Videokanál klubu

Pán poslanec Hlina, veľmi pekne vám ďakujem že ste začali svoje vystúpenie reakciou na pána štátneho tajomníka. Musím vás troška poopraviť, nie je to Filip, ale Štefan Kuffa, ktorý je štátnym tajomníkom ministerstva kultúry. Ale to, čo predovšetkým chcem oceniť, je, že ste ako kresťan reagovali na toto neprípustné konanie štátneho tajomníka. Myslím si, že takýchto hlasov potrebuje naša spoločnosť viac. Hlasov, ktoré vychádzajú z vnútra cirkvi a ohradzujú sa voči takému absurdnému konaniu. Dotklo sa tým nielen vašej viery, ale ja si myslím, že od sa dotkol aj cítenia mnohých občanov a občanov Slovenskej republiky, ktorí si ctia ústavný princíp, ktorý hovorí, že Slovenská republika sa neviaže na žiadnu ideológiu a žiadne náboženstvo. Je neprípustné, aby štátny tajomník v mene ministerstva sľuboval nejakej cirkvi, že vykoná alebo bude iniciovať cirkevný obrad. To je čosi absurdné. Je to viac-menej už predmetom mnohých vtipov, ale myslím si, že to je aj veľmi vážna vec. Konanie takýchto ľudí naznačuje, aké tendencie do vlády Slovenskej republiky vpustil SMER a HLAS. Ja sa pani ministerky kultúry budem veľmi vážne pýtať, či toto stanovisko, ktoré prezentoval štátny tajomník, je oficiálnym stanoviskom ministerstva kultúry a ako chce pristúpiť k tomu, že niečo také sa nezhoduje s tým, čo hovorí Ústava Slovenskej republiky.
Ďakujem. (Potlesk.)

Okej, ďakujem.
Ja by som možno len reagovala na pána poslanca Jarjabka a na jeho poznámku ohľadne duálneho systému médií. Ja prečítam, čo je to duálny systém médií. Elektronický... duálny systém elektronických médií znamená koexistenciu verejnoprávnych a komerčných médií v spoločnom mediálnom prostredí a priestore. Tak predpokladám, že na Slovensku máme aj verejnoprávne, aj komerčné médiá, takže duálny systém máme a ostal zachovaný aj po spojení Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie.
A čo sa týka kritiky pani ministerky predtým, než niečo stačila urobiť, tak to by sme vlastne ani nemuseli mať túto rozpravu o programovom vyhlásení vlády, lebo zatiaľ okrem pána ministra vnútra, ktorý toho, bohužiaľ, stihol veľmi veľa urobiť, tak ešte žiaden minister toho až tak veľa neurobil, čiže napriek tomu my sme mali včera ten kultúrny výbor a ako už tu kolegyňa Kleinert spomínala, pani ministerka mala veľký priestor, alebo mohla mať veľký priestor nám vysvetliť tie veci a možno by som zistila, že všetky tie moje obavy nie sú pravdivé, bohužiaľ, pani ministerka nebola vlastne schopná odpovedať takmer na žiadne otázky. Odpovedal za ňu pán štátny tajomník, tiež nie veľmi dostatočne. To znamená, že možno by sme mohli začať tým, že pani ministerka naozaj tu bude sedieť a bude schopná nielen odpovedať na otázky, ale aj obhájiť si vlastné programové vyhlásenie.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem.
Chcela by som reagovať na pani Jaurovú a podčiarknuť všetky hrozby, ktoré vymenovala. Menovala ich veľmi profesionálne a na odbornej úrovni. Od rozdelenia RTVS len tak spakruky, len preto, že je pre politikov a političky lákavé ovládať médiá, až po snahu ovládnuť fondy podporujúce nezávislú kultúrnu scénu. Evidentné neporozumenie potrieb kultúrnej sféry, snaha tieto fondy podvyživiť a ovládnuť ministerstvom je mimoriadne nebezpečné. Žiaľ, pani ministerka Šimkovičová ani mne, ani pani Jaurovej na výbore pre kultúru, médiá nevedela erudovane, vlastne vôbec odpovedať, ako presne si predstavuje ďalší výkon vo vyššie spomínaných témach. Z ministerstva kultúry sa tak reálne stáva snaha o ministerstvo propagandy a to je mimoriadne nevkusné a nebezpečné.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem.
Vážení kolegovia, kolegyne, vážení členovia vlády, na začiatok by som rada odcitovala dva citáty z programového vyhlásenia vlády z časti kultúra: "Nová vláda Slovenskej republiky bude venovať pozornosť národnému sebavedomiu, posilňovaniu suverenity, štátnosti a zdravého vlastenectva, úctu k štátnym symbolom, národným a kultúrnym tradíciám. Vláda zabezpečí systémové kroky, projekty a aktivity, ktoré podporia zvýšenie národného povedomia a vlastenectva občanov Slovenskej republiky."
Druhý citát: "Budeme chrániť a podporovať národné kultúrne hodnoty a aktívne ich rozvíjať ako podstatu a zmysel našej štátnosti. K takémuto postoju nás zaväzuje aj to, že slovenský národ sa vo svojom štáte stal najvýznamnejším dedičom veľkomoravskej a cyrilometodskej tradície i kultúry nielen všeslovanských, ale aj európskych rozmerov."
Tieto dva obsahovo aj formou veľmi konzistentné citáty z programového vyhlásenia vlády delí presne 29 rokov. Ten prvý je z aktuálneho programového vyhlásenia štvrtej vlády Roberta Fica, ten druhý je z programového vyhlásenia vlády Vladimíra Mečiara z roku 1994. Pri čítaní kapitoly kultúra v programovom vyhlásení, ktoré nám vláda dnes predkladá, som totiž mala neodbytný pocit, že niečo podobné som už niekde čítala. A keď som si vyhľadala programové vyhlásenie vlády Vladimíra Mečiara z raných rokov Slovenskej republiky, získala som pocit, že práve ním sa autori tejto kapitoly inšpirovali. Treba však povedať, že ono vyhlásenie vlády z roku 1994 je predsa len trocha progresívnejšie a európskejšie ako to súčasné.
Nie je náhoda, že súčasná vláda sa v kultúre vracia pred tridsať rokov. Jej chápanie kultúrnej domény štátu ako kultúry slovenského ľudu, ktorá má byť slovenská a žiadna iná, a najmä nie zmiešavanie iných kultúr, to všetko sú citáty pani ministerky kultúry z jej uvedenia na post ministerky premiérom, a teda mňa veľmi mrzí, že tu teraz nie je. Toto všetko sú postoje, ktoré dominovali slovenskej politike v polovici 90. rokov, keď Mečiarova vláda sa snažila etablovať prostredníctvom nacionalizmu a umelých národoveckých kultúrnych naratívov.
Pozrime sa teda, ako si predstavuje kultúru vláda, ktorá zároveň chce upokojiť polarizovanú spoločnosť a takpovediac ju znormalizovať návratom k štandardnému prostrediu demokratickej spoločnosti. Je očividné, že kultúra je v celom texte vnímaná nie ako doména slobodnej tvorby, ale ako nástroj. Nástroj, ktorým vláda a ústredný orgán štátnej správy môže dosiahnuť či už národné povedomie, vlastenectvo, alebo šírenie vybraných informácií. Tento postoj je vlastný skôr autoritárskym alebo nacionalistickým politickým prúdom a v krátkozrakom horizonte sa môže zdať, že by aj mohol prinášať isté ovocie. V skutočnosti je to však hlboký omyl a nepochopenie podstaty kultúry a tvorivosti ľudského ducha. Iba skutočná sloboda, otvorená, rôznorodá a pestrá spoločnosť môže v konečnom dôsledku viesť k rozvoju kvalitnej kultúry, zmierovaniu polarizácie a skutočnej hrdosti na svoju krajinu či k ozajstnej úcte k symbolom, ktorú, ktoré krajinu reprezentujú.
Vláda a ministerka kultúry očividne nepochopili, že ich úlohou nie je kultúru určovať a tvoriť, ale vytvárať pre ňu podmienky a rámce, že skutočná kultúra a úcta ku krajine rastie a prekvitá vtedy, keď tisíce tvorivých ľudí môžu slobodne tvoriť a ďalšie desaťtisíce vidia kultúrne vzory v ľuďoch, ktorí sú na ich čele. Úctu si nie je možné vynútiť a úcta k symbolom štátu sa odvíja od úcty k jej predstaviteľom. Položme si ale ruku na srdce, koľkí obyvatelia Slovenska dávajú svojim deťom za príklad premiéra, ministerku kultúry alebo napríklad ministra vnútra súčasnej vlády, či podpredsedu parlamentu, ktorý nám nedávno ukázal, ako si on predstavuje teda úctu k štátnym symbolom. Platí to totižto pre nás všetkých, ako tu sedíme. Úctu si nevynútime, ak sa nebudeme chovať úctyhodne. Predstava tejto vlády o kultúre je teda obrovským krokom späť od predstavy modernej európskej krajiny, postavenej na inkluzívnej kultúre, k upotenému a zakomplexovanému nacionalizmu a lokálnemu pseudofolklorizmu 90. rokov.
Mnohé z navrhovaných opatrení sú takisto ako v iných kapitolách programového vyhlásenia relatívne všeobecné a je pod ne možné schovať čokoľvek. Čo pod nimi myslí ministerstvo kultúry pod vedením pani Martiny Šimkovičovej, môžme iba čítať medzi riadkami. Chcela by som preto dnes upozorniť na tri najnebezpečnejšie zámery, ktoré v tomto programovom vyhlásení pre kultúru nájdeme.
Tým prvým z nich je očividná snaha ovládnuť verejnoprávne médiá. Pre zámer rozdeliť RTVS na rozhlas a televíziu vláda neuvádza vôbec žiadne odborné ani iné argumenty a tak je viac-menej jasné, že ide o zámer tieto médiá ovládnuť, vymeniť ich manažmenty a diktovať im obsah a fungovanie. V tomto kontexte za zmienku stojí pasáž programového vyhlásenia, ktorá sa nenachádza v časti kultúra, ale nachádza sa v časti verejná správa a tá hovorí o tom, že vláda si dokonca bude sama sebe robiť nejaké hodnotenia o stave demokracie, čiže bude sama seba hodnotiť, ako funguje na Slovensku demokracia, a tieto potom budú šírené prostredníctvom kampaní vo verejnoprávnych médiách, kde dokonca priamo v programovom vyhlásení pomerne presne predpisuje RTVS samotný formát relácie, ktorou má túto vládnu propagandu šíriť. A myslím si, že ak je vo wikipédii heslo vládna propaganda, tak táto pasáž z PVV by sa tam určite mala ocitnúť.
Problémy RTVS sú dnes ale úplne iné. Nepremyslené, tvrdohlavé a narýchlo zlátané zrušenie koncesionárskych poplatkov, ktoré uskutočnila predchádzajúca vláda a jeho nahradenie financovaním zo štátneho rozpočtu postavilo verejnoprávnu televíziu do oveľa závislejšieho postavenia voči vláde a oslabilo jej verejnoprávny status. Dlhodobo kritizovaný spôsob voľby riaditeľa RTVS, ktorý túto inštitúciu opäť neprimerane politizuje, si taktiež vyžaduje viacero zmien a v neposlednom rade neustále sa zrýchľujúce rapídne zmeny v mediálnom prostredí, súvisiace s prechodom na digitálnu spoločnosť, kladú čoraz väčšie nároky na zásadné reformy médií verejnej služby. Nič z toho rozdelenie RTVS nerieši a programové vyhlásenie ani slovom nespomína.
V čase, keď minister Krajcer – taktiež bez argumentov, analýzy či prípravy – rozhodol o spojení Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie, existovalo množstvo dôvodov, prečo tak nemal robiť. Dnes o trinásť rokov neskôr je situácia veľmi podobná. Inštitúcia je už dávno nastavená a postupne transformovaná na spoločné fungovanie a ako to občas býva, čas a vývoj v mediálnom priestore dal tomuto spojeniu do veľkej miery za pravdu. Dnes totižto všetky typy médií, či už sú to televízie, rozhlas, alebo aj tlačené médiá, smerujú k podobnému audiovizuálnemu obsahu a aj po prípadnom rozdelení bude napríklad televízia tvoriť podcasty a rozhlas bude tvoriť videá. Zároveň je možno vyčísliť finančné úspory, ktoré spojenie prinieslo, ale len veľmi ťažko je možno vyčísliť obrovské náklady, ktoré by opätovné rozdelenie stálo. Myslím, že tieto prostriedky sa dajú využiť oveľa lepšie na samotné fungovanie a modernizáciu RTVS a takisto tie roky, lebo odhadom je to štyri až päť rokov, koľko by trvalo to rozdelenie, ktoré teda budú na to potrebné, by sa dali využiť lepšie. Pevne verím, že prípadnú realizáciu tohto vládneho zámeru bude predchádzať podrobná analýza dôvodov, ekonomických dopadov a tiež štúdia uskutočniteľnosti, ktoré vyhodnotia, či takýto zámer vôbec je možné realizovať a aké by boli benefity vo verejnom záujme.
Dovoľujem si tuto spomenúť aj fakt, že v Európe poznáme množstvo príkladov spájania verejnoprávnych rozhlasov a televízií, myslím, že je to okolo 41 televízií, ktoré tak urobili, ale neexistuje ani jeden prípad, kedy by sa takáto inštitúcia rozdelila.
