Videokanál klubu

Vážený pán predseda, vážené zastúpenie vlády, vážená pani ministerka, vážení páni ministri, vážení poslanci, vážené poslankyne a zároveň aj vážené občianky a občania Slovenskej republiky, ktorí a ktoré sledujete túto rozpravu, dnes tu pred vami stojím nielen ako novozvolený poslanec Národnej rady, ale stojím tu aj ako znepokojený občan, ktorý bol pred tromi rokmi spoluiniciátorom prvej slovenskej klimatickej petície. Tú podpísalo vyše 120-tisíc Sloveniek a Slovákov, avšak bývalý parlament ju iba vzal na vedomie a odvtedy na našu veľkú škodu Slovenská republika nijako významne nepokročila ani sa neposunula v klimatických politikách.
To, že sa ku klimatickej zmene v programovom vyhlásení vlády prihlásila štvrtá vláda Roberta Fica, je na prvý pohľad naozaj veľmi milým prekvapením, pretože doteraz o nej jej čelní predstavitelia buď mlčali, alebo niektorí poslanci a poslankyne z koalície ju buď spochybňovali, alebo priam ju popierali. No. Vytriezvením je, že vláda sa ku klimatickej zmene v sekcii environmentálnych politík prihlásila až v strednodobých prioritách a to demonštruje, ako táto vláda podceňuje to, čomu nielen ako krajina, ale aj ako spoločenstvo čelíme. Pre toto chcem verejne podporiť obsah včerajšieho príspevku mojej kolegyne Tamary Stohlovej a odkaz, že vláda vníma zelenú transformáciu a ochranu životného prostredia ako záťaž, prípadne ju prehliada, a budem sa snažiť vo svojom príspevku to podrobne ilustrovať cez konkrétne výzvy v konkrétnych témach, ktorým sa profesne venujem.
Na rozdiel od vlády Slovenskej republiky som hlboko presvedčený o tom, že klimatické politiky sú súčasťou udržateľného rozvoja a je preto priam nevyhnutné, aby boli zastúpené vo všetkých verejných politikách naprieč všetkými rezortmi, aby boli nové zákony aj budúce verejné investície povinne posudzované z pohľadu vplyvu na emisie skleníkových plynov a tiež na adaptáciu na zmenu klímy. Spomínajúc adaptáciu, to je prvá z mojich tém, vláda vo svojom kľúčovom dokumente reflektuje na adaptačné opatrenia v kontexte podpory vodozádržných opatrení. Adaptácia na zmenu klímy v sídlach si však, bohužiaľ, nezaslúžila ani len vlastnú stať. A pritom adaptácia na zmenu klímy je nástroj nielen na zníženie zraniteľnosti území, ale je to aj nástroj na zvýšenie bezpečnosti, na ochranu zdravia, na ochranu životov, ale aj majetkov, navyše šetrí financie, pretože, opakovane to hovorím, prevencia = hodnota za peniaze. Zanedbanie včasnej a adresnej adaptácie tu a teraz totižto znamená budúce náklady na sanovanie škôd.
Chýbajúci apel na adaptáciu v programovom vyhlásení vlády je preto pre mňa mimoriadne alarmujúci, keďže klimatická zmena pre našu spoločnosť predstavuje jedno z najzávažnejších nielen environmentálnych, ale aj hospodárskych, zároveň bezpečnostných a zdravotných rizík a na to predsa máme aj dáta. Na to máme aj projekcie. Ak dovolíte, tak ja sa o tieto čísla opriem.
Teplotné priemery sa v priebehu nasledujúcich desaťročí na Slovensku, tu u nás na Slovensku, zvýšia o dva až štyri stupne. Samozrejme, v závislosti od toho, koľko emisií skleníkových plynov ešte ľudstvo uvoľní do atmosféry. Zvýši sa intenzita extrémnych prejavov počasia. Do roku 2050 sa výskyt vĺn horúčav u nás na Slovensku môže zvýšiť až štvornásobne, pričom teplotné maximá nie výnimočne, ale absolútne bežne budú atakovať 40-stupňovú hranicu. A pritom podľa štúdie Inštitútu environmentálnej politiky už teraz takmer milión obyvateliek a obyvateľov Slovenskej republiky žije v obciach a v mestách s najvyšším, najvyšším stupňom ohrozenia extrémnymi horúčavami. Zvýši sa tiež výskyt prívalových dažďov a následných povodní, pričom mimoriadne zraniteľné sú obce s marginalizovanými rómskymi komunitami, a to kvôli nedostatočne rozvinutej infraštruktúre. Verím, že všetci si veľmi dobre uvedomujeme, že povodne predstavujú nielen akútne bezpečnostné riziko, ale následne aj hygienické a zdravotné riziko.
Problém však majú aj mestá s ich poddimenzovanou zelenou a modrou infraštruktúrou a s urbanizmom, ktorý nateraz nereflektuje dopady klimatickej zmeny. Preto sú najmä deti, ľudia v seniorskom veku a ľudia s chronickými chorobami najviac vystavení riziku tzv. mestských tepelných ostrovov, ktoré sú umocňované prevahou spevnených asfaltových alebo betónových plôch a hádam vám nemusím ilustrovať, ako aktuálne vyzerajú slovenské mestá. Na túto bezpečnostnú hrozbu programové vyhlásenie nereflektuje a pritom, ako som povedal, ide o život. A už som to aj v tomto pléne spomínal v predchádzajúcich dňoch, na Slovensku kvôli horúčavám od rokov 1996 do roku 2015 predčasne zomrelo približne 2 750 ľudí. Na to máme dáta.
Z úst viacerých predstaviteľov vlády som v posledných dňoch počul, ono to vlastne aj programové vyhlásenie tak rámcuje, že Slovenská republika je vidiecka krajina, ja tomuto tvrdeniu, samozrejme, aj politicky, aj, aj ľudsky rozumiem, len si dovolím opäť na základe dát toto tvrdenie korigovať. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 2021 viac obyvateľov a obyvateliek na Slovensku žije v mestách než na vidieku. Ten pomer v percentách je 53 : 47. To v prípade adaptácie však nehrá rolu. Či vidiecke sídla, či mestá, či intravilán, či extravilán, adaptovať musíme všetky naše územia bez rozdielu tak, aby z toho benefitovali jednotlivci, miestne komunity, lokálne biznisy, regióny, verejné financie, hospodárstvo.
Keď som už spomínal zrážky, keď som spomínal horúčavy, musím spomenúť aj ten najzničujúcejší prejav klimatickej zmeny špeciálne pre poľnohospodárstvo, a tým je sucho. Pretože práve suchom je najviac ohrozený Žitný ostrov, je to pre našu krajinu najdôležitejší zdroj pitnej vody a zároveň oblasť s mimoriadne vysokým významom pre potravinovú bezpečnosť Slovenska, ktorú síce programové vyhlásenie vlády spomína, ale to, ako chrániť potravinovú bezpečnosť pred dopadmi klimatickej zmeny, to už nehovorí. Zaujíma ma preto, s akými opatreniami konkrétne môžu v tomto smere poľnohospodári počítať a v akom časovom horizonte.
Pri tom všetkom, čo som spomenul, absencia reflexie vlády na potrebu vlády adaptovať sa na zmenu klímy je priam tristná a, žiaľ, iné to nie je ani pri mitigácii. Na jednej strane sa vláda hlási ku plneniu cieľov Parížskej dohody o zmene klímy, no na druhej strane sa hlási ku spolupráci pri výstavbe nových LNG terminálov, a to je niečo, čo sa, samozrejme, vzájomne vylučuje. Nepotrebujeme rozvíjať nové plynové kapacity, keďže fosílny zemný plyn má po započítaní celého životného cyklu porovnateľne veľké emisie skleníkových plynov ako uhlie a s tým, to hádam všetci vieme, končíme. Čo v tomto smere potrebujeme, je úplný opak. Potrebujeme stratégiu dekarbonizácie slovenského plynárenského sektora, a to v súlade s našimi klimatickými cieľmi. No a keď už som pri skleníkových plynoch, dámy a páni, musím spomenúť ten najagresívnejší z nich, ten, s ktorým má Slovenská republika ako skládková veľmoc neslávne známa mnoho skúsenosti, hovorím o metáne, veľmi vypuklou témou v tomto smere je vyhláška MBÚ, aj tá bola spomínaná v posledných dňoch, mechanicko-biologická úprava odpadu, práve jej cieľom je, aby sme na skládky neukladali odpad, ktorý by bol biologicky aktívny, teda by bol zdrojom nových emisií metánu.
