Videokanál poslanca

Pán poslanec Rafaj, je suverénnou záležitosťou každého štátu, akým spôsobom upraví štátne občianstvo, či pripustí dvojité občianstvo alebo nepripustí dvojité občianstvo, či získanie iného štátneho občianstva naviaže na zánik vlastného občianstva a tak ďalej.
Problém novely, ktorá bola schválená na sklonku minulého obdobia je, že dvojité občianstvo na Slovensku až dovtedy nikomu nevadilo. Začalo vadiť až keď hrozilo, že by nejakí slovenskí občania mohli získať dvojité občianstvo podľa toho čerstvo schváleného maďarského zákona. Ja tu nechcem obhajovať ten maďarský zákon, ja si tiež nemyslím, že je to dobré, že to prospieva vzájomným vzťahom, ale vo vašej argumentácii sa jednoducho miešajú dve úplne odlišné roviny, jednou je reakcia na ten maďarský zákon, druhou je akési tvrdenie o tom, že dvojité občianstvo je neprípustné. Naozaj vám to dovtedy nevadilo, že slovenský právny poriadok umožňuje dvojité občianstvo, že získanie iného štátneho občianstva neviaže na zánik slovenského štátneho občianstva. A keďže skutočný dôvod, samozrejme nie je to, že by ste to chceli riešiť nejako systémovo a zmenil sa váš právno teoretický názor na to, či dvojité občianstvo áno alebo nie, ale že ste ten zákon prijímali, tak ako obvykle v takýchto záležitostiach, s krvou podliatymi očami, tak vám nejako ušlo, že tento zákon sa nebude vzťahovať len na Maďarov na Slovensku, ktorí by prípadne získali maďarské štátne občianstvo, ale na ktoréhokoľvek občana Slovenskej republiky, ktorý by získal iné štátne občianstvo, a to dokonca vrátane tých, ktorí trebárs dlhodobo žijú na území iného štátu a majú záujem získať občianstvo toho štátu, bez toho, aby stratili štátne občianstvo svojej vlasti.

... zákona o štátnych symboloch z dielne SMER-u už prekročená nebola. Ja by som teda len rád pripomenul, že aj hlasmi SMER-u bol schválený pôvodne vlastenecký zákon z dielne SNS, akurát SMER sa potom podobne ako pán prezident zľakli protestov verejnosti a trošku to zmiernili.
A tie línie argumentácie, ktoré tu zazneli zo strany kritikov predloženého návrhu, ukazujú nepochopenie toho, o čo v tom návrhu ide alebo teda zámerné zavádzanie. Nejdeme nikomu nič prikazovať, ideme rušiť povinnosť, ktorú považujeme za neopodstatnenú. Školy sa budú môcť slobodne rozhodnúť, nikto im nenariadi, že musia symboly, pokiaľ tam ich chcú mať, odtiaľ dať preč, pokiaľ tam chcú mať viacej symbolov, pokiaľ tam nechcú mať iba vyobrazenie zástavy, ale chcú tam mať zástavu, nikto im v tom brániť nebude.
Ďalšiu líniu argumentácie, ktorú som počul, povedzme z úst pána poslanca Čaploviča, bola taká, že však už tam, už tam tie symboly sú, tak prečo to teraz, teraz ideme meniť, však už tie finančné prostriedky boli vynaložené. Áno, tak bolo by logickejšie, keby takáto novela bola schválená ešte pred 1. septembrom. Nebola, ale tá argumentácia mi pripomína také, že však áno, no mlieko sa už rozlialo, tak čo sa do toho staráte, prečo do toho rýpete. Asi to ani nemalo byť, ale veď už to je, no tak to nechajte tak.
K niekoľkým vecným výhradám. Pani poslankyňa Obrimčáková namietala, že navrhujeme deň účinnosti zákona vyhlásením zákona v Zbierke zákonov, a že školy majú nejaký rytmus, ktorý súvisí so školským rokom. Ten deň účinnosti navrhujeme takto s ohľadom na skutočnosť, že zákonom nikomu nestanovujeme žiadne nové povinnosti. Pokiaľ sa stanovujú zákonom nejaké nové povinnosti, tak je samozrejme logické dať dotknutým subjektom nejakú lehotu, aby sa mohli pripraviť na plnenie tých povinnosti. Týmto žiadne nové povinnosti nikomu, ani školám, ani zastupiteľstvám, ani žiadnym fyzickým alebo právnickým osobám nestanovujeme, takže žiadna takáto lehota potrebná nie je.
K argumentácii pána Rafaja, ktorá bola zavádzajúca, hovoril napríklad, že zmysel nášho návrhu možno odčítať z poslednej vety dôvodovej správy, teda všeobecnej časti, kde hovoríme, že ako nesystémový prvok sa navrhuje vypustiť zo zákona ustanovenie, podľa ktorého musí byť výchova k vlastenectvu a k úcte k štátnym symbolom zapracovaná do štátneho vzdelávacieho programu. Bodka. No lenže tá veta pokračuje, pretože obsah štátnych vzdelávacích programov, by nemal byť upravovaný v zákone o štátnych symboloch, čo už teda, pán Rafaj, nespomenul. Rovnako ako nespomenul, že ďalej v osobitnej časti dôvodovej správy vysvetľujeme aj to, že táto záležitosť je upravená v už existujúcom školskom zákone. On síce spochybnil, že ak je niečo dané, ako cieľ vzdelávania a výchovy a vzdelávania, tak to automaticky neznamená, že sa to premietne do obsahu, ale školský zákon hovorí dosť jasne o tom, že štátne vzdelávacie programy majú obsahovať konkrétne ciele výchovy a vzdelávania, ktoré sú v súlade s § 4, kde sa hovorí aj o posilňovaní úcty ku kultúrnym a národným hodnotám a tradíciám štátu, ktorého je žiak občanom.
Pani poslankyňa Obrimčáková sa pýtala, či nám nevadí, že sa v Spojených štátoch amerických alebo v Kanade hrá hymna na začiatku každého vyučovania. A podobné argumenty zaznievali od viacerých rečníkov, či nám nevadí, že si Američania vyvesujú, vyvesujú zástavy a používajú štátne symboly oveľa viac ako my. My ten rozdiel vidíme práve v tom, či niekto niekoho k niečomu núti alebo to človek, inštitúcia robia na základe vlastného slobodného rozhodnutia. A samozrejme, že je tam dôležitý aj nejaký kultúrny kontext. Veci, ktoré sú v jednej krajine úplne prirodzené a normálne a nikoho nenapadne ich spochybňovať, v inej krajine pôsobia teatrálne. A keďže sme vlastenci, tak rešpektujeme situáciu na Slovensku a nesnažíme sa, nesnažíme sa prenášať veci, ktoré majú na Slovensku úplne iný kultúrny kontext, ako, ako v niektorých iných krajinách.
Chcem sa ohradiť aj voči viacerým, viacerým argumentom, že tým, že sme prišli s týmto návrhom, iba splácame nejaký dlh voči MOST-u, alebo, alebo robíme agendu strany MOST- HÍD. My sme kandidovali ako poslanci OKS na kandidátke strany MOST. Sme členmi poslaneckého klubu, ale robíme veci na základe vlastného presvedčenia, či sa vám to už páči alebo nie. Robíme veci, o ktorých si myslíme, že sú správne. A aj o tejto veci si myslíme, že je správa. Navyše tento návrh nepredkladajú iba poslanci OKS.
Posledné dve poznámky. Vrátim sa opäť k pánu poslancovi Rafajovi, keď spomínal nejaký rebríček vlastenectva a ťažkal si, ako je na tom Slovensko zle, že horšie z okolitých krajín je na tom už iba Poľsko a Nemecko. No bol by som veľmi rád, keby úroveň vlastenectva, úcty k vlastnej histórii bola taká ako je v Poľsku, napríklad, pretože Poliaci sú podľa mňa skutoční vlastenci, o čom, o čom nemôže, nemôže nikto pochybovať a čo dali najavo v histórii mnohokrát veľmi prakticky a aj za cenu veľmi ťažkých obetí. Čiže s tým by som vôbec nemal problém, keby na Slovensku bolo vlastenectvo len o čosi vyššie ako v Poľsku.
A posledná vec úplne, teda s potešením som sa dozvedel, že aj Fidesz sa inšpiroval pôvodnou verziou vlasteneckého zákona z dielne SNS. Gratulujem Slovenskej národnej strane.
