Vážený pán predsedajúci, podpredsedovia Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán podpredseda vlády, vážené dámy, vážení páni, keď sa pripravovalo toto prerokovanie medzi dvanástou a štrnástou hodinou, začnem trošku netradične, som sa zúčastnil ako člen komisie pre veľké doktoráty na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied zaujímavej obhajoby Vladimíra Goněca z Masarykovej univerzity v Brne, ktorá sa týkala diela Huberta Ripku Jedna...
Vážený pán predsedajúci, podpredsedovia Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán podpredseda vlády, vážené dámy, vážení páni, keď sa pripravovalo toto prerokovanie medzi dvanástou a štrnástou hodinou, začnem trošku netradične, som sa zúčastnil ako člen komisie pre veľké doktoráty na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied zaujímavej obhajoby Vladimíra Goněca z Masarykovej univerzity v Brne, ktorá sa týkala diela Huberta Ripku Jedna Európa. Je to skutočne podnetná monografia, podnetná práca, ktorá hovorí o strednej Európe ako o celku pri zachovávaní istých národných špecifík. A my všetci dobre vieme, že Hubert Ripka žil predovšetkým v medzivojnovom období a po roku 1945 bol ministrom zahraničného obchodu vo vláde do roku 1948. A on práve hovoril o tom, aby sme aj túto strednú Európu, a to sa týka aj tohto návrhu zákona, vnímali ako istý celok, ktorý prijíma vyvážené návrhy zákonov a vníma aj susedné štáty, ako sa v podstate tá legislatíva vyvíja, ako sa tam, povedzme, v tejto oblasti venovali a venujú národnostným menšinám, preto nemôžem súhlasiť s podpredsedom vlády, keď povedal, že v Českej republike a v Maďarskej republike nemajú to 20-percentné kvórum, ale majú tam legislatívu tak upravenú, ako ju majú upravenú. Ale praktická skúsenosť, a ja mám skúsenosti s príbuzenskými menšinami, či už v Českej republike alebo Maďarskej republike, je viac-menej v tej národnostnej politike nulová, až na pár tých aktivít, ktoré sa tam dejú. A vy, pán podpredseda vlády, keďže aj učíte na Karlovej univerzite, viete, ako toto tam je, čo sa týka Českej republiky, samozrejme, aj Maďarskej republiky, netreba si ju brať za príklad, hoci majú iný systém pripravený, o ktorom budem hovoriť sčasti, lebo som mal možnosť nedávno navštíviť Maďarskú republiku a Rumunskú republiku a stretnúť sa s učiteľmi slovenského jazyka na národnostných školách v Maďarskej republike a v Rumunskej republike. Osobitne to hovorím aj preto, že ste často spomínali roky 1918 až 1938, ako sa kreovala menšinová politika v predmníchovskom Česko-Slovensku, ktorá z veľkej časti bola reakciou na vtedy a v tom období, teraz to nezrovnávam, iredentistické snahy či už nemeckej národnostnej menšiny a ich politických strán na čele s Konrádom Henleinom alebo maďarských politických strán kresťanských, ktoré pôsobili na území Slovenska, najmä pod vedením Esterházyho. A, samozrejme, tie reakcie boli také, aké potom aj odzneli v známom príspevku.
A vy, pán podpredseda, viete, že som osobne dobre poznal aj pána profesora Nováka, aj pána profesora Rapanta, ktorý žil do roku 1987, kedy zomrel. A viete, že som sa týmto osobám a osobnostiam venoval ako podpredseda akadémie vied a som sa im snažil vrátiť to, čo im bolo v minulosti po roku 1948 zobrané. Žiaľ, akademik Daniel Rapant sa tejto rehabilitácie nedožil. Novák písal v súvislosti s tým známym matičným sporom, lebo to bola jeho štúdia v súvislosti s tým, čo sa odohrávalo v Matici slovenskej, k tendencii čechoslovakizmu a tak ďalej a tak ďalej. A musím znovu povedať, že si veľmi cením pracovníkov Historického ústavu, ktorí na otázky čechoslovakizmu, do tej známej cambridgeskej publikácie, pribrali nórsku vedeckú pracovníčku, ktorá zhodnotila vyslovene vyvážene čechoslovakizmus z tohto obdobia a tie reakcie slovenskej strany ako adekvátne. Tú štúdiu budete mať možnosť, samozrejme, si prečítať aj interpretovať. Treba povedať, že pán profesor Ľudovít Novák nevedel o tom, ako sa bude vyvíjať ďalej vývoj. A neočakával, že tá tendencia, to tendovanie na južnom Slovensku bude smerovať nielen k iredente, nielen k revizionizmu hraníc, ale definitívnej jednej z okupácií južného Slovenska po Viedenskej arbitráži, ktorý plnil teda v podstate, a to chcem tu podčiarknuť, ciele mníchovského diktátu, ktorý tu bol v roku 1938. A znovu musím tiež zopakovať to, že podobne aj pán profesor Rapant, ja som sa potom s ním veľmi často stretal aj v tých sedemdesiatych rokoch, chodieval do Perličky na obed pred Univerzitnou knižnicou. A mal som možnosti ho navštíviť aj v jeho dome s pani Hanou Meličkovou v Avióne. A o veľa veciach sme diskutovali. A diskutovali sme aj o tom, čo napísal v roku 1968. To bola reakcia pána profesora Rapanta. Tiež videl trošku ten ideálny svet a neočakával, že po 21. auguste 1968 sem na Slovensko so „spojeneckými vojskami“ vtrhnú okupanti. Maďarská armáda bola medzi nimi. A okupovala južné Slovensko v tej línii Viedenskej arbitráže. Čiže aj jeden, aj druhý v podstate mali krásne idey. O nich hovorila tuná aj pani poslankyňa Dubovská. Ale výsledky sa vyvinuli celkom inak aj vďaka politike strán alebo resp. v politike vlád Maďarskej republiky. A ja si teraz naozaj neidealizujem situáciu v Maďarskej republike, najmä pod vedením FIDESZ-u, a za jeho asistencie, aj keď nie priamej. Ale tomuto všetkému nahráva existencia Jobbiku, i keď je v opozícii. Musia reagovať často na veci, ktoré Jobbik predkladá, predovšetkým pod vedením podpredsedu Európskej ľudovej strany Viktora Orbána. A znovu musím zopakovať, že to je veľmi dôležité, aj z tých vašich úvah, ktoré ste tu povedali, resp. hovorili ste o istých mýtoch.
Ja chcem skutočne tento problém vidieť s chladnou hlavou a s ráciom, pretože netreba vyberať niektoré čiastkové detaily, ale treba to vidieť v tom komplexnom, celostnom videní týchto problémov a vnímať to naozaj, to južné Slovensko, ani nie tak pulzujúce, ako sa to tuná často prezentuje predstaviteľmi maďarských menšinových strán, či už to bolo zo strany SMK alebo teraz zo strany Most – Híd. Ja som veľmi často chodil na južné Slovensko a stretal som sa s príslušníkmi tak maďarskej národnostnej menšiny, ako aj rómskej národnostnej menšiny, aj so Slovákmi, ktorí tam žijú. A oni nikdy tieto problémy, o ktorých sa často hovorilo v parlamente, nepociťovali. Ich jediný a najvážnejší problém bol v podstate sociálny a ekonomický problém, ktorý na nich doliehal rovnako, tak na príslušníkov maďarskej národnostnej menšiny, ako aj na Slovákov, ktorí tam žijú. Preto si stále myslím, že tento návrh, ktorý ste pripravili, nie je potrebný, z toho dôvodu, že doterajší zákon o používaní jazykov národnostných menšín je štandardný a vytvára všetky podmienky pre maďarskú národnostnú menšinu a ďalšie menšiny na Slovensku, aby sa mohli realizovať. Naviac, o kodifikovanom (Hlasy v sále.) a štandardizovanom – pani Sabolová, pani Vášáryová, bol by som rád, keby ste nevyrušovali, – rómskom jazyku ťažko hovoriť. Pod záštitou mojou sa táto štandardizácia uskutočnila v budove starej Národnej rady v roku 2008. Takže ja si naozaj neviem predstaviť, akým kodifikovaným, resp. štandardizovaným jazykom rómskym oficiálne sa bude komunikovať. To je po prvé. A, po druhé, viem, že medzi „elitou“ rómskej národnostnej menšiny, tam sa hľadajú nejaké spojenia, ale nijakým spôsobom to nefunguje. A možnože by ste boli pre mňa vzorom, keby ste na svojej webovej stránke, ktorú máte trojjazyčnú, teda v slovenčine, maďarčine a v angličtine, umiestnili aj webovú stránku v rómčine. Akým jazykom by sa v podstate rómska národnostná menšina mala tuná dorozumievať, keď Rómovia z východného Slovenska nerozumejú Rómom zo stredného Slovenska a zo stredného Slovenska Rómovia nerozumejú Rómom, keď hovoria v rómčine, tým svojím dialektom, na západnom Slovensku. Čiže tuto vidím istý nielen zlý krok, ale aj absolútne nevyvážený krok, ktorý bude vyvolávať najmä v samospráve a v týchto oblastiach veľké problémy.