Už v roku 2021 začala Európska komisia voči Slovensku právne konanie, tzv. infringement, za porušenie smernice o skládkovaní, ide o smernicu z roku ´99, medzičasom teda prebehli, veď to hádam všetci vieme, okrem iného aj tri Ficove vlády, pomaly sa nám končí rok 2023 a túto smernicu sa dodnes na Slovensku nepodarilo úspešne transponovať. Namiesto toho v programovom vyhlásení stojí, citujem, že: Vláda bude viesť dialóg s predstaviteľmi samospráv a s dotknutými subjektmi, pokiaľ ide o implementovanie mechanicko-biologickej úpravy. Výborne. Samosprávam, dámy a páni, nestačí prísľub dialógu, nepotrebujú ani aby boli na povinnosti, ktoré sú im dané, osamote, samosprávy potrebujú, aby bol štát ich partnerom, aby im nekládol prekážky, samosprávy tiež potrebujú, aby im štát v záujme dosahovania nielen národných, únijných, ale aj globálnych cieľov poskytol pomoc. Nielen finančnú, ale aj odbornú a metodickú. A ja sa preto pýtam, akú koncepciu a pomoc im ponúka táto vláda.
No a keď sme pri odpadoch, tak je toho veľa, o čom sa musíme rozprávať a o čom programové vyhlásenie vlády nerozpráva, takže ak dovolíte, v PVV ma popravde aj občiansky, ale aj odborne vyrušilo veľa vecí ohľadom odpadu, najviac to, že o prechode z odpadového hospodárstva na cirkulárnu ekonomiku v tomto dokumente nie je ani jedna jediná zmienka. Zatiaľ čo na úrovni Európskej komisie je cirkulárna ekonomika jedným z kľúčových nástrojov na riešenie nielen klimatickej zmeny, straty biodiverzity, krízy zdrojov a znečistenia životného prostredia, táto vláda nielenže cirkulárnu ekonomiku ignoruje, ale ide, žiaľ, aj priamo proti nej. Musím povedať, že som úprimne ostal šokovaný prísľubom, že, opäť citujem z PVV: „Vláda prijme strategické rozhodnutie o výstavbe dostatočného množstva spaľovní ako najlepšieho riešenia pre spracovanie komunálneho odpadu." To je lož. Dámy a páni, vláda Slovenskej republiky klame. Spaľovanie odpadov nie sú najlepším riešením pre spracovanie komunálneho odpadu ako uvádza PVV. Zákon o odpadoch, rámcová smernica Európskej únie o odpadoch, odborné štúdie, tieto všetky tvrdia a zhodujú sa na tom, že recyklácia, opätovné použitie, kompostovanie bioodpadov sú najlepším riešením pre životné prostredie a pre klímu a preto nielenže majú, ale musia byť podporované. Spaľovanie je podľa platnej hierarchie nakladania s odpadom druhé najhoršie hneď po skládkovaní. Spaľovanie je biznisové riešenie, nie je to environmentálne zodpovedné riešenie. To, čo sa spáli, to už nevrátime, to už stratíme. To nemôžeme ani opätovne použiť, ani recyklovať. A práve o tom uzavretom cykle, o minimalizácii výroby z primárnych surovín je, dámy a páni, cirkulárna ekonomika.
Keďže PVV cirkulárnu ekonomiku nespomína, mám teda na vládu otázky, napríklad: Slovensko má za cieľ recyklovať 65 % komunálneho odpadu do roku 2035, ak teda vláda nepodporí triedenie a zmesový komunálny odpad spáli, čo konkrétne chce recyklovať? Ak si vláda myslí, že spálením odpad definitívne zmizne a tým sa zbavíme problémov, tak sa pýtam, čo s tými 30 %, ktoré nám ostanú? Čo so škvárou a čo s popolčekom? Budúce ohlásené spaľovne komunálnych odpadov si budú musieť kupovať emisné povolenky. Zaujíma ma, ako vláda vypočítala návratnosť a ekonomickú rentabilitu týchto riešení pre samosprávy. Z čoho ich budú financovať samosprávy? Kde na to vezmú. Až 80 % zo zmesového a komunálneho odpadu by sa dalo vytriediť. Aké vláda navrhuje opatrenia na to, aby tento bol, tento odpad bol vytriedený a využitý ako druhotný zdroj suroviny? Aké má vláda pripravené opatrenia na znižovanie produkcie odpadov? Ktoré činnosti v rámci predchádzania vzniku odpadu plánuje vláda podporiť? A na základe akých dát vláda v tomto smere pracuje a rozhoduje sa? Kde je diskusia o príprave na opätovné použitie a podpore Reus? Uvedomuje si vláda, že pri Reus obaloch na potraviny a na nápoje je možné ušetriť až 60 % nákladov a emisií? Ak si to vláda uvedomuje, ako mieni tieto poznatky v praxi využiť? Uvedomuje si vláda, že približne 45 % zo zmesového komunálneho odpadu tvorí bioodpad? Dnes ho aktuálne teda skládkujeme alebo ho spaľujeme. Nepovažuje to vláda za plytvanie zdrojmi? Za plytvanie potenciálom? Za plytvanie energiami? Za plytvanie organickou hmotou? Ako vláda hodlá riešiť uzavretie cyklu bioodpadov? Sú to bioplynky, sú to biometánky, sú to kompostárne, aká konkrétna je vízia? Ako chce vláda podporiť výstavbu zariadení na zhodnocovanie bioodpadu? O spaľovniach počujeme, o týchto zariadeniach nie. A nielen o zariadeniach v obciach, v mestách, ale pri veľkom zdroji, pri poľnohospodároch. Na toto všetko by predsa zodpovedná vláda mala dať odpovede. Verím, že ich dostaneme.
Poďme ďalej. Ako som už spomínal, v programovom vyhlásení vlády je zmienka o zvyšovaní potravinovej sebestačnosti, nie je tam však spomenuté plytvanie potravinami. PVV veľmi pekne píše o udržateľných cenách potravín, ale pýtam sa, vie vláda koľko potravín zbytočne končí v odpade? Mám číslo, keď vás zaujíma. V roku 2021 to bolo 537-tisíc ton potravinového odpadu. 537-tisíc ton odpadu končí na Slovensku v koši. Európska komisia odhaduje, že významná časť potravinového odpadu vzniká už pri produkcii. Pýtam sa, aké opatrenie má vláda na znižovanie potravinového odpadu v jeho celom životnom cykle. Ďalej, aké môžeme očakávať vládne opatrenia na ozdravenie pôd, erózia, degradácia, pokles organickej hmoty v pôde, strata vodozádržnej funkcie, strata biodiverzity? Ako chce vláda zabezpečiť využívanie biologicky rozložiteľných odpadov na doplnenie organickej pôdy, organickej hmoty do pôdy? Aké konkrétne kroky vláda podnikne na podporu regeneratívneho poľnohospodárstva?
Ďalšia téma. Nefunguje nám systém rozšírenej zodpovednosti výrobcov. To je aktuálna téma. Obce a mestá práve v tomto momente riešia naozaj vážny problém s úhradami za triedený zber, pretože prostriedky od Organizácii zodpovednosti výrobcov nielenže nepokrývajú súčasné náklady, ale neumožňujú, a to je to kľúčové, čo potrebujeme, neumožňujú rozvoj a zlepšenie efektivity. Ako chce vláda riešiť tento problém?
Od roku 2025 máme mať zavedený triedený zber textilu. Ako je možné, že také vážne komplexné a komplikované opatrenie nie je ani len spomenuté v programovom vyhlásení vlády? Čo kaly? Počúvame o tom, ako vláda chce odkanalizovať obce, na potrebu akčnejšieho budovania kanalizácií my v Progresívnom Slovensku s kolegyňou Janou Hanuliakovou dlhodobo upozorňujeme, ale to nie je len o vybudovaní kanalizácií, to je aj o koncových zariadeniach na spracovanie kalov. To je prevádzka, to sú prevádzkové náklady. Ako má vláda namodelované OPEX-y tak, aby boli pre obce financovateľné? Ako konkrétne chce vláda tieto kaly využívať? Bude to zdroj energie, bude to zdroj živín, bude to zdroj fosforu, no a napokon, už to bolo spomínané, environmentálne záťaže. Skládka chemického odpadu vo Vrakuni, gudrónové jamy v Predajnej, skládka lúženca pri Seredi, Strážske. To sú všetko historické dedičstvá predsa a všetky tieto záťaže vznikli pred tromi vládami SMER-u. Za 12 rokov s nimi nepohol. Ako môže verejnosť mať istotu, že teraz to bude inak? Ako chce tých 1 200 akútnych envirozáťaží táto vláda priorizovať? Na základe akého kľúča a ako ich chce vyriešiť? No a spomínajúc envirozáťaže, ten čas letí, zaujíma ma, ako sa chce vláda vyrovnať so žalobami Európskej komisie voči ministerstvu životného prostredia, pretože tento rezort zhodou okolností, to hádam viete, má najviac žalôb zo všetkých slovenských rezortov, napríklad aj žalobu za zanedbanú rekultiváciu skládok odpadu, ale, samozrejme, aj za hroznú kvalitu nášho ovzdušia.
No a keď hovorím o zlom ovzduší, tak to veľmi negatívne, ako som už spomínal v tejto rozprave, vplýva na duševné zdravie. Je vedecky dokázané, že zlá kvalita ovzdušia môže spôsobiť schizofréniu, bipolárnu poruchu, depresiu, no a potom tu máme programové vyhlásenie vlády, ktoré duševnému zdraviu venovalo dve vety. Dve vety, z toho je jedna: „Duševné zdravie je dlhodobo zanedbávaná a podceňovaná oblasť." To nám vláda Slovenskej republiky nemusí oznamovať, to predsa vieme z Národného centra zdravotníckych informácií, čo potrebujeme, tak to je plán a vízia. A opäť mám otázky. Ako chce vláda riešiť poddimenzované personálne odborné kapacity, ako chce vláda napríklad financovať školské podporné tímy? Pýtam sa, lebo programové vyhlásenie hovorí, že vláda bude navrhovať riešenia, ja hovorím, netreba, pretože tie riešenia už existujú. Pracovná verzia zákona o psychologickej starostlivosti predsa už na ministerstve zdravotníctva existuje, verím, že vláda o nej vie. Funguje tiež rada vlády pre duševné zdravie s viacerými výbormi, kde boli detailne rozpracované rôzne akútne oblasti starostlivosti, aj tu verím, že vláda o nich vie. Viem o koncepte centier duševného zdravia a mnohom, mnohom ďalšom. Verím, že vláda tiež vie.
Takže, prosím, vážená vláda, nestrácajte čas navrhovaním nových riešení a vymýšľaním nových konceptov, pokračujte v začatom a, samozrejme, inovujte a zlepšujte po uvedení do prevádzky, pretože ďalšie nové začiatky, ďalšie nové návrhy, ďalšie nové hrubé čiary už verejné zdravie na Slovensku naozaj nemusí vydržať a môže byť preň zničujúce.
Dámy a páni, viem, že mal som časť svojho vystúpenia veľa otázok, opäť musím podotknúť, že ma mrzí, že asi nie je s kým diskutovať, keď sa pozriem za seba, pevne verím, že kolegovia aspoň budú chcieť diskutovať. Pre mňa je programové vyhlásenie vlády veľkým sklamaním, pretože je plné vágnych slov, prísľubov, veľmi dôležito znejúcich viet, pochybných vetných konštruktov. Programové vyhlásenie vlády nielenže neponúka riešenia, riešenia tých najzávažnejších problémov nielen v životnom prostredí a v duševnom zdraví, ono ich často ani nezmieňuje. Preto ak táto vláda deklaruje, že pre Slovensky a pre Slovákov chce lepší, pokojnejší a bezpečnejší život, tak keď vláda Slovenskej republiky ignoruje takto dôležité oblasti, tak naozaj vláde Slovenskej republiky záleží na životoch občanov a občianok Slovenskej republiky? Básnická otázka. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za otázku, pán poslanec. Najprv sa vrátim k tomu pomenovaniu. Tá oficiálna pozícia sa volá štátny tajomník, to len pre budúce, budúce referencovanie. A pokiaľ ide o košickú firmu Slovensko IT, viete, ten paradox je práve to, že Slovensko IT má zazmluvnené projekty, ktoré práve teraz finišujú. Takže ja na vašu otázku veľmi rád odpoviem, keď pán Raši bude s veľkou pompou strihať pásku na novom portáli slovensko.sk v najbližších mesiacoch a potom si môžme povedať, že či to teda, či to teda stálo, stálo za to. Okrem toho Slovensko IT rozbehlo napríklad aplikáciu Slovensko v mobile, čo je nejaký základ pre vôbec poskytovanie mobilných služieb štátu a aj v svojej, v svojom príspevku v rozprave som sa snažil nejak upozorniť na to, že vláda sa k žiadnym novým mobilným službám napriek tomu, že premiér povedal, že ambíciou je všetko v mobile, k žiadnym novým mobilným službám sa vláda nezaväzuje v tomto programovom vyhlásení vlády, aj keď ten základ je postavený, ten základ funguje, ten základ funguje spoľahlivo, vláda ho zrejme nemá nejakú ambíciu, ambíciu ďalej rozvíjať.
Taktiež oceňujem korektnosť vášho príspevku, čo sa týka vecnej, vecnej debaty. Veľmi rád budem o tom diskutovať a teda aj v reakcii na môjho kolegu pána Dubéciho je mi ľúto, že túto časť pán minister Raši neprišiel predstaviť sťaby náš nový digitálny líder, ako si teda predstavuje modernizáciu Slovenska, a že by nejak vysvetlil, ako máme programové vyhlásenie vlády chápať a aký je jeho názor na tú vecnú kritiku, ktorá zaznela. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pán poslanec Hargaš, ďakujem za tento, by som povedal, že mimoriadne vecný príspevok v diskusii, naozaj že mu nie je veľmi čo vytknúť a mne je tak úprimne ľúto, že keď sme aj možno v minulom volebnom období, teda ja z televízie počúval o tom, že aká je nízka úroveň parlamentu a aká to je škoda, že sa tu nevedie vecná diskusia, aj teraz to počúvam v kuloároch, ako sa tak všetci tešia z toho, že proste tá diskusia je vecná, tak prečo teda nediskutujeme. A ja, mne je to ľúto, ja som totiž rovno takto v mojej línii pohľadu videl pána rezortného ministra Rašiho, ktorý proste tam sedí, a teším sa, že majú teda dobré vzťahy v koalícii, a má príjemný rozhovor, a ja viem, že to je fajn proste že sedieť, sedieť a mať príjemný rozhovor, ale keď rozpráva normálne že človek, ktorý je ako vám rezortným nejakým partnerom alebo tematickým partnerom, že možno by to bolo ohromne skvelé, keby sme tu mali nejakú diskusiu tu v pléne Národnej rady a proste bavili sa o konkrétnych, proste naozaj že vecných pripomienkach, ktoré z dokumentu sú, to je akože hrozne krásna vec tá demokracia a možno ju poďme žiť. A teda ja viem, že absolútne to nemá vôbec žiadny zmysel, že to poviem, ale tak v mene poslaneckého klubu Progresívneho Slovenska by som pozval pána Rašiho možno do tej diskusie, že možno nech sa vyjadrí alebo nech nám niečo povie a keď už teda nefunguje ani toto, tak možno ako Košičan Košičanovi by som mu teda povedal, že či by naozaj ako nechcel niečo vecné povedať k téme regiónov, digitalizácie, však na to tu sme, nielen na to, aby sme tu sedeli a pili kávu proste v salóniku a možno sme diskutovali o témach a tak vážnom dokumente ako je programové vyhlásenie vlády.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážení členovia vlády, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi vyjadriť sa k predloženému programovému vyhláseniu vlády, ktoré tu máme pred sebou. Považujem ho za dôležitý dokument, pretože je to dokument, v ktorom nám vláda opisuje, aké Slovensko si predstavuje na konci svojho mandátu v roku 2027. A teda otázka, ktorú som mal v hlave ja, keď som ho čítal, bola, či to bude modernejšie Slovensko. A, žiaľ, záver, ktorý som si po prečítaní tohto programového vyhlásenia spravil, je, že nás čakajú štyri roky premrhaných príležitostí. Začnem ale pozitívami.
