Videokanál poslanca

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci. V súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola výborom určená za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 1041. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií a Ministerstva hospodárstva. V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 1090 z 29. septembra 2025 v znení neskorších rozhodnutí predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem výbor Národnej rady pre sociálne veci. A odporúčam, aby predmetný návrh zákona a výbory prerokovali do začiatku rokovania schôdze Národnej rady Slovenskej republiky o tomto návrhu. Pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu. Ďakujem. Otváram všeobecnú rozpravu. Konštatujem

Ďakujem, pani kolegyňa, že si nás previedla vo svojom príhovore všetkým tým, čomu sa táto vláda venuje, miesto toho, aby riešila naozaj reálne potreby ľudí. A dovolila by som si aj ja zareagovať na tú voľbu poštou. Ja viem, že problém koalície je, že 60 % ľudí volilo inú politickú stranu. Nás tiež nevolilo veľa, nás zo zahraničia volili 3 %, ale ja nechcem hovoriť o počte ľudí, ktorí ako hlasovali, ale chcem hovoriť o tom, že desiatky tisíc ľudí nie sú v zahraničí preto, že by chceli byť, ale preto, zvlášť opatrovateľky, že mzdy na Slovensku v opatrovateľkách sú tak nízke, že pre nich je ďaleko výhodnejšie pracovať napríklad v Rakúsku alebo Nemecku. Je to 20 000 žien. Keď vyjde na ňu smena a ona musí byť pri klientovi, ona nemá možnosť odcestovať z druhého konca Rakúska do Viedne, aby prišla hlasovať. Čiže de facto jej síce nezakážete a nezoberiete možnosť hlasovať, ale vytvoríte také podmienky, že ona hlasovať nebude môcť. Toto sme chceli. To nie sú ľudia, ktorí sa odsťahovali alebo študenti. Ja sama som mala tri deti na Erasmoch v zahraničí. Kvôli voľbám by nemohli prísť. Preto využili voľbu poštou. A komu to dajú? Susedovi, ktorý je Nemec, aby hlasoval miesto neho, keď sa bojíte, že to nebude tajná voľba? Ako tajnejšia voľba môže byť, ako keď vám príde na vašu adresu do vlastných rúk hlasovací lístok a nikto iný ho nevie vyzdvihnúť, iba vy. Iba vy ho môžete vyplniť a iba vy ho pošlete naspäť. Veď to je ďaleko tajnejšia voľba, ako keď si spomínam, keď som ja chodila s urnou do zariadenia sociálnych služieb, kde pán nevedel povedať, čo chce voliť a sestrička povedala: „Však to hodíme tomu a tomu, takej a takej strane.“ Toto je podľa mňa problém. Na toto treba sa zamerať, a nie na voľbu poštou zo zahraničia, ďakujem. Pán poslanec Dusenka. Ďakujem, Veronika.

Náš parlament má dlhodobo problém s tým, že tu riešime veci, ktoré vôbec netrápia občanov Slovenskej republiky a myslím si, že tento zákon je presne jeden z tých, ktoré ma nás len oberajú o čas a neprinesú nič. Pozerala som si teraz dostupné štatistiky, koľko ľudí cudzincov pracuje vlastne v obecných políciách. Ani takéto štatistiky nie sú dostupné, pretože ich je tak málo, že je to nezaujímavé. Sú to možno Česi, ktorí sa tu priženili a povedzme si rovno, aj AI mi vyhodila, že aj zamestnávanie cudzincov v obecných políciách a všeobecne v ozbrojených zložkách je problematické, pretože musia zložiť prísahu vernosti Slovenskej republike a ďalej musia splniť podmienky veľmi prísne, musia splniť bezúhonnosť a ďalšie veci. Čiže hovoríme naozaj o pár jednotlivcoch, ktorí tie podmienky splnili, ktorí tuná žijú dlhodobo na Slovensku a možno kvôli dvojitému občianstvu nemajú ešte slovenské občianstvo a pracujú. A prekvapil ma teda ten návrh pozmeňujúci pána poslanca, ktorým si zrejme uvedomil, že aké následky by to malo, ak by prešiel návrh v pôvodnom znení bez tej podmienky, že k 31. decembru by museli ukončiť činnosť cudzinci, mohli by sa obrátiť na Európsky súdny dvor. Hrozili by nám zasa medzinárodné blamáže, čiže ide to zjemňovať takto, ale celý tento návrh je zlý, je nepotrebný, pretože dnes čelíme tomu, že v tých ozbrojených silách už nemá kto pracovať. V obecných políciách nemá kto pracovať, v polícii nemá kto to pracovať, aj armáda začína mať problém s nedostatkom zamestnancov. Prosím vás, riešme to, čo nás štát skutočne trápi a nie tu nejaké vymyslené kauzy a situácie, ktoré vôbec nenastali. Ďakujem. Tam bol asi Dusienka.