Ďalej by som chcel, samozrejme, využijúc túto situáciu a moje vystúpenie, aby som dal možnosť aj mojej kolegyni, ktorá bude vystupovať po mne, požiadať vás, keďže som bol v tom Maďarsku mnohokrát, teraz som ho navštívil ako predseda Výboru Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, že teda ak prijímame na Slovensku zákony, tak musíme ich prijímať v istej reciprocite a vyváženosti, aby ste navštívili, z vlády Slovenskej republiky pod vedením pani Ivety Radičovej, ministra zahraničných vecí Mikuláša Dzurindu, samozrejme, aj vy ako podpredseda vlády Maďarskú republiku a Slovákov, ktorí tam žijú, nadovšetko učiteľov slovenčiny alebo známej slovakistiky v Budapešti alebo v Segedíne, vy viete, o kom ja hovorím, a oni vám povedia, že situácia je veľmi vážna, nielen čo sa týka ústavy. Nie je možné, aby mimoparlamentná strana, aj keď to legitímne robí pod vedením pána Berényiho, vyjednávala s maďarskou stranou o ústave, či tam budú väčšie právomoci pre národnostné menšiny vrátane slovenskej národnostnej menšiny. Ale v tejto oblasti musí vyjednávať slovenská vláda, musí vyjednávať predsedníčka vlády a musí vyjednávať podpredseda vlády pre národnostné menšiny a ľudské práva, ktorý nemá na starosti len domáce národnostné menšiny, ale ja príbuzenské národnostné menšiny, teda aj menšiny v zahraničí. A toto v podstate sa mi zdá, že z vašej strany je momentálne zanedbávané alebo tomu nevenujete natoľko pozornosť, aby sme aj v tejto oblasti rázne vystúpili aj spolu s ministrom školstva, pretože zákon o vysokých školách, ktorý sa pripravuje v Maďarsku, ja som ho mal možnosť vidieť a bol mi preložený, ako aj zákon o takzvanom malom školstve alebo regionálnom školstve absolútne potláčajú slovenský jazyk na minimum z minima, ktoré je tam možné. Čiže poďme na to. A keďže budeme hovoriť o tomto zákone, najprv riešme problematiku, aby sme to povedali aj druhej strane v rámci bilaterálnych vzťahov, aby sme tieto veci očistili a nesedeli doma ako na prípecku a vo vzťahu k maďarskej republike jasne, nekompromisne a otvorene rokovali a obhajovali záujmy aj slovenskej národnostnej menšiny v Maďarskej republike.
A teraz niekoľko poznámok ešte. A budem skutočne vecný. A budem sa držať kritérií, tak Európskej charty, ako aj Ústavy Slovenskej republiky, ako aj zákona, ktorý doteraz platí o používaní jazykov národnostných menšín v Slovenskej republike.
V Ústave Slovenskej republiky, v zákone o štátnom jazyku Slovenskej republiky, ba i teraz v predkladanom návrhu zákona o používaní jazykov národnostných menšín sa konštatuje, že štátnym jazykom Slovenskej republiky je slovenský jazyk. Toto treba priznať, čo sa tam konštatujete niekoľkokrát. To znamená, že tento jazyk je na území Slovenskej republiky jazykom používaným vo verejnom styku a iné zákony nemôžu ohrozovať toto jeho postavenie. Túto základnú východiskovú skutočnosť podčiarkujú aj všetky príslušné medzinárodné dohody, teda aj často citovaná Charta menšinových, alebo regionálnych jazykov. Toto svoje postavenie nestráca štátny, úradný či oficiálny jazyk, ani v tých oblastiach, kde žijú príslušníci menšiny.
V záujme presnosti a konštruktívneho vystúpenia uvediem niektoré fakty z vyhlásenia, ktoré urobila Slovenská republika pri uložení Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov.