Vláda teda nechce, vláda ale nechce ovládnuť iba verejnoprávne médiá, ale očividne chce ovládnuť aj verejnoprávne fondy, ktoré dnes financujú kultúrny sektor. Druhým nebezpečným zámerom je snaha zásadne revidovať fungovanie Audiovizuálneho fondu, Fondu na podporu umenia a Fondu na podporu kultúry národnostných menšín, ako povedala včera pani ministerka na výbore, posilniť kontrolu štátu v týchto fondoch. Vytvorenie týchto fondov je prakticky najväčším výdobytkom reforiem v oblasti kultúrnych politík po roku ´89. Sú založené na tzv. princípe arm´s length, na dĺžku ruky, ktorý sa používa všade vo vyspelom svete na financovanie kultúry, pretože umožňuje realizáciu verejných politík bez politického zasahovania do konkrétnych rozhodnutí o financovaní. Štát uznáva, že chce financovať kultúru, a nastavuje rámce tohto financovania, ale konkrétne rozhodnutia prenáša z politikov na odborníkov. A to je zrejme práve tŕňom v oku súčasného vedenia ministerstva kultúry a vlády. Zámer ich reformy deklaruje tým, že predstaví nový štatút týchto fondov. Táto formulácia je veľmi zmätočná a hovorí buď o tom, že vláda nerozumie tomu, ako tie fondy fungujú a samotnému právnemu rámcu ich fungovania, alebo o tom, že otvorenie naznačuje zásah do ich nezávislosti a verejnoprávneho fungovania. Tieto fondy sú totižto zriadené samostatnými zákonmi a akékoľvek zmeny v ich fungovaní musia byť realizované prostredníctvom legislatívnych zmien v týchto zákonoch v parlamente. Štatúty jednotlivých fondov vychádzajú z týchto zákonných úprav, ale tieto štatúty navrhujú riaditelia alebo riaditeľky fondov a schvaľujú ich rady fondov, pričom ide vždy iba o dokument vychádzajúci z predmetného zákona. Vláda teda nemá žiadny nástroj na to, ako by mohla predstaviť nové štatúty týchto fondov, pokiaľ nebude priamo zasahovať do nezávislého postavenia riaditeľov a rád týchto fondov. Nevieme presne, aké zmeny vo fungovaní fondov má vláda na mysli, ale akákoľvek zmena zákonov, ktorej cieľom by bolo zasahovanie do programovej štruktúry či štruktúry podpornej činnosti, by bola de facto likvidáciou podstaty ich fungovania a návratom nie pred tých 29 rokov, ale pred rok ´89. Verejnoprávne fondy dnes určite potrebujú mnohé vylepšenia, zjednodušenia komplikovanej administratívy či navýšenie objemu finančných prostriedkov, ale o tom sa v programovom vyhlásení vlády nedočítame. Čo však rozhodne nepotrebujú, je zasahovanie do ich verejnoprávnej podstaty. Chcela by som však v tomto bode vládu varovať, že akékoľvek pokusy v tomto smere budú čeliť výraznému odporu kultúrneho sektora, ktorý sa za posledných 15 rokov rozvinul a etabloval práve vďaka zriadeniu týchto fondov.
Poslednou vecou, ktorú pova.... ktorú tu chcem nejako zdôrazniť a ktorú považujem za nedomyslenú a nebezpečnú, je snaha rozšíriť systém kvót na slovenskú tvorbu na prezentáciu slovenských umelcov v štátnych inštitúciách. Kvóty na podporu domácej tvorby sú legitímnym mechanizmom podpory domáceho trhu, osobitne v krajinách s minoritnými trhmi v kreatívnom priemysle, ale používajú sa výlučne, výlučne na podporu tých častí kultúry, ktoré majú jasne definovaný priemyselný cyklus – v hudobnom priemysle, vo filmovom priemysle a podobne, pretože ich zmyslom je vyvažovať nevýhody domáceho trhu v globálnej súťaži. V rámci EÚ však takéto opatrenia môžu byť použité iba takým spôsobom, ktorý nie je v rozpore s pravidlami voľného pohybu tovarov a osôb na európskom pracovnom trhu. Preto sú podobné opatrenia v iných európskych krajinách viazané takmer výlučne na jazyk a nie na nacionalitu tvorcu, a preto je aj súčasná úprava pre hudobné kvóty v rozpore s európskym právom a ich uplatňovanie na Slovensku je možné len preto, že nikto z dotknutých subjektov nepodal na túto úpravu sťažnosť, existuje ale napríklad príklad z Írska, kde komisia rozhodla o nelegitimite takto nastavených kvót. To, čo programové vyhlásenie deklaruje, je snaha zavádzať akési bližšie neurčené kvóty na slovenskú tvorbu v štátnych kultúrnych inštitúciách, ktoré sú ale zo svojej podstaty zriadené na to, aby plnili verejné funkcie, ktoré trh nedokáže zabezpečiť, a aby prezentovali slovenskú kultúru, takže to, čo sa schováva pod názvom kvóty, je v skutočnosti len snaha zasahovať do dramaturgie a umeleckej slobody týchto inštitúcií. Navyše ide opäť o ťažko realizovateľný zámer, nakoľko tieto inštitúcie sú zriadené podľa rôznych zákonov a rôznych zriaďovacích listín a nejaká jednotná právna úprava je len veľmi ťažko realizovateľná. Je však dobré, že nás vláda vopred informuje o tomto zámere zasahovať do fondov, pretože na akékoľvek zásahy tohto typu budeme dávať veľký pozor.
Ešte by sa dalo dlho pokračovať o tejto časti programového vyhlásenia, napríklad o tom, ako vláda chápe slobodu slova alebo, a o jej koketovaní s dezinformačnými a alternatívnymi médiami, ale o tom budú viac hovoriť moji kolegovia. Je však zaujímavé povedať aj to, čo v tomto programovom vyhlásení nenájdeme. Napriek tomu, že programové vyhlásenie vlády sa v hospodárskej časti priznáva k inovatívnej a digitálnej ekonomike ako potenciálu ekonomického rastu, nenájdeme tu ani zmienku o ekonomickom prínose kultúry a kreatívneho priemyslu v súvislosti s potrebou nového ekonomického rozvoja, chýba akákoľvek predstava o ekonomických, fiškálnych či iných nástrojoch na podporu kreatívneho priemyslu. Chýba v ňom predstava o transformácii kultúrnej infraštruktúry či o tom, ako chce vláda priniesť kultúru do každodenného života obyvateľov Slovenska. Chýba v ňom predstava o tom, ako kultúra prispeje k tomu lepšiemu, pokojnejšiemu a šťastnejšiemu životu ľudí na Slovensku, ktorý si vláda stanovila ako svoj hlavný cieľ.
