No, ja som sa prihlásila do rozpravy kvôli čiastočne aj k tomu, čo som chcela povedať predtým pri návrhu ústavného zákona, ale v podstate, keďže veci spolu súvisia, tak sa to týka najmä tohto návrhu zákona o Súdnej rade. Ja chcem povedať, že tento návrh nie je predložený na tzv. zelenej lúke, ale skutočne nadväzuje na tie zmeny, ktoré sa v súdnictve robili v minulosti.
Ste sa sťažovali počas rozpravy na to, že nebolo dostatočné množstvo materiálov alebo neexistujú určité názory a stanoviská odborné na postavenie súdnej moci, na trojdelenie moci. Tak upozorňujem vás na to, ktorí máte o to záujem, že všetky tieto veci vyšli v časopise Združenia sudcov Slovenska Justín, ktorý vychádzal niekoľko rokov, ktorého som bola aj ja šéfredaktorkou istý čas, a preto chcem povedať, že je tu súvislosť s tou minulosťou.
V roku 1998 bola prijatá Európska charta o zákone pre sudcov a tam boli charakterizované orgány, ktoré by mali moderné justičné systémy mať, a citujem z tejto charty, že táto charta počíta s tým, že moderné štáty majú orgán, ktorý je nezávislý od výkonnej a zákonodarnej moci a skladá sa minimálne z polovice sudcov a ktorý vlastne rieši výber kandidátov na voľbu sudcov, ich prijímanie, menovanie, funkčný postup, kariéru. V rámci tohto orgánu sa vlastne rieši tá legitimita sudcov.
Slovenská republika, keď robila reformu súdnictva, pretože naozaj je pravda, že súdnictvo nemalo svojho reprezentanta z hľadiska ústavných mocí, tak prijalo tento model a vytvorilo Súdnu radu Slovenskej republiky po dlhých diskusiách. Stalo sa to na základe uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré platí dodnes. Je to Koncepcia stabilizácie súdnictva, ktorá bola prijatá ako uznesenie č. 1265 z roku 2001, a ja z tejto koncepcie, ktorá potom bola podkladom pre ústavu, pre čl. 141a Ústavy Slovenskej republiky, ktorým sa zaviedla Súdna rada ako orgán legitimity sudcov a potom neskôr sa zavádzala na základe toho aj samospráva do súdov v roku 2004 zákonom č. 757.
Ja vysvetlím z tej Koncepcie stabilizácie súdnictva rozdiel medzi charakterom a podstatou štátneho orgánu Súdna rada a orgánov samosprávy súdnictva a aj to, na čo tá koncepcia poukazuje, pritom keď ju táto Národná rada schválila, že čo treba v budúcnosti sledovať. A vlastne vychádzajúc z tejto koncepcie dnes sú tu predložené tieto návrhy.
Čiže podľa Koncepcie stabilizácie súdnictva Slovenská republika si vybrala ako orgán legitimity sudcov Súdnu radu, ktorú musela zriadiť ústavou, čiže je to orgán, ktorý sa skladá zo všetkých troch mocí a ktorý v podstate sa má zaoberať a zaoberá sa kreovaním súdnej moci sudcov. Tento orgán v sebe musí zahŕňať aj spätnú väzbu orgánov verejno-politickej moci, ako sa uvádza v stabilizácii, voči súdnictvu. Tento orgán nie je orgán sudcovskej samosprávy, to vyplýva aj z jeho zloženia. Ak by to bol orgán sudcovskej samosprávy, skladal by sa iba zo sudcov. My sme si zvolili ale do súdov aj orgány sudcovskej samosprávy. To sú sudcovské rady. Tie majú vplyv iba na jednotlivom súde, nie na súdnictvo ako celok, ale dovnútra súdu a sú vlastne opozitum voči štátnej správe a jej predstaviteľovi, správe súdu, čiže vlastne majú sa podieľať na správe súdu a sú opozitom voči predsedovi súdu, ktorého menuje minister.
