Pán predsedajúci, ďakujem za ochotu, isteže budem sa snažiť byť stručný, pretože čas nás súri.
Vážené dámy a páni, a rovnako aj zrozumiteľný, nedávno som si prečítal prieskum jednej agentúry o tom, čo si myslia Slováci o zavedení eura a o pôžičke Grécku. Zhrniem, 77 % Slovákov nesúhlasí s tým, aby sme naďalej pomáhali Grécku, 68 % Slovákov nechce účasť Slovenska v trvalom eurovale a polovica občanov tejto krajiny by najradšej platila nie eurom, ale korunou. Isteže sú to momentálne nálady obyvateľstva a v krátkosti sa pokúsim povedať môj názor, čo sa pod tieto nálady podpísalo. Pokúsim sa ich identifikovať.
Na jednej strane rozumiem ľuďom, že nechcú požičiavať iným, peňazí je vždy málo a pokiaľ aj oni majú málo a, navyše, keď sú bombardovaní z médií informáciami, že idú požičiavať niekomu, kto má vyššiu životnú úroveň ako oni samotní. Taktiež nepomáha situácia, reakcia gréckej ulice a neochota Grékov uťahovať si opasok, aj napriek tomu, že na ňom majú ešte dosť voľných dierok.
Toto sa faktory pre Slovákov nepochopiteľné. Taktiež rozhodnutie Ficovej vlády vstúpiť do eurozóny, rozlúčiť sa s korunou, bolo prezentované ako veľký úspech vlády. A ja ho nespochybňujem a nehovorím o dobrom a nespochybňujem dobrý úmysel, ale nemôžem sa zbaviť pocitu, že eurozóna sa stala za bývalej bývalej vlády nástrojom politickej prestíže, bojom o osobné a historické zásluhy. Možno aj preto politici v celom tomto procese viac hovorili o výhodách europrojektu ako o jeho rizikách.
Bohužiaľ, s odstupom času sa jedno, to najťažšie riziko vyplavilo na povrch. Potvrdili sa obavy, že zavedenie eura sa výrazným spôsobom podpísalo na zdražení potravín a služieb. Ľudia majú hlbšie do vrecka s eurami, ako mali do vrecka s korunou. To je fakt, ktorý sa nedá vyvrátiť. Aj preto v nich ožíva nostalgia, túžba po návrate k starej dobrej korune, dokonca na uliciach sa ozývajú hlasy, že škoda, že v prezidentskom paláci nesedel namiesto Ivana Gašparoviča Václav Klaus.
Ďalšie riziko, o ktorom sa nehovorilo, alebo len málo, je fakt, ktorý momentálne riešime, že ak niektoré štáty eurozóny sa správajú nezodpovedne, míňajú viac ako zarobia, žijú nad svoje možnosti, produkujú dlhy, takéto štáty spôsobujú problémy aj štátom zodpovedným a prosperujúcim.
Dámy a páni, zhrniem, ľudia nechcú teda euroval, nechcú požičiavať a polovica nechce platiť eurom, ale radšej starou dobrou korunou. Aj preto je absolútne namieste, aby sme o takej téme, ako je pôžička Grécku, o problémoch eurozóny diskutovali v parlamente. My politici v súvislosti s touto témou máme len dve možnosti, dve cesty - vychádzať z prieskumov verejnej mienky alebo vysvetľovať ľuďom, o čo konkrétne ide, aké sú naše možnosti v tomto konkrétnom čase a priestore. Prvá cesta, dovolím si ju nazvať, je oveľa, prvá cesta, dovolím si ju nazvať cestou populárnou, je oveľa ľahšia, jednoduchšia a z krátkodobého hľadiska pre niektorých politikov a politické strany aj rentabilná, ale pre krajinu, pre Slovensko a jeho prosperitu môže byť škodlivá. Druhá cesta, nazvem ju pravdivá, je oveľa ťažšia, zdĺhavejšia, bolestivá, nepopulárna a môže z krátkodobého hľadiska pre niektorých politikov a politické strany priniesť aj politické náklady, ba dokonca preferenčné straty, ale pre Slovensko a jeho prosperitu z dlhodobého hľadiska znamená prospech a stabilitu.
Dámy a páni, musím sa opraviť, skoro by som zabudol na jednu dôležitú vec. Parlamentná diskusia na tému gréckej pôžičky ukázala, že existuje aj ďalšia možnosť, pomenujem ju - smer tretia cesta. Vyzerá asi takto a pomôžem si citátom jedného opozičného politika, ktorý tu práve sedí, citujem: "Za tento štát, za jeho politiku, nesie zodpovednosť súčasná koalícia či vo vláde alebo v parlamente. Je zodpovednosťou tejto koalície a tejto vlády urobiť rozhodnutie aj vo veci pomoci Grécku." Dovolím si nesúhlasiť s týmto názorom. Otázka, o ktorej dnes rokujeme, v každej slušnej krajine musí byť záležitosťou celého parlamentu, každého poslanca, ktorému záleží na ľuďoch.
Vážené kolegyne a kolegovia, vráťme sa ale k dvom cestám - k populárnej a k pravdivej. Ja sa vyberiem druhou cestou. Aj keď to možno vyznie cynicky, dnes už európske štáty nepožičiavajú Grécku zo solidarity, alebo z presvