Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážené kolegyne, vážení kolegovia, opäť raz mám trochu rozpačitý dojem. Na jednej strane som rád, že tu predkladáme návrhy novely zákona o štátnom jazyku, ktorý odstraňuje mnohé z tých deformácií, ktoré zákon o štátnom jazyku obsahuje, či už od svojho začiatku alebo od ostatnej novely, odstraňuje obmedzenia v používaní menšinových jazykov, obmedzuje možnosť udeľovania sankcií, to všetko sú pozitíva, a ja tento návrh novely podporujem a budem hlasovať zaň, na druhej strane som sklamaný, že opäť iba drobno opravujeme, vylepšujeme dedičstvo, ktoré nám tu zanechala ešte vláda Vladimíra Mečiara z roku 1995 a ktoré tak skvele vylepšila predchádzajúca vláda Roberta Fica. Problém tohto zákona totiž nie je iba to, že zasahuje do používania menšinových jazykov. Možnosť používania menšinových jazykov je ošetrená iným zákonom, je do istej miery a bola aj do istej miery ošetrená aj v tomto zákone a aj naďalej túto možnosť rozširujeme a tie problémy, ktoré tam boli, do značnej miery odstraňujeme, ak schválime túto novelu. Ale zákon o štátnom jazyku zasahuje do slobodného šírenia informácií a slobodného používania jazykov ako takého, zasahuje do súkromnej sféry podľa môjho názoru nad rámec, ktorý pripúšťa ústava, nevyhnutných zásahov.
Nevidím vôbec žiadny dôvod regulovať používanie jazyka v súkromnej sfére, v takých výsostne súkromných veciach, ako sú súkromné médiá, periodické a neperiodické publikácie, kultúrne a výchovno-vzdelávacie podujatia, príležitostné tlačoviny na kultúrne účely, programy divadiel, kín, nápisy na verejnosti, reklama, pamätníky a podobne. Čo je štát do toho, v akom jazyku vydávam noviny alebo knihy? Čo je štát do toho, v akom jazyku organizujem kultúrne podujatie? Čo je štát do toho, v akom jazyku sa snažím upútať pozornosť okoloidúcich na to, že za rohom mám reštauráciu Podľa môjho názoru vôbec nič. Ak použijem nevhodný jazyk, doplatím na to predovšetkým ja sám, ľudia nebudú čítať moje noviny, ľudia si nebudú kupovať mnou vydávané knihy, ľudia neprídu na mnou organizované kultúrne podujatie alebo ľudia neprídu do mojej reštaurácie a nenajedia sa tam, lebo nebudú rozumieť. Ale to je môj problém, to predsa nie je problém štátu.
A aby som nehovoril len v takejto všeobecnej rovine, spomeniem aj tri konkrétne prípady, prečo si myslím, že zákon o štátnom jazyku je zlý ako taký a bude zlý aj po tom, čo schválime tú novelu, ktorú dnes prerokúvame. A celkom úmyselne dva z týchto troch príkladov sa nebudú nijako týkať národnostných menšín, pretože doteraz sme tu hovorili hlavne o národnostných menšinách, a teda o vzťahu Slovákov a Maďarov, aj keď sa všetci tvária, že ten zákon sa nijako netýka menšín a je iba o štátnom jazyku.
Prvý príklad sa týka § 5 ods. 2, kde sa hovorí o tom, že inojazyčné audiovizuálne dielo určené maloletým do 12 rokov šírené vysielaním musí byť dabované do štátneho jazyka okrem vysielaných audiovizuálnych diel určených maloletým do 12 rokov v jazykoch národnostných menšín v rámci inojazyčných televíznych relácií podľa ods. 1 písm. a). Inak povedané, aj české rozprávky ak sú vysielané, povedzme, televíziou a určené deťom do 12 rokov, musia byť nadabované, hoci na Slovensku, som o tom presvedčený... (Reakcia poslanca.) Pán Senko, budete mať možnosť reagovať, tak, prosím, neprerušujte ma. Hoci na Slovensku deti rozumejú aj českému jazyku... (Hlas poslanca z pléna.) Pán predseda, prosím, napomeňte pána spravodajcu, aby ma neprerušoval.(Smiech v sále.) No tak týmto ukazujete svoju kultúru, dobre. Prečo by české rozprávky v slovenských televíziách mali byť dabované, tomu naozaj nerozumiem.
Druhý prípad sa týka národnostných menšín a konkrétne používania maďarčiny. Pred pár dňami dostalo vydavateľstvo MY Nitrianske noviny od Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Nitre pokutu za to, že malo uverejnený inzerát v maďarskom jazyku, vo výške 1 500 eur. Ja súhlasím teda s názorom pána ministra, že toto nebol správny postup a nezodpovedalo ani zákonu o štátnom jazyku. Podľa mňa išlo o dezinterpretáciu zákona o štátnom jazyku, resp. zákona o reklame. Napriek tomu ale máme a naďalej budeme mať v zákone o štátnom jazyku ustanovenie o tom, že reklamy, nápisy na verejnosti, oznamy určené na informovanie verejnosti majú byť v štátnom jazyku a ak obsahujú text v iných jazykoch, inojazyčné texty nasledujú až po texte v štátnom jazyku a musia byť obsahovo totožné s textom v štátnom jazyku. A ideme tam doplniť akurát to, že v obciach nad 20 % so zastúpením menšiny sa neurčuje poradie textov, a rušíme možnosť udelenia sankcie za porušovanie tohto ustanovenia. Čiže nebude možné dávať pokutu, fajn, ale prečo vôbec má byť takéto niečo protizákonné? Pretože bude to porušenie zákona, ktoré nebude sankcionované. Pri tom príklade, ktorý použil pred chvíľou pán poslanec Matovič, že dáme vojakom zbrane a nedáme im do tých zbraní náboje, no fajn, ja si nemyslím, že by sme mali o jazyk viesť vojnu a bojovať a strieľať. A vôbec nerozumiem tomu, prečo by ktokoľvek, kto chce mať akúkoľvek reklamu v akomkoľvek jazyku, nemohol sa slobodne rozhodnúť.
Tretí príklad, kultúrne podujatia. Podľa § 5 ods. 6 kultúrne podujatia sa uskutočňujú v štátnom jazyku, výnimkou sú kultúrne podujatia národnostných menšín, etnických skupín, hosťujúcich zahraničných umelcov a výchovno-vzdelávacie podujatia zamerané na vzdelanie v oblasti cudzích jazykov, ako aj hudobné diela a divadelné diela s pôvodnými textami. Čiže tá logika tohto ustanovenia je asi taká, že kultúrne podujatia sú v štátnom jazyku okrem, a teraz vymenujeme skoro všetky výnimky, ktoré vás v danej chvíli napadnú, tých, ktoré sa týkajú menšín, hosťujúcich umelcov, hudobných diel s pôvodnými textami. A v tom pôvodnom znení zákona boli zahrnuté iba hudobné diela, nie divadelné diela. Tie divadelné diela sa tam dostali pri ostatnej novelizácii za čias pána ministra Maďariča. Bol som vtedy jedným z organizátorov hromadnej pripomienky k návrhu novely. A v rámci rozporového konania som argumentoval, prečo je v poriadku, že opera od Pucciniho môže byť v pôvodnom znení. Ale keby tu chcel zahrať niekto Moliéra vo francúzštine, tak už je to problém, pokiaľ by to nebol hosťujúci zahraničný umelec, samozrejme. A miesto toho, aby toto ustanovenie zo zákona vypadlo, tak sa stalo to, že sme tam pripojili ďalšiu výnimku. A sú tam zahrnuté hudobné podujatia, hudobné diela a divadelné hry. Po schválení tej novely občianske združenie Priatelia slobodných informácií, ktorého som predsedom, sa snažilo upozorniť na isté absurdnosti obsiahnuté v tomto návrhu. A jedným z príkladov, na ktorých sme to chceli demonštrovať, bolo verejné kultúrne podujatie, na ktorom som recitoval verše haiku európskeho prezidenta Hermana Van Rompuya vo flámčine, pretože poézia výnimku v súčasnom znení zákona nemá. Majú ju hudobné diela a divadelné diela. Pokutu som nedostal, aj keď teda pokutám by som sa nevyhýbal. Ale ministerstvo kultúry usúdilo, že to nebolo porušenie zákona. A premietlo sa to do návrhu novely, a to opäť nie tak, ako by som očakával, že necháme kultúrne podujatia, nech si každý robí v jazyku, aký uzná za vhodné. Ale my tam teraz ideme doplniť ďalšiu výnimku, a síce že okrem hudobných diel v pôvodnom jazyku a divadelných hier v pôvodnom jazyku budú mať výnimku aj prednesy literárnych diel v pôvodnom jazyku. Garantujem vám, že takýmto spôsobom nedokážeme zvrátiť absurdnosť tohto ustanovenia, pretože určite nájdeme prípad ďalšieho kultúrneho podujatia, ktoré sa v tých výnimkách nenájde a kde neviem, aký bude dôvod, aby nemohlo byť v jazyku, v akom ho jeho organizátori chcú organizovať. Tá logika je asi taká, že čísla od 1 po 10 sa povinne píšu modrým perom okrem čísel 1, 2, 3, 4, 5, 6, 8 a 10 a keď niekto upozorní, že prečo by sa číslo 7 nemohlo aj fialovým perom písať, tak dobre, tak to zmeníme a dáme tam aj, že číslo 7 sa nemusí písať modrým perom, a niekto príde s otázkou, prečo sa to netýka aj čísla 9, komu vadí, že číslo 9 bolo napísané červeným, dobre, tak dáme ďalšiu výnimku aj pre číslo 9. Ale ja naozaj úprimne nerozumiem, prečo by si každý nemohol napísať akékoľvek číslo od 1 po 10 aj iným ako modrým perom a prečo toto máme mať zakotvené v zákone. Teraz naozaj nechcem provokovať, ale chcem sa úprimne spýtať, či niekto vie povedať nejaké kultúrne podujatie, ktoré by nutne muselo byť v slovenskom jazyku. Nehovorím o vysielaní v Slovenskej televízii, o hraní v Slovenskom národnom divadle. Ale keď si ja chcem zorganizovať ako súkromná osoba, ako občianske združenie, ako firma kultúrne podujatie v akomkoľvek jazyku, prečo by to komukoľvek malo vadiť, ak to nebude v slovenčine, a kde bude problém, keď niekto také zorganizuje, že budeme mu vytýkať, že to zorganizoval v inom ako štátnom jazyku? Logika tohto ustanovenia sa mi zdá chorá, tak ako sa mi zdá chorá logika celého zákona o štátnom jazyku.
Budem, samozrejme, hlasovať za návrh novely, lebo prináša viaceré vylepšenia. Posúva tú situáciu správnym smerom, ale napriek tomu budem za to hlasovať s vedomím, že raz sa snáď dožijeme aj toho, že budeme mať v parlamente väčšinu, ktorá bude mať odvahu zrušiť celý tento chorý zákon. Ďakujem.
