Videokanál klubu

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ďakujem za slovo.
Zdravotníctvo by malo byť premiérskou témou. Rozprávala to aj premiérka, á, ministerka Dolinková, rozprávali to viacerí ľudia, ktorí sú dnes v koalícii a boli v kampani. Ide predsa doslova o životy. Je to veľmi dôležitá téma. Ale premiérom je však Robert Fico a mne sa zdá, že premiérskou témou je v prvom rade pomsta. Premiérskou témou je zaistenie si beztrestnosti pre svojich ľudí. Premiérskou témou nie je zdravotníctvo, ale premiérskou témou je nenávisť. Od prvého dňa tejto vlády sme videli tvrdé ťahy proti polícii a spravodlivosti, útoky na médiá, útoky na mimovládky, útoky na opozíciu. V skutočných témach, pri ktorých ide o zdravie, u ktorých ide doslovne o životy, však nevidím takú dravosť a také sebavedomie u vládnych predstaviteľov, že by o týchto témach rozprávali. Nevidím ich tu obhajovať tému zdravotníctva, nevidím ich tu riešiť dôležité témy, ako postavíme nemocnice, ako predĺžime priemerný vek dožitia alebo ako zabránime predčasným úmrtiam. Tento fakt sa ukazuje nielen v prístupe k rozprave a k tejto téme u vládnych predstaviteľov, aj v samotnom programovom vyhlásení o zdravotníctve. Ale prejdem ku konkrétnejším témam.
Ja v programovom vyhlásení vlády nevidím jasnú víziu, kam nás chce táto vláda dostať. Ja zacitujem niekoľko oblastí: "Vláda preto pripraví dlhodobú stratégiu rozvoja zdravotníctva, ktorá bude výsledkom konštruktívneho dialógu..." Alebo: "Bude vypracovaná národná zdravotnícka stratégia a zverejnený zoznam projektov, ktoré sa budú realizovať počas najbližších štyroch rokov." Čiže vláda nám vlastne vo svojom programovom vyhlásení hovorí o tom, že, že ešte nám len vlastne povie, aká je jej vízia.
Keď sa pozerám na to programové vyhlásenie vlády už v tejto forme, tak ja tam nevidím jasné priority, jasné nejaké odpočtovateľné ciele, venuje sa mnohým oblastiam, ale zároveň sa nevenuje niečomu, čo by malo byť prioritné. Ja si myslím, že v tomto programovom vyhlásení vlády by mali byť pomenované priority, ako napríklad sme na chvoste celej Európskej únie, čo sa týka investícií do prevencie. Prečo sa nevenujeme tomu, ako tieto investície navýšiť? Spomínajú sa síce nejaké skríningy, ale zvyšná časť o prevencii je relatívne vágna. Prečo nehovoríme o tom, že už tu stratégie máme? My tu máme tzv. stratégiu zdravia do roku 2030. Máme tu jednu stratégiu, ktorá sa nedarí, nedarí plniť, a zároveň ideme vypracovávať nové. Ja si myslím, že problémom Slovenska, ale aj zdravotníctva je to, že my vieme naozaj napísať pekné stratégie, ale problém ich je odpočtovať. A ja sa obávam, že naozaj toto bude ten istý prípad aj pri tomto programovom vyhlásení vlády.
Samozrejme, objavujú sa tam aj určité evergreeny. Ja som si pozrel programové vyhlásenia vlády asi tak 20 rokov dozadu. Samozrejme, nájdeme tam elektronizáciu zdravotníctva, nájdeme tam systém financovania nemocníc DRG, nájdeme tam nárok pacienta, nájdeme tam takéto rôzne evergreeny, zastavenie, zastavenie odchodu zdravotníkov, ale sú to zase len evergreeny, ktoré sa tu opakujú, a ja sa obávam, že o štyri roky tu budeme stáť a budeme zase konštatovať, že, že nič sa z nich nenaplnilo.
Druhá dôležitá oblasť z môjho pohľadu je personálna kríza. Je pravda, že vláda sa v niektorých čiastkových opatreniach venuje personálnej kríze, ale napríklad tá, ale, ale aj v tejto dôležitej oblasti, a čo ja oceňujem, lebo to sme tu napríklad, je jedna zo stratégií, ktoré sme tu nemali, hovorí, že tiež musí vypracovať stratégiu ľudských zdrojov, aby teda vedela, čo má v tejto oblasti urobiť. Ale ja vám pripomeniem jednu krízu, ktorú sme tu mali ešte pred voľbami. Pred voľbami sme tu mali krízu pediatrickú. Žili sme tým, ako pediatri dávajú výpovede a nebudú môcť slúžiť na pohotovostiach a nebudú môcť slúžiť vo svojich ambulanciách. Rozprávalo sa o tom, ako musíme skracovať tieto pohotovosti alebo vyberať poplatky, aby sme, aby sme teda znížili, znížili nápor na týchto lekárov. V programovom vyhlásení vlády nie je ani slovo o riešení pediatrickej krízy. Ja to považujem za škandalózne, nám tu naozaj pediatri padajú na kolená, my tu budeme mať tretinu pediatrov do, do desiatich rokov, nebude mať kto liečiť naše, naše deti. My sme v Progresívnom Slovensku mali v programe už napríklad jasné opatrenia, vieme sa rozprávať o tom ako napríklad, podobne ako Česi, vieme využiť internistov na to, aby sme nafúkli všeobecných lekárov, ich stavy.
Všeobecných lekárov vieme následne využiť na, za starostlivosť o niektorých pediatrických pacientov. Toto vôbec nie je adresované. Tvárime sa v programovom vyhlásení vlády, ako keby sme tu nemali žiadnu pediatrickú krízu, ako keby nám tí pediatri nedávali nedávno výpovede.
Zároveň v programovom vyhlásení vlády je aspoň spomenuté to, taký ten typický evergreen, že chceme zastaviť odchod lekárov. Ja to veľmi oceňujem, ale napríklad zabudlo sa na to, že čo keby sme sa venovali aj tomu, že budeme prilákavať tie talenty, tie tisícky lekárov, sestier, ostatných zdravotníckych pracovníkov, ktorí nám odišli do Česka alebo napríklad aj do Nemecka, do Rakúska. To sú destinácie, kam ľudia odchádzajú. Na ministerstve financií máme dlhoročné fungujúce štipendiá Martina Filka, ktoré vedia prilákavať tých najschopnejších úradníkov. Prečo toto nevieme urobiť v zdravotníctve? Prečo sa opäť raz venujeme iba tomu, ako zabránime odchodom a ako navýšime počty študentov? Ja si myslím, že programové vyhlásenie vlády by sa malo oveľa viac venovať aj lákaniu mozgov, tých najschopnejších zo zahraničia. Nie je najväčší problém to, ak študent odíde do Brna alebo do Prahy alebo do Olomouca študovať. Problém je, ak sa tento kvalitný študent nevráti na Slovensko. Na to nemáme žiadnu odpoveď v programovom vyhlásení vlády.
Ďalšou dôležitou oblasťou z môjho pohľadu je reforma nemocníc a reforma ambulancií, ktoré som teda ešte ako generálny riaditeľ na ministerstve zdravotníctva mal na starosti a započal som s ich implementáciou. Ja oceňujem, že táto vláda sa hlási k tomu, že v týchto reformách bude pokračovať. Však to hovorí aj vo svojom programovom vyhlásení vlády: "S plnou zodpovednosťou pristúpime k implementácii optimalizácie siete nemocníc s cieľom dosiahnutia bezpečnej, kvalitnej a dostupnej zdravotnej starostlivosti pre všetkých pacientov." Ja sa ale obávam, že toto sú len gestá, ktoré, ktoré sú v niečom aj plané, len preto, aby boli. Lebo tieto peniaze sú, tieto peniaze sú naviazané na tzv. plán obnovy, na vyše miliardu na výstavbu nemocníc. To znamená, že preto je aj pre túto vládu kruciálne, je to absolútna priorita č. 1 tieto reformy splniť, aby vôbec mohla čerpať peniaze napríklad na výstavbu nemocníc. Čoho sa ja ale obávam, je to, že my už máme skúsenosti s tzv. stratifikáciou, ktorá je, ktorá je menej rozpracovaná tá optimalizácia siete.
Premiér Fico už pri podpise memoranda alebo koaličnej dohody vyhlasoval, že... a strašil tu ľudí o rušení nemocníc. My už sme si zažili situáciu, keď sme mali stratifikáciu v parlamente, čo je bežný štandard západných krajín, že takto kategorizujú nemocnice. Je to zvyšovanie bezpečnosti kvality. Tak my už sme si zažili, že jednu reformu ministra Druckera a ministerky Kálavskej ponoril. Máme tu toho istého premiéra, máme tu veľmi podobnú reformu na stole. Ja sa obávam, že to, čo tu je napísané v programovom vyhlásení vlády a k čomu sa, k čomu sa prihlasuje táto vláda, je vlastne zdrap papiera, pretože my už vieme, ako sa v minulosti zachoval premiér k tejto reforme. Zároveň ministerka Dolinková sa teda prihlasuje k optimalizácii siete nemocníc, ale reálnymi skutkami, ktoré ja už dneska pozorujem, ešte keď nie je ani prijaté programové vyhlásenie vlády, ja vidím, ako tú reformu rozkladá na šróbiky. A to, že ju rozkladá na šróbiky, nám spôsobuje viacero rizík. Máme tu, máme tu tzv. posúva... alebo nestihnutie míľnikov v pláne obnovy. Druhá vec, Európska komisia môže vyhlásiť niektoré reformy za, za zvrhnuté alebo za, za, že ich, že ich niekto reverzol. Ak budeme túto reformu donekonečna odkladať alebo ju budeme dajme tomu tie nároky znižovať, tak ministerka Dolinková priamo ohrozuje vyše miliardy eur, ktoré tu máme na výstavbu nemocníc. Napríklad to môžme vidieť pri zaradení veľkej nemocnice Bory, ktorú tu máme v Bratislave, nezákonne, v rozpore so zákonom, do vyššej úrovne, ako by tam patrila. Zákon veľmi jasne hovorí, že máme určité spády a ak by sme tu chceli mať dve nemocnice takto vysokej kvality v Bratislave, na to, aby tí pracovníci, tí zdravotníci vedeli dosiahnuť dostatok výkonov, by sme tu potrebovali mať 900-tisíc ľudí. Bratislava má podľa ministerských analytikov, čo je zverejnené na ministerstve pani Dolinkovej na stránke, 780-tisíc ľudí. To znamená, že my priamo porušujeme zákon. Keď sa na toto niekto pozrie, tak môže sa pozrieť na to, že tú reformu neimplementujeme.
Pozrime sa na kardiocentrum AGEL, ktoré vzniklo teraz v roku 2022, a zákon jasne hovorí, že ak takáto nemocnica neexistovala do roku 2021, tak nemôže vzniknúť, nemôže byť zaradená do siete. Ministerka Dolinková ju zaradila do siete. Ja teda očakávam, že čo sa bude diať zo strany Európskej komisie voči tejto reforme. Som na to veľmi zvedavý.
Dneska som to tu už aj spomínal, my nemáme žiadnu zmienku o kvalitnejšom pôrodníctve v programovom vyhlásení vlády. Naopak, ministerka Dolinková už teraz podniká kroky, aby znižovala kvalitu pôrodníctva, teda bezpečnosť matiek a ich detí tuto na Slovensku. Pretože ja, keď sme tvorili reformu, tieto limity, že koľko musí byť minimálny počet na niektoré výkony, na pôrody a podobne, to si nerobili úradníci od stola, to si nerobili ani politici. Zavolali sa stovky odborníkov, medicínske špičky, kapacity, ktoré sú v tzv. odborných spoločnostiach združené, to sú naozaj stovky ľudí, tých najväčších expertov. A oni prišli s tým, že najbezpečnejší minimálny limit by mal byť tisíc pôrodov ročne na to, aby, aby pôrodníci, aby pôrodné asistentky, aby mali dostatok praxe, keď príde komplikácia, aby vedeli dieťaťu pomôcť, aby poznali tieto situácie. Neskôr, kvôli politickým vplyvom a debatám, sa táto hranica znížila na 800 pôrodov ročne, čo ešte akceptovali odborné špičky našej krajiny. Neskôr za ministra Palkoviča sa táto hranica znížila na 400 pôrodov ročne, čo už ja upozorňujem, že je kritická hranica. My tu máme nemecké štúdie, ktoré hovoria o tom, že ak pôrodnica má pod 500 pôrodov ročne, tak úmrtnosť novorodencov a komplikácií u matiek je trojnásobne vyššia ako v pôrodniciach, ktoré majú viac ako 1 500 pôrodov. A ministerka Dolinková ide ešte ďalej. Ona povedala v čase nedostatku personálu: Ak nejaká menšia pôrodnica bude mať dostatok personálu alebo materiálno-technického vybavenia, tak môže v pohode existovať, môže ďalej fungovať. Je jedno, že má jeden pôrod ročne. Je jedno, že bude mať desať pôrodov ročne. Je jedno, že niektoré dni sa tam žiadny pôrod neudeje. Môže pokračovať. A je nám jedno bezpečnosť a kvalita starostlivosti, ktorú poskytneme matkám. A je to, je to v priamom rozpore s odborným konsenzom, čo nám tu medicínske špičky hovoria. Ja mám preto výrazné obavy o to, kam budú tieto reformy aj v praktickom slova zmysle smerovať.
