Ďakujem, pán podpredseda. Vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, najskôr sa predstavím. Nevlastním zbraň, ani ju nechcem, pretože nezaručím, že by som ju nepoužil a pokladám sa za normálneho. Mám na to aj opakované psychologické vyšetrenia, čo to potvrdzujú a taktiež nefandím poľovníkom. Som lekár a som psychiater, a tu je pes zakopaný, pretože od určitého času v našej legislatíve a nemyslím tým len tento zákon, sa vyskytuje vyšetrenie psychologické ako nejaká norma, ktorá sa rovná aj lekárskemu vyšetreniu, a to nie je pravda.
Lekár je absolvent lekárskej fakulty a končí ako všeobecný lekár, a tým má právo hodnotiť stav všeobecne. Teraz nehovorím za psychiatrov. Nehovorím o rovnítku psychiater k psychológovi a núti ma k tomu aj to, že debaty s kolegami v kuloároch, ale aj s laickou verejnosťou nerozlišujú medzi psychiatrom a psychológom. Nechápu ten rozdiel. Neviem, kde to bolo, kedy to vzniklo v legislatíve, ale vo viacerých normách sa vyskytuje ako lekárske vyšetrenie a psychologické vyšetrenie podmienené.
Lekár, už som spomínal, že je absolvent lekárskej fakulty. Psychológ je absolvent filozofickej fakulty, hovoríme tu o jedinom type psychológa, ktorý na filozofii spraví jedno odborové štúdium na psychológiu. Nehovoríme o tom množstve iných psychológov, ktorí sú dnes v komore a nemajú možnosť pracovať ako klinickí psychológovia. Ja obraňujem praktických všeobecných lekárov. Ten jediný má možnosť diagnostikovať stav, pretože on hodnotí tak telesné parametre fyzické, ako aj psychické. Psychologické sú prídavné. Lekár má k tomu všetky náležitosti. Má chorobopis, kde od narodenia vie popísať životnú históriu človeka, má možnosti rozboru tej osobnosti, zistiť príčinu, čo sa stalo, či bola nejako narušená alebo nenarušená a za tretie, a to je najdôležitejšie z môjho pohľadu, má aj možnosti úpravy, čo psychológ nemá. Ten zisťuje okamžitý stav a jak je tvrdené, že päť až sedem rokov odhadne, nie je to pravda.
V psychodiagnostike filozofuje a je spolu účinný na tvorbe diagnózy, lebo je filozof. Nepreberá zodpovednosť, nepreberá zodpovednosť za záver, ani za diagnózu, ani za úpravu, už som to spomínal. Čiže on môže popísať príznaky terajšieho stavu. Nemôže to uzavrieť v zmysle diagnózy, že niekto má demenciu alebo je retardovaný, môže napísať že má 91 IQ alebo 75, ale nemal by napísať, že to je mentálna retardácia. To platí všade na svete, že toto môže len lekár, tak ako môže určiť, že je to poúrazový stav, alebo taká a taká príčina a upravuje sa podľa tohto liečebného plánu.
My sa snažíme a bolo to tu povedané, spraviť prevenciu. V predloženom zákone to skôr vidím ako represiu normálnych ľudí, pretože pokiaľ som sa narodil normálne, pokiaľ mám chorobopis síce takýto hrubý, ale nemám žiadne zmeny správania, nemal by nikto ma šikanovať a posielať na psychologické vyšetrenie, keď to nepotrebujem. To by mal byť náš občiansky princíp. Samozrejme, že je to na dlhší rozbor a argumenty, ale epizodické zlyhanie v človeku sa môže vyskytnúť hocikedy. Tie príčiny môžu byť rôzne, z okolia, môžu byť z vnútra neho, môže dostať duševnú chorobu z večera na ráno a toto neopraví päťročné vyšetrenie alebo aj jednodňové vyšetrenie.
Nebudem rozoberať príčiny, prečo sa to tam dostalo, do našej legislatívy, ale je to tam takto. A ja napádam to, že v našich zákonoch je konštatované, že psychológ vyšetruje psychický stav. Psychológ stanovuje psychologický profil osobnosti, a to je sto a jedno. A len ten praktický lekár pre dospelých dnes, kedysi všeobecný lekár, má k tomu všetky možnosti, aby pribral očiara, keď potrebuje, keď má niekto deväť dioptrií, či môže nosiť zbraň, aby prijal po ochrnutí neurológa, aby prijal aj psychológa, jak je to treba. Jak bol úraz mozgu, alebo ak sa niečo stalo v tej osobnosti. Ale je to jedna zo sto skladaniek, také puzzle, kedy len ten praktický lekár by mal mať toto právo a v tom zmysle, keď hovoríme, že psychológ zaručí päť rokov. Každý lekár povie, že to nie je pravda a povie to 100 % lekárov.
Na záver v poznámke, vidíme, že debatujeme aj o tom, o čom nevieme. Ako praktický lekár, viem, že psychológov je ako šafranu. Týchto klinických psychológov. Klinický psychológ by mal absolvovať psychiatriu. Mal by absolvovať niečo, nejaký výcvik, aby rozlíšil, čo je to duševne chorý a čo nie je duševne chorý. Vo vyhláške a vo svojich kritériách majú vycitované všetky poruchy a typy osobností, ktoré sú aj normálne, ako obmedzujúce, či vydajú alebo nevydajú svoje povolenie. Je to o tom, že je to na ich dojmológii a na ich dobrovoľnosti. A toto by nemali byť 100 % zodpovední za polovičku hodnotenia stavu človeka. Je ich ako šafranu, v Žiline sú dvaja, čo absolvovali psychiatriu.
Ja si neviem predstaviť, že 150 tisíc vyšetrení dokážeme absolvovať, keď dnes sa čaká, nie je to podstatné, samozrejme, zákon môže byť prijatý, keď sa čaká na vyšetrenie tri až päť mesiacov. Ľudia s akútnou poruchou zdravia, k do diagnostikovaniu, keď to potrebuje lekár, čakajú pri invalidných dôchodkoch, pritom ako im nasadiť lieky, pri potvrdení svojho stavu tri až päť mesiacov. To nemôže odhadnúť množstvo psychológov, ktorých potrebujeme, ročne to sú dve, tri, štyri desiatky, presne neviem, čo môžu tuná, ale pár desiatok, čo tuná vyprodukuje náš štát a nemajú klinickú prípravu. Čiže stanovisko psychologickej komory ako takej, že psychologické vyšetrenie patrí do zákona, neberiem na správnu mieru.
Bazálne vyšetrenie lekára vždy bude, tak to existuje v každej legislatíve, ten musí zhrnúť, akí sme ľudia, a ten musí prebrať, aj preberá tú zodpovednosť. Nie v psychologických zariadeniach končia títo ľudia, ale končia v zariadeniach podľa toho, či zodpovedajú alebo nezodpovedajú za svoje správanie, ktoré štát musí pripraviť.
Ja si myslím, že tuná nám chýba veľa roboty, a tam sa musíme zamerať a ja v tomto zmysle ponúkam tú robotu, ale 150 tisíc ľudí, ako tak vyhnať na psychologické vyšetrenie, nie je prevencia, ale je šikana. Ďakujem. (Potlesk.)
