Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážení kolegovia, vážené kolegyne, dovoľte mi za začiatok odcitovať nášho experta na financie a rozpočet Štefana Kišša – vláda a rozpočet len predstierajú konsolidáciu. Schválením nových výdavkov vláda nafúkla deficit aby sa im budúci rok dalo jednoduchšie konsolidovať povinných 0,5 % HDP. Rútime sa po gréckej ceste a dôvera trhov je veľmi krehká. Inak povedané, vláda a tiež naša koalícia tu neprítomná si robí prezidentskú kampaň a veľkoryso rozdáva či už 13. dôchodky alebo iné neadresné sociálne benefity. No a kto to zaplatí? Ja mám chuť povedať že ďalšie generácie.
Životná úroveň u nás sa v porovnaní s najvyspelejšími krajiny aj s našimi susedmi už takmer dve dekády zhoršuje. Drvivá väčšina ukazovateľov kvality života ukazuje zaostávanie alebo dokonca zhoršovanie Slovenska. Zaostávanie v jednej štatistike by mohla byť náhoda. Zaostávanie v desiatich však ukazuje na trend, ktorý potrebujeme zvrátiť. A nemyslím si, že konsolidačný balík, o ktorom tu dnes diskutujeme, ak sa to teda dá nazvať vôbec diskusiou, pretože tu nie je ani minister financií, ani teda naši kolegovia a kolegyne z koalície, nepomôže podľa mňa čokoľvek vyriešiť.
Politici minulosti, tí, ktorí nám teraz vládnu, nám v predvolebnej kampani ponúkali svoje skúsenosti. Nuž nie sú skúsenosti ako skúsenosti. Tie ich nám v minulých rokoch doniesli pokles kvality života. A tento nešťastný trend sa očividne ani nezmení. Takéto skúsenosti nepotrebujeme, potrebujeme prosperujúcu budúcnosť pre všetkých, a tak mi dovoľte pár slov o tom, ako Slovensko musí jednoducho pridať.
V médiách sa pravidle objavujú štatistiky, ktoré ukazujú zaostávanie Slovenska v rôznych oblastiach. Môžeme sa dočítať napríklad, že Slovensko je jednou z najhorších krajín podľa nadúmrtnosti počas covidu, v dlhodobej udržateľnosti verejných financií, v digitálnych zručnostiach, v úrovni vzdelávania, v strategickej transformácii, tiež z hľadiska motivácie na založenie rodiny, o ktorej sa tu toľko hovorí, v dĺžke zatvorených škôl počas covidu, tiež podľa náchylnosti na ruské dezinformácie, a myslím, že na tom sa všetci, teda možno okrem koalície, zhodneme tiež z hľadiska kvality súdnictva i ovzdušia, aj z hľadiska konkurencieschopnosti. Je toho veľa a chápem, že von nie je veľmi pekné počasie a nemáte chuť schladiť sa ešte viac, avšak v tejto dusnej atmosfére v pléne si možno môžeme schladiť hlavy, aspoň týmto posledným príkladom, dávajte pozor. Medzi najhoršou štvorkou sme aj podľa kvality vôd na kúpanie, to teda platí pravdepodobne aj na otužovanie, ktoré je populárne v tomto období.
Ľudia na tieto informácie reagujú spravidla tromi spôsobmi. Tá prvá skupina, láme palicu nad krajinou a dúfa, že sa ich to nedotkne v tak veľkej miere, niektorí dokonca radšej odídu. Druhú skupinu tvoria väčšinou politici, političky, ktorí odmietajú akceptovať tieto dáta a tvária sa, že vlastne všetko je v najlepšom poriadku. No a tretiu skupinu tú tvorí tých 15-tisíc ľudí, ktoré bolo pred niekoľkými dňami na námestí v Bratislave a ďalšie tisícky v uliciach Banskej Bystrice, Nitry, Košíc, Žiliny. A čoskoro sa pridajú aj ďalšie mestá.
No a vrátim sa k tým politikom. Tí viac času momentálne venujú tomu, ako zachrániť svojich ľudí, než aby riešili dôvody zaostávania, o ktorých som teda hovorila. A tento konsolidačný balík na tom nič nemení, práve naopak. Viac o týchto dôvodoch zaostávania sa dočítate napríklad v blogoch nášho ekonomického experta Štefana Kišša, ktorého som už teda spomínala. Odporúčam napríklad ten, ktorý nazval Štyri grafy, ktoré ukazujú, kde musí Slovensko pridať. V ňom sa dozviete napríklad o snáď najlepšom príklade toho, kde a ako veľmi musíme pridať, a to teda doslova, o nedostavaných diaľniciach. V tomto blogu sa venuje aj zbytočným úmrtiam v zdravotníctve, čo je ďalšia dôležitá téma, o ktorej sme sa tu aj dnes rozprávali, pretože tu máme taktiež na to expertov, či už teda v Progresívnom Slovensku náš Oskar Dvořák, alebo aj u kolegov v SaS-ke.