Takto je nastavený súdny systém v Slovenskej republike, pokiaľ ide o jeho organizáciu. No a v Koncepcii stabilizácie súdnictva sa píše, že pokiaľ v krajinách, lebo my sme vlastne vychádzali z medzinárodných dokumentov, keď sme to zriaďovali, pokiaľ v krajinách sa nachádzajú obidva tieto orgány, teda tak ako orgán sudcovskej legitimity, tak aj orgány sudcovskej samosprávy, potom bude v budúcnosti veľmi dôležité udržanie rovnováhy medzi orgánmi výkonu štátnej moci, najmä čo sa týka rozsahu, participácie orgánov sudcovskej samosprávy na výkone štátnej správy súdov, nie sudcov. A toto všetko sa netýka samotnej nezávislosti sudcov, pretože tá sa týka rozhodovacej činnosti. Teraz hovoríme vlastne o organizácii súdnictva, súdnej moci a o kreovaní súdnej moci.
Čiže prešlo 10 rokov odvtedy, odkedy sme postupne tieto orgány v Slovenskej republike v rámci reformy dostali prostredníctvom ústavy a zákonov do života. A po 10 rokoch si myslím, že bez ohľadu na to, kto teraz zastáva jednotlivé funkcie alebo ktorá politická sila vyhrala posledné parlamentné voľby, je potrebné prehodnotiť tieto systémy, ktoré boli zavedené, a treba sa na nich znova pozrieť a zistiť, že či boli dobre nastavené, prípadne urobiť nejakú korekciu, čo takisto bolo v pláne. Pritom, keď sme tieto inštitúty zavádzali, ja sa hlásim k tomu, lebo som na tom tvrdo pracovala tiež v tom čase, tak boli diskutované témy, aké má byť zloženie Súdnej rady, kto tam má byť zastúpený, z koľkých členov sa má skladať. To, že sme navrhli, aby predsedom Súdnej rady v tom čase sa stal predseda Najvyššieho súdu, nemalo žiadnu väzbu, ani vecnú na chod súdnictva, ani na Najvyšší súd, ani na Súdnu radu, ani personálnu. Tento návrh vyplynul len z toho, že proste to bola istá taká nostalgia alebo presvedčenie o tom, že predseda Najvyššieho súdu je predseda najvyššieho odvolacieho alebo dovolacieho orgánu v systéme všeobecných súdov, a preto on by možno mal mať takúto funkciu zastávať. Čiže to, že sme to takýmto spôsobom navrhli, naozaj nemalo väzbu na nikoho a na nič, bolo to len vyjadrením toho, že vlastne ide o predstaviteľa najvyššieho orgánu všeobecných súdov. Čo sa týka fungovania Súdnej rady, tak takisto to nemalo väzbu.
Preto je možné prehodnotiť, že či za uplynulých 10 rokov, ak fungovala Súdna rada, tak ako sme ju navrhli, že či spĺňa vlastne tie očakávania, ktoré sme od nej mali. V poslednom období je možné povedať, že Súdna rada často veľmi úspešne blokuje mnohé rozhodnutia, ktorými je vlastne, no ako napríklad, že nepreloží sudcov napriek tomu, že spĺňajú kritériá na preloženie a podobne. Proste je potrebné prehodnotiť aj fungovanie tohto orgánu a myslím si, že tento návrh, ktorý je predložený, plne proste vyhovuje tým požiadavkám tak, ako išli aj zvnútra súdnej moci na to, ako by bolo možné vylepšiť fungovanie týchto zložiek, ktoré sme si ako nové zaviedli.
Ja preto prosím, aby sme sa naozaj zbavili emócií, pretože ide o veľmi dôležité veci, aby sme sa skôr pozreli na to, ako by sme to mohli do budúcnosti upraviť tak, aby to bolo funkčnejšie, aby sme sa poučili z toho, čo sme zažili v minulosti, tie plusy aby sme ponechali, a to, čo sa ukázalo ako slabé miesta, aby sme sa pokúsili riešiť, čím nevylučujem, že opäť po 10 rokoch, ak by sme to takto nastavili, sa nenájde niečo, čo nebude treba meniť. Je to prirodzený proces vývoja a verím, že Národná rada Slovenskej republiky sa k tomu takto aj postaví.