Pani kolegyňa, ďakujem. Myslím, že sa zhodneme, a to isté aj s pánom ministrom v otázke potreby naozaj rovnakého platového ohodnotenia bez rozdielu, či hovoríme o ženách a mužoch. Tam nevidím žiadny rozdiel v názore. Ten rozdiel skôr vidím už potom v samotnej implementácii, kde osobne zastávam názor, že v tomto volebnom období tak príliš veľmi zaťažujeme zamestnávateľov, že ďalšie zaťaženie v podobe zbytočnej navýšenej byrokracie, administratívy a ešte aj zvýšených sankcií nepovažujem za veľmi vhodné, pretože máme Národný inšpektorát práce. Viem si predstaviť, že povedzme inšpektori by buď reagovali na podnety, alebo aj priamo z vlastného konania chodili a kontrolovali, porovnávali tieto mzdy a pracovné pozície, ale naozaj dať túto povinnosť všetkým zamestnávateľom. Ja viem, že je to odstupňované podľa veľkosti zamestnávateľa, ako často budú musieť túto správu dávať, ale naozaj považujem to za ďalšiu byrokraciu a naozaj v 21. storočí by som si predstavovala skôr, že budeme postupne od zbytočnej administratívy ustupovať a nie ešte si vyrábať ďalšiu a ďalšiu. Ďakujem.

Ďakujem kolegovia. Áno, psychické násilie na prvý pohľad nie je vidieť a preto je častokrát prehliadané a bagatelizované a častokrát aj agresor navonok pôsobí ako veľmi príjemný, inteligentný, úspešný muž, čiže skôr aj tie orgány uveria jemu ako povedzme žene, ktorá je psychicky na dne a neverí sama sebe po tom všetkom čo zažila, ale ja by som si dovolila využiť, aj keď je tu pán predseda už a pán Pročko oslovil, že uvedomme si, že každá tretia žena, to nie sú ženy z opozície, to nie sú voličky opozície. Každá tretia žena, to sa týka celého Slovenska, čiže prosím, aby aj koalícia si osvojila tento návrh. Ďakujem veľmi pekne.