Slovenská republika vyhlasuje, že prijatú chartu bude uplatňovať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a príslušnými medzinárodnými dohovormi, ktoré zaručujú rovnosť občanov pred zákonom bez ohľadu na ich pôvod, rasu, náboženstvo alebo národnosť, s cieľom podporovať európske jazykové dedičstvo bez ujmy – a to podčiarkujem –, bez ujmy na používaní štátneho jazyka.
Slovenská republika vyhlasuje podľa čl. 1 písm. b) charty, že pojem územie, na ktorom sa používa regionálny alebo menšinový jazyk, sa vzťahuje na obce podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 221/1999 Z. z., ktorým sa vydáva zoznam obcí, v ktorých občania Slovenskej republiky patriaci k národnostnej menšine tvoria najmenej 20 % obyvateľstva z 25. augusta 1999, a to vrátane uplatňovania jej článku 10.
Slovenská republika vyhlasuje, že čl. 8 ods. 1 písm. e) body i až iii sa vzťahuje na prípravu pedagógov, teológov, kultúrnych a osvetových pracovníkov bez ujmy na výučbe v štátnom jazyku s tým, že väčšina predmetov vrátane profilových sa zabezpečuje v menšinovom jazyku pri rešpektovaní právnych noriem Slovenskej republiky v oblasti vysokého školstva.
V tejto oblasti, musím povedať, sme príkladom pre Európu. A bol som vo Švédsku, kde som rokoval s pánom Hallerbym. To bol štátny tajomník pre národnostné menšiny, ktorý mi jasne povedal, že ich národnostné menšiny vo Švédsku majú, povedzme, 3 až 4 hodiny výučby týždenne v jazyku národnostnej menšiny, ostatné predmety sa tam vyučujú v jazyku oficiálnom, teda vo švédčine, alebo v angličtine, pokiaľ sa tu rozhodnú pre ňu rodičia. Čiže toto je základný princíp. My sme skutočne v tejto oblasti nadštandardní. A nemáme sa za čo teda hanbiť. A nemôžem teda v podstate hovoriť, že sa tu národnostným menšinám v oblasti vzdelávania dejú skrivodlivosti, od materskej školy až po vysokú školu, až po univerzitu Jánosa Selyeho alebo Fakultu európskych štúdií na Univerzite Konštantína Filozofa, čo je ďalšia fakulta, o ktorej sa nehovorí, ktorá vychováva v tejto oblasti ďaleko kvalitnejších pedagógov, ako to robia v Komárne, pretože títo pedagógovia v Nitre ovládajú perfektne tak slovenský, ako aj maďarský jazyk, zatiaľ čo pedagógovia, ktorí končia štúdium v Komárne, neovládajú slovenský jazyk absolútne. Toto je ten problém, s ktorým sa stretávame a s ktorým sa musíme boriť. A my naozaj vnímame to tak, aby sme občanom národnostnej menšiny, či sú to príslušníci maďarskej národnostnej menšiny, nemeckej, chorvátskej, rusínskej, ukrajinskej a iných národnostných menšín, či rómskej, nepoškodili, aby sme ich neuzavierali do uzavretého geta jazykového, ale aby sme im vytvorili všetky podmienky pre to, aby sa mohli uplatniť, a aby sa Slováci, ktorí žijú na „jazykovo zmiešanom území južného Slovenska", keď sa budem dotýkať teraz konkrétne tejto oblasti, mohli na tomto území dohovoriť v jazyku oficiálnom na úradoch, v samospráve a kdekoľvek inde, aby mohli byť informovaní rovnako ako občania tam prítomnej národnostnej menšiny.
Poviem vám dve skúsenosti. V Dunajskej Strede som bol na futbale, keď tam hral Slovan s Dunajskou Stredou. A s mojím vodičom vtedy ako podpredseda vlády sme sa pýtali policajta, teda miestnej polície po slovensky, kde sa nachádza futbalový štadión. Dotyčný policajt povedal, že nám nerozumie. A museli sme preto behať okolo, aby sme našli niekoho, kto by nám vysvetlil v slovenskom jazyku, kde sa nachádza futbalový štadión. Bol som na oslavách významného hvezdára Konkolyho v Hurbanove, kde už teraz nebohý, ktorý bol zavraždený, pán Bastrnák mi absolútne neumožnil ako podpredsedovi vlády vystúpiť na tomto zhromaždení. Toto sú problémy, s ktorými sa stretávame v tomto prostredí. A to som už bol vtedy podpredseda vlády. A potom čo očakávate od ľudí, občanov, ktorí tam v tomto prostredí žijú? Ako žijú, ako sa môžu realizovať? Ako sa môžu uplatňovať? Preto si myslím, že tieto jednotlivé články, resp. odseky a paragrafy, ktoré sú uvedené v tomto návrhu novely zákona o jazyku národnostných menšín a používaní jazyka národnostných menšín, sú zbytočné, pretože my máme štandardné prijaté zákony.
