Videokanál poslanca

Ďakujem, kolega Janko Horecký, za to, že si predložil tento náš pozmeňujúci návrh. Ja by som sa chcela venovať časti, o ktorej si aj ty hovoril, a to je surogátne materstvo. Viacero príkladov si uvádzal. Ja by som možno ešte spomenula príklad z Ukrajiny, keď sám vedúci ukrajinského Centra pre medicínske a reprodukčné právo v roku 2018 uviedol, že komerčné náhradné materstvo je na Ukrajine neregulované a dve tretiny odvetvia fungujú nelegálne. A keď začala vojna, tak mnohé príbehy sme mohli čítať aj v denníku New York Times či v Denníku N, kde písali už teda v roku 2022 o takmer 500 ženách, ktoré čakali dieťa pre iných rodičov. A počas vojny, keďže si tie deti nemohli rodičia vyzdvihnúť, lebo boli porodené v oblastiach, kde sa nedalo dostať, tak novorodeniatka ostali v úkrytoch bez dostatočného zabezpečenia zdravotnej starostlivosti a po emocionálnej stránke to na deťoch zanechalo veľmi vážne následky.
Takisto si spomínal Českú republiku, operáciu Španiel, kde vlastne práve charkovská klinika vlastne tieto nelegálne adopcie alebo nelegálne surogátne materstvá sprostredkovávala a dodnes sa napríklad jedno z detí, ktoré bolo narodené v Prahe a stratilo sa v Spojených štátoch, ani nenašlo.
Preto som veľmi rada, že Slovenská republika, keď si toto zakotví do ústavy, tak sa jasne postaví na ochranu ako žien, ktoré boli zneužívané ako surogátne matky, tak aj na ochranu týchto detí a právo ich sebaurčenia. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem ti, kolega Peter, za to, že si jasne pomenoval, že ide o potratovú turistiku. Táto iniciatíva nie je totižto obyčajnou občianskou požiadavkou, ale je to pokus o hrubé zasahovanie do výlučných právomocí členských štátov v oblasti zdravotníckej politiky a ochrany života. Európska únia nemá mandát rozhodovať o takýchto citlivých otázkach, ktoré sa bytostne dotýkajú základných hodnôt našich národov, kultúr a právnych poriadkov a presne to aj potvrdzuje článok 168 ods. 7 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. A táto iniciatíva túto hranicu prekračuje.
Slovenská republika sa k týmto otázkam jasne prihlásila už deklaráciou o zvrchovanosti členských štátov Európskej únie v kultúrno-etických otázkach v roku 2002, teda ešte pred naším členstvom. My máme právo rozhodovať o tom sami, ako budeme chrániť život, rodinu, manželstvo alebo zdravotnú starostlivosť, je to naša kompetencia. Suverenita Slovenska a suverenita štátov Európskej únie v týchto otázkach je základom fungovania Európskej únie. Nemôžeme mlčať ani vo veci ochrany života. Ústava Slovenskej republiky v článku 15 jasne hovorí, ľudský život je hodný ochrany už od počatia, a táto európska iniciatíva žiada pravý opak. Systematicky podporuje jeho ukončenia, pričom úplne ignoruje medzinárodné dokumenty o ochrane života a dôstojnosti každého človeka vrátane dohovoru o právach dieťaťa a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.
Preto veľmi vítam, že toto uznesenie odmieta túto iniciatívu, ale jasne žiada vládu Slovenskej republiky, aby chránila suverenitu Slovenska a zároveň bránila právo našich občanov rozhodovať o týchto otázkach tu doma, na pôde slovenského parlamentu, a nie v Bruseli. Myslím si, že toto je vyložene hodnotová otázka, otázka identity nášho národa a rešpektovania princípu, že Európa má byť spoločenstvo rovnocenných štátov, nie direktívnym mocenským aparátom.