Ďakujem.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, rád by som zareagoval na niektoré veci, na ktoré nebol priestor v rámci faktických poznámok a vyjadril sa teda k rozprave.
Jednak, pán poslanec Maďarič, to sme tu už rozoberali, aj pán poslanec Rafaj, sa snažili spochybniť, že táto novela má niečo s tzv. vlasteneckým zákonom, pretože rieši zákon o štátnych symboloch a reaguje na tú novelu zákona o štátnych symboloch, ktorá bola schválená v apríli minulého roku.
Už som povedal, že tá novela zákona o štátnych symboloch bola schválená ako náhrada za vlastenecký návrh, vlastenecký zákon z dielne SNS. A pán Maďarič vtedy sa vyjadril, že všetko je aj vecou miery, a že tá miera podľa neho bola prekročená vo vlasteneckom zákone, ale v tej novele... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pán poslanec Číž, položil veľmi správnu otázku. V prvom čítaní sa má hovoriť o tom, aká je miera kontinuity s predchádzajúcim vývojom, keď sa predkladá nejaký návrh na zmenu legislatívy. My to hovoríme otvorene, tento návrh má byť jasným dôkazom diskontinuity s tým vývojom, ktorý Slovenská republika absolvovala počas vlády Roberta Fica. Vôbec sa tým netajíme.
Pán poslanec, vy ste hovorili, že vy mi nerozumiete, ale rešpektujete ma. Ja zase veľmi dobre rozumiem tomu, čo presadzujete, ako to presadzujete, ale hlboko s tým nesúhlasím. A teda, dokázali ste to aj vo svojom vystúpení, keď ste strašili Maďarskom, hovorili tu o nejakých geopolitických hrozbách, pričom nikto z predkladateľov, ani v návrhu, ani v dôvodovej správe, ani v zdôvodnení, ani v diskusii tu nehovoril, ani o menšine, ani o Maďarsku, ani o ničom. To sem vnášate iba vy.
Tento návrh nijako nesúvisí s národnostnými menšinami. Nijako nesúvisí s Maďarskom. Je to naša vnútorná vec, nás Slovákov, nás občanov Slovenska, ako sa chceme postaviť k vlastenectvu, ktorú koncepciu vlastenectva uprednostníme. A vy, tu opäť demagogicky zamieňate práva za povinnosti. Tvrdíte, že my odmietame práva Slovákov umiestňovať na svojom území svoje vlastné symboly. Ale, však my nikomu žiadne práva nechceme zobrať. My im chceme zobrať povinnosť, ktorá podľa nášho názoru nie je odôvodnená.
Ak nerozoznáte rozdiel medzi právami a povinnosťami, tak je mi ľúto, ale teda neviem o čom, o čom potom môžeme diskutovať a na čom sa môžeme zhodnúť.

Tak, asi to už bude trochu mimo, keďže tu pán poslanec Ondruš nie je a reagujem na to, čo povedal včera. A spomínal akurát to, že keby sme to nechali na žiakov a študentov, tak tí by nesúhlasili minimálne s polovicou povinných predmetov a určite by prišli protestovať proti polovici predmetov, ktoré sa učia. Tak som sa ho len chcel spýtať, že či už videl nejaké protesty v uliciach proti matematike alebo fyzike, alebo biológii, alebo podobne. Lebo ja som zatiaľ nič také nezaregistroval.

Pani poslankyňa Obrimčáková sa vyjadrila k tomu, čím argumentujeme v dôvodovej správe ohľadom štátnych vzdelávacích programov. Ja by som teraz zacitoval, čo je napísané v zákone, v školskom zákone, § 4 písm. f), medzi ciele výchovy a vzdelávania sú tam zaradené aj posilňovať úctu k rodičom a ostatným osobám, ku kultúrnym a národným hodnotám a tradíciám štátu, ktorého je občanom, k štátnemu jazyku, k materinskému jazyku a k svojej vlastnej kultúre.
Pani poslankyňa, vy ste hovorili, že tam ani raz nie je spomenutá Slovenská republika a že preto bolo potrebné spomenúť to explicitne v zákone o štátnych symboloch, pretože u nás, samozrejme, žijú a vzdelávajú sa aj občania iných štátov, či už azylanti, alebo povedzme občania krajín Európskej únie, ktorí nie sú občanmi Slovenskej republiky. Ja sa len teda pýtam, koľko ich je a koho chceme vychovávať k vlastenectvu, akože k vlastenectvu chceme vychovávať našich vlastných občanov, naši vlastní občania, či už sú to Slováci, Maďari alebo Rómovia, sú naši vlastní občania, teda sú občanmi Slovenskej republiky, a teda to, čo je tam napísané v školskom zákone vo vzťahu k nim, nepatrí k inej krajine, patrí predsa k Slovensku.
Tak nechápem, nechápem, v čom je tam ten problém, pretože tam to ošetrené je. A v ďalšom ustanovení školského zákona sa hovorí, že konkrétne ciele výchovy a vzdelávania, ktoré sú, teda že štátne vzdelávacie programy majú obsahovať konkrétne ciele výchovy a vzdelávania, ktoré sú v súlade s tými cieľmi, ktoré som menoval, a teda jedným z nich je aj tá výchova k úcte k národným hodnotám a tradíciám štátu.

Ja teda obdivujem zmysle pre humor aj pána Maďariča, aj pána Rafaja, nechápem, o akom zavádzaní hovoríte, keď som dal do súvislosti tento návrh s vlasteneckým zákonom. Predsa tá novela zákona o štátnych symboloch bola prijatá ako akási náhrada za vlastenecký zákon, ktorý najprv bol schválený parlamentom, ale potom sa SMER zľakol, pán prezident ten zákon vrátil, opätovne už nebol schválený, ale aby bolo aspoň niečo, tak bola schválená novela zákona o štátnych symboloch. Neviem, na čo sa tu hráte.
Ak ten zámer alebo to umiestnenie štátnych symbolov v triedach sleduje nielen zvýšenie úcty, ale aj rozšírenie vedomostí žiakov, tak potom celkom nerozumiem, komu chceme rozširovať vedomosti, keď to umiestnime v zasadacích miestnostiach zastupiteľstiev, resp. potom prečo to nemáme aj v Národnej rade alebo prečo teda v zasadacej miestnosti Národnej rady, alebo v nejakých rokovacích miestnostiach SNS napríklad text štátnej hymny? Myslím, že by veľmi prospelo, keby to tam bolo a niektorí predstavitelia by potom lepšie ovládali štátnu hymnu.
A áno, novela má aj symbolický význam, tak ako ju mal aj ten zákon. Zjavne odlišne chápeme vlastenectvo. Vlastenectvo pre nás neznamená preskakovať vatry zvrchovanosti ani vnucovať niekomu nejaké nástenky. Vlastenectvo pre nás znamená správať sa slušne, nekradnúť a zodpovedne hospodáriť.

Obávam sa, že nebudem schopný zareagovať na všetko, čo povedal pán poslanec Rafaj, vo faktickej poznámke iba. Ale teda aspoň k niečomu.
Demolačná čata, že chceme zbúrať niečo po predchádzajúcej vláde, no áno, po predchádzajúcej vláde treba niektoré veci zbúrať, lebo sú zle postavené. A toto je jedna z nich. Myslím si, že toto sme mali riešiť oveľa rýchlejšie, ako k tomu pristupujeme teraz.
Tvrdíte, že niekomu prekáža, že v rokovacej miestnosti zastupiteľstva je text štátnej hymny. No mne to prekáža aj z toho dôvodu, že spôsob, akým je tam umiestnený, je nedôstojný. No vidíte tuto v miestnosti, kde zasadá parlament, text štátnej hymny alebo preambuly ústavy? V rokovacích miestnostiach zastupiteľstiev aj škôl je štátny znak, to sa mi zdá dostačujúce, to nikto, nikto nespochybňuje. To, že tam je ešte text štátnej hymny alebo preambuly, sa mi zdá skôr kontraproduktívne, lebo je tam veľké množstvo textu, ktoré naozaj si neviem predstaviť, ako by niekoho mohlo pozitívne ovplyvniť v budovaní vlastenectva.
Veľmi dobrý príklad ste povedali s tým Talianskom a s tým zákazom krížov alebo, alebo s tým, že si zamestnanci dávajú fotky svojich rodinných príslušníkov v práci na stoly. No áno, ale problém tých krížov predsa nie je v tom, či sú tam kríže, alebo nie sú tam kríže, ale či to niekto niekomu zakazuje, prípadne prikazuje, alebo nie. O tom nemá rozhodovať Brusel, Štrasburg, dokonca si myslím, že ani Rím, alebo Bratislava. Ale majú si to tie školy rozhodnúť samé, či tam tie kríže chcú mať, alebo nechcú mať, tak ako sa ľudia dobrovoľne rozhodujú, či tam chcú, alebo nechcú mať niekde na stolčeku fotografiu svojej manželky alebo niečo podobné.

Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte, aby som uviedol návrh novely zákona o štátnych symboloch. Tento návrh je reakciou na tzv. vlastenecký zákon, ktorý prijala Národná rada Slovenskej republiky 27. apríla ako výsledok predvolebného predvádzania sa a naťahovania sa vtedajších dvoch vládnych strán, Slovenskej národnej strany a SMER-u.
Najprv parlament schválil takú tvrdšiu verziu tzv. vlasteneckého zákona z dielne Slovenskej národnej strany, ktorá sa stretla s mohutnými protestami verejnosti, najmä zo strany študentov, boli dokonca tak intenzívne, že pán prezident zákon vrátil parlamentu a parlament ho už nevrátil. A ako akúsi náhradu vláda v skrátenom legislatívnom konaní, lebo, samozrejme, že vtedy, vtedy to dnešná opozícia vedela inak, hoci na to neboli žiadne dôvody, tak v skrátenom legislatívnom konaní schválila tzv. vlastenecký zákon.
Tento náš návrh reaguje na vlastenecký zákon aj na kritiku, ktorú vtedajšia opozícia, dnes súčasť vládnej koalície alebo väčšina vládnej koalície, znášala vtedy vo vzťahu k týmto návrhom tzv. vlasteneckých zákonov.
Vecne náš návrh novely znamená, že by sa zrušila vo vzťahu k školám povinnosť umiestniť v každej triede vyobrazenie štátnej zástavy, text hymny a text preambuly, ktoré sú zväčša zobrazené na akýchsi nástenkách, inakšie to neviem nazvať. Rovnaká povinnosť je v súčasnom zákone o štátnych symboloch uložená aj samosprávam, ktoré majú takéto nástenky umiestniť v miestnostiach zastupiteľstiev.
Chcem zdôrazniť, že predloženým návrhom novely by sa zrušila povinnosť, nie že by sa nariadilo, že tie symboly alebo vyobrazenie symbolov musia byť odstránené. Bolo by to ponechané na slobodné rozhodnutie škôl alebo zastupiteľstiev. Čiže nejdeme nikomu niečo nariaďovať, ideme umožniť školám a zastupiteľstvám, aby sa slobodne rozhodli.
Druhý bod tohto návrhu sa týka štátnych vzdelávacích programov, ktoré sú celkom nesystémovo zakomponované tzv. vlasteneckým zákonom do zákona o štátnych symboloch, a je tam uložená povinnosť zakomponovať do štátneho vzdelávacieho programu výchovu k vlastenectvu a k úcte k štátnym symbolom. Nie je problém v tom, že by takéto niečo nemalo byť v štátnych vzdelávacích programoch alebo že by takéto niečo nemalo byť obsahom výučby a vzdelávania na školách. Ide len o to, že toto nemá podľa nášho názoru miesto v zákone o štátnych symboloch.
Je to niečo také, ako keby sme napríklad v lesnom zákone napísali, že štátny vzdelávací program má obsahovať informáciu o faune a flóre slovenských lesov, alebo keby sme do Občianskeho zákonníka alebo do Trestného zákona doplnili paragraf, že štátny vzdelávací program musí obsahovať výchovu k rešpektovaniu právneho štátu.