Ďalšia dôležitá oblasť, ktorá nadväzuje na tú reformu, na tú reformu nemocníc, pretože sú na ňu naviazané prostriedky z plánu obnovy, to je výstavba nemocníc. Ja keď pozerám na programové vyhlásenie vlády, je tam zaujímavá jedna veta: "Medzi krátkodobé priority vlády patrí prijatie rozhodnutia o Národnej univerzitnej nemocnici v Bratislave. (...) Po zohľadnení všetkých odborných pripomienok, auditu, lôžkového fondu a personálnych zdrojov vykonáme potrebné kroky, aby vláda mohla v čo najkratšom čase rozhodnúť o finálnej podobe Národnej univerzitnej nemocnice..." Tak my sme tu mali predsedu strany pani, pani Dolinkovej, súčasného predsedu parlamentu pána Pellegriniho, ktorý si robil tlačové konferencie tri mesiace, štyri mesiace pred voľbami a hovoril o tom, že Rázsochy majú pokračovať. Ministerka Dolinková v kampani rozprávala o tom, že jednoznačne potrebujeme národnú univerzitnú nemocnicu v Bratislave. A teraz si prečítam programové vyhlásenie vlády a vidím tu, že oni vlastne len o tom rozhodnú. Ja od nich nechcem, aby nám tu povedali lokalitu konkrétnu, ako tá, ako tá nemocnica bude veľká. Ale ja si myslím, že je to veľké zlyhanie, že táto vláda sa nevie zaviazať k tomu, že postaví jednu veľkú národnú univerzitnú nemocnicu tuto v Bratislave, ktorá bude slúžiť pre celé Slovensko, ktorá bude slúžiť pre tie najkomplikovanejšie prípady, ktorá bude slúžiť na vzdelávanie personálu, na vedu a výskum, na rozvoj inovácií, ktorá bude robiť fakt tie naj, to najväčšie penzum výkonov, tú najväčšiu kvantitu. Toto tu v programovom vyhlásení nemáme. My tu vlastne, oni nám tu len hovoria, že my si nad tým sadneme a zohľadníme nejaké fakty a potom sa rozhodneme. Takže to nám vlastne hovoria, že úplne v poriadku možno univerzitnú nemocnicu v Bratislave nebudeme mať. Ja si myslím, že tento záväzok by tam mal byť veľmi jasne urobený.
Ja napríklad, podobne ako môj predrečník, ja som našiel zmienku o PPP projektoch v programovom vyhlásení vlády. My už sme tu jeden PPP projekt mali. Boli to zrovna Rázsochy, ktoré zlyhali, po prvé, takže moja druhá otázka je hneď, na aké typy nemocníc chceme PPP projekty našiť alebo využiť. Samozrejme, niektoré, niektoré také verejné, verejno-súkromné partnerstvá už tu fungujú, pretože väčšina vyšších územných celkov, samozrejme, prenajala už svoje, svoje nemocnice na dlhodobé prenájmy napríklad Pente alebo AGEL-u. Ale ja sa pýtam, že chceme PPP projekty využívať aj na veľké univerzitné, na štátne nemocnice? Čo si ja myslím, že kritická infraštruktúra tohto štátu, veľké univerzitné nemocnice, vzdeláva nám to personál, poskytuje to nejaké základné kritické body, keby tu, keď sme tu mali pandémiu, sme to mohli vidieť, veľké infekčné oddelenia držia. Ja si neviem predstaviť, že by sme napríklad využívali PPP projekty na takéto niečo veľké, a tým pádom by sme strácali aj vlastnícku, aj manažérsku kontrolu nad kritickou infraštruktúrou.
A finálne, my sme v postcovidovom svete. Máme tu takú miernejšiu vlnu covidu teraz, ktorú väčšinu, väčšina ľudí neregistruje. Registrujú ju len infektológovia na infekčných oddeleniach. Možno, možno to, možnože ešte registrujú ľudia, ktorí sa chcú zaočkovať a nemajú dostatočné kapacity, my sme sa stále nepoučili po tých štyroch rokoch, a v programovom vyhlásení vlády nemáme ani zmienku o tom, že budeme podporovať očkovanie, že je to najúčinnejšia zbraň na boj proti pandémiám, ale aj na predchádzanie rôznym iným chorobám. My tam nemáme žiadnu zmienku o tom, čo sme tu počúvali o ivermektínoch, o nejakých liekoch na kašeľ, zapíjaním ich vodkou a podobnými vecami, alebo, alebo Savo na vyliečenie rakoviny, tak my nemáme žiadnu zmienku o tom, že v rezorte, kde dezinformácie a hoaxy sú najviac prelezené, je to jeden z rezortov, kde sú najviac prelezené, tak my sa tomu nejdeme venovať. Ja oceňujem, že táto debata na výbore bola, bola taká, že mi aj dali niektoré odpovede a ukázali ambíciu venovať sa aj týmto témam, ale stále táto vláda nemá odvahu v postcovidovom dezinformačnom hoaxovitom svete sa postaviť proti týmto neduhom veľmi jasne.