Chcem sa v túto chvíľu obrátiť aj na koleg... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán predsedajúci, panie poslankyne, páni poslanci, najbližší príbuzní na seba častokrát preberajú bremeno, ktoré by mal prirodzene znášať štát, najmä v prípade ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím. Práve tým najslabším by štát mal ako prvým podať pomocnú ruku. Akékoľvek krátenie príspevku na opatrovanie preto považujem za neodôvodnené a nespravodlivé. Zrušenie tejto nesystémovej podmienky by významne pomohlo rodinám osôb so zdravotným znevýhodnením, zlepšilo postavenie opatrovateľov a vyslalo by jasný signál, že si vážime ich prácu a prínos pre spoločnosť. Ľudia na Slovensku zažívajú akútny problém s nedostatkom opatrovateľov. Dnes každý druhý človek, ktorý opatrovateľa potrebuje, ho nevie nájsť. Tento stav je alarmujúci. Musíme urobiť všetko pre to, aby sa o našich blízkych mal kto postarať. No my namiesto toho trestáme tých, ktorí sa tak rozhodnú a vezmú túto starostlivosť na svoje plecia. Dovoľte mi, aby som vám priblížila príbeh jednej z nich. Budem ju volať Janka.
Janka je matka, samoživiteľka. Celý svoj život prispôsobila tomu, aby sa starala o svojich dvoch najbližších, o chorú mamu a syna s ťažkým zdravotným postihnutím. Vstáva skoro ráno, pripraví lieky, jedlo, cvičí so synom, sprevádza ho k lekárovi. Stará sa o mamu, ktorá už nevládze vstať z postele. Počíta každé jedno euro. Nežije, ale prežíva, a pritom robí prácu, ktorú by v inštitúcii robil celý tím. Keď si chce privyrobiť cez pracovný úväzok, teda nie na dovolenku, len na to, aby zaplatila základné výdavky na bývanie, lieky a potraviny, štát jej kráti opatrovateľský príspevok. Toto je realita a tá realita nie je spravodlivá.
To, ako žije Janka, žijú aj tisícky ďalších ľudí. Ukazuje nám to, že rodičia a blízki, ktorí opatrujú svojich blízkych, jednoznačne suplujú štát a robia to bez formálneho vzdelania a bez odbornej pomoci. Musia sa sami naučiť medicínske úkony, ktoré zdravotníci študujú roky. Kŕmenie cez peksondu, aplikáciu inzulínu, podávanie liekov, zvládanie epileptických záchvatov a robia to vo dne, v noci, v strese, bez zázemia, bez pomoci už aj tak skôr spomínanej tuná v tomto pléne, nefunkčnej odľahčovacej služby a nezriedka to robia aj na úkor vlastného zdravia. Štát častokrát netuší, čím všetkým si tieto rodiny prechádzajú, nezaujíma sa o to, čo reálne funguje a čo nie. Z úrovne štátnych úradov a analytických centier prichádzajú teoretické riešenia, ktoré v praxi zlyhávajú. Typickým príkladom je odľahčovacia služba. Tá má pomôcť rodine na chvíľku si oddýchnuť, ale v skutočnosti takmer nikto túto službu nevyužíva. Pred reformou ju využívalo 150 opatrovateľov z vyše 8-tisíc, ktorí sa starali, teda 8-tisíc bolo len tých, ktorí sa starali o deti do 18 rokov veku. Celkovo máme 75-tisíc opatrovateľov.
Po reforme, ktorú vláda predstavila ako systémovú zmenu, tak za pol roka túto službu využilo len sedem opatrovateľov. Čiže dobre počujete, predtým kým nebola reforma, 150, po reforme, ktorá mala priniesť efektívnejšie využívanie, iba sedem opatrovateľov. Toto nie je pomoc, to je evidencia zlyhania. Ak Janke a tisícom ďalších nevieme dostatočne pomôcť odľahčiť ich prácu alebo významne zvýšiť príspevky, napravme aspoň systémovú chybu, ktorá im bráni zarobiť si na ich vlastný život pre ich vlastnú rodinu. Zákon v súčasnosti stanovuje, že príspevok na opatrovanie sa kráti, ak príjem opatrovateľa presiahne 2,5-násobok životného minima. Ešte donedávna to bol dvojnásobok. Tento limit je však už dnes nižší ako minimálna mzda. Navrhujem preto, aby sa táto podmienka zrušila, aby osoba, ktorá sa stará o blízkeho s ťažkým zdravotným postihnutím, mohla pracovať a neprísť o príspevok, pretože realita je taká, že ľudia sa snažia udržať rodinu nad vodou a my ich v tom nesmieme sankcionovať.
Samotné opatrovanie je služba, ktorú by v prípade inštitucionálnej starostlivosti musel hradiť štát a mnohonásobne drahšie. Tieto rodiny nám šetria štátne financie a my im ako protihodnotu komplikujeme život. Na túto nespravodlivosť upozornila aj správa komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím za rok 2022. Príliš prísne príjmové limity sú v rozpore s inklúziou a rovnosťou prístupu k pomoci. Dnes sme si vypočuli ďalšiu správu pani komisárky za predchádzajúci rok. Mnohé z opatrení, ktoré navrhla, ostali aj dodnes nevyriešené.
Ja by som možno ešte upriamila pozornosť aj na to, že keďže Janka sa rozhodla, že potrebuje pracovať, aj keď nesmie zarobiť teda viac ako dva a pol násobok, tak musí si platiť, štát za ňu prestáva platiť z opatrovateľského príspevku dôchodkové poistenie a ona si ho musí platiť z toho dva a pol násobku. Čiže vedome dopredu len preto, aby prežila teraz, si znižuje príjem, aký bude môcť brať ako dôchodkyňa. Preto prosím, naozaj snažme sa vidieť v týchto ľuďoch ľudí, ktorí tomuto štátu pomáhajú, tvoria hodnoty, veď ona z toho svojho príjmu odvádza daň, platí si poistné, štát to poistné šetrí, ale my ju ešte trestáme, že jej nedovolíme zarobiť viac ako ten dva a pol násobok, čiže menej ako je dnes minimálna mzda.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, nepredkladáme návrh, ktorý by zruinoval štátny rozpočet. Predkladáme oprávnenú korekciu systému, ktorý je nespravodlivý k tým, ktorí sa rozhodli neinštitucionalizovať svojich blízkych, ale postarať sa o nich doma. Dnes hovoríme k Janke a tisícom ďalších, my vás vidíme, vážime si vás a chceme vám pomôcť. Preto prosím vás všetkých, hlavne poslancov vládnej koalície, zahlasujte za tento návrh. Nebuďme ľahostajní len preto, že to nie je politicky naše. Pomôžme ľuďom, ktorí suplujú štát. Myslím, že zdravotne ťažko postihnutí a opatrovatelia sa neriešia, nepozerajú na nás cez politické tričká. Oni sú voliči každej jednej z našich politických strán.
Ďakujem vám všetkým za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, už len kolegovia, kolegyne nám odišli, dovoľte mi, aby som uviedla návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia v znení neskorších predpisov.
Môj návrh smeruje k tomu, aby opatrovateľom, ktorí suplujú štát a starajú sa o svojich blízkych často v náročných podmienkach, nebol krátený príspevok na opatrovanie v prípade, ak chcú byť aj inak ekonomicky aktívni. Krátenie príspevku za opatrovanie ich trestá za snahu prežiť, pomôcť a postarať sa. Zaslúžia si našu podporu a nie prekážky.
Prekladaný návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, zákonmi a všeobecne záväznými právnymi predpismi, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
Prosím, pán predsedajúci, aby ste otvorili rozpravu, do ktorej sa hlásim ako prvá.
Ďakujem.

!!! Vymazať nadbytočný prázdny rámček !!!

Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, ja sa vám dnes chcem prihovoriť s veľkým znepokojením, ktoré rezonuje vlastne v celej našej spoločnosti. Ide o bezpečnosť našich detí, pedagógov, zdravotníkov, pracovníkov v sociálnych službách. Ide o ľudí, ktorí sa dennodenne starajú o tých najzraniteľnejších a pritom často sami zostávajú bez ochrany. Len pred pár dňami došlo k šokujúcemu a brutálnemu útoku v materskej škole v Leviciach. Dvaja dospelí muži vtrhli priamo medzi malé deti. Učiteľka ich prichytila pri krádeži, okamžite zavolala políciu. Jej pohotová reakcia však viedla k násiliu. Jeden z mužov ju chytil pod krk, udrel ju do hrude a pri zápase na ňu spadli vchodové dvere. Deti boli vystavené priamemu pohľadu na útok, ktorý sa odohral v ich najbližšom prostredí, v škôlke, kde sa mali cítiť chránené. Učiteľka skončila v pracovnej neschopnosti, no ešte vážnejšie sú psychické následky pre deti. Boli svedkami násilia a útoku. A viete, čo bolo pri vchode do škôlky? Kamera. Záznam z nej máme. Vidíme na ňom, ako útočníci utekajú z miesta činu. To je všetko. Kamera nezasiahla. Kamera neochránila, nedokázala zabrániť tomu, čo sa stalo a presne to je jadro problému. Technológia sama o sebe nás neochráni. Bez človeka, bez prevencie je len svedkom násilia a nie jeho prekážkou.