Je nad slnko jasnejšie, že slovenskú kultúru nečakajú dobré roky. Vládna koalícia sa ju bude snažiť ovládnuť, prípadne pošlapať a zničiť. Samozrejme, sa im to nepodarí, tak ako sa to nepodarilo ani Mečiarovi, ale cesta ku kultúrnej a kultivovanej krajine či novej politickej kultúre založenej na odbornosti, dodržovaní demokratických princípov sa asi, bohužiaľ, odkladá. Vraciame sa minimálne o tých 29 rokov späť. Napriek tomu si myslím, že je nás tu veľa takých, ktorí budeme stáť na strane slobodnej kultúry, nezávislých médií, ozajstnej histórie a pravdivých informácií.
A keď sa už vláda chce inšpirovať niečím z PVV Mečiarovej vlády, odporučila by som im napríklad túto pasáž:
"Duch vzájomnej tolerancie a rešpektovania názorovej plurality by mal byť nielen v kultúre prvkom, ktorý zjednocuje slovenskú pospolitosť. Vláda bude venovať mimoriadnu pozornosť všetkým pozitívnym tendenciám, ktorých cieľom je duchovná a materiálna prosperita nezávislej demokratickej Slovenskej republiky ako prirodzenej súčasti kultúrnej Európy a svetovej kultúry."
Ako vravím, minister Hudec bol predsa len o trošičku progresívnejší ako súčasná vládna garnitúra.
Vláda sa v úvode tohto programového vyhlásenia odvoláva na ústavu ako základný rámec všetkých svojich krokov. Som presvedčená, že tým skutočným duchom našej ústavy, o ktorom tu pán premiér na začiatku rozpravy hovoril, je napriek všetkým dobovým špecifikám jej vzniku práve túžba a odhodlanie Slovenska ísť po ceste demokracie a otvorenej kultúrnej spoločnosti a o zachovanie tohto ducha ústavy budeme my v Progresívnom Slovensku vždy bojovať, pretože kultúru a krásu nám ani štvrtá Ficova vláda nemôže zobrať.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Vďaka, pán predsedajúci, kolegovia, kolegyne, páni ministri a... (rečník sa obzrel za seba na miesta určené pre členov vlády), len ministri. Začnem pochvalami.
Programové vyhlásenie vlády, minimálne tá časť o zahraničnej európskej a obrannej politike, ktorej sa budem venovať, nie je úplne zlé. Chválim napríklad ambíciu vlády zaviesť nový prístup k dianiu v Európskej únii. Nečakať, kým sa niektoré nové nápady a iniciatívy v Bruseli dostanú až do štádia, kedy nimi už nevieme pohnúť, ale od začiatku si dopredu definovať, že čo je v nich dobré a čo je v nich zlé pre Slovensko, a meniť ich v náš prospech. Tak sa to robí a ak to vláda naozaj aj dá do praxe, budem im v tom úprimne držať palce.
Žiaľ, podobných dobrých nápadov je v programovom vyhlásení v kapitole obrana, Európa a zahraničie ako šafranu. V migračnej politike vláda sľubuje nemožné. Odmieta väčšinu spôsobov, akými si členské krajiny Európskej únie vedia navzájom pomôcť, keď sa jedna z nich ocitne pod tlakom migračnej vlny. Vláda odmieta čo i len finančnú pomoc takto postihnutým krajinám. Veď v pohode, to je vaše suverénne právo tak to urobiť, lepšie povedané, nič v prípade kríz nerobiť, len to, samozrejme, nebude bez následkov. Keď sa totiž nepomôže tým krajinám, do ktorých prichádza najviac nelegálnych migrantov, tak tie nebudú ten nápor zvládať. Nebudú si stíhať strážiť svoje hranice, nebudú stíhať kontrolovať, kto tam prichádza, nebudú stíhať sprocesovať žiadateľov o azyl, nebudú mať šancu poskytnúť im dôstojné podmienky na život. A čo bude nasledovať? To, čo bude nasledovať, je to, čo sa už teraz deje na našich hraniciach. Reťazové zavádzanie pohraničných kontrol. A pýtam sa predstaviteľov vlády, ktorí tu sú: toto chcete pre občanov Slovenska? Spýtajte sa tých, čo už teraz čakajú v kilometrovej šóre v Hainburgu, aby sa dostali do Viedne, či takto si predstavovali spoločné alebo slobodné cestovanie v rámci Európskej únie. Aby sa hodiny čakalo na hraniciach ako za komunizmu, aby cesta k moru s deťmi autom trvala celý deň.
Milí predstavitelia koalície, vy asi aj šípite, že by to bolo extrémne nepopulárne, preto ste si dali do programového vyhlásenia, že treba, citujem, "zachovať všetky pozitíva vyplývajúce z členstva v EÚ pre občanov Slovenskej republiky, vrátane voľného pohybu osôb členských štátov", čo je, samozrejme, chvályhodný cieľ. Ja súhlasím, len je absolútne nesplniteľný. Nesplniteľný, pokiaľ budete trvať na tom, že zároveň nepomáhame tým krajinám, ktoré sú postihnuté prílivom migrantov. Vláda zavádza, keď tvrdí, že sa dá aj jedno, aj druhé, aj nepomáhať krajinám v prípade nejakej migračnej vlny, aj voľne cestovať. Nedá. Nedá. V reálnom živote nedá. Vy si to odmietate priznať a zvyšok Slovenska si za to odmietnutie za vás odpyká.
Tá časť o spolupráci medzi krajinami V4 na európskej pôde je takou kurióznou znôškou zbožných a priam nebezpečných prianí. Vláda chce obnoviť zvyk, že krajiny V4 úzko v Európe spolupracujú, lebo je to vraj nevyhnutné. Pričom sa dokument nijak neunúva vysvetliť, prečo je to nevyhnutné, prečo zrovna Vyšehrad, prečo nemôžeme spolupracovať rovnako úzko, ak nie viac s inými krajinami a aké sú nevýhody Vyšehradu. Napríklad tá, že byť za kamaráta s Viktorom Orbánom je v Bruseli doslova toxické a slovenským záujmom to škodí. To, čo však najviac chýba tým plánom v časti Vyšehradu, je kontakt s realitou, úprimne. V4 ako formát pre koordináciu európskych politík už dlhodobo nefunguje. Česká vláda sa od neho drží bokom z príčin, ktoré som pekne popísal, Poľsko a Maďarsko sa rozhádali najskôr kvôli Ukrajine a najnovšie sú rozhádaní kvôli tomu, lebo poľská vláda je právom nahnevaná na Viktora Orbána, lebo ten otvorene zasahoval do volebnej kampane v Poľsku v prospech ich súperov. Podčiarkujem, že práve hrubé správanie Viktora Orbána, maďarského premiéra, voči iným členom V4 je jedným z dôvodov, prečo Vyšehrad nefunguje.
Váš dokument, to programové vyhlásenie, ani nepopiera, že V4 je rozhádaná, len problém vo svojej logike obchádzate tak v podstate, že prosíkaním. Neviem, ako vysvetliť vetu, že, citujem, "rozdielne pohľady účastníkov vyšehradského formátu (...) by nemali ohrozovať historicky vynikajúce vzájomné priateľské vzťahy". No ohrozujú. Rozdelili nás. To je fakt. Tak vyzerá život za hranicami úradu vlády. A vláda ani neponúka nápady, čo s tým robiť. Takže nech sa páči, Slovensko sa môže pokúsiť o koordináciu európskych politík cez V4, len to bude, samozrejme, zlé pre náš vplyv a reputáciu a zrejme sa z tohto vykľuje ďalší nesplniteľný sľub.
Tej časti o zahraničnej politike ste dali taký bombastický podtitul, citujem, "Návrat suverenity do slovenskej zahraničnej politiky a ochrana slovenských záujmov". Živo si viem predstaviť, ako ste sa pritom tľapkali po ramenách, že aké pekné svalnaté slová ste našli, len ste tým urobili, páni a dámy, parádny prešľap. V podstate ste odkázali tým stovkám diplomatov a diplomatiek v rezorte zahraničia, že doteraz pracovali pre cudziu moc. Lebo keď hovoríte o, citujem, "návrate suverenity", tak logicky naša zahraničná a európska politika doteraz nebola suverénna. Čiže pracovala v prospech nejakej inej mocnosti a sily, ktorá poťahovala nitky v pozadí. A to už je dokonca vážne obvinenie. Na to, ak sa nemýlim, by bol aj nejaký paragraf. Ak by to bolo tak, ako píšete. Lenže ono to, samozrejme, tak nie je. Ja nepoznám doslova jediného diplomata a diplomatku, a to ich poznám desiatky, ktorý by nebol kopal alebo kopala za záujmy tejto krajiny a pracovala pre jej dobro.
To, čo sa reálne deje, čo si nechcete pripustiť, je, že aj ľudia konajúci v prospech Slovenska, vlastenci a vlastenky, môžu mať rôzne predstavy o tom, ako tejto krajine pomôcť. Vo vašom mentálnom svete, ak nie je po vašom, tak je to zrada. Kto nie je s vami, je proti vám a proti Slovensku. Čo je, so všetkou úctou, nielenže hlúpe mentálne nastavenie, ale je aj mimoriadne nebezpečné pre túto krajinu. Tie naozaj dobré vlády, tie naozaj úspešné krajiny nielenže nezastrašujú tých, ktorí s nimi nesúhlasia, ale priamo vyhľadávajú názorové rozdiely, lebo rozumejú tomu, že najlepšie rozhodnutia nielen v zahraničnej politike, ale aj v nej, sa rodia vtedy, keď múdri ľudia zvážia alternatívy, a nie tak, že vodca bez opozície a oponentúry si ráno niečo zmyslí a na obed to presadí a tých, čo s tým nesúhlasia, rovno de facto vyhlási za zradcov. Slovensko nie je banánová republika, milá koalícia, potrebuje vládu, ktorá fundovane a odborne presadzuje slovenské záujmy za hranicami, no z tohto dokumentu je jasné, že takú vládu nemá.
Nikde ani jedným slovom nie je spomenuté v dokumente, nie je spomenutá v dokumente ruská vojenská agresia voči Ukrajine. To už fakt chcelo že celkom slušnú mentálnu gymnastiku, napísať kapitolu o obrane a bezpečnosti a ani len slovom nespomenúť, kto môže za najhoršiu vojnu v Európe od konca tej druhej svetovej a ako ten niekto, Vladimír Putin, ohrozuje nielen Ukrajinu, ale aj záujmy Slovenska. Nenájdete tam ani cek, ani cek o tom, že Putinova vojna spôsobila desaťtisíce obetí, vyhnala milióny ľudí z domova či spôsobila obrovské hospodárske škody aj nám na Slovensku. Srdečná vďaka, pán Putin.
V dokumente nenájdete ani cek o tom, že Rusko sa aj nám, Slovensku, pokúša oklieštiť suverenitu a malo tú drzosť predložiť nám vo forme memoranda v roku 2021, v decembri 2021 dokument, v ktorom žiada, aby Moskva mala právo veta na akékoľvek spojenecké posily na našom území. Toto robí váš kamarát Vladimír Putin. Ruská agresia je v tomto programovom vyhlásení opakovane popísaná ako vojnový konflikt na Ukrajine, ako keby sa Ukrajine len tak stalo. Bum, sám od seba, ako keby sa Ukrajina snáď napadla sama. To odmietnutie v programovom vyhlásení čo len pripustiť, že na východ od nás prebieha brutálna vojenská agresia, že za ňu môže Rusko a že Rusko má plány už aj dnes aj voči nám, vedie k závažným prakticky následkom. Vedie napríklad k tomu, že vláda domotala v programovom vyhlásení, čo má byť prioritou ozbrojených síl. V jednej časti konštatuje, že prioritou modernizácie armády je príprava na taký typ vojny, ako zažíva náš sused, Ukrajina, s čím súhlasím. No hneď v úvode v časti o obrane zaznieva niečo úplne iné. Tam sa píše o potrebe posilniť kapacity armády na boj s nelegálnou migráciou. Tak sa vás pýtam, ktoré to je, milá koalícia. Lebo peňazí je málo a správne píšete v samotnom programovom vyhlásení, že priestor na zvýšenie rozpočtu na obranu nebude. Takže si budete musieť vyberať, do čoho investujete, a to presne nerobíte. Chcete jedno aj druhé, chcete nemožné.
Modernizácia bola v ostatných rokoch jasne zameraná na posilnenie obrany Slovenskej republiky proti takému typu útoku, akému čelí Ukrajina dnes. To je jediná správna priorita. Žijeme uprostred najhoršej vojny v Európe od konca tej druhej svetovej, prebieha hneď na východ od nás a bolo by kriminálne nezodpovedné nepripravovať obranu Slovenska na podobný typ hrozby. To si vyžaduje ale hlavne dobudovanie ťažkej mechanizovanej brigády, čo je aj náš hlavný dlhodobý a, treba povedať, dlhodobo nenaplnený príspevok do spoločných operácií NATO. Treba však povedať, keď sa nad tým trošku zamyslíte, že ťažká mechanizovaná brigáda je len málo využiteľná na boj s nelegálnou migráciou. Pri tej vám, úprimne, tanky či bojové vrtuľníky veľmi nepomôžu. Takže čo to v praxi znamená, pýtam sa vás, že hneď prvá krátkodobá priorita obrany v tomto dokumente je posilnenie schopnosti ozbrojených síl bojovať s nelegálnou migráciou? Čiže teda nejdeme investovať do tej ťažkej mechanizovanej brigády? No asi nie, lebo vláda si zároveň kladie v tom istom dokumente ako cieľ v obrane citujem, zvýšenie "dôrazu na individuálnu schopnosť obrany v prípade vzniku regionálneho konfliktu", koniec citátu. Čiže podľa tohto staviame armádu nie na boj s nelegálnou migráciou, ale s ozbrojeným nepriateľským štátom. Ale, páni a dámy, medzi tými dvoma vecami je obrovský rozdiel, iná technika, iné náklady. A ako majú, pýtam sa vás, vojenskí plánovači a obstarávači naložiť s takýmito zmätočnými inštrukciami? Úprimne? Ja byť na ich mieste, tak som z tohto vášho textu paf a poriadne si nad ním krútim hlavou.