No ja by som sa teraz chcela venovať najmä téme, ktorá je, ktorá mne osobne leží na srdci, a síce odchod mladých ľudí do zahraničia. A práve, čo sa týka tejto témy, v konsolidačnom balíku nájdeme možno, ja neviem, že či toto má byť zrovna riešenie, ale zvyšovanie cien za cestovné doklady, aby sme teda (povedané so smiechom) mladých ľudí pravdepodobne demotivovali k odchodu, no tak toto podľa mňa nebude fungovať.
Mladí ľudia majú pocit, vďaka tejto vláde, že toto nie je krajina pre nich. Majú pocit, že ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny sa premenovalo na ministerstvo pre seniorov, pritom ani tí seniori sa nemajú lepšie, však tie 13. dôchodky im nezaručia dôstojný život. Ale viete, čo týmto všetkých sa docieli, čo týmto vláda docieli? Ďalšie rozdeľovanie spoločnosti, pretože ja čítam tie komentáre, ja počúvam mladých ľudí, a oni skutočne majú ťažké srdce na dôchodcov a dôchodkyne, a tí za to nemôžu. A vravím, ani oni sami sa nebudú mať lepšie. Stále sa hovorí len o senioroch a veľmi málo o mladých ľuďoch, pritom aj konsolidačný balík oberá budúcich dôchodcov a dôchodkyne o tie ich dôchodky.
No ale vrátim sa teda späť k tomu odchodu. Slovenské školstvo je v katastrofálnom stave. A moje kolegyne, tu sediace expertky na vzdelávanie Ingrid Kosová, Viera Kalmárová a Tina Gažovičová so mnou určite bude súhlasiť a verím, že to potvrdia aj v nejakých faktických poznámkach, ale tí a tie, ktoré asi so mnou súhlasia najviac, sú, samozrejme, tí mladí ľudia, všetci tí študenti a študentky, ktorí utekajú zo Slovenska. Pätina z nich študuje na vysokých školách v zahraničí, to je druhé najväčšie číslo v rámci Európskej únie po maličkom Luxembursku, ktoré však, nemôžme zabúdať, so susedným Nemeckom aj Francúzskom spája jazyková blízkosť, a je to skutočne maličký štátik. Tento podiel sa na Slovensku od roku 2010 zvýšil o polovicu z 13 na 20 %. V Česku aj vo výrazne menšom Slovinsku je výrazne nižší.
Napríklad vláda odborníkov a odborníčok Ľudovíta Ódora si túto tému zvolila za jednu zo svojich priorít. V PVV súčasnej vlády, vlády minulosti, o mladých ľudí toho veľa nenájdete. Ódorova vláda napríklad navrhovala projekt Slovensko ti verí. Buďme však úprimní, na systematické riešenie potrebuje vláda viac politického kapitálu alebo politickej sily, dlhodobý mandát a hĺbkové reformy vzdelávania zdravotníctva, ale tiež podpory ľudských práv.
Nechám na vás, zamyslieť sa nad tým, čo z toho vláda Roberta Fica spĺňa. Ale predtým než začnete takto dumať, mám ešte jednu otázku. Kto má za tento stav, ktorý som opisovala, zodpovednosť? Zaostávanie Slovenska v kvalite života najmä, no teda nie výlučne mladých ľudí v posledných viac ako 10 rokoch je neodškriepiteľné. Potrebujeme sa z neho použiť a tieto chyby viac neopakovať. Nešťastím Slovenska bolo pred rokmi vznik vlád SMER-u na čele s Robertom Ficom, neskôr Petrom Pellegrinim, ktoré nám vládli 12 zo 14 rokov od roku 2006. Po takomto takmer nepretržitom vládnutí sa ťažko vina zvaľuje na niekoho iného. No a dnes nám vládnu zas. Čo nám po nich zostalo? Zrekonštruovaný Bratislavský hrad, na ktorý je Robert Fico podľa vlastných slov, a to budem skutočne citovať, za svoje premiérske obdobie hrdý najviac a ktorý sa, tiež jeho slovami, stal pútnickým miestom Slovákov. Žiaľ, mladých ľudí zrekonštruovaný Bratislavských hrad od odchodu neodradí, ale môžu mu zakývať pri prechode hraníc.
Vo voľbách si, žiaľ, Slovensko, a môžeme sa o tom baviť, o tom, že prečo zvolilo minulosť namiesto budúcnosti, ale tým pádom aj zbytočné drahé balíky na rozdiel od adresnej pomoci. Balíky, ktoré budú niesť na chrbtoch tie ďalšie generácie, keď budú kráčať po gréckej ceste.
Ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk. )