A takmer súčasne polícia zasahovala na strednej škole v Nitre pre podozrenie na nosenie zbrane. Zbraň sa síce nenašla, ale študent mal pri sebe náboje. Otázka teda nestojí, či sa takéto incidenty dejú, lebo tieto incidenty sa dejú. Otázka znie, čo s tým urobíme?
Minister vnútra predstavil riešenie v hodnote 63 miliónov eur. Kamery riadené umelou inteligenciou. Povedzme si úprimne. Kamery neochránia. Nezakročia a nepostavia sa medzi vystrašené dieťa a útočníka, nezabránia mu vo vstupe, len zaznamenajú, že sa niečo stalo a častokrát už neskoro. Neexistuje jasný plán, ako reagovať pri útoku. Učitelia a zamestnanci v školách, v nemocniciach či domovoch sociálnych služieb častokrát ani netušia, čo majú v krízovej situácii urobiť. Akčný plán, ktorý predstavilo ministerstvo, je nedostatočný a povrchný. Keď ide o ochranu majetku, vytvárame špeciálne ozbrojené zložky, ale keď ide o ochranu detí, tak nám má stačiť technológia. Naozaj chceme rodičom povedať, urobili sme všetko, čo sa dalo a ukázať im kameru?
My v KDH ponúkame konkrétne a realizovateľné riešenie. Zavedenie pozície koordinátori bezpečnosti priamo do prostredia škôl, nemocníc a zariadení sociálnych služieb. Nie SBS-ku pri bráne. Hovoríme o odborne pripravenom profesionálovi, bývalom policajtovi, hasičovi, vojakovi, prípadne záchranárovi. O človeku, ktorý pozná krízové situácie, vie na ne reagovať a vie im predchádzať. Tento koordinátor bude pripravovať a aktualizovať bezpečnostné plány, organizovať nácviky a tréningy, vyhodnocovať rizikové správanie žiakov či pacientov, koordinovať technické opatrenia od uzamykania vstupov po tichý poplach. Spolupracovať s políciou a záchrannými zložkami. Vieme, že to funguje. Už kolega spomínal, že v Chorvátsku prijali podobné opatrenia po tragédii, pri ktorej zahynula žiačka. A výsledok? Školy dnes majú profesionálov, ktorí zabezpečujú prevenciu a rýchlu reakciu.
Náš návrh zákona vytvára rámec, v ktorom môžu tieto bezpečnostné pozície vznikať na dohodu na základe konkrétnych potrieb škôl, nemocníc a zariadení sociálnych služieb. Nie je to drahé riešenie, ale je funkčné. Napríklad v nemocnici na Antolskej nedávno ohrozoval muž so zbraňou, konkrétne s mečom, zdravotníkov. V Žiline len za minulý rok bolo nahlásených 85 incidentov, a to sú len tie, ktoré sa dostali do štatistík. Nie sme pripravení. A keď nie sme pripravení, sme zraniteľní.
Koordinátor bezpečnosti nie je administratívna pozícia, je to aktívna ochrana. Je to rozdiel medzi chaosom a zvládnutou situáciou, medzi záznamom na kamere a živým človekom, ktorý zasiahne. Vyzývame preto vládu a ministra vnútra, aby prestali veriť ilúzii bezpečnosti cez technológie a začali investovať do reálnych riešení. Bezpečnosť má byť prítomná na chodbe, vo vestibule, v triede. Nie na zázname, ale v reálnom čase a v konkrétnych ľuďoch.
Preto vás, kolegovia, prosím o podporu nášho návrhu.
Ďakujem.