Toto z môjho pohľadu boli tie najhlavnejšie opatrenia. Ja by som to tu vedel rozoberať ešte veľmi dlho, ale nemám na to dostatok času, ale ja to celé programové vyhlásenie hodnotím veľmi negatívne, a to z toho dôvodu, že nie je tam jasná, jasne definovaná vízia. Je málo ambiciózne a v mnohých cieľoch sa snažilo pokryť všetko, ale zároveň to znamená aj to, že je nejasné a že ho nebudeme vedieť odpočtovať. Sú tam evergreeny, ktoré tu vidíme dvadsať rokov, a zároveň keď sa pozriem na politickú realitu, už konanie ministerky Dolinkovej teraz, tak ja vidím spochybňovanie tých viet, ktoré tu sú a ešte nie sú ani schválené. Ja neviem, či chce postupovať tým spôsobom, že programové vyhlásenie môžem porušovať do toho momentu, kým ho oficiálne neschválime a potom ho začíname porušovať, lebo to sa tu momentálne deje. Ale ja budem veľmi ostro sledovať, ako sa budú napĺňať hlavne míľniky a hlavne opatrenia, ktoré sú naviazané na plán obnovy, pretože nám tu reálne hrozí prepadnutie vyše jednej miliardy eur, ak tu niekto bude deformovať reformy, ku ktorým sme sa zaviazali.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za reakciu, kolega, a samozrejme, že som myslel kompletne všetky mosty, viac ako 1 700. To, čo tu ale musí zaznieť, to je to, že dokedy čakáme. Ty vieš najlepšie a ja to viem tiež, že v akom stave tie mosty sú. Dokedy čakáme? Dokedy padne most, železničný alebo cestný?
Ďakujem.

Vážené poslankyne, vážení poslanci, dovoľte mi vyjadriť sa k programovému vyhláseniu vlády, konkrétne k časti doprava. Rozvoj dopravy je kľúčový pre Slovensko, pre naše obce, regióny, mestá. Bez fungujúcej a dostupnej dopravy môžeme len ťažko zabezpečiť dôstojnú kvalitu života pre ľudí naprieč celým Slovenskom. Preto považujem za zásadné, aby programové vyhlásenie vlády k doprave bolo čo najviac konkrétne a vecné a zmysluplné. Žiaľ, z toho, čo som čítal, nie som nadšený. Ale aby som ostal vecný, vyjadrím sa postupne k hlavným častiam vyhlásenia. Začnem železničnou dopravou.
Mojou srdcovkou je železničná doprava, ktorú považujem za najekologickejšiu, najkomu... naj... á, najekonomickejšiu alternatívu v oblasti a v konkurencii s automobilovým priemyslom. Práve pri nej mi chýba niekoľko bodov, a to konkrétne, chýba mi konkrétny plán k rekonštrukcii, modernizácii a elektrifikácii tratí, ktoré sú v katastrofálnom stave. Ak si nedáme dokopy trať, nikdy nedvihneme kvalitu našej železničnej dopravy. Chýba mi dokončenie reformy grafikonu tak, aby sme mohli vlakovú dopravu priblížiť k ľuďom. Vlaky musia jazdiť častejšie, rýchlejšie, spoľahlivejšie, ekologickejšie. Potrebujeme okamžitý vládny záväzok, že sa pripojíme k projektovému napojeniu na vysokorýchlostné trate. Nie, nie je to sen, ak sa nepripojíme na projektovanie do vysokorýchlostných tratí, tento projekt nás obíde a stratíme dych s Európou. Potrebujeme podporiť presun tovarov z ciest na železnicu, tu nám ale chýba akýkoľvek konkrétny záväzok zo strany vlády.
Chýba mi koncepčná príprava na liberalizáciu vlakovej dopravy v budúcnosti, čo je kľúčové pre efektívne a fungu... fungujúce konkurenčné prostredie vlakovej dopravy. Chýba mi jasný a konkrétny záväzok, koľko a odkiaľ získame finančné zdroje na rekonštrukcie tratí. Len podotýkam, že odložený dlh údržby na tratiach je rádovo v stovkách miliónov eur. Spomína sa financovanie cez PPP projekty. Skúsenosť s týmito projektami je jasná, vždy to skončilo predražene. Modernizácia železníc bude prioritou v čerpaní z Programu Slovensko, avšak v tomto programe bude časť financií alokovaná na rozvoj cestnej infraštruktúry. Nerozumiem teda, ako to pomôže našim vlakom.
K vlakovej doprave mi chýba konkrétnejší plán pre naše prekladiská. Tie sú dnes silným aktívom, povedzme takým zlatým vajcom našich železníc. Najmä v súvislosti s konfliktom na Ukrajine pri správnom manažmente a správe môžu byť schopné produkovať nemalé finančné prostriedky, ktoré by sme mohli investovať späť do infraštruktúry. Toľko k mojim železniciam, milovaným, poďme na cestnú dopravu.
V dokumente absentujú konkrétne a prioritné úseky výstavby diaľnic, ktoré vláda plánuje realizovať. Nestačí povedať len, že ideme robiť D1, D3, D4, ideme robiť všetky diaľnice na Slovensku. Ja mám taký pocit, že na toto nemáme dostatok peňazí a všetci predsa vieme, ktoré úseky sú naozaj kritické. Kde je tunel Višňové? Kde je úsek Turany – Hubová? A k nim potrebujeme konkrétne záväzky vlády. Spomína sa financovanie prostredníctvom verejného... súkromných partnerstiev. Zase. Upozorňujem na skutočnosť, že skúsenosť z minulosti pri financovaní takouto formou je veľmi negatívna. Projekty boli predražené a neefektívne. Vo vyhlásení vlády chýba manažérske zefektívnenie Národnej diaľničnej spoločnosti a Slovenskej správy ciest. Ak by sme zoštíhlili manažmenty týchto spoločností, určite vieme v dlhodobom horizonte dosiahnuť oveľa viac.
Mostný program. Dámy a páni, máme 1 700, viac ako 1 700 mostov v havarijnom stave. Dokedy budeme čakať a neurobíme konkrétny záväzok, ktorý bude rešpektovať životnosť mostov? Tento zoznam predsa existuje, má ho, má ho Slovenská správa ciest. Takýto plán však treba dodržať a treba sa zaviazať, je to dlhodobo ignorovaný plán a vládou navrhované financovanie prostredníctvom PPP projektov, ktoré na Slovensku zvyknú byť, ešte raz, predražené.
Diaľničné mýto. Prechod na európsky mýtny systém. Systém deklarovala aj bývalá vláda, počúvali sme to tu štyri roky. A kam sme sa dostali? Stále platí stará nevýhodná zmluva. Dobre o nej všetci vieme. V tak dôležitej veci, ako je výber mýta, by sme od vlády čakali konkrétne kroky, ako sa vymaniť z nevýhodnej zmluvy, ako dopriať slovenským dopravcom férové podmienky, ako majú v okolitých európskych krajinách.
Rozvoj našej cyklodráhy a cyklodoprava ako taká. Je to najjednoduchší spôsob a najrýchlejší, ako zvýšiť kvalitu života v oblasti dopravy v mestách a obciach. Tuto opäť chýbajú konkrétne kroky, ako napríklad jasné a férové pravidlá pre samosprávy či zjednodušené byrokracie, napríklad my sme navrhovali prekfa... prekvalifikovať kategórie stavania cyklotrás či prekvalifikovanie technických podmienok na vytvorenie cykloinfraštruktúry. Jedným slovom, potrebujeme zjednodušiť spôsob čerpania peňazí a výstavby našich cyklotrás. Odvážny záväzok by bol zvýšenie podielu cyklo... cyklodopravy v mestách a obciach na 5 % v dlhodobom horizonte. Nič z toho v programovom vyhlásení nenájdete. Len slabých a nič konkrétne hovoriacich 86 slov.
O elektromobilite v dokumente v doprave nie je ani jedna zmienka. Ani jedna. Už teraz sme na chvoste Európskej únii v prechode na elektromobilitu. Predbehli nás aj krajiny ako Bulharsko. Plánujeme, plánuje nová vláda plniť aspoň záväzok z akčného plánu elektromobility? Vo vyhlásení máme krásne, ušľachtilé, ale hlavne abstraktné ciele, ktoré nie sú ničím konkrétnym a ničím konkrétnym podložené, a preto zopakujem, čo hovorím stále. Slovenská pošta má vybudovanú jednu z najväčších sietí a štruktúr a potrebuje jasnú modernizáciu, digitalizáciu a zefektívnenie služieb, aby bola schopná konkurovať komerčnému prostrediu.
Z týchto dôvodov považujem programové vyhlásenie vlády k doprave za nedostatočné, vágne, všeobecné, ničnehovoriace. O takýto dokument sa v zásade ani nedá oprieť. Od strany SMER, ktorá má minimálne 12-ročné skúsenosti s vládnutím, by som očakával rozsiahly, konštruktívny a vecný, konkrétny dokument, ktorý bude reflektovať na konkrétne problémy ľudí v regióne, mestách a obciach. S týmto sa jednoducho ako gestor dopravy Progresívneho Slovenska nemôžem stotožniť a programové vyhlásenie vlády v takomto znení jednoznačne nepodporím.
Ďakujem. (Potlesk.)

Pani poslankyňa, Vierka, vďaka za tie slová. Niekto múdrejší ako ja raz povedal, že rozdiel medzi politikmi a štátnikmi je v tom, že politici rozmýšľajú v horizonte najbližších volieb a štátnici rozmýšľajú o tom, čo je dlhodobo dobré pre krajinu. Rozmýšľate, že čo je dlhodobo dobré a dôležité, priam kľúčové pre Slovensko. Málo tých tém sa rysuje v takom veľkom, ako práve potreba dať férovosť a rovnosť šancí a príležitostí aj práve pre Rómov a Rómky na Slovensku. A to, že sa tejto téme, tak dôležitej téme venuje tak žalostne málo času v programovom vyhlásení vlády, svedčí len o jednom, že táto vláda, minimálne tí ľudia zodpovední za túto dôležitú tému dostali byť príležitosť byť štátnikmi, ale, žiaľ, nevedeli sa vymaniť z toho orbitu obyčajných politikov.

Dnes už druhýkrát. Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Poslankyňa.

Danko, Andrej, podpredseda NR SR
Viete čo, spoznávame sa, ja sa vám ospravedlňujem, dobre, ako, to, tom nenapadlo, vôbec. Nech sa páči, ospravedlňujem sa ešte raz, dobre?

Jurík, Beáta, poslankyňa NR SR
Ďakujem pekne.

Danko, Andrej, podpredseda NR SR
Poprosím, zapnite ešte raz čas.

Jurík, Beáta, poslankyňa NR SR
Vierka, ja ti chcem veľmi pekne poďakovať, špeciálne za časť teda o vzťahovej a sexuálnej výchove, pretože viem, že to, čo si povedala, je založené na odborných a fundovaných poznatkoch, nakoľko ako bývalá školská inšpektorka určite vieš, o čom hovoríš, a neriadiš sa pri tom žiadnou ideológiou. V mojom vystúpení budem o vzťahovej a sexuálnej výchove hovoriť tiež, avšak nedá mi. Mňa veľmi mrzí, že v PVV robí vláda v tejto oblasti krok späť, pravdepodobne z nejakých politicko-ideologických dôvodov, a to je veľmi nešťastné, a dúfam teda, že minister školstva Drucker to nedovolí, pretože tá súčasná forma je výsledkom odborných diskusií, teda diskusií nie politikov, ale odborníkov a odborníčok z rôznych názorových spektier a myslím, že bývalý pán minister Horecký o tom vie tiež svoje. A ešte by som chcela zdôrazniť, že to nie je hodnotová téma, ale skutočne odborná. Takže ešte raz ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážený člen vlády, napočítala som iba jedného, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi na úvod jednu poznámku k tomu, ako sa v civilizovanej krajine má a zároveň aj nemá rokovať o programovom vyhlásení vlády.
V jednej z minulotýždňových televíznych debát moderátorka položila istému predsedovi koaličnej strany otázku, ktoré priority svojej strany mieni premietnuť do programového vyhlásenia vlády. Pán predseda evidentne nebol v nejakom dobrom rozpoložení a povedal, že priority svojej strany si obháji pred svojimi voličmi, čím zároveň povedal, že nás všetkých ostatných do toho, ako bude riadená táto krajina, nie je vôbec nič. Zároveň povedal, že to, čo bude v programovom vyhlásení vlády, to si tam dá koalícia a to si aj schváli. S tým, samozrejme súhlasím, lebo si uvedomujem politickú realitu. Ale s tou predchádzajúcou myšlienkou, respektíve výrokom sa súhlasiť teda rozhodne nemá a nedá. Podľa ústavy je Slovenská republika ešte stále liberálnou demokraciou. Pre úplnosť a pre niektorých poslancov by som chcela zdôrazniť, že nejde o demokraciu, ktorú ovládajú liberáli.
A nič lepšie necharakterizuje povinnosť vládnych politikov voči občanom ako tento výrok. A potom poviem, že kto to povedal: "Liberálno-demokratické inštitúcie sú naším spoločným dedičstvom, ktoré stojí za to chrániť." A teraz to kľúčové: "Domnievam sa, že patríme medzi tie šťastné krajiny, kde politici chápu, že vytvárajú a uvádzajú do života pravidlá pre všetkých občanov a zodpovedajú sa aj tým, ktorí ich nevolili." Autorom tohto výroku tiež nebol liberál, ale bol to najväčší, jeden z najväčších konzervatívnych mysliteľov 20. a 21. storočia sir Roger Scruton. A my v tejto sále, ale aj mnohí ľudia mimo, vnímame, že Slovensko nepatrí medzi tie šťastné krajiny, kde sa tvoria pravidlá pre všetky skupiny občanov. A vnímame, že táto vládna garnitúra sa nemieni spovedať a zodpovedať tým, ktorí ich nevolili. Svedčí o tom aj obsah programového vyhlásenia vlády a aj doterajší spôsob rokovania o ňom, keď na žiadnu otázku žiadny vládny politik nedoručil tým, ktorí sa pýtali, žiadnu odpoveď.
A teraz k samotnému programovému vyhláseniu vlády. Sférou môjho záujmu už z logiky toho, čo som celý život robila, patria vzdelávacie politiky, a preto sa dotknem práve tejto časti programového vyhlásenia vlády. Chcem zároveň povedať, že naozaj budem vážiť slová, lebo nemám v povahe, aby som viedla nejaký eristický spôsob diskusie, v ktorej cieľom je názorového protivníka zničiť, uraziť, určite nie. A preto chcem na začiatku poznamenať, že z materiálu v tej časti, ktorá sa týka vzdelávania, je očividná racionálna snaha, predpokladám, že súčasného ministra, nadviazať a prevziať do svojej agendy všetko, alebo časť toho, čo sa pozitívne v nedávnej minulosti urobilo. Zároveň som v rozhovore s ním zistila, že má záujem aj riešiť isté deformácie, ktoré sa pri rýchlych, komplexných a náročných reformách aj stávajú. Takže chcem povedať, že s výnimkou jednej programovej tézy, ku ktorej sa vrátim na začiatku, lebo tá bude zaujímať časť tohto pléna asi najviac, problémom tohto programového vyhlásenia v tejto časti nie je to, čo program obsahuje, ale práve to, čo, samozrejme, neobsahuje. A v tomto prípade vyberiem ako príklad tri kľúčové prvky.
Je všeobecne známe, že Európska komisia vedie voči Slovensku už od roku 2015 konanie vo veci nedodržiavania smernice Európskej komisie, myslím, že to je číslo 2000/43/ES, to nie je podstatné, ale touto smernicou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania bez ohľadu na etnický a rasový pôvod. A Slovenská republika túto smernicu a tieto zásady porušuje dvoma spôsobmi. Tým, že rómske deti sú disproporčne príliš vo vysokom počte zaraďované do paralelného prúdu špeciálneho školstva, čo limituje ich ďalší život neuveriteľným spôsobom aj na základe nesprávnej diagnostiky. Ale v tomto prípade by som chcela povedať, že mám istú nádej, že pokiaľ pán minister bude dôsledne realizovať tú agendu, ktorú tam našiel na stole, toto akési riešenie má. Minimálne v tom, že kurikulárna reforma myslí aj na tieto deti. Minimálne v tom, že sa nastavuje systém podporných opatrení. Minimálne v tom, že sa mení činnosť a koncepcia poradenského systému, ale len za tej podmienky, ak ten systém bude dostatočne saturovaný personálne. A tu taká istá som si nie a k tomu sa ešte teda vrátim.
Druhý dôvod je oveľa vážnejší, lebo tam nejakú šancu na zmenu, na rýchlejšiu zmenu, vôbec nevidím. Ide o to, že rómske deti sú vytláčané na okraj spoločnosti tým, že sa vzdelávajú v triedach a v školách, kde prevažne teda sú žiaci toho istého etnika. A aby bolo jasné, o čo ide, lebo dnes táto téma tu trochu zarezonovala, ale, ale nejaké konkrétne údaje sme, sme nepočuli a tie sú šokujúce. Podľa posledných reprezentatívnych dát európskej agentúry pre ľudské práva, až 65 % rómskych detí vo veku 6 až 15 rokov navštevuje školy, v ktorých sú žiaci alebo väčšina žiakov patriacich k tomu istému etniku. A teraz niekto si môže povedať, á, možnože, že sa situácia zlepšila oproti nedávnej minulosti, lebo máme rok, toto sú údaje z roku ´21, ale možno v roku 2015 to bolo ešte horšie a niečo za tú dobu sa mohlo podariť. No, je to presne opačne. Ja tých zopár čísel pre ilustráciu prečítam. Pred rokom 1990 iba 7,5 % rómskych detí chodilo do škôl, kde sa vzdelávali prevažne rómski žiaci. V roku 2010 to už bolo 36 %. V roku 2016 to už bolo 60 % a v roku 2021 už 65 %. Tá situácia sa rapídne zhoršuje. A je to, je to veľký problém. Samozrejme, Európska komisia to vníma a v roku 2019 pristúpila k ďalšiemu kroku a zaslala Slovenskej republike tzv. odôvodnené stanovisko, v ktorom konštatuje toto: "Diskriminácia na školách z dôvodu etnického pôvodu je na Slovensku aj naďalej vážnym problémom." Slovenská republika dostala dva mesiace na to, aby na toto posolstvo reagovala a prijala adekvátne opatrenia. V opačnom prípade jej hrozila žaloba na Súdnom dvore Európskej únie. A to sa teda aj stalo. To znamená, že adekvátne opatrenia prijaté neboli a adekvátna reakcia Európskej komisii doručená nebola. Iste neušlo pozornosti žiadneho slušného slovenského politika, že na stole máme, minimálne ja teda viem o troch rozsudkoch Najvyššieho súdu, ktorý konštatoval, že vzdelávanie rómskych detí v čisto rómskych triedach a čisto rómskych školách je segregácia. A segregácia je jednou z foriem diskriminácie. Aj školský zákon hovorí, že zákaz segregácie je jedným z princípov, na ktorých má stáť a z ktorých má vychádzať výchova a vzdelávanie. A nech som akokoľvek študovala programové vyhlásenie vlády, nezaznamenala som žiadny ucelený návrh, ktorý by tento problém systematicky riešil. Je tam programová téza takéhoto znenia: "vláda skvalitní vzdelávanie detí z prostredia generačnej chudoby", ale to samo osebe ešte neznamená, že bude dochádzať k postupnému odstraňovaniu a likvidácii segregácie. Ani deklarovaná zmienka o uplatňovaní inkluzívneho vzdelávania nedáva odpoveď, aká bude situácia na konci vládneho obdobia v existencii čisto rómskych škôl a čisto rómskych tried. Totižto platí, že najprv musíte desegregovať, to je začiatok inklúzie, a potom musíte začať inkluzívne vzdelávať. Lebo zasa nikto nemôže byť taký naivný, že etnicky a sociálny mix detí v triede tú situáciu vyrieši. Tak to nefunguje. Ale na začiatku musia byť nejaké desegregačné procesy. Materiál, a teraz myslím programové vyhlásenie vlády, ani v časti vláda Slovenskej republiky a marginalizované skupiny, komunity, neprináša riešenia nielen v oblasti segregovaného vzdelávania, ale ani v oblasti procesov vymaňovania sa tejto komunity spod generačnej chudoby. Ten slovník, ktorý je tam používaný, dneska sa tu opakoval mnohokrát. Citát: "Vláda rozumie". No tak aspoň tak. "Vláda preskúma". To držím palce, ale najviac ma zaujala formulácia, "vládu bude zaujímať". V budúcnosti. Ja myslela, myslela som si, že už teraz by to malo niekoho zaujímať. Ale určite nevieme, čo vláda mieni urobiť. Z tohoto nevieme. Ak ste to všetci čítali, a predpokladám, že áno, to je program na pol strany. Na pol strany. Chcem tým zdôrazniť, alebo predovšetkým chcem zdôrazniť, že segregované vzdelávanie nie je problém iba samotných Rómov, ale je to problém Slovenskej republiky. Tri kraje na Slovensku, kde sa koncentruje skupina Rómov z marginalizovaných komunít, t. j. Košický, Prešovský a Banskobystrický kraj, vyčnieva v počte detí, ktoré predčasne ukončili povinnú školskú dochádzku a nedosiahli ani na výučný list. Zatiaľ čo takých detí je niekde v Bratislave, v Žiline asi 2,8 %, tak v týchto krajoch je to nad 10 % a v Košickom dokonca okolo 17. A to sú naozaj stratené generácie.
Keď hovorím o tom, že problémom je teda to, čo v programe chýba, tak mám na mysli aj chýbajúce konkrétne údaje a už som to komunikovala aj na školskom výbore. Zvyšovanie investícií do vysokých škôl, výskumu a vedy nie je kvantifikované, ale predsa len je rozdiel, či budete ten systém saturovať jedným percentom, piatimi alebo desiatimi, lebo rozhodne to ten výsledok ovplyvní. Ale toto zatiaľ nevieme.
Rast miezd pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov je takisto zahalený v hmle nekonkrétnosti. Za splnenie záväzku bude možné považovať čokoľvek. Čokoľvek. Aj zvýšenie o jedno euro ročne. Nepíše sa tam, že porastú reálne mzdy. Nepíše sa tam ani o tom, že valorizácia bude zodpovedať miere inflácie.
Podobný charakter majú aj záväzky typu vytvárania podmienok pre zvýšenie počtu študentov vo vybraných študijných programoch a odboroch vysokoškolského štúdia a v kontexte ďalšieho záväzku, ktorým je posilnenie systému poradenstva a prevencie a dostupnosti jeho služieb. Z chýbajúcej kvantifikácie vôbec nie je zrejmé, koľko odborných zamestnancov pribudne vo vládnom období do systému poradenstva a koľko takýchto odborných zamestnancov pribudne do podporných tímov na školy. Mám k dispozícii materiál samotného ministerstva školstva, ktoré túto potrebu len v štátnych poradniach kvantifikovalo asi na 630 ľudí. Tieto dva vzorové príklady chýbajúcej kvantifikácie programových cieľov vedú k legitímnym záverom, že ich odpočet bude vždy úspešný, aj keby sa podstata problémov, ktoré majú riešiť, vôbec nezmenila.
Nie je pravdou, ako odznelo minimálne dvakrát, že v programových vyhláseniach nebýva zvykom uvádzať číselné konkrétnosti alebo časové rámce, v ktorých sa majú tie programové ciele naplniť. Uvediem vám jeden príklad. Zo súčasné... z programového vyhlásenia vlády Českej republiky, tej vlády, ktorá je teraz pri moci, a tiež z časti, ktorá sa týka vzdelávania, jasne sa tam uvádza, ako budú upravené mzdy českých učiteľov: 130 % priemernej mzdy v národnom hospodárstve, s tým, že 20 % sa podrží na nadtarifné zložky. To sa dá kontrolovať a to sa tam už aj stalo. Zákon je na stole, od roku ´24 mzdy pôjdu v tomto režime. Všetky programové ciele majú svoje časové rámce, kedy budú naplnené, rok, čo sa stane v roku ´23, čo sa stane v roku ´24.
V našom programovom vyhlásení takéto... v našom, vo vládnom programovom vyhlásení takéto nič nie je. Je to veľmi zvláštne, lebo určite každý z vás mal k dispozícii aj pracovný návrh programového vyhlásenia, ten bol verejne dostupný v niektorom médiu a tam niektoré kvantifikácie boli. Materiál išiel do vlády, údajne, podľa mediálnych správ, na to, aby sa vypočítala ekonomická a finančná náročnosť týchto opatrení. A po výpočte ekonomickej náročnosti všetky kvantifikácie zmizli.
No a posledná poznámka, ktorá možno vzbudí záujem, lebo ako povedal pán Hlina, niektorí ľudia veľmi radi pozerajú do spálne iných, tak sa týka programovej tézy v časti Sociálna politika a dotýka sa teda aj výchovy a vzdelávania. A ja tú programovú tézu prečítam a potom si dovolím pripojiť veľmi krátky komentár. "Vláda uznáva, že hlavnou autoritou pre hodnotovú výchovu dieťaťa je rodič. Vláda zároveň vytvorí priestor na odbornú a spoločenskú dohodu o obsahu sexuálnej a vzťahovej výchovy, vrátane výchovy k rodičovstvu, ako aj tém, ktoré nie sú súčasťou štátneho vzdelávacieho programu, ktorá bude rešpektovať hodnotové presvedčenie žiakov a ich rodičov." A teraz ten krátky komentár. Niet sporu v tom, že rodina, respektíve rodičia za normálnych okolností zohrávajú vo výchove kľúčovú rolu, zároveň ale od čias, kedy bolo v našich končinách zavedené povinné inštitucionálne vzdelávanie, platí, že fungovanie školy je a vždy bude otázkou verejného záujmu, ale ten verejný záujem musí odrážať aj charakter doby. Čo tým chcem povedať? Tým chcem povedať, že moderná, demokratická, inkluzívna a teda aj súdržná spoločnosť v niektorých prípadoch v rámci vzdelávania musí vyvažovať aj negatívne výchovné vplyvy rodiny, to tak jednoducho je. Zámer rešpektovať v inštitucionálnej výchove hodnotové presvedčenie rodičov je veľmi príťažlivý na prvý pohľad, ale otázka znie, ako sa to dá urobiť, keď v spoločnosti panuje pluralita hodnôt, každá rodina vyznáva iné hodnoty. (Prerušenie vystúpenia časomerom. Potlesk.)

Ďakujem pekne.
Pán poslanec Čaučík, zmienili ste sa aj o zrušení úradu splnomocnenca na ochranu náboženskej slobody. Áno, je to škoda, že tento úrad bol zrušený. Ja však vnímam aj problémy v činnosti toho úradu, myslím si, že ten úrad tak trochu premrhal príležitosť na to, aby skutočne problematiku náboženskej slobody a jej ochrany či už vo svete, alebo aj na Slovensku predstavil našej verejnosti ako potrebnú tému. Ja osobne som sa pokúšal nájsť výročnú správu tohto úradu, ktorú ten úrad je povinný predkladať, bol tam len jeden rok ucelený na činnosť, ale nikde som tú správu nenašiel. Bol by som rád, ak by, ak existuje, aby som sa k nej dostal. Rovnako v tej svojej činnosti ten úrad zúžil problematiku náboženskej slobody na ochranu jedného náboženstva vo svete. My na Slovensku máme tak trošku problém aj s medzináboženským dialógom, bolo by fajn, keby, keby tento úrad bol sa venoval aj tejto problematike.
Ďakujem.

Pán Čaučík, ja by som sa vám chcela poďakovať, že tu konečne niekto zdôraznil potrebu rozvojovej a humanitárnej pomoci v kontexte migračnej situácie ľudí, ktorí sú nútení opúšťať svoje krajiny, v ktorých prebiehajú vojny a prenasledovanie, diktatúra a podobne, pretože naozaj síce táto vláda je podľa svojho programového vyhlásenia zjavne posadnutá témou nelegálnej migrácie, ale to, že by v ňom hľadala a ponúkala tejto krajine reálne riešenia, ktoré spočívajú naozaj v masívnej podpore humanitárnej a rozvojovej pomoci v krajinách, kde je to naozaj potrebné a kde sa dajú riešiť príčiny tejto migrácie, to naozaj absentuje.
Takže ďakujem vám, že ste na to upozornili.

Ja budem reagovať, ďakujem za slovo, ja budem reagovať na kolegu Ledeckého a musím s ním súhlasiť, pretože hovoriť o vyrovnávaní regionálnych rozdielov a nespomenúť marginalizované rómske komunity či generačnú chudobu a neponúknuť reálne riešenie je nepochopenie situácie mnohých okresov v regiónoch. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bolo v roku 2022 na Slovensku 16,5 % obyvateľov ohrozených chudobou. V Prešovskom kraji je chudobou ohrozených 25,2 % obyvateľstva, čo je viac ako 200-tisíc ľudí, v Košickom kraji 21 % a v Banskobystrickom kraji 22 %. Spolu za tieto tri kraje je to spolu takmer 600-tisíc občanov Slovenska len v týchto troch krajoch. A nie je to vôbec divné, že ide práve o Prešovský, Košický a Banskobystrický kraj, kde marginalizované rómske komunity tvoria veľkú časť obyvateľstva. V PVV sa nenachádza žiaden reálny návrh, dokonca ani vízia, ako riešiť ťažkú situáciu MRK. Celkom ma zaujala jedna veta, a to budem citovať: "Osobitne bude vládu zaujímať možnosť, obzvlášť motivácie zapojenia členov marginalizovaných skupín do pracovného trhu, ktorý je dnes poznačený nedostatkom pracovnej sily." Ak táto veta má smerovať k hľadaniu spôsobu, ako motivovať členov MRK sa viac podieľať na pracovnom trhu, tak ja sa pýtam, prečo sa to pýtate až teraz, čo ste robili 12 rokov. To chcete uprostred deja sa pýtať ľudí, ktorí majú byť zapojení do pracovného pomeru a teraz, keď majú produktívny vek? Prečo to neriešite od, od úplného počiatku, od narodenia týchto ľudí? A toto sa, tomu sa venovali aj moje kolegyne.
Musím povedať, že neziskové organizácie majú odpovede na tieto otázky už teraz. A dokonca už tieto činnosti dávno vykonávajú. Preto bude stačiť prevziať finančnú ťarchu z týchto činností a poučiť sa na činnosti neziskových organizácií a dať im podporu, a nie brať im 2 % dane.
Ďakujem.

Pán poslanec Hlina, veľmi pekne vám ďakujem že ste začali svoje vystúpenie reakciou na pána štátneho tajomníka. Musím vás troška poopraviť, nie je to Filip, ale Štefan Kuffa, ktorý je štátnym tajomníkom ministerstva kultúry. Ale to, čo predovšetkým chcem oceniť, je, že ste ako kresťan reagovali na toto neprípustné konanie štátneho tajomníka. Myslím si, že takýchto hlasov potrebuje naša spoločnosť viac. Hlasov, ktoré vychádzajú z vnútra cirkvi a ohradzujú sa voči takému absurdnému konaniu. Dotklo sa tým nielen vašej viery, ale ja si myslím, že od sa dotkol aj cítenia mnohých občanov a občanov Slovenskej republiky, ktorí si ctia ústavný princíp, ktorý hovorí, že Slovenská republika sa neviaže na žiadnu ideológiu a žiadne náboženstvo. Je neprípustné, aby štátny tajomník v mene ministerstva sľuboval nejakej cirkvi, že vykoná alebo bude iniciovať cirkevný obrad. To je čosi absurdné. Je to viac-menej už predmetom mnohých vtipov, ale myslím si, že to je aj veľmi vážna vec. Konanie takýchto ľudí naznačuje, aké tendencie do vlády Slovenskej republiky vpustil SMER a HLAS. Ja sa pani ministerky kultúry budem veľmi vážne pýtať, či toto stanovisko, ktoré prezentoval štátny tajomník, je oficiálnym stanoviskom ministerstva kultúry a ako chce pristúpiť k tomu, že niečo také sa nezhoduje s tým, čo hovorí Ústava Slovenskej republiky.
Ďakujem. (Potlesk.)