Vážené dámy, vážení páni, systém pracovnej zdravotnej služby bol podľa odôvodnenia prezidenta u nás zavedený na základe Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce a vyhlášky ministerstva zahraničných vecí č. 145/1988 Zb. podpísanej ministrom zahraničia pánom Chňoupkom.
Prezident v odôvodnení tvrdí, že zrušenie pracovnej zdravotnej služby pre stupeň 1 a 2, teda pre bežné zamestnanie je v rozpore s týmto dohovorom a vyhláškou.
Začítajme so do historických dokumentov z roku 1985, teda spred 26 rokov. V čase, keď mnohí z nás ešte ťahali za sebou káčera, konalo sa už 71. zasadanie generálnej konferencie Medzinárodnej organizácie práce. Čarovné svedectvo doby nájdeme hneď v preambule dohovoru. Dohovor vznikol zo záveru spomínaného zasadania, a to veľmi operatívne, za necelé tri roky po konferencii. Medzinárodná organizácia práce po 71 zasadaniach práve zistila, načo by mohla slúžiť. Citujem z prvej vety preambuly: „Medzinárodná organizácia práce zisťujúc, že ochrana pracovníkov proti ochoreniam a úrazom z povolania je jednou z úloh Medzinárodnej organizácie práce podľa jej ústavy...“ Je chvályhodné, že na 71 . zasadaní prečítali vlastnú ústavu a prišli k tomuto zisteniu.
A akú mala Medzinárodná organizácia práce v roku 1985 predstavu o tzv. závodných zdravotných službách? Citujem: „Výraz „závodné zdravotné služby“ znamená služby poverené najmä preventívnymi úlohami a poradenstvom pre zamestnávateľov a pracovníkov, pokiaľ ide o požiadavky na vytvorenia a udržanie bezpečného a zdravého pracovného prostredia, ktoré je na prospech telesnému a duševnému zdraviu vo vzťahu k práci, a tiež prispôsobenie práce schopnostiam pracovníkov s prihliadnutím na ich telesné a duševné zdravie.“ Ďalej citujem: „Každý členský štát sa zaväzuje postupne zavádzať závodné zdravotné služby pre všetkých pracovníkov, vrátane pracovníkov vo verejnom sektore a družstevníkov vo výrobných družstvách, vo všetkých odvetviach hospodárskej činnosti a vo všetkých podnikoch. Vykonané opatrenia by mali byť primerané a vhodné z hľadiska zvláštnych nebezpečí v podnikoch.“
Prehliadnime romantické predstavy o tom, ako tieto zázračné závodné zdravotné služby spôsobia, že zamestnávateľ prispôsobí pracovný úkon momentálnemu telesnému a duševnému rozpoloženiu zamestnanca. Venujme sa radšej tomu, kam sme sa od roku 1985 vo vývine dostali.
Máme v platnosti Zákonník práce, ktorý sa venuje pracovným podmienkam zamestnanca. Máme zákon o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, ktorý špecifikuje rôzne druhy preventívnych a ochranných krokov smerom k zamestnancom. Máme zákon o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, ktorý to rieši od pitnej vody cez hladinu hluku až po mieru radiácie. Máme Úrad verejného zdravotníctva, ktorý dohliada na verejné zdravie, teda i na zdravie zamestnancov. Realizuje sa teda množstvo opatrení, ktoré majú bezpečnostný a preventívny charakter. Tieto opatrenia sú zavedené plošne s úspešne sa ujali. Preto je veľmi interesantné, že v roku 2006, teda po 20 rokoch od konania tejto konferencie prišlo niekomu na um plnenie dohovoru, ktorého predsavzatia sme už dávno významne a násobne prekročili. Boli a sú naplnené dokonca i tie romantické predstavy o dbaní na telesné a duševný stav zamestnanca. Dnes nám na to slúžia chránené dielne. Nič to za to, pracovná zdravotná služba v roku 2006 do zákona prenikla. Ani to by ešte nebola žiadna tragédia. Tragédiou je ako vyzerá jej pôsobenie v praxi, keď zodpovedného pracovníka stretávajú zamestnanci, továrnici i družstevníci často iba vtedy keď si prídu pýtať výpalné výmenou za papier, ktorý hovorí o tom, že zákonná povinnosť je splnená. Tieto služby sú poskytované pro forma a na miestach, kde to vôbec nie je potrebné. A do prvej a druhej kategórie sa zaraďujú práce, pri ktorých nehrozí riziko poškodenia zdravia. Pracovníkov, ktorí do týchto kategórií spadajú, je vyše 2 mil. Nevieme o presných sadzbách, ktoré obsahujú všetky služby za zamestnanca ročne, ale keď predpokladáme, že priemer tu činí 35 eur na zamestnanca, len tieto dve kategórie by mohli zaplatiť za PZS ročne zhruba 77 mil. eur.
Zrušiť niečo čo sa v praxi neosvedčilo a má viac negatívnych ako pozitívnych dopadov je rozumný krok. Napriek tomu sa pán prezident odvoláva okrem spomínaného dohovoru aj na smernicu Európskeho hospodárskeho spoločenstva z roku 1989 a jej preambulu, kde sa uvádza, že členské štáty už nikdy nesmú znižovať úroveň ochrany, ktorú dosiahli. To zrejme znamená, že ak by boli na Slovensku zavedené plne klimatizované a vyhrievané sklenené gule, ktoré by občanov chránili od vonkajších vplyvov, tento stupeň ochrany, nech už by bol akokoľvek nerozumný, by sa jednoducho nemohol zrušiť, jeden z mnohých prípadov, ako sa pristupuje k štúdiu a ratifikácii medzinárodných zmlúv. Teda treba si ich predtým aspoň prečítať.
Z praxe je zrejmé, že pracovná zdravotná služba nebola v žiadnom prípade pozdvihnutím úrovne ochrany. Bola záťažou pre zamestnávateľov, bola hromozvodom negatívnych reakcií, že skupiny a jednotlivci ryžujú bezplatne na zákonnej povinnosti. Pracovná zdravotná služba zostáva, viaže sa na pracovníkov tretej a štvrtej kategórie, kde je možnosť ohrozenia zdravia zvýšená. Pre kategórie jedna a dva sa táto povinnosť ruší. Stále tu však zostáva možnosť, a teda dobrovoľnosť. Boj o klienta snáď prinúti poskytovateľov tejto služby zamyslieť sa nad kvalitou ich práce a že začnú poskytovať také služby, ktoré rád i ten zamestnávateľ zaplatí. Ďakujem pekne. (Potlesk.)