Ďakujem. Ja sa chcem len poďakovať ako pani komisárke za jej správu, tak aj kolegyni, ktorá vystupovala a upozornila na problémy, ktoré sú aj v školstve a pri vzdelávaní práve zdravotne znevýhodnených detí.
Mrzí ma, musím povedať, že nás je takto málo a že takéto vážne správy prichádzajú vždy v piatky, berieme ich len na vedomie. Možno by sme mohli pouvažovať, kolegovia, do budúcna, či by sme sa nestotožnili aj s niektorými navrhnutými opatreniami a posilnili tak vlastne tú váhu, ktorou pani komisárka tieto opatrenia pre našich ústavných činiteľov a predstaviteľov vlády navrhuje. Lebo keď si pozriete tú správu, tak veľmi veľa týchto opatrení ostáva bez povšimnutia a je to podľa mňa veľká škoda.
Takže ešte raz ďakujem za vašu prácu a držím prsty aj do ďalšieho obdobia.

Šmilňák, Martin, poslanec NR SR
Vážený pán predsedajúci, milí kolegovia a kolegyne, kolegyne a kolegovia, pred chvíľkou sme sa všetci pietne postavili a minútou ticha sme si uctili obete a ich príbuzných a vlastne celé Rakúsko, vyjadrili sme spoluúčasť nad tým, že stratili 11 mladých životov a ďalší o život, o životy bojujú. A ja som veľmi nerád, že toto budem používať ako argument pre to, čo dneska predkladám. Chcem vám predložiť návrh zákona, ktorým sa dopĺňa zákonník práce 311 v znení neskorších predpisov. Cieľom návrhu tohto zákona je umožniť školám, zdravotným a sociálnym zariadeniam zvýšiť svoju bezpečnosť zamestnaním, pozor, koordinátorov bezpečnosti na základe dohôd o práce, pracovnej činnosti s osobitným trvaním. Zjednoduším, dnes môžeme na dohodu pracovať desať hodín týždenne. Študenti môžu pracovať dvadsať hodín týždenne s osobitným daňovým systémom, hej. My chceme zvýšiť pre túto kategóriu, pre koordinátorov bezpečnosti tú hranicu z 10 na 20 podobne ako u študentov a zapojiť týchto ľudí do školských tímov, ktorí budú mať na starosti koordináciu bezpečnosti. Všetkých bezpečnostných prvkov v zariadení, hrozieb a podobne. Uchádzame sa o vyslúžilých vojakov, vyslúžilých policajtov, vyslúžilých hasičov, ktorí s takýmito situáciami prichádzajú denne do kontaktu a sú na to vyškolení. Vzhľadom na narastajúce bezpečnostné riziká v školských zariadeniach a sociálnych zariadeniach a zdravotných, v hrozbách fyzického, sociálneho, psychického, digitálneho, zdravotného charakteru a zároveň berúc do úvahy rastúci počet príslušníkov Policajného zboru, Hasičského zboru a ďalších bezpečnostných zložiek odchádzajúcich do výsluhového dôchodku, je vhodné využiť skúsenosti týchto príslušníkov na posilnenie bezpečnostných opatrení v prostredí školských, zdravotných a sociálnych zariadení. Cieľom návrhu zákona je zavedenie pracovnej pozície koordinátor bezpečnosti, ktorý bude mať tieto, tieto povinnosti: fyzická bezpečnosť, ochrana vstupov, ochrana pred vandalizmom, prevencia násilia, sociálna bezpečnosť, prevencia šikany, podpora rešpektujúceho prostredia, psychická bezpečnosť, riešenie stresových situácií, podpora psychickej odolnosti, digitálna bezpečnosť, zdravotná bezpečnosť.
Zdôrazňujem, že koordinátor bezpečnosti nenahrádza odbornú prácu ani školského psychológa, ani informatika ani sociálneho pedagóga ani iných odborníkov, ktorí sa špecializujú na jednotlivé aspekty bezpečnosti v školách. Jeho úlohou, jeho úloha spočíva v úzkej spolupráci s týmito odborníkmi, monitorovaní situácie a včasnom zachytení rizikových javov. Koordinátor zabezpečuje systémový prístup k bezpečnosti školy a pomáha zabezpečiť, aby sa situácia riešila rýchlo, efektívne a koordinovane. Jeho hlavnou zodpovednosťou je spojiť odborníkov, školský personál a bezpečnostné zložky tak, aby sa predchádzalo krízovým situáciám a v prípade potreby sa riešili včas a profesionálne. Podobné opatrenia boli prijaté napríklad v Chorvátsku, kde po tragickej udalosti na škole zaviedli systémové zamestnávania odborníkov na bezpečnosť.