PVV sa nedá uprieť rukopis šikovných úradníkov, ktorí dnes na ministerstvách pôsobia, dôležité stratégie sú spomenuté, vláda uznáva, že nejaká digitálna transformácia vo svete prebieha, ale tam to, žiaľ, končí. PVV je v prvom rade politický dokument, nie úradnícky. A z tohto hľadiska, z toho politického, vláde v oblasti modernizácie, digitalizácie a systematického zlepšovania služieb štátu absolútne chýba ambícia, konkrétnosť a dôveryhodnosť, že aj to, čo v tom PVV je napísané, sa podarí naplniť. Rozdelím preto svoj príhovor na také dve časti toho, čo v dokumente chýba a prečo je podľa môjho názoru premrhanou príležitosťou, a druhá časť, či sa dá vôbec veriť tomu, že to, čo je v ňom napísané, sa podarí zrealizovať.
Čo teda v programovom vyhlásení chýba? Premiér Fico sa nechal počuť, že jeho ambíciou je, aby ľudia na Slovensku sa v roku 2027 mali lepšie, ako sa majú dnes. Z toho ekonomického pohľadu to znamená, že zamestnanci by mali mať vyššie príjmy, podnikatelia vyššie zisky. No realita je, žiaľ, taká, že podnikatelia na Slovensku majú dnes tretiu najnižšiu produktivitu práce v celej Európskej únii, za nami je len Grécko a Bulharsko. Zvyšovanie produktivity je preto jednou z najväčších výziev pri naštartovaní ekonomického rastu Slovenska. A jedným z najväčších dôvodov nízkej produktivity je, že slovenské podniky dnes nevedia uchopiť digitálnu transformáciu a zavádzanie nových technológií do svojej práce. (Ruch v sále.) Pán minister, toto by vás mohlo zaujímať, tak vás poprosím, že či by ste chceli si to vypočuť. Ďakujem. (Reakcia z pléna.) Trochu ma to vyrušuje, viete. Ďakujem.
V DESI indexe, ktorý meria digitálnu vyspelosť krajín EÚ, sa v digitalizácii podnikov, žiaľ, nachádzame až na posledných miestach. Len 23 % podnikov dnes má vôbec nejakú stratégiu digitálnej transformácie, alebo si ju pripravuje, a viac ako polovica firiem na Slovensku dnes nemá tímy, s ktorými by vedela takúto digitálnu transformáciu realizovať. Bez systematickej podpory zavádzania nových technológií jednoducho ekonomický rast na základoch pre 21. storočie nenaštartujeme. PVV k tejto oblasti nehovorí v zásade nič. Áno, sú rozbehnuté projekty z plánu obnovy a odolnosti, ktoré sme v posledných rokoch štartovali, napríklad zavedenie piatich centier digitálnej transformácie podnikov, ale rovnaké iniciatívy rozbiehajú aj ostatné krajiny Európskej únie. A teda vláda v tomto smere neštartuje žiadne nové politiky, ktoré by mali potenciál priblížiť nás k priemeru Európskej únie alebo ho, nebodaj, prekonať. Je to stratená príležitosť a nedostatok ambície postaviť ekonomický rast Slovenska na pevných základoch pre 21. storočie. Máme sa mať teda o štyri roky lepšie, ale vláda nehovorí nič o tom, ako to chce v oblasti naštartovania ekonomiky pomocou eko... pomocou technologických transferov vôbec dosiahnuť. A teda pomôžem si slovami klasika: Mne to nevychádza! PVV sa namiesto toho venuje napríklad rozvoju ekonomickej diplomacie a tá je, samozrejme, dôležitá a potrebná, ale darmo budeme slovenských podnikateľov brať na zahraničné veľtrhy, keď nebudú konkurencieschopní, keď si ich produkty nikto nekúpi, nebudú im rásť tržby a ich zamestnanci nebudú mať vyššie platy.
Druhou oblasťou, kde vláda premrháva svoju príležitosť spraviť niečo nad rámec pokračovania v rozbehnutých projektoch, sú služby štátu. Programové vyhlásenie je veľmi slabé v tom, aby nám ako občanom nastavilo nejaké očakávania, aké nové služby máme od štátu očakávať, aké skvalitnenie služieb máme od štátu očakávať o štyri roky. Opäť pripomeniem citát Roberta Fica, ktorý sa nechal počuť, že: „Informatizácia spoločnosti by mala postupovať systémom všetko v mobile." To povedal pri návšteve ministerstva informatizácie hneď po nástupe tejto vlády. A opäť si teda pomôžem klasikom a teraz by som rád vymenoval konkrétne nové služby v mobile, ku ktorým sa vláda v programovom vyhlásení vlády zaviazala. Ostatné záväzky v oblasti zlepšovania služieb sú rovnako nejasné, vajatavé a málo konkrétne. Veľmi nezáväzne sa spomínajú predvyplnené daňové priznania, ale nehovorí sa ktoré a kedy, záväzok, ktorý som vypichol už aj tu v rozprave, že vláda vyvinie snahu zaviesť povinnú elektronickú fakturáciu, by sa s nadsázkou dal považovať za splnený už teraz, že, tým, že sa dostal do programového vyhlásenia vlády a teda vláda vyvinula snahu zaviesť, a to je tak všetko. Ale zato si môžme prečítať, že vznikne nová regulačná komisia, odbor pre modernizáciu štátnej správy a nový digitálny koordinátor štátnej správy. Teda v troch odstavcoch hneď tri úradnícke štruktúry, ale, žiaľ, bez nejakej väzby na konkrétne, konkrétne výsledky, čo tieto štruktúry majú priniesť. Okrem toho tieto štruktúry majú vzniknúť na ministerstve vnútra, čím sa priamo v programovom vyhlásení vlády opäť otvára večný kompetenčný spoj, spor medzi tým, medzi ministerstvom informatizácie a ministerstvom vnútra, kto to vlastne riadi informatizáciu. Takže moja otázka by bola aj na vládu, kto tu je vlastne šéfom informatizácie? Je to pán minister Raši, alebo pán minister vnútra, je to pán štátny tajomník na ministerstve informatizácie, alebo pán štátny tajomník na ministerstve vnútra? Tento večný kompetenčný spor nikdy neprospieval informatizácii a vraciame sa o niekoľko rokov dozadu.
Ďalšia oblasť, v ktorej vláda premrhala potenciál, je dôraz na férové prostredie, trhové, v štátnom IT a silné kapacity na strane štátu. Štátne IT si za predošlých vlád SMER-u zažilo naozaj divoké roky. O tom, ako tu fungovala korupcia v informatizácii, si dnes môžme prečítať v obžalobách a výpovediach viacerých svedkov na súdoch. Chcem veriť tomu, že do týchto časov sa už nikdy nevrátime. PVV však žiadne garancie neponúka. Tejto oblasti sa vôbec nevenuje. Namiesto nejakého systematického budovania odborných kapacít štátu, ktoré majú hájiť záujmy štátu voči komerčným záujmom dodávateľov, sa dočítame, že vláda sa nebude neopodstatnene snažiť suplovať aktivity, ktoré ponúka komerčný sektor, ale naopak, bude ich efektívne nakupovať. Taktiež sa dočítame, že vláda bude prioritne využívať lokálnych IT poskytovateľov všade tam, kde to bude možné. Neviem síce, akou metódou obstarávania by chcela vláda takúto pozitívnu diskrimináciu dosiahnuť, ale roky, keď v informatizácii využívala prevažne svojich preferovaných lokálnych IT poskytovateľov, si viacerí pamätáme a viacerí z týchto preferovaných lokálnych poskytovateľov dnes vypovedajú na súdoch a dá sa to, dá sa to prečítať. Doprajem však vláde nejakú mieru odstupu a budem to považovať len za nejakú hantírku, ktorou sa snaží apelovať na určitú časť slovenského IT trhu, pretože samotný zámer nakupovať primárne od lokálnych IT poskytovateľov je podľa môjho názoru v kontexte európskej legislatívy verejného obstarávania nerealizovateľný.
Zato oblasť, v ktorej sa vláda hrdí tým, že suverénne obhajuje nejaké národné záujmy, teda zahraničná politika, v kontexte digitálnej transformácie zíva prázdnotou. PVV veľmi správne hovorí, že žijeme v dobe, v ktorej technologický vývoj, nástup robotiky a umelej inteligencie môžu byť nástrojmi pokroku, ale aj zdrojom zaostávania za okolitým svetom. Správna definícia, ale okrem tohto pomenovania faktu sa žiadnym spôsobom nevenuje našej predstave, akú pozíciu chce Slovensko zohrávať pri tvorbe nových regulácií digitálneho priestoru na úrovni Európskej únie. V posledných rokoch sledujeme bezprecedentnú a správnu snahu regulovať digitálny priestor na úrovni EÚ, či už je to regulácia veľkých platforiem, sociálnych médií cez akt o digitálnych službách, umelá, regulácia umelej inteligencie, regulácia nakladania s údajmi alebo kybernetickej bezpečnosti štátov Európskej únie. Táto snaha je súčasťou digitálnej dekády EÚ, ktorá zásadným spôsobom zmení a ovplyvní konkurencieschopnosť európskych a teda aj slovenských podnikov, ovplyvní dohľad nad dodržiavaním ľudských práv v digitálnom priestore a vyváženosť našich vzťahov medzi Európskou úniou a USA. Teraz je ten čas, keď sa v expertných skupinách aj na politických fórach vedie diskusia a členské štáty predkladajú svoje predstavy, ako má táto nová regulácia vyzerať a ako sa bude implementovať. A pozícia slovenskej vlády k tejto dôležitej transformácii? Ticho. Uznávame, že sa to deje, ale nemáme názor.
Suverénna politika sa, žiaľ, nerobí tým, že ju tak nazveme. Suverénna politika je politika odborných názorov, za ktoré sa dokážeme postaviť a na ktoré dokážeme získať podporu našich partnerov v Európskej únii. Ale nám s touto vládou, žiaľ, hrozí skôr to, že pri rokovaniach budeme sedieť na konci stola spolu s kolegami z Maďarska, ktorých názor dnes málokto berie vážne. A je to škoda, pretože to nie je o tom, že by sme nemali odborníkov, na ministerstve informatizácie sú veľmi šikovní ľudia, ktorí sa týmto témam venujú. Obávam sa však, že s touto politickou garnitúrou im skôr budú hádzať politici polená pod nohy, resp. im nedajú dostatok podpory na to, aby sa naše suverénne predstavy na úrovni Európskej únie nejakým spôsobom presadzovali. Je to škoda, že vláda sa tejto oblasti vôbec nevenuje, vôbec nepopisuje nejaký náš postoj, ako si predstavujeme budúcnosť digitálneho priestoru v Európskej únii, a je to ďalšia premrhaná príležitosť. Ja by som veľmi rád počul aj názor pána ministra, nášho nového digitálneho lídra na túto časť programového vyhlásenia vlády, na celú časť ohľadom digitalizácie a modernizácie štátu, ale okrem výnimiek vidíme, že ministri a ministerky tejto vlády nemajú ambíciu obhájiť svoju ponuku pre občanov, ktorých krajinu budú najbližšie roky spravovať. Nemajú ambíciu a necítia povinnosť vystúpiť v tomto pléne a odprezentovať jednotlivé kapitoly programového vyhlásenia vlády, za ktoré sa akoby teda mali postaviť. Je to veľká premrhaná príležitosť a myslím si, že takto sme si tú novú politickú kultúru v parlamente nikto z nás nepredstavovali, že tu opozícia sedí, sedia tu aj ministri, ale až na výnimky celý čas sú ticho, teda okrem vystúpení opozičných poslancov, keď im štebocú za chrbtom.
Čiže toľko k tomu, že v programovom vyhlásení vlády chýba ambícia a konkrétnosť, a teraz k tej druhej časti, či sa dá vôbec veriť tomu, že to, čo je v programovom vyhlásení vlády, sa podarí naplniť. A tu máme šťastie, pretože nejdeme do ničoho nového, veď my sme už zažili niekoľko vlád pod vedením Roberta Fica a teda zoberiem si na ilustráciu dva citáty z minulosti. Ten prvý znie: „Vláda Slovenskej republiky zdôraznila svoj záväzok zrealizovať všetky nevyhnutné kroky vedúce k modernizácii verejnej správy v dokumente programové vyhlásenie vlády, a to predovšetkým so zameraním na jej ekonomiku a informatizáciu, na zabezpečenie poskytovania služieb občanom a firmám atraktívnym a jednoduchším spôsobom. Cieľom je vybudovanie modernej verejnej správy, ktorá bude zabezpečovať svoje úlohy efektívne, ktorá bude transparentná a priveľmi nezaťaží občanov a firmy." To je prvý výrok. A druhý: „Verejná správa občanom skráti čas vybavovania úradných záležitostí elimináciou opakujúcich sa úradných úkonov a ušetrí tým prostriedky daňových poplatníkov optimalizáciou procesov a následným zredukovaním počtu zamestnancov priamo vykonávajúcich rôzne správne agendy." Toto boli oficiálne ambície prvej Ficovej vlády v dokumente stratégia informatizácie verejnej správy z roku 2008. A mali sa naplniť do roku 2013. Poviete si, že znie to pomerne ambiciózne, takže na také niečo treba predsa viac času. Súhlasím, ale veď potom nasledovali ďalšie dve vlády pod vedením Roberta Fica. Vzhľadom na naše postavenie v medzinárodných rebríčkoch v rokoch 2019 – 2020 si môžme objektívne a zodpovedne povedať, že táto ambícia sa nenaplnila.
Môžme teda dnes veriť tomu, že to, čo je napísané v programovom vyhlásení vlády, sa podarí naplniť? No minulá skúsenosť, chýbajúce politické ambície, chýbajúca konkrétnosť, ale aj spôsob, akým sa členovia vlády postavili k prezentovaniu programového vyhlásenia vlády a odmietli sa postaviť za svoju prácu v pléne Národnej rady, nám hovorí, že táto vláda si našu dôveru v oblasti modernizácie a digitalizácie Slovenska, žiaľ, nezaslúži.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Pán kolega Bartek, no my aspoň rozprávame. A určite je väčšia radosť mať transparentné financovanie ako má politická strana, hnutie Progresívne Slovensko ako napríklad strana SMER, ktorá svoje výdavky, ktorá svoje výdavky... ako by som to povedala, aby som vás neurazila, ktorá svoje výdavky minula cez agentúru, ktorú vlastní a ktorá, ktorá je už päť rokov v strate, minulý rok viac ako štvrť milióna eur v strate, a tieto výdavky nikto nevie odkontrolovať, na čo taká agentúra minula, či ich minula v prospech hnutia alebo strany, ktorá ju založila, alebo v koho, v koho prospech, a či týmto spôsobom náhodou strana SMER si aj takým spôsobom vlastné výdavky nejakým nemíňa a bez verejnej kontroly. Ďakujem. (Potlesk.)

Zuzka, to generalizované hodnotenie programového vyhlásenia vlády ako nedôveryhodného materiálu nie je iba tvojím názorom, ale je faktom, ktorý včera potvrdil aj Tomáš Taraba, pre Hospodárske noviny povedal toto: „Jedna vec je znenie programového vyhlásenia, ktoré je naschvál robené tak, aby sme tam nedávali konkrétne termíny a predstavy o zákonoch. Nie sme politickí amatéri, aby sme dali opozícii náboj, aby vedeli, aký zákon, v akej podobe pôjde na štyri roky dopredu." A dodáva tiež, že: „V programovom vyhlásení nie je ani zrušenie transgender vyhlášky, a napriek tomu sa to bude riešiť. My sme cielene zvolili takúto formu." A ku kľúčovým otázkam, a to už dodávam ja a nie Tomáš Taraba, odrazu teda nepatrí len odhadovanie toho, čo sa skrýva za nejasným textom, ale už aj to, čo má koalícia formulované v tom právnom a skutočnom programovom vyhlásení vlády a pred nami to tají. (Potlesk.)