Apropo, peniaze na obranu. Z dokumentu na mňa ide reálna obava, že či sa vláda nechystá obísť ten náš záväzok investovať 2 % z HDP do obrany. Lepšie povedané, či ho nejdeme splniť len formálne a či si nejdeme k jeho splneniu, formálnemu vykázaniu pomôcť tak trošku optickou ilúziou a účtovníckym podfukom. V dokumente sa totiž píše, že rozpočet ostane na tých spomínaných dvoch percentách HDP, ale zároveň v ňom vláda vymyslela nový fond na budovanie a rozvoj obrannej štru... infraštruktúry. Čiže mosty, železničné nástupištia, ktoré v čase mieru slúžia hlavne verejnosti, ale v čase vojny sú potrebné na presun vojenskej techniky. Toto je chvályhodná a potrebná investícia. Problém nie je v tom, že ju nemáme robiť, problém je v tom, že patrí do rozpočtu iného ministerstva. Patrí do rozpočtu ministerstva obra... pardon, dopravy, nie obrany. A tak trochu sa obávam, že opäť, že chystáte taký účtovnícky podfuk, že reálne znížite výdavky na obrany a to, že ostanú na úrovni dvoch percent urobíte len tak, že do kapitoly obrana presuniete niečo, čo v minulosti vždy patrilo do úplne inej kapitoly, do kapitoly doprava a inými slovami, že tie 2 % na obranu budú vykázané len formálne. Ak sa tak stane, bude to mať dva praktické následky.
Po prvé, ak v praxi klesne objem peňazí na tie čisto vojenské investície do techniky, spomalí sa proces modernizácie a naši vojaci napriek všetkým tým krásnym slovám, ako vám na nich záleží, budú naďalej behať na technike, ktorá je staršia nielen ako oni, ale pomaly ešte staršia ako generáli, ktorí im velia. A je tiež otázne, či naši spojenci na takýto účtovnícky trik skočia. Ak nie, budeme musieť v Aliancii vysvetľovať, prečo porušujeme aj nami schválené spojenecké záväzky, lebo tie 2 % HDP na obranu sme sa verejne a jasne zaviazali dodržiavať a dodržiavať ich reálne, nie podfukom.
Mimochodom, škoda, že tu nie je pán minister obrany, len jedna poznámka na okraj, vy si vôbec nemusíte kanibalizovať rozpočet dopravy alebo obrany na financovanie vojenskej infraštruktúry. Stačí lepšie využiť peniaze z Európskej únie, ktorá už dnes, dokonca pred pár rokmi vytvorila osobitný program presne na takýto typ investícií, program, ktorý Slovensko, podčiarknem, ako jediná členská krajina EÚ na hranici s Ukrajinou donedlho, donedávna ignorovala a nevyužívala. Takže prosím, prosím, predtým, než začnete robiť čachre-machre v obrannom rozpočte, skúste najskôr využiť tie príležitosti, ktoré vám ponúka Európska únia.
Milá vládna koalícia, aspoň tých málo, čo tu ste, toto vaše programové vyhlásenie vnímam ako premárnenú šancu zlepšiť našu zahraničnú politiku a posilniť našu obranu. Nechali ste sa tak trošku uniesť nenávisťou voči tej predošlej vláde. Myslím si, že účelovo konáte naschvál naopak ako ona a nedomysleli ste, či je to dobré, alebo zlé pre obranu a bezpečnosť Slovenska. Chcem vás uistiť a ukľudniť, nikto vám neberie právo zmeniť zahraničnú a obrannú politiku. Vyhrali ste voľby, tie príslušné rezorty sú vaše. Nemáte, nemáte však právo hazardovať s bezpečnosťou a obranou Slovenska. Vaše odmietnutie čo i len pripustiť, že na východ od nás prebieha brutálna ruská vojenská agresia voči Ukrajine, vaša neochota priznať, že Vladimír Putin je hrozbou aj pre Slovensko, vaša neochota sústrediť modernizáciu ozbrojených síl na tento typ hrozby, to sú prešľapy s potenciálne fatálnymi dopadmi na bezpečnosť tejto krajiny. Tak prosím, zbadajte sa už. Volebná kampaň skončila, prestaňte si naháňať lacné politické body kopancami do Ukrajiny a venujte sa hrozbe, ktorú Vladimír Putin predstavuje aj pre nás. Slovensko nie je hračkou, je to krajina s 5,4 miliónmi ľuďmi, ktorí legitímne od vlády očakávajú, že sa postará o ich bezpečnosť, a tá zodpovednosť je teraz vo vašich rukách. (Potlesk.)

Ďakujem pekne kolegovi Dvořákovi za doplnenie štatistík a vyjadrím sa k pánovi Kalivodovi.
Čo sa týka tej vrakunskej skládky, tak ja tu určite nebudem obhajovať predchádzajúcu vládu, ale myslím si, že všetci dobre vieme, ako dlho je tu v skutočnosti, desiatky rokov tá skládka vo Vrakuni prítomná a môžeme si spočítať, koľko z toho pokryla predchádzajúca vláda a koľko z toho reálne boli vlády pod vedením Roberta Fica, a to sa teda zďaleka netýka len témy environmentálnych záťaží.

Ďakujem za slovo. Ja by som chcel nadviazať na vplyv životného prostredia na zdravie, ktoré kolegyňa spomínala.
Je pravdou, že programové vyhlásenie vlády v časti životného prostredia sa nijak nevenuje vplyvu životného prostredia na zdravie, pritom je to veľmi výrazný faktor. Rozpráva o životnom prostredí ako o nejakom jedinečnom bohatstve a kultúrnom dedičstve a z môjho pohľadu ho vníma iba ako akúsi turistickú atrakciu, ktorú tu máme, alebo, alebo nejakú peknú estetiku. Faktom ale je, a to hlavne v prípade znečistenia ovzdušia, že dlhodobé pôsobenie prachových častíc na človeka zvyšuje výskyt astmy, kardiovaskulárnych problémov, pľúcnych chorôb a dokonca vedie k predčasnej smrti. Len znečistené ovzdušie v Európskej únii nás stojí približne 240-tisíc predčasných úmrtí. Na Slovensku podľa Inštitútu environmentálnej politiky je to vyše 5-tisíc predčasných úmrtí. A nie je to, nie je to nič abstraktné. Najväčší problém máme napríklad v regiónoch, ako sú Žilina, Košice alebo Ružomberok. Tam až 5 % úmrtí sa prisudzuje znečistenému životnému prostrediu. Okrem nenahraditeľných ľudských strát ide ale aj zároveň o ekonomiku, o škody spôsobené na ekonomike. Podľa odhadov analytického inštitútu pri ministerstve životného prostredia nás toto môže stáť až 5,3 miliardy eur ročne, čo je cca 6,9 ročného HDP Slovenska.