Má to byť, to nespochybňujeme, ale má to byť upravené v školskom zákone, ktorý aj pre iné prípady upravuje, akým spôsobom sa vytvárajú štátne vzdelávacie programy, a teda vôbec upravuje podmienky vzdelávania. A mimochodom už tam niečo také je, pretože medzi ciele výchovy a vzdelávania školský zákon zaraďuje aj výchovu k úcte k národným hodnotám a tradíciám štátu, ktorého je žiak obyvateľov. A tieto ciele majú byť zapracované do štátneho vzdelávacieho programu.
K politickej stránke veci. Som presvedčený, že tzv. vlastenecký zákon schválený týmto parlamentom, alebo teda parlamentom v predchádzajúcom zložení 27. apríla, nemá nič spoločné s vlastenectvom. Vlastenectvo sa nedá vynútiť, nanútiť zákonom. Vlastenectvo je prirodzený ľudský cit, ktorý nosíme v sebe, ku ktorému sme vychovávaní väčšinou svojou rodinou, svojimi rodičmi. Nepomôžu tomu nástenky nanútené cez nejaký zákon. Tieto nástenky, ak ste ich mali možnosť vidieť v triedach, nie sú žiadnym prejavom vlastenectva ani dôstojným symbolom vlastenectva, skôr by som povedal, že sú akousi karikatúrou vlastenectva alebo symbolom nanucovaného vlastenectva.
Pôsobím aj v miestnej samospráve. Včera sme mali rokovanie Miestneho zastupiteľstva mestskej časti Bratislava-Staré Mesto, aj my tam máme takú nástenku na prednej stene. Nie je to veľmi vidieť a najviac zo všetkého mi to pripomínalo tabuľu u očného lekára, kde sa teda skúma kvalita zraku prostredníctvom toho, či človek dovidí na postupne sa zmenšujúce písmená. Tie písmená sú tam tak malé, že na ne vôbec nevidieť a naozaj neviem, ako toto môže pomôcť vlastenectvu, či už je to v samosprávach, alebo je to v školách.
Niektoré politické strany si mýlia lásku k vlasti s pozitívnym vzťahom ľudí k nim samým alebo k ich momentálnej vláde. Avšak krajina nerovná sa vláda, krajina nerovná sa žiadna konkrétna politická strana. Mám rád Slovensko, mám rád ľudí, ktorí tu žijú. Nemal som pozitívny vzťah k predchádzajúcej vláde, ktorá takýto zákon presadila, nie napriek tomu, že mám rád Slovensko, ale práve preto, že mám rád Slovensko.
Vláda aj parlament môžu prispieť k vlastenectvu a k jeho rozvoju, ale nie takýmto spôsobom. Môžu k nemu prispieť tak, že budú prijímať dobré zákony, budeme zodpovedne spravovať túto krajinu. Spravíme ju slobodnejšou a takou, v ktorej sa jej občania budú cítiť dobre a budú na ňu hrdí. To je cesta k vlastenectvu. Nie tú, na ktorú sme vykročili v apríli tohto roku.
Nepočítam, že by tento návrh mohol podporiť ktokoľvek zo súčasnej opozície. Chcem však poprosiť o podporu kolegov z vládnej koalície, pretože aj viacerí z nich kritizovali prvú verziu tzv. vlasteneckého zákona, a pokiaľ viem, nikto z vtedajšej opozície nehlasoval ani za tú schválenú verziu, s ktorou neskôr prišiel SMER. A myslím si, že je správne, ak sa dokážeme správať rovnako aj vo vládnej koalícii, aj v opozícii, a to, čo tvrdíme ako predstavitelia opozičných strán, keď cítime podporu študentov na námestí, ktorí vyjadrujú svoju nespokojnosť s tým, čo prijala momentálne vládna koalícia, tak na rovnakých pozíciách by sme mali zostať aj vtedy, keď máme v parlamente väčšinu a keď to môžme reálne zmeniť.
Takže ešte raz, kolegovia a kolegyne z vládnej koalície, poprosím vás o podporu tohto návrhu zákona.
Ďakujem.

Pán poslanec Burian, ja nie som ekonóm, takže som nerozumel celkom tomu, čo ste hovorili o tom, na čo narazili aj predrečníci, že ako možno 5-percentným deficitom, aj keď opakovaným, dospieť k nulovému platu, lebo u nás neekonómov dva krát päť je desať. Takže chcem sa spýtať, že v rámci akej ekonomickej teórie dva krát päť sa rovná sto?