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, najzávažnejšou vadou tohto programového vyhlásenia vlády je jeho nedôveryhodnosť. Nemôžeme veriť obsahu tohto dokumentu, keď samotná vláda a jej predseda jeho obsah popiera svojimi skutkami. Ako môžeme veriť tomu, že vláda vytvorí podmienky pre rovnaké fungovanie všetkých médií a súčasne zamedzí, aby sa neoprávnene zasahovalo do slobody slova, slobody vysielania a práva na šírenie informácií, keď Robert Fico ako predseda vlády v nedeľu zverejnil video, v ktorom označil niektoré médiá za nepriateľské z dôvodu údajného šírenia nenávisti voči strane SMER, preto dal pokyn na preverenie ich oprávnenia vstupu na úrad vlády a do tej doby budú na úrade vlády neželanými hosťami. Ako tomu môžme veriť, obzvlášť keď predseda vlády už minimálne od roku 2016 dobre vie, že takéto konanie je porušením ústavy, pretože ho o tom vyrozumela verejná ochrankyňa práv, ktorá konštatovala, že odmietnutie odpovedať na otázky niektorým médiám je porušením Ústavy Slovenskej republiky, konkrétne porušením práva na rovnaké zaobchádzanie vyplývajúce z čl. 12 ods. 2 v spojení s právom na informácie zaručením čl. 26 ods. 1 ústavy a tiež aj porušením ústavnej povinnosti orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti zakotvenej v čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa § 3 tlačového zákona orgány verejnej moci, nimi zriadené rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie a právnické osoby zriadené zákonom sú povinné na základe rovnosti poskytovať vydavateľovi periodickej tlače a tlačovej agentúre informácie o svojej činnosti a pravdivé, včasné, všestranné informácie, informovanie verejnosti. Požiadavke rovnosti poskytovania informácií, komentár k tlačovému zákonu uvádza, čo naplnenie požiadavky rovnosti konkrétne znamená bude zrejmé závisieť od spôsobu poskytovania informácií. V prípade, že povinná osoba mieni poskytnúť vydavateľom periodickej tlače a tlačovým agentúram informácie v rámci tlačovej konferencie, nie je prípustné, aby odopreli prístup niektorým vydavateľom alebo niektorým tlačovým agentúram, alebo aby na ne nemohli niektorí vydavatelia alebo tlačové agentúry klásť otázky. Pri poskytovaní informácií na základe výslovnej žiadosti by nebolo prípustné, ak by žiadosti jedného vydavateľa alebo tlačovej agentúry povinná osoba vyhovela a žiadosti iného o poskytnutie rovnakej informácie nevyhovela.
Verejná ochrankyňa práv vo vyrozumení vláde Slovenskej republiky konštatovala, že je zrejmé, že uvedenie ustanove... že uvedené ustanovenie tlačového zákona vychádza zo základného práva na informácie, ktorého súčasťou je povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, aby sa s nimi verejnosť prostredníctvom periodickej tlače a tlačových agentúr mala možnosť oboznámiť. Požiadavka poskytnutia informácií na základe rovnosti je logickou súčasťou slobody tlače.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva tiež vyplýva, že osoby verejného záujmu musia akceptovať väčšiu mieru verejnej kritiky než ostatní občania. Práva na ochranu osobnosti sa, samozrejme, môžu domáhať aj politici a ostatné verejne činné osoby, no kritéria posúdenia skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov sú v prípadoch omnoho mäkšie v prospech pôvodcov týchto výrokov. Je to dané skutočnosťou, že osoba vstupajúca do, na verejnú scénu musí počítať s tým, že ako osoba verejne známa bude pod dohro... pod drobnohľadom verejnosti, ktorá sa zaujíma o jej profesionálny, ako aj súkromný život a súčasne ho hodnotí, zvlášť ak ide o osobu, ktorá spravuje verejné záležitosti.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva tiež vyplýva, že ochrana slobody prejavu sa vzťahuje nielen na informácie a myšlienky, ktoré sú prijímané priaznivo alebo ktoré sa považujú za neškodné, ale aj také, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú, pretože takto si to vyžaduje plurali... plu... pluralizmus, tolerancia a veľkorysosť, bez ktorých neexistuje demokratická spoločnosť. Inými slovami, z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že ak sa, páni a dámy, hrniete do verejných funkcií, tak ste povinní zniesť kritiku a počítať s tým, že možno bude aj nepríjemná.
Demokratickí politici a demokratickí predstavitelia tohto štátu chápu slobodu prejavu inak ako iní. „My chápeme slobodu prejavu nielen ako šírenie pozitívnych a krásnych informácií, sloboda prejavu to je aj šírenie kritických, niekedy šokujúcich informácií," povedal Robert Fico v roku 1998 na proteste za podporu televízie Markíza, keď ju súčasná politická moc chcela umlčať. Rovnato, rovnako tak frázy o rešpekte k ľudským právam, slobode, rovnosti, ochrane ľudských, ľudskej dôstojnosti, spravodlivosti, princípe primeranosti, zákaze zneužitia moci znejú v kontexte politického ťaženia ministra vnútra pri personálnych zmenách v rezorte absolútne nedôveryhodne. O to viac, keď už dnes poznáme dve rozhodnutia súdu potvrdzujúce, že minister vnútra svojím postupom porušil zákon. Minister vnútra dal verejnosti jasný signál, aby nepomýšľali na to, že oznámia protispoločenskú činnosť, pretože pred svojvôľou a mocou predstaviteľov štátu ich neochráni žiadny zákon. Pretože on stojí nad zákonom, nad právoplatnými rozhodnutiami príslušných orgánov a pri výkone svojej funkcie sa hodlá riadiť svojvôľou a neprávom. Konanie ministra vnútra Slovenskej republiky aj vzhľadom na odôvodnenie rozhodnutí súdov nemožno hodnotiť ako bežnú chybu v úsudku pri výkone funkcie, ktorú je možné ľahko napraviť, ale ako hrubé porušenie ústavných a zákonných povinností ministra vnútra pri výkone funkcie povereného člena vlády Slovenskej republiky.
V neposlednom rade mi nedá nezastaviť sa pri vete: „Vláde osobitne záleží na štandardizácii demokratického politického systému a zdravej súťaži politických strán." Toto konštatovanie je v prvom rade v rozpore s bežnou praxou strany SMER, ktorá v posledných parlamentných voľbách viedla jednu z najnetransparentnejších kampaní zo všetkých politických subjektov, pričom drvivú väčšinu všetkých kampaňových výdavkov prefinancovala cez vlastnú obchodnú spoločnosť a tým znemožnila riadnu verejnú kontrolu. Náležitú úroveň transparentnosti však nedosiahla ani jedna z vlád, zo strán vládnej koalície. Transparentnosť financovania politickej kampane je jedným z najdôležitejších predpokladov zdravej politickej súťaže. Predpokladám, že jedným z argumentov vládnej koalície proti tomu bude, že ich vnútorné procesy riadenia a spôsob nakladania s finančnými prostriedkami boli v súlade so zákonom. Preto len zdôrazním, že v prípade vrcholových politických subjektov, ktorých ambíciou je spravovať túto krajinu, nie je dôležité len samotné naplnenie litery zákona, ale aj spôsob, akým k tomu došlo a či pri tom konkre... a pri tom okrem znenia zákona bol dôsledne naplnený aj jeho účel.
V Progresívnom Slovensku dôsledne dbáme na dodržiavanie zákonných princípov férovej politickej súťaže. V predvolebnej kampani pred parlamentnými voľbami som bola súčasťou tímu, ktorý dohliadal na dodržiavanie zákona vo volebnej kampani a dodržiavanie vysoko nastavených štandardov transparentnosti volebnej kampane, preto viem, že splnenie zákonnej podmienky transparentnosti je možné, a to na takej úrovni, ktorá umožňuje podrobnú verejnú kontrolu financovania. Ak vezmeme do úvahy, ako strany vládnej koalície doteraz pristupovali k napĺňaniu transparentnosti pri výkone ich činnosti, je znepokojujúce, čo si aktuálna vládna koalícia predstavuje pod pojmom štandardizácie demokratického politického systému a zdravej súťaže politických strán. Preto ak chcete, aby sa na Slovensku žilo lepšie, sústreďte sa na riešenie skutočných problémov obyvateľov a obyvateliek tejto krajiny a nie na likvidáciu vašich kritikov a osobnú pomstu. Ak sa nám tu má o štyri roky žiť pokojnejšie, tak prestaňte strašiť neexistujúcimi nepriateľmi a polarizovať spoločnosť. A ak chcete, aby bolo na Slovensku skutočne bezpečne, tak sa, prosím, prestaňte zahrávať s ohýbaním princípov právneho štátu a demokratického zriadenia vo svoj prospech. Prestaňte z Ústavy Slovenskej republiky robiť trhací kalendár, prestaňte si robiť dobrý deň z obyvateľov a obyvateliek tejto krajiny, prestaňte našu krajinu používať a zneužívať na dosiahnutie svojich účelov, pretože, tak ako svojho času pán predseda vlády, ani my dnes nikam neodchádzame a touto rozpravou naša snaha o ochranu demokratického právneho štátu a verejného záujmu ani zďaleka nekončí.