Tento zákon, ktorý tu platí, má 20-percentné kvórum. Nepovažujem za potrebné, aby sa táto hranica znižovala. A kladiem si stále otázku, možnože s mnohými inými aj nezainteresovanými, prečo sa tak strašne s tým ponáhľate do 20. mája tohto roku, prečo nepočkáte na výsledky sčítania ľudu, ktoré sa odohrajú v noci, teda z 20. na 21. mája. A na základe týchto výsledkov sa vec zhodnotí, samozrejme, aj racionálne a, myslím si, aj prirodzene, aj múdro posúdi. Prečo sa vy s týmto zákonom takto rýchlo ponáhľate? Najprv ste išli s tými 10 % a teraz ste sa koalične dohodli na nejakých kompromisných 15 %. A nie je pravda, že tu ide o rómsku národnostnú menšinu alebo rusínsku národnostnú menšinu. Vy, pán podpredseda, veľmi dobre viete, že mám dobré kontakty s predstaviteľmi Rusínov. A nebudem uvádzať mená tých, ktorí mi telefonujú, že je to pre nich úplne zbytočné a že až na pár ľudí, ktorí to tvrdia a snažia sa takto prezentovať, je pre nich absolútne takáto novela zákona nepotrebná. A to už nehovorím o rómskej národnostnej menšine, čo nám to urobí, to ani nechcem v tejto sále váženej Národnej rady Slovenskej republiky tvrdiť, aké problémy nám z tohto hľadiska vzniknú.
V predloženom návrhu zákona o používaní jazyka národnostných menšín, opakujem, z dielne strany Most – Híd sa ignoruje už spomínaná všeobecná rešpektovaná skutočnosť. Treba upozorniť, že garancia práv národnostných menší pri používaní jazykov v istých oblastiach verejného styku neznamená, že sa tieto jazyky stávajú takými štátnymi jazykmi ako slovenský jazyk. Vo všetkých medzinárodných dokumentoch, ktoré sa zaoberajú danou jazykovou problematikou, sa osobitne podčiarkuje podmienka, že používanie jazykov národnostných menšín v istých oblastiach verejného styku sa nesmie uskutočňovať na úkor štátneho jazyka, ktorý má na rozdiel od územne vymedzenej platnosti používania jazykov národnostných menšín celoštátnu pôsobnosť ako spoločný jazyk verejného styku všetkých občanov Slovenskej republiky, a to bez ohľadu na ich národnostnú príslušnosť. Preto sa Slovenská republika zaväzuje utvoriť vo svojom vzdelávacom systéme podmienky na to, aby všetci občania, opakujem, všetci občania mohli v primeranej miere si osvojiť kodifikovanú podobu štátneho jazyka, čo sa, žiaľ, nedarí najmä na južnom Slovensku. Viete, pýtam sa archivárov, ktorí chodia po obciach, kde má väčšinu maďarská národnostná menšina, v akom jazyku sa píšu kroniky. Nuž ja vám spomeniem pár obcí, môžem vám ich vymenovať, už som ich vymenoval do roku 2006, koľko ich bolo, kde sa kronika obecná píše len v maďarskom jazyku. Ja som skutočne za to, aby sa používala dvojjazyčnosť, kde je to potrebné, kde nám to ukladá zákon, do tých 20 %, ale sa to aj tak nerealizuje. Absolútne sa tieto veci aj v takýchto obciach ignorujú. A očakával by som od vás, pán podpredseda vlády, v súvislosti s vašimi aktivitami, aby ste navštívili takéto obce a spolu s ministrom vnútra v tejto veci podnikli nápravu.
Nemôžem sa ubrániť presvedčeniu, že v dnešnom štátoprávnom usporiadaní strednej Európy, keď sa vraciam k Hubertovi Ripkovi, ktorý vo svojich prácach o strednej Európe aj počas vojny, keď bol v exilovej vláde v Londýne, ale aj, samozrejme, v rokoch 1945 až 1948 uvažoval o tom, ako sa to vyvíja v Maďarsku, že Maďarsko nebolo v tom období vôbec pripravené na kooperáciu v tejto oblasti, a, žiaľ, tento fenomén sa nám znovu opakuje aj v tomto období, nástup vlády FIDESZ-u, ústavnej väčšiny jednotlivých návrhov zákonov, nielen samotnej ústavy, to vyvoláva skutočne reminiscencie a nebezpečenstvá, ktoré sa tam odohrávali.
A vy veľmi dobre o tom viete, poznáte prácu Štefana Markuša, bývalého veľvyslanca Slovenskej republiky v Maďarsku, za predchádzajúcej Orbánovej vlády čo sa tam dialo, aké aktivity boli za tejto vlády a akým spôsobom v podstate to postupne naberá tento smer aj v súčasnom období, naviac, prirodzene, to vplýva na susedov, čo je celkom prirodzené, či už Rakúsko, či už Slovensko, teraz hovorím o strednej Európe, lebo sú juhovýchodné krajiny, ako je Rumunsko a Bulharsko, ktoré považujem za oblasť juhovýchodnej Európy, ktorých sa to dotýka osobitne, pretože sme žili v minulosti v jednom celku za Rakúsko-Uhorska, a aké nároky, resp. aké záujmy tieto konkrétne akty, ktoré sú často skryté, o ktorých tu nechcem hovoriť, to sleduje. Preto by som vás chcel poprosiť, aby ste naozaj zvážili návrh tejto novely, pretože nepovažujem ju za potrebnú, pretože novela zákona o používaní jazykov národnostných menšín, ktorá bola prijatá za prvej Dzurindovej vlády, vyslovene postačuje.
A neviem, prečo sa tak ponáhľate aj v súčasnosti a prečo koalícia je k vám tak ústretová, keďže ani druhá Dzurindova vláda absolútne nechcela a nerealizovala tento projekt, hoci sa pán Csáky a pán Bugár v minulosti o to usilovali. To nebolo potrebné, pretože Slovensko bolo štandardnou krajinou, štátom, ktorý si plnil v tejto oblasti svoje záväzky. A ja som mohol byť hrdý pri výročí od nadobudnutia platnosti Európskej charty regionálnych a menšinových jazykov, keď som bol v Štrasburgu vystúpiť ako podpredseda vlády, keď pán Hammarberg, ktorý je Vysoký komisár pre národnostné menšiny Rady Európy, pochválil Slovensko na tomto seminári, že Slovensko si plní zodpovedne svoje úlohy v tejto oblasti. A myslím si, že moji predrečníci, najmä pán Marek Maďarič mnohé veci jasne ozrejmil a jasne povedal, že tie aktivity, ktoré tu sa snažíte realizovať, sú viac-menej nepotrebné.
Teda z toho hľadiska doteraz platný zákon o používaní jazykov národnostných menšín spĺňa všetky relevantné medzinárodné normy a kritériá, je organickou súčasťou celej legislatívy Slovenskej republiky. Národnostné menšiny okrem niektorých politických lídrov, ktorí ich reprezentujú, sa cítia na Slovensku dobre a majú jediné problémy, keď prídete na južné Slovensko, problémy sociálne a ekonomické, tak ako tam žijúci Slováci. A nie je potrebné prijímať ďalšie a ďalšie normy, ktoré vlastne len skomplikujú túto situáciu, obrazne povedané, vo vzťahu väčšiny k menšine. A to som často pánovi predsedovi strany Most – Híd a podpredsedovi Národnej rady vysvetľoval, že ten celonárodný pohľad na vzťah väčšiny a menšiny sa v regionálnom pohľade, resp. v mikroregionálnom pohľade obcí, mesta mení a že tam takisto musí tá väčšina, teda maďarská národnostná menšina, nájsť taký istý konsenzus, ako vyžaduje z celonárodného hľadiska, čo sa, žiaľ, nestáva, pričom Slováci v tomto prostredí veľmi trpia.
Teda na základe toho sa pripájam k mojim predrečníkom, ktorí povedali a navrhli, aby sme o tomto zákone nehlasovali, aby sme tento zákon, nehovorím obrazne, poslali zo stola dolu, aby sme ho zamietli a aby sa o tomto zákone nerokovalo. Ďakujem vám veľmi pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis
