Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, sviatky, pamätné dni, symboly majú v živote štátu alebo národa obrovskú silu. Veď spomeniem len z nedávnej minulosti 17. november, 17. novembra, na sviatok, kedy nacisti zavraždili pražského študenta aj ďalších študentov, sa zhromaždili študenti a na tejto symbolike, na tejto sile tej spomienky padol komunistický režim.
Štátne sviatky tvoria doktrínu štátu. Ony hovoria o tom, že čo sú, čo sú tie základné bolidy krajiny, na ktorých tá krajina chce stavať. Ja si spomínam, keď, keď prišla na pretras Lisabonská zmluva, si pamätám, ako knieža Schwarzenberg nám hovoril, že Otto von Habsburg hovoril, že čo to je, toto má byť Ústava Európskej únie, veď tá nemá žiadnu doktrínu!
Proste štát bez doktríny nemôže existovať. Nemôže byť len akosi, by som povedal, výrobnou jednotkou, kde sa ľudia majú lepšie. Ľudia potrebujú žiť aj so sviatkom.
Ja som bol kritik prvej vlády Vladimíra Mečiara aj som stál v opozícii, ale musím uznať, že oni vlastne ukotvili tie základné štátne sviatky do, do ústavy. Z nich sa to potom prebralo do Vatikánskych zmlúv a ďalších zmlúv. A treba im, treba im uznať, že oni vyšli v ústrety základným cirkvám, ktoré sú na Slovensku. Vyšli v ústrety evanjelikom, alebo protestantským cirkvám, že dali Veľký piatok ako štátny sviatok, ten nebol. A vyšli v ústrety východným kresťanom, že dali 6. január ako Vianoce východných kresťanov. A to malo obrovský význam. Katolíci dostali teda mariánsky sviatok, bol určený 15. september, či to nemal byť radšej 15. august ako sviatok, ktorý sa v Európe najviac svätí, k tomu nebudem teraz polemizovať. Ale v každom prípade, 6. január sú Vianoce východných cirkví na Slovensku.
Vieme, že v ’50. roku v apríli bola zrušená gréckokatolícka cirkev a časť z nej bola násilne vtlačená do pravoslávia. A tí, ktorí sa vzopreli, tí odišli, boli vysťahovaní do českého pohraničia a biskup Gojdič bol odsúdený na doživotie a zomrel potom aj vo väzení. A biskup Hopko takisto ako symbol gréckokatolíckej cirkvi. V ’68. roku Gustáv Husák bol ten, ktorý podpísal dekrét že gréckokatolická cirkev bola obnovená, ale len čiastočne, pretože v tých kostoloch zostali ďalej pravoslávni veriaci. Ruskej pravoslávnej cirkvi. A v ’89. došlo k absolútnemu zlomu, a najmä po odchode sovietskych vojsk sa ukázalo, že aj pravoslávna cirkev je momentálne, by som povedal, že bez akéhosi mentora. Ale práve vtedy, práve vtedy sme im chytili stranu, práve vtedy sme povedali, že oni musia mať zabezpečený chod svojich bohoslužieb, oni musia mať zabezpečený svoj normálny náboženský život. A potom spolu s predsedom vlády Čarnogurským, ktorý veľkoryso určil, že ak opustia nejaký kostol pravoslávni, dostanú 10 mil. korún na... slovenských korún na, na stavbu nového kostola, a ak opustia faru, 2 mil. dostanú na stavbu fary.
A tak sa oni postupne dostali preč a v roku 2000 sme stiahli, aj pravoslávna cirkev, aj gréckokatolícka stiahli všetky žaloby na seba, podpísala sa zmluva u premiéra Dzurindu a potom si pamätám, ako prišiel na Slovensko predseda Svetovej rady tých cirkví zo Ženevy a povedal, že nepozná krajinu, nepozná krajinu, kde by bola taká tolerancia vzájomná medzicirkevná ako práve na Slovensku, a osobitne medzi týmito dvomi cirkvami, ktoré sú nejakým spôsobom konkurenčné. To znamená že tí gréckokatolíci sa odtrhli nejako od pravoslávia tou Uniatskou dohodou a stali sa súčasťou teda rímskej cirkvi.
My si možno ani neuvedomujeme, že Prešov je v úzadí pri... Prešov je v úzadí pri Košiciach, lebo predsa je to metropola so všetkou kultúrou, a Prešov je unikátne mesto, že sú tam štyri hlavné európske náboženstvá. Sú tam katolíci, sú tam, majú tam evanjelici svojho biskupa, majú tam pravoslávni svojho biskupa, arcibiskupa, majú tam gréckokatolíci arcibiskupa.
Čiže toto by sme si mali nejak uvedomiť, ak som povedať, že sviatky sú, by som povedal doktrínou štátu, tak má obrovský význam, že Slovensko je krajinou tolerancie. To sme ukázali napríklad aj potom, keď na Slovensku ako v prvej krajine na svete Rusíni mohli kodifikovať svoj jazyk. Proste toto je v nás a toto by sme mali pestovať ďalej a mali by sme si byť vedomí toho, že zrušením takého sviatku by sme sa dotkli pravoslávnych na najcitlivejšom mieste.
Teraz 1. máj. Áno, komunisti nám ho, nám ho znechutili. Chodili sme tam, áno, boli tam tie povestné párky a pivo, ale... a museli sme tam chodiť. Kto nešiel na 1. mája, no tak bol sankcionovaný. Ale uvedomme si, a ja teraz myslím na tých pracujúcich, nemyslím na tých, ktorí žijú v takých, by som povedal, lepších podmienkach, to znamená, narobia sa, jako ítečkári a podobne, ale sú to predsa iní pracujúci, ja myslím na tých obyčajných pracujúcich pri tých strojoch mechanických. Pri tých strojoch, ako niekedy Chaplin robil tie filmy, že proste ten človek odišiel od stroja a ešte stále mu skákali tie ruky. A ja si myslím, že títo ľudia, ktorí robia tú najobyčajnejšiu robotu, aj ja keď chodím ráno v Bratislave po meste, vidím tých upratovačov, ako zberajú smeti. Proste, týchto ľudí si takisto nejakým spôsobom treba uctiť, lebo oni robia za málo peňazí, ale sú to pracujúci. Chcú robiť, chcú robiť normálne.
Čiže v tomto smere považujem takisto za veľmi citlivé, ak chceme vychádzať aj z úcty k týmto ľuďom, aby sme rušili tento sviatok. Nehovoriac o tom, že vlastne 1. máj je sviatok vstupu Slovenska do Európskej únie, čo znamenalo pre nás obrovský skok, by som povedal na poli politickom aj takom existenciálnom.
V tomto smere by som sa chcel dotknúť ešte Vatikánskej zmluvy a jej tzv. nevypovedateľnosti. Vatikánska zmluva je vypovedateľná ako ktorákoľvek iná medzištátna zmluva prezidentská, ktorá je nadradená zákonom, podľa Viedenských dohovorov, podľa normálnych medzinárodných pravidiel. Čiže hovoriť, že Vatikánska zmluva je nevypovedateľná, nie je právne v poriadku.
Po ďalšie, Vatikánska zmluva je preto vatikánska, lebo proste ústredie katolíckej cirkvi je vo Vatikáne. Ale rovnako a v rovnakom čase a vždy na tej istej schôdzi boli schvaľované zmluvy so všetkými registrovanými cirkvami tuná. A podľa ústavy sú všetky náboženstvá rovnocenné, to znamená, že keby čokoľvek sa chcelo s tými zmluvami, ktoré sú len medzi vládou a cirkvami, zmeniť, tak to Ústavný súd okamžite zruší, pretože všetky cirkvi majú rovnaké práva.
Čiže Vatikánska zmluva je vypovedateľná a už som povedal, že vychádzala, vychádzala z toho, z tých sviatkov, ktoré boli zakotvené v ústave ako štátne sviatky, v ústave 1. septembra 1992.
A ešte by som chcel povedať. Áno, veď chceme byť, sme, sme sekulárny štát a chceme byť sekulárny štát, to je v poriadku, tu nemôže byť nikto nadraďovaný ani počtom veriacich, ani ničím, a zasa uvedomme si tiež svoje korene. Uvedomme si, ktoré sviatky na Slovensku, a či veriaci, alebo neveriaci sú slávené spontánne. No je to 1. november, Sviatok všetkých svätých a 2. november, Dušičky, keď ľudia idú na hroby, čiže je to cirkevný sviatok, ale je to sviatok, ktorý je absolútne akceptovaný, je to Veľká noc, sú to Vianoce. Čiže my sme sekulárny štát, ale tieto niektoré sviatky sa civilizačne tak zakorenili, že hovoriť dneska, ak by sme ich chceli rušiť, tak vlastne siahame niekde na korene tohto, tejto krajiny a na jej históriu a na to, čo je naším najhlbším zvykom a, a, by som povedal, tradíciou. Čiže v tomto smere ja chápem ekonomické, ekonomické, by som povedal, podnety a východiská tohto návrhu, ale opakujem, vidíme, ako vyspelá, konzumná Európa dnes má problémy, proste nie je duchovne, by som povedal, uspokojená, ako tam vyrastá extrémizmus v tej atmosfére, ktorá síce je ekonomicky prospešná, ale, ale chýba jej tam akási duša.
Čiže v tomto smere rušiť, myslieť si, že len ekonomický a nejaký, ekonomické napredovanie je zárukou, by som povedal, šťastia krajiny, tak to môže byť veľký omyl. Krajina musí byť ukotvená v nejakej svojej tradícii, v nejakej svojej, by som povedal, historickej ceste a, samozrejme, musí sa snažiť aj o napredovanie.
Čiže dávam na zváženie, ja priateľovi Viskupičovi hovorím (povedané so smiechom), že za tento návrh zákona hlasovať nebudem.
Všetko dobré. Ďakujem.
