vie, ako sa sami nastavujeme, keď je niečo len povinnosťou, preto ukážme cestu, nádej a víziu lepšej budúcnosti. Ukážme týmto ľuďom, že na nich záleží, že sú potrebnou súčasťou spoločnosti, a že si vážime ich úsilie, aj keď sa výsledky nedostavia zo dňa na deň. Musíme im ukázať, že práca im môže priniesť viac ako nezamestnanosť, dôstojnosť, uznanie, perspektívu a skutočné miesto v spoločnosti. Plošné riešenia ale nefungujú. Nepomôže rovnaký princíp v Pezinku ako v Trebišove, ani v Bratislave či Jarovniciach. Ak skutočne chceme, aby toho opatrenie malo zmysel musí byť postavené na reálnych možnostiach a musí byť doplnené o podporu miestnych iniciatív a regionálnych programov. Dlhodobo nezamestnaní i obyvatelia vylúčených komunít musia prekonávať mnohé prekážky, o ktorých mnohí v tomto pléne ani len netušíme. Ako majú nájsť prácu, potrebujú nielen návyk každé ráno vstať, obliecť sa a ísť, ale potrebujú mať napríklad prístup k vode. Tejto téme sa venoval v svojej správe aj komisár pre deti. Mnohí nemajú prístup ani k takej samozrejmosti v 21. storočí, akou je pitná voda. Potrebujú mať aspoň základné vzdelanie. Napriek povinnej školskej dochádzke aj dnes máme v spoločnosti dosť analfabetov. Komisár sa venoval aj tejto téme, takmer 30 % vymeškanej dochádzky, ale legitímne ospravedlnenej rodičmi detí. V šestnástich rokoch nám mládež vypadáva zo školského systému, presúva sa na úrady práce, niektorí do evidencie, iní na rodičovské dávky. Potrebujeme oveľa rozsiahlejšie zmeny, ako je len podmieňovanie dávok akceptáciou akejkoľvek práce. Napríklad len v Prešovskom kraji je viac ako 10-tisíc mladých ľudí len zo základným vzdelaním bez akejkoľvek odbornosti.
Tu si viem predstaviť, že dávky by dostávali tí, ktorí by si doplnili vzdelanie a ukončili nejaké remeslo. Podľa populačnej prognózy nás totiž o 18 rokov čaká stav, že jeden pracujúci bude robiť na dvoch nepracujúcich. Je teda najvyšší čas prijímať potrebné systémové a medziodborové opatrenia. O tých medziodborových, o tom rezortizme hovoril aj pán prezident pred chvíľou.
Záverom chcem zdôrazniť, ak sa má tento návrh stať nástrojom pomoci a nielen trestu, musíme jeho aplikáciu robiť rozumne, citlivo a realisticky, inak z neho bude len ďalší pokus, ktorý sa síce dobre počúva, ale v skutočnosti prinesie viac problémov ako riešení. Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