Preto ja by som chcel vyzvať nové vedenie ministerstva životného prostredia, aby nevníma... nevnímalo životné prostredie iba ako nejaké kultúrne dedičstvo alebo, alebo bohatstvo, ale aby sa pozeralo aj na tie, na tie faktory alebo na tie vplyvy na zdravie, ktoré životné prostredie má, pretože to je z môjho pohľadu najdôležitejšie.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci, a oceňujem aj správnu výslovnosť môjho mena.
Vážené poslankyne, vážení poslanci, po prečítaní programového vyhlásenia vlády a špecificky časti k environmentálnej politike mám pocit, že táto vláda nepochopila, žiaľ, ani v čase rozbehnutej klimatickej krízy a rapídneho úbytku pestrosti prírody, akú kľúčovú úlohu zohráva ochrana životného prostredia pre budúcnosť Slovenska a pre zdravie jeho obyvateľov a obyvateliek. Programové vyhlásenie až príliš dobre odhaľuje tento fakt. Vláda načrtáva rezort životného prostredia nanajvýš ako pobočku ministerstva pôdohospodárstva alebo hospodárstva a environmentálna politika v jej podaní pôsobí ako obhajoba všetkého iného, len nie záujmov ochrany životného prostredia. Priamo tak popiera samotnú podstatu environmentálnej politiky či štatút ministerstva. Zelenú transformáciu a ochranu životného prostredia vníma vláda ako záťaž. Niečo, na čo treba našetriť. Toto je zastaralý pohľad, ktorý v 21. storočí nemá miesto. Je to totiž presne naopak. Zelená transformácia spoločnosti je príležitosťou, bez ktorej v 21. storočí nebude možné zabezpečiť dlhodobý ekonomický rozvoj, vznik kvalitných pracovných miest ani zabezpečiť zvyšovanie životnej úrovne a konkurencie... konkurencieschopnosti Slovenska. Bez zelenej transformácie sa naše deti budú mať horšie ako my a ich deti sa budú mať horšie ako tie naše.
Zelená transformácia priemyslu ale skutočne neznamená, že environmentálna politika a rezort životného prostredia obhajujú záujmy priemyslu a podnikateľského prostredia, ako to vidíme v programovom vyhlásení vlády. Na to tu máme iné ministerstvá. V čase súčasných environmentálnych kríz zelená politika skutočne nemá spomaľovať nevyhnutnú zmenu, nemá podporovať status quo ani zastaralé znečisťujúce technológie a praktiky s jasným dátumom exspirácie. Nemá prehodnocovať, či v zelenej legislatíve nie sme príliš ambiciózni, keď v skutočnosti čelíme pre nedostatočnú ochranu životného prostredia žalobám a konaniam Európskej komisie a otvorene tak hazardujeme so zdravím a budúcnosťou ľudí na Slovensku. Zelenú transformáciu môžeme vnímať ako nutné zlo, ku ktorému sa naveľa pridáme medzi poslednými, alebo ako príležitosť, aby sa konečne aj Slovensko stalo ako krajina líderkou v perspektívnych odvetviach.
So zelenou transformáciou bytostne súvisí aj klimatická kríza. Koniec koncov práve tento fenomén a jeho škodlivé dopady či rekordné teploty, úmrtia z horúčav, ničivé povodne, sucho alebo požiare, ktoré celosvetovo intenzívne vnímame už dnes, vytvorili dopyt na zásadnú premenu našej spoločnosti.
Boj s klimatickou krízou však nie je len deklaráciou, ako to vidíme v programovom vyhlásení vlády. Nestačí napísať, že sa hlásime k Parížskej dohode a k jej cieľom, ak neprinesieme konkrétne opatrenia, ako to docieliť. Nič o záväznom cieli znižovania emisií na národnej úrovni, nič o posudzovaní zákonov a investícií z pohľadu klímy tu však nenájdeme. Naopak, v rovnakom dokumente vláda deklaruje záujem prehodnocovať environmentálne záväzky, legislatívu aj výšku trestov za environmentálne trestné činy.
Rovnako boj s klimatickou krízou nemôže ignorovať adaptáciu, teda prispôsobenie sa tým dopadom, ktorým už čelíme a ktorým sa už nevyhneme. Strategické uchopenie adaptácie cez ponuku efektívnych nástrojov zadržiavania vody, prírode blízkych protipovodňových opatrení či rozširovanie zelene v sídlach v programovom vyhlásení úplne chýba. A len pripomínam, že pri adaptácii nám nepomôže vyhovárať sa alebo komentovať, ako koná Čína alebo India. Rozhodnutie investovať do prípravy našej krajiny na budúcnosť môžeme urobiť len my a rovnako tak dôsledky tohto rozhodnutia budeme znášať len my.
Nedá sa mi nedotknúť aj témy ochrany prírody a národných parkov. Téma, ktorá by mala byť zdrojom našej hrdosti, sa stala prostriedkom na rozoštvávanie spoločnosti. Ochrana prírody je príležitosťou pre regióny a vidiek, nie hrozbou. Jediná hrozba je v šírení nenávisti a klamstiev o tom, čo predstavuje. Namiesto vyhrážok v prehodnocovaní sústavy chránených území potrebujú národné parky štatút orgánov štátnej správy, aby mohli rozhodovať, čo sa na ich území deje. Potrebujú nezávislé a odborné riadenie, nie dosadzovanie ľudí, ktorí obhajujú všetko, len nie záujmy ochrany prírody. A potrebujú politickú stabilitu, aby mohli rozvinúť svoj potenciál pre rozvoj regiónov, na ktorých území ležia.
Ideologickú zaťaženosť programového vyhlásenia dokladuje aj prístup k našim chráneným šelmám. Vláda deklaruje nulovú toleranciu voči medveďom a vlkom v blízkosti intravilánov. Nie je tu ale nič o prevencii, o odstraňovaní príčin, ktoré menia správanie medveďov, ani nič o špecifickom zameraní sa na problémové jedince. Z pohľadu prírody je to neakceptovateľné a z pohľadu európskej legislatívy nezrealizovateľné. A vlk, pri ktorom nedochádza k nebezpečným stretom s ľuďmi, je v tomto kontexte úplný nezmysel.