hneď pri prvom výsluchu. Kolegyne a kolegovia, toto nie sú len emócie. Podľa oficiálnych dát Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na ženách, ktoré spadá pod Inštitút pre výskum práce a rodiny, zažíva na Slovensku určitú formu násilia v partnerskom vzťahu každá tretia žena. A čo je ešte mrazivejšie, podľa výskumov tohto centra trvá násilie v priemere viac ako päť rokov, kým sa obeť odhodlá požiadať o pomoc. A prečo? Pretože sa boja presne toho, čo zažila Jana, že im nikto neuverí. Náš návrh vracia obetiam dôstojnosť cez tri konkrétne body. Prvý, jedenkrát a dosť. Zavádzame povinnosť audio-video záznamu z výsluchu v prípravnom konaní. Obeť nesmie byť nútená prežívať svoju traumu päťkrát pred rôznymi úradníkmi. Odbornosť. Povinná prítomnosť psychológa, ktorý dohliadne nato, aby výsluch nebol ďalším útokom na dušu obete. Bezpečné prostredie. Koniec výsluchov v nedôstojných kanceláriách. Štát musí vytvoriť prostredie, ktoré lieči a nie zraňuje. V tomto návrhu otvárame dvere aj k restoratívnej spravodlivosti. Je to moderný civilizovaný prístup, kedy obeti pomáhame zahojiť rany, nielen potrestať páchateľa. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ako že a matka sa vás pýtam, v akom štáte chceme, aby žili naše dcéry, sestry, matky. V štáte, kde si žena musí v aute pod sedadlom schovávať jedlo pred vlastným mužom, aby ho nezhodnotil ako formu trestu? Pretože aj to je reálny príbeh z našej praxe. Alebo v štáte, ktorý povie, sme tu, rozumieme ti a tvoja dôstojnosť je pre nás nedotknuteľná? Tento zákon nestojí peniaze, stojí nás len odvahu postaviť sa za tie, ktoré sú zatiaľ v tme. Je to náš morálny záväzok voči obetiam, či už sú to ženy, seniori alebo deti. Ukážme, že spravodlivosť na Slovensku má aj ľudskú tvár a srdce. Prosím vás o podporu tohto návrhu do druhého čítania. Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, predstavte si, že sedíte v miestnosti, kde niekto veľmi pomaly a nenápadne uberá svetlo. Deje sa to tak pomaly, že vaše oči si privyknú na šero. Až v momente, keď nastane úplná tma, zistíte, že neviete nájsť dvere. Presne takto mi opísala domáce násilie jedna z obetí. Odborne to voláme gaslighting, systematické presviedčanie milovanej osoby o tom, že to, čo vidí a cíti, nie je pravda, že je bláznivá, neschopná a že si za všetko môže sama. Domáce násilie totiž nie je len modrina pod okom. Je to neustály strach z toho, že vám niekto schová kľúče od auta, aby z vás pred rodinou urobil nesvojprávnu osobu. Je to rafinovaná krutosť, keď vás partner chytí pod rebrá presne tak, aby nevznikla modrina, ale aby vám ochrnul dych, aby ste vedeli, že má nad vami absolútnu moc. Dovoľte mi spomenúť príbeh Jany. Navonok žila v úspešnej rodine, no vo vnútri v neviditeľnej klietke. Jej muž bol majster manipulácie. Ráno jej schoval kľúče, aby ich po hodine jej zúfalstva položil na stôl s úškrnom a povedal, že už úplne stráca rozum. Keď Jana konečne našla odvahu a išla na políciu, čakala ju druhá rana. Pol hodiny sedela roztrasená na chodbe a keď ju konečne zavolali dnu, mala vypovedať v miestnosti, kde na stenách viseli kalendáre s nahými ženami. Namiesto bezpečia prišlo spochybňovanie. Vyšetrovateľ sa jej pýtal, naozaj to bolo také zlé? Veď váš muž vonku pôsobí ako hrdina. Jana v ten deň odišla s pocitom, že systém chráni manipulátora a nie ju a práve preto prinášame tento zákon, aby už žiadna Jana nemusela vypovedať v nedôstojnom prostredí a aby jej bolesť nebola spochybňovaná hneď pri prvom výsluchu. Kolegyne a kolegovia, toto nie sú len emócie. Podľa oficiálnych dát koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na ženách, ktoré spadá pod Inštitút pre výskum práce a rodiny, zažíva na Slovensku určitú formu násilia v partnerskom...

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, predstupujem pred vás s návrhom zákona, ktorý má ambíciu opraviť systémovú chybu v našom štáte. Spolu s kolegom Branislavom Škrípekom predkladáme novelu zákona o obetiach trestných činov a trestného poriadku. Tento návrh nie je iba o číslach a paragrafoch. Je o ľuďoch, ktorí prežili to najhoršie a našli v sebe zvyšky odvahy požiadať štát o pomoc. Naším cieľom je, aby štát namiesto ďalšej traumy ponúkol obetiam bezpečnú náruč, odbornosť a dôstojnosť. Zavádzame princíp jedného výsluchu, povinnú účasť psychológov a moderné ochranné prvky v súdnej sieti, aby sa obeť už nemusela pozerať do očí svojmu trýzniteľovi. Vzhľadom na závažnosť tejto témy a osobnú dôležitosť, ktorú jej prikladám, sa týmto hlásim ako prvá do rozpravy, kde vám prednesiem hlbšie argumenty a konkrétne svedectvá z praxe. Ďakujem.