Čo sa stalo v Chorvátsku. 23. decembra spolužiak nožom zabil spolužiačku. 23. decembra na Vianoce. 2. januára za pár dní, boli všetky školy poučené čo majú robiť predsedom vlády, ministrom školstva a ministrom vnútra. Od januára boli školy povinné do svojich tímov, školských tímov zakomponovať človeka z bezpečnosti alebo zo záchranných zložiek. Pripravili dvojmesačné školenie, ktorým títo ľudia postupne prechádzajú, ale najprv ich zamestnali a až teraz ich školia. To sa stalo, počujete dobre, 10 dní po tom incidente, a to boli medzitým sviatky, sviatky Vianoc. V najbližších mesiacoch, od februára teda, školy v Chorvátsku dostali 83 miliónov eur na všetky bezpečnostné opatrenia, ktorých bolo, ktoré boli vyčíslené, ktoré boli dohodnuté a postupne sa tieto opatrenia do škôl zavádzajú. Čiže protokol zvýšenia bezpečnosti, to bolo opatrenie 2. januára. Zavedenie bezpečnostného personálu v školách, to bolo následne od januára. Zabezpečenie prístupov do škôl, to bolo od januára, tvorba školských bezpečnostných tímov, to ide priebežne v tomto školskom roku. Pripomínam, že sa to stalo na Vianoce, a do konca tohto školského roka budú mať školy takto pripravené. Cvičenie a simulácia krízových situácií. Inštalácia technických, bezpečnostných prvkov, zvýšenie spolupráce s políciou, verejná konzultácia legislatívnych zmien. Chcem povedať, vzhľadom na situáciu, ktorá sa stala, ktorá sa stala včera v Grazi, a takisto vo Francúzsku, že táto téma je nanajvýš aktuálna. Mám pripravené návrhy riešení, o ktoré sa chcem s vami podeliť, ale v tejto chvíli dám miesto pani spravodajkyni, aby uviedla o čo ide a ja sa potom prihlásim do rozpravy.

Vážený pán predseda, kolegyne, kolegovia, predkladám návrh zákona, ktorý má možno jednoduchý cieľ, ale pre mnohé rodiny znamená obrovskú úľavu, návrat k ľudskosti a dôstojnosti do ich každodenného života. Tento návrh umožní, aby si ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím mohli slobodne vybrať svojho osobného asistenta. Aj vtedy, ak je to ich manžel, manželka, rodič, dieťa alebo súrodenec. Nie je správne, aby práve ten, kto človeku najviac rozumie, kto s ním žije, kto ho vie najlepšie podporiť bol zákonom obmedzený. Či už hodinovo alebo výberom činností, ktoré môže vykonávať. Ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím sú a chcú byť plnohodnotnou aktívnou súčasťou našej spoločnosti. Život im priniesol ťažké bremená, no napriek tomu môžu fungovať ako všetci ostatní, len potrebujú osobnú asistenciu, ktorá doplní to, o čo prišli. A ideálne za podmienok, kedy sa budú cítiť komfortne obidve strany. Mnohí z vás poznáte také príbehy. Osobne sú to mamy a otcovia, ktorí obetovali prácu na úkor plnohodnotného života svojich detí. Sú to súrodenci, ktorí zostali v regióne, aby boli vždy po ruke, keď treba už len na bežný nákup. Títo ľudia už dnes asistenciu reálne poskytujú, len v nevyhovujúcich a obmedzených podmienkach. Preto chcem dodať, že aj tieto spomenuté dopady, o ktorých som teda hovorila nebudú alebo teda treba ich vnímať s rezervou pretože nie sú aktuálne. V skutočnosti sa náklady na službu nebudú navyšovať lebo umožňujeme, aby sa poskytovaná služba realizovala slobodne a zákonne. A najmä, peniaze zostanú v rodine, kde sa často aj tak odriekajú z iného príjmu, aby mohli blízkemu pomáhať. V súčasnej praxi totiž často dochádza k problémom pri hľadaní vhodných osobných asistentov, najmä v regionálnych oblastiach, kde je nízky počet dostupných asistentov. Zabezpečenie možnosti asistencie rodinnými príslušníkmi tak eliminuje možné medzery v poskytovaní podpory a napomáha lepšej kvalite života osôb so zdravotným postihnutím. Môj návrh teda nepožaduje nič iné len to, aby ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím mali právo slobodne si vybrať človeka, ktorý im pomáha, svojho osobného asistenta. Aby týmto mohol byť aj blízky rodinný príslušník, nie ako náhradné riešenie, ale ako rovnocenná možnosť. Uvádzam to preto lebo dnes tá možnosť je štyri hodiny denne, ale je obmedzená len na úkony vstania, oblečenia a osobnej hygieny, ale nie ako to, čo od asistenta vyžadujeme, to sprevádzanie, pomoc povedzme pri zamestnaní a ďalšie. Tam už to musí byť cudzí človek, v zmysle nášho zákona a naozaj v regiónoch je s tým problém. Zároveň týmto plníme aj naše medzinárodné záväzky predovšetkým Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý hovorí o nezávislom živote, o slobodnej voľbe a o práve rozhodovať o sebe. Funkčnosť tejto zmeny potvrdzuje aj to, že počas mimoriadnej situácie spôsobenej pandémiou Covid-19 boli tieto obmedzenia dočasne zrušené, čo umožnilo blízkym rodinným príslušníkom poskytovať osobnú asistenciu vo väčšom rozsahu a bez obmedzenia činnosti. Táto skúsenosť ukázala pozitívny vplyv na kvalitu života osôb so zdravotným postihnutím a poukázala na potrebu trvalej zmeny legislatívy v tomto smere. Tu by som si dovolila ešte takú krátku poznámku lebo keď som diskutovala s niektorými z vás, tak hovorili, že takýto človek nech ide na opatrovateľský príspevok a nech príbuzný poskytuje opatrovateľskú službu. Chcem upozorniť na to, že je to obrovský rozdiel lebo človek, ktorý je odkázaný na opatrovanie, je to zväčša človek, ktorý už nemá žiadne svoje osobné aktivity a zdržiava sa len v domácom prostredí, prípadne navštevuje lekára. Človek, ktorý chce žiť aktívny život potrebuje osobného asistenta. Náš zákon to umožňuje, ale obmedzuje tam práve toho rodinného príslušníka. Myslím, že to nie je správne a sme v tomto asi výnimočná krajina, ktorá to takto poskytuje. Na záver sa teda chcem poďakovať každému, kto tento návrh si osvojí a podporí ho. Ďakujem veľmi pekne.

Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som uviedla návrh zákona, ktorým sa mení zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia v znení neskorších predpisov. Môj návrh smeruje k tomu, aby osobnú asistenciu mohli poskytovať aj rodinní príslušníci bez obmedzenia počtu hodín a druhov činností. Dnes to zákon síce čiastočne umožňuje, ale stále iba veľmi obmedzene, čo v praxi u mnohých odkázaných na pomoc vytvára problémy a prekážky v ich ceste za normálnym životom. Predkladaný návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, zákonmi a všeobecne záväznými predpismi, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj právom Európskej únie. Dovoľte mi teraz ešte uviesť jednu malú opravu v dôvodovej časti na strane 9, som v predkladanom návrhu nesprávne uviedla hodinovú sadzbu na výkon osobnej asistencie, ktorá za rok 2024 bola v sume 5,83 eur a takisto nesprávny výpočet, pretože tento... na dopad na štátny rozpočet, keďže nehovoríme o navýšení počtu hodín osobnej asistencie, len o tom, že ju umožníme vykonať okrem cudzích osôb aj rodinnými príslušníkmi, dopad na štátny rozpočet nebude žiadny. Prosím pán predsedajúci, aby ste otvorili rozpravu, do ktorej sa hlásim ako prvá. Ďakujem.