A ja sa pýtam vás, koaliční poslanci a poslankyne, či po tom všetko, čo tu za posledné dva dni zaznelo, je vyslovenie dôvery tejto vláde v súlade so sľubom, ktorý ste zložili. Ďakujem. (Potlesk.)

Vážení kolegovia a kolegyne, vážení traja členovia vlády a myslím, že žiadna členka vlády (Reakcia z pléna.) Tak neviem. Dobrý deň, dobrý večer. (Reakcie z pléna.) Ešte ideme počítať, alebo... veľmi ste zlatí.
Lepšie, pokojnejšie a bezpečnejšie žiť, také je krédo programového vyhlásenia, o ktorom aj dnes v takto neveľmi hojnom počte diskutujeme. Lepšie, pokojnejšie a bezpečnejšie žiť, ak, samozrejme nie ste žena. Pretože ak žena ste, hoc aj teda bez prípony -ová vo vašom priezvisku, máte smolu, pretože vláda Roberta Fica vás nevidí.
V programovom vyhlásení sa slovo žena spomína presne šesťkrát, rovnosť dokonca len dvakrát a rodová rovnosť nulakrát, akoby bola neviditeľná. Čo však bije do očí, je absencia vôle novej vlády odstrániť rodové nerovnosti zo sféry pracovného života, ale aj sociálnej oblasti. Čo ďalej bije do očí, je aj absencia vôle zaviesť konkrétne a efektívne opatrenia na podporu rovného odmeňovania, o ktorých už hovorila moja kolegyňa Simona Petrík, ale aj riešenia neplatenej práce, alebo teda rodičov samoživiteľov, ktorými sú prevažne matky.
Rovnako vládu netrápi ani zlá dostupnosť zdravotnej starostlivosti a to napriek tomu, že programové vyhlásenie vlády niekoľkokrát spomína dôležitosť rodiny, avšak to, v akých podmienkach ženy rodia, tiež nie je prioritou. A ja by som teraz veľmi rada bola na chvíľu ticho, aby ste mi opäť mohli venovať pozornosť, avšak tým stratím čas, takže vás iba poprosím, už vydržme spolu, keď už sme si teda odhlasovali, že budeme tu až do deviatej. (Potlesk.) Ďakujem.
Prioritou nie je dokonca ani prevencia a boj proti rodovo podmienenému násiliu a to napriek tomu, že snáď neprejde ani deň, aby sa v správach neobjavil nový tragický prípad ženy, ktorá bola napadnutá, alebo dokonca zavraždená. Zvýšený počet hliadok vo vlakoch, prisľúbený ministrom Šutajom Eštokom, je však rovnako efektívne riešenie ako čítanie kvalitnej beletrie či čítanie deťom – možno pred spaním – v časti verejná správa.
Mrzí ma, že pre vládu sme my ženy neviditeľné, že ignoruje rodovú rovnosť a jej očividné benefity pre celú spoločnosť. Pretože áno, rovnosť má pozitívny vplyv aj na vás, milí muži, ktorých je tu teda väčšina.
Verím, že prevencia a boj s rodovo podmieneným a nielen domácim násilím, ako uvádza PVV, je témou, ktorá by mala spájať strany demokratického spektra.
Svedčí o tom napr. aj podobnosť, či dokonca zhoda v programoch Progresívneho Slovenska a KDH. Nikto z nás predsa nechce, aby každá tretia žena na Slovensku zažila násilie, aby ročne zomrelo niekoľko žien rukou partnera alebo manžela, aby iks znásilnených žien tento ohavný skutok nenahlásilo polícii zo strachu, z pocitu bezmocnosti alebo bezprávia. Alebo aby bolo okej dať žene facku, či dokonca ju zbiť a kľudne ďalej ostať vo verejnej funkcii.
Napriek každodenným medializovaným informáciám o násilí na ženách a množstvu ďalších, ktoré sú mimo našich očí, je v PVV o násilí len jediná krátka zmienka, a to v časti trestná politika. Na rozdiel od programového vyhlásenia vlády z roku 2016, v ktorom vtedajšia tretia Ficova vláda hovorila o systémových opatreniach na prevenciu a elimináciu násilia páchaného na deťoch a ženách, dostupnej právnej ochrane a sociálnych službách pre ženy zažívajúce násilie a obete domáceho násilia, v roku 2023 stačí novej vláde oveľa menej. Akoby pandémia neodkryla aj ďalšiu pandémiu. Tú pandémiu násilia, ktorá sa odohráva nielen za zavretými dverami, ale aj na uliciach, vo verejnej doprave, na školách. Akoby sme nevedeli o nedostatočnej odpovedi štátu, ktorý nemá efektívne nástroje na jeho prevenciu a elimináciu ani pomoc a podporu osobám, ktoré násilie zažili či zažívajú. Akoby sme nevedeli, že je už slovenským národným zvykom, že aj túto úlohu štátu supluje tretí sektor. Nepotrebujeme snáď ako spoločnosť konečne zakričať hlasné NIE násiliu?
Efektívne opatrenia pritom poznajú sociálni demokrati veľmi dobre. Jedná sa napr. o ratifikáciu Istanbulského dohovoru. Veď Slovensko, a možno si to mnohí a mnohé pamätáte, stálo pri jeho zrode. Bolo dokonca medzi prvými štátmi, ktorie, ktoré ho podpísali. Čo sa stalo potom, prečo sme prepadli dezinformáciám? Odpovedzte si sami. Ak bol Istanbul zneužitý na kampaň v roku 2019/2020, dnes už nie sme v kampani. K jeho ratifikácii nás vyzýva Európska únia a ďalšie medzinárodné organizácie, pretože sa jedná o efektívny, dokonca najefektívnejší nástroj na prevenciu a boj s rodovo podmieneným násilím. Pochopili to iné štáty, ja nechápem, prečo to nechápeme my.
Ďalšími opatreniami sú napr. posilnenie trestnoprávnej ochrany pred rodovo podmieneným násilím vrátane redefinícií znásilnenia, ktorú sme aj my, mimochodom, minulý rok predkladali a v pléne sa jej dostalo iba vtipných komentárov a rôznych výsmešných, výsmešných komentárov, ktoré nemajú v slušnej spoločnosti čo robiť. Jedná sa aj o zavedenie prečinu sexuálneho obťažovania alebo definícia femicídy.
Ďalšími opatreniami sú tréningy pre všetky profesie prichádzajúce do kontaktu s osobami zažívajúcimi násilie alebo systematické a dostatočné financovanie bezpečných centier, alebo linky pre osoby zažívajúce násilie. Napríklad toto financovanie viac nemôžme vykrývať takpovediac nejakou záplatou, ako sa to stalo za Matovičovej vlády, keď na to použili premiérsku rezervu.
To sú len niektoré z opatrení, ktoré sociálnodemokratické strany európskej úrovne podporujú a presadzujú už roky.
Včera sa moja kolegyňa Zuzana Števulová na výbore pre ľudské práva pýtala pána štátneho tajomníka ministerstva spravodlivosti, ako chcú na tomto ministerstve riešiť problém rodovo podmieneného násilia. Tak ako pri ostatných otázkach, sa aj tu vyhol odpovedi, vraj sa jedná o komplexnú tému, vraj teraz nejde granulovať. Nuž, nech tým už myslel čokoľvek, jasne z jeho odpovede vyplýva, že téma násilia nie je prioritou. Prioritou sú, a teraz ho citujem, kajúcnici a vysoké tresty za ekonomické trestné činnosti. Ja sa pýtam prečo. Opäť, môžte si odpovedať sami.