A na záver spomeniem ešte dve kritické témy. Environmentálna politika v podaní tejto vlády deklaruje záujem riešiť naozaj hanebné tempo odstraňovania starých environmentálnych záťaží a našu neschopnosť čerpať na tento účel prostriedky Európskej únie. Nespomína však žiadne konkrétne riešenia na tento dlhoročne, dlhoročný problém, ktorý je navyše zložitý, len tradične konštatuje a vyhovára sa na predchádzajúcu vládu. Spomína zákon z roku 2022, pričom najdlhšie obdobie nečinnosti sa dialo práve za vlád Roberta Fica.
Ochranu ovzdušia ako tému som si naschvál nechala na záver. Tá sa do environmentálnej politiky programového vyhlásenia totiž nedostala vôbec. Žiadne opatrenie pre vidiek, ktorým sa tak často a radi zaštiťujú a ktorý znečisteným ovzduším výrazne trpí. Práve v tejto téme čelíme žalobe Európskej komisie pre nedostatočnú kvalitu ovzdušia, pretože znečistené ovzdušie je na Slovensku zodpovedné za viac ako päťtisíc predčasných úmrtí. Je to najviac spomedzi všetkých vplyvov životného prostredia, viac ako v dôsledku automobilových nehôd a pitia alkoholu dokopy. Nepochopiteľné!
Máloktorá téma ovplyvní budúci život ľudí na Slovensku tak dramaticky, ako sú práve otázky súvisiace s environmentálnymi krízami. Pre kvalitu života ľudí na Slovensku je absolútne kľúčové, ako ich zvládneme a zároveň ako využijeme príležitosti, ktoré sa nám spolu s nimi otvárajú. Programové vyhlásenie vlády nám v tomto, žiaľ, ponúka malú nádej. Našu úlohu aktívnej a odbornej opozície to však nijako nemení. V Progresívnom Slovensku budeme napĺňanie programového vyhlásenia vlády, ako aj prácu novozvoleného ministra životného prostredia pozorne sledovať, budeme upozorňovať na prešľapy voči ochrane životného prostredia a využijeme všetky parlamentné možnosti, aby akékoľvek pochybnosti, nečinnosť či chyby nový minister musel pravidelne a verejne vysvetľovať a vykonávať potrebnú nápravu. A najmä budeme ukazovať alternatívu, teda ponúkať skutočne funkčné a efektívne riešenia pre ochranu životného prostredia, ktoré sú kľúčové pre budúcnosť Slovenska.
Ďakujem. (Potlesk.)

Áno, dobré, ďakujem. Ďakujem veľmi pekne aj kolegyniam, aj kolegom za podporu môjho príspevku.
Začnem asi pánom Stachurom. Máte absolútnu pravdu, ja som čítala tie štandardy, ono to bol v podstate výsledok aj jednej mojej iniciatívy ešte za vlády pani ministerky Kalavskej, ale ten, ten zámer bol úplne iný a nakoniec z toho všetkého, čo sme chceli robiť, bol len tento 50-stranový dokument, ktorý nijako nezaväzuje pôrodnice, aby tie štandardy napĺňali. Čiže to je prvá vec, ktorú treba riešiť, treba to napríklad naviazať na platby v poisťovniach, napríklad tie lekárske zákroky a podobne, aby tie nemocnice boli istým spôsobom nútené alebo primenné dodržiavať tieto štandardy. A zasa ja si myslím, že správať sa slušne a nenadradene k pacientkam, a pritom to ani nie sú pacientky, to sú rodiace ženy, lebo hovoríme o tomto intímnom zážitku životnom, ako je pôrod, si myslím, že by mal byť úplný základ. A nerozumiem, prečo to napríklad v Českej republike ide a na Slovensku nie, pretože my sme sa boli s kolegom Sabom pozrieť priamo v pôrodnici v Brne a pýtali sme sa všetkých zainteresovaných ľudí, dokonca aj, dokonca aj pacientiek, ako to, ako je možné, že to tam takto funguje, a ich odpoveď bola veľmi jednoduchá, že, že úplne naj, na najvyššom poschodí je pre nich žena. Veľmi krásne spolupracujú lekári a pôrodné asistentky, toto u nás takisto absentuje, je tam množstvo vecí, ktoré vieme zlepšovať.
Potom ešte možno krátka reakcia k pánovi predsedovi parlamentu Pellegrinimu, ja som si čítala to PVV, hľadala som tam tú rovnosť v odmeňovaní, je tam veľmi krátka dvojslovná, dvojslovné vyjadrenie, že spravodlivé odmeňovanie, ale muži a ženy sa tam nespomínajú, ale každopádne máte na to čas do júna 2026 a predpokladám, že sa s tým vysporiadate a že a že prinesiete nejaké riešenia.
Ďakujem. (Potlesk.)

Pani poslankyňa. Ďakujem pekne.
V prvom rade by som sa chcela poďakovať Simone za to, že je jednou z nás a že my ženy v Progresívnom Slovensku, a dúfam teda, že aj ďalšie kolegyne tu v pléne sa k nám pridajú, sa na rozdiel od vlády postavíme za ženy.
Kolegovia, kolegyne, viete, aký je dnes deň? 15. november. Je to európsky deň rovnosti v odmeňovaní. Dnes je deň, odkedy ženy symbolicky v Európe pracujú zadarmo. Viete, na aký deň pripadá tento deň rovnosti v odmeňovaní na Slovensku? Je to 1. november. To znamená, že ženy na Slovensku pracujú o dva týždne zadarmo viac, ako je priemer v Európe. V roku 2022 bol v priemerných nominálnych mesačných zárobkoch medzi mužmi a ženami rozdiel 19 %. Ide teda o medziročný nárast rozdielu o 1,1 %. Inak povedané, z každého eura, ktoré zarobia muži, získame my ženy len 83 centov. A rozdiel v odmeňovaní na rovnakých pozíciách, a teda za rovnakú prácu, je okolo 10 %. Opatrenia, napríklad také, no nie výlučne, ako aj zákon, ktorý predkladala naša kolegyňa Simona Petrík ako poslankyňa ešte v predošlých obdobiach a ktorý sme tiež teda prekladali my minulý rok prostredníctvom nášho poslanca Tomáša Valáška, je jedným zo spôsobov, ako znížiť túto nerovnosť. Nanešťastie minulý rok získal podporu len pár poslancov či poslankýň, čo je veľmi škoda, pretože dúfam, že sa zhodneme, že za rovnakú prácu si každý a každá zaslúži rovnakú plácu. A mňa teda veľmi mrzí, že PVV na rovnosť v odmeňovaní a ďalšie opatrenia pre ženy akosi zabudlo, a to napriek kampaňovým sľubom.
Ďakujem. (Potlesk.)