Dôležitým bodom v PVV je aj pokrytecké vyjadrenie ohľadom vzťahovej a sexuálnej výchovy. Vzťahová a sexuálna výchova, ako to už dnes tu odznelo, nie je hodnotovou výchovou, práve naopak. Rovnako ako vlastiveda či chémia je odbornou témou, ktorej výučba musí byť založená na moderných vedeckých a odborných poznatkoch. Vzťahová a sexuálna výchova je zároveň najlepšou prevenciou už spomínaného násilia, ale aj sexuálne prenosných infekcií, neželaných tehotenstiev, a teda aj interrupcií, najmä u mladistvých. Inak povedané, vedie k zdravšej, rešpektujúcej a rovnejšej spoločnosti. Jazyk používaný v kampani a tiež PVV stavia medzi rodičov a školy také pomyselné bariéry. Šíri strach a nedôveru. Vzťahová a sexuálna výchova bola pritom predmetom nedávno schválenej kurikulárnej reformy, na ktorej pracovali odborníčky a odborníci z rôznych názorových spektier. Aj preto by sme mali napredovať napríklad v podpore učiteľov a učiteliek, v modernizácii učebníc, ale aj modernizácii potrieb, ktoré sú využívané na vyučovanie tohto predmetu, a spoločne budovať prostredie, v ktorom sa každé dieťa cíti dobre, v bezpečí, rešpektované a kde štát dbá o jeho zdravie. Namiesto toho robíme krok späť.
Ďalšou z tém, ktorej by som sa chcela venovať, je ochrana a život žien, ktoré taktiež vládu nezaujímajú. Viete, čo ma mrzí? Celá politizácia témy interrupcií. Pretože interrupcie sú súčasťou zdravotnej starostlivosti tak, ako iné zdravotné zákroky. Opravte ma, ak sa mýlim, pretože som tu nová, ale hlasovali niekedy poslanci Národnej rady o tom, ako operovať koleno? Alebo o tom ako liečiť nejakú vážnu chorobu? Určite nechcem porovnávať situácie, ale v oboch prípadoch sa jedná o zdravotnú starostlivosť. A tá sa nemá riadiť ideológiou ani politikou, ale vedou. Majú o nej rozhodovať doktori a doktorky, gynekológovia, gynekologičky a nie my tu v Národnej rade. Ale keďže interrupcie sa v PVV predsa nachádzajú, asi sa im, žiaľ, aj tak budeme musieť takto neodborne, čisto politicko-ideologicky venovať.
Počas kampane som ocenila deklarovanú vôľu ministerky Dolinkovej zaviesť interrupčnú tabletku ako bezpečný a šetrnejší spôsob prerušenia neželaného tehotenstva, avšak programové vyhlásenie vlády o interrupciách hovorí tónom, ktorý sa dá sotva interpretovať pozitívne. Ak, samozrejme, pod pozitívom rozumieme reálny pokrok k zlepšeniu dostupnosti tohto typu zdravotnej starostlivosti pre všetky ženy bez rozdielov. Ak sa, naopak, uspokojíme s tým, že vláda nechystá obmedzenia, čo je už v podstate akýsi pokrok v porovnaní s vládou Igora Matoviča z roku 2020, ktorá sa k téme pri, obmedzenia interrupcií jasne prihlásila aj vo svojom programovom vyhlásení, a budeme sa teda len musieť každých šesť mesiacov brániť útokom na práva žien vedeným či už z koalície, alebo opozície, PVV možno až tak nedesí. Text hovorí, že ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. Je však príznačné, že práve politici a političky, ktorým tak veľmi záleží na ochrane života pred narodením, často zabúdajú na ochranu života po narodení. Napríklad aj na ochranu života žien a matiek, ktoré obmedzenia interrupcií môžu stáť zdravie, či dokonca život. Po konkrétne príklady, po všetky tie Izabely a Doroty, nemusíme chodiť ďaleko. Pre tých a tie, ktorí nepoznajú tieto mená, jedná sa o dve z niekoľkých možno až desiatok obetí obmedzenia interrupcií v Poľsku. Našťastie to vyzerá, že v susednom Poľsku sa nová vláda, zvolená aj vďaka veľkej mobilizácii žien, vyberie cestou opätovného sprístupnenia tejto zdravotnej starostlivosti. Je ťažké predpovedať, čo čaká nás.
Práve Ficove minulé vlády sa, naopak, snažili o pomerne moderný prístup k interrupciám, založený na vedeckých poznatkoch a nie na ideológii. Napríklad v roku 2009 sa vtedajší minister zdravotníctva Richard Raši snažil o zrušenie povinného súhlasu pre interrupciu pre neplnoleté osoby, až kým nenarazil na odpor biskupov. Prešlo viac ako desaťročie a prístup žien k interrupciám je u nás stále zlý. A namiesto toho, aby sme sa pohli vpred, tu zubami-nechtami musíme brániť status quo. Teraz to vyzerá, že ani nová vláda sa nebude snažiť o odstránenie bariér a prekážok, ktorým ženy čelia v prístupe k bezpečnej interrupcii, a teda k zdravotnej starostlivosti. Neostáva nám nič iné, len dúfať, kto chce teda, sa môže aj modliť, že pri prípadnom návrhu z dielne známych obmedzovačov a obmedzovačiek práv žien aspoň časť koalície nezdvihne ruku proti zdraviu a životom žien. Bezplatné, bezpečné a bezprekážkové, a teda dostupné interrupcie sú napriek tomu hudbou budúcnosti. Ak aj vláde záleží na znížení počtu neželaných tehotenstiev a interrupcií, najmä pre ženy zo sociálne znevýhodnených pomerov, okrem podpory už spomínanej vzťahovej a sexuálnej výchovy sa mohla v programovom vyhlásení vlády zamerať napr. na antikoncepciu. O tej nie je v PVV ani zmienka. To, že v ňom absentujú napr. bezplatné menštruačné potreby do škôl, na univerzity a pre najohrozenejšie kategórie osôb, tak ako sa to deje v iných štátoch a najmä v tých, ktoré majú sociálnodemokratickú vládu, alebo dostupnosť umelého oplodnenia pre všetky ženy, ktoré chcú otehotnieť, ma neprekvapila. Vláda zatvára oči aj pred viacnásobnou diskrimináciou a porušeniami základných ľudských práv, ktorým čelia rómske ženy. Vláda nás ženy jednoducho nevidí.
A ďakujem pekne, že ste tu teda vydržali až do takejto neskorej hodiny. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Ďakujem kolegyni Kleinert za to, že okrem teda mnohých iných dôležitých vecí spomenula jednu vec, ktorú, ktorá sa do môjho príspevku nedostala, a to je v podstate veľmi výrazná nekonzistentnosť celého dokumentu programového vyhlásenia vlády. Ja keď som si čítala tú kapitolu kultúra a potom som si prečítala napríklad kapitolu vzdelávanie alebo kapitolu hospodárstvo, tak som mala pocit, že to sú kapitoly z úplne odlišných dokumentov, že tie jednotlivé kapitoly ani nemohol napísať člo... nemohol napísať jeden človek, čo ani nenapísal teda, ale že to ani nemohla napísať vláda s jedným hodnotovým nastavením.
A ja keď čítam vlastne kapitolu vzdelávanie, kde je naozaj snaha ako keby predstaviť nejaký moderný koncept vzdelávania pre 21. storočie, keď čítam kapitolu hospodárstvo, kde sa hovorí o inováciách, o kreatívnej a inovatívnej ekonomike, ktorá je pre Slovensko dôležitá, tak si kladiem otázku, že či napríklad pánovi ministrovi Druckerovi alebo pani ministerke Sakovej nevadí tá kapitola kultúra, ktorá je napísaná proste jazykom 90. rokov a ktorá aj je napísaná s myšlienkovým konceptom 90. rokov, a či im nevadí, že vlastne ich kolegovia vo vláde chcú vo svojej oblasti presadzovať niečo, čo pre mňa je v príkrom rozpore s tými inými cieľmi, ktoré sa v tom programovom vyhlásení vlády uvádzajú. To znamená, že ja by som bola veľmi rada, aby, aby tá kultúra na Slovensku a tiež kultúra tohto parlamentu v tých najbližších štyroch rokoch bola lepšia, ako bola doteraz.
Ďakujem. (Potlesk.)

Danka, ďakujem ti veľmi pekne, že si tu už ako druhá po Zore Jaurovej vniesla tému kultúry. A je mi ľúto, že zrovna o kultúre si musela hovoriť za takýchto podmienok, kde teda zjavne sú tu už všetci rečníci a rečníčky, ktorí vystupujú v tomto pokročilom čase, pasovaní s vyrušovaním a nezáujmom. Ja naozaj nechápem, načo sme teda vlastne hlasovali o predĺžení tejto dnešnej schôdze, keď v postate tu nikto nie je a nikto tu nechce vlastne reálne diskutovať. Je mi to ľúto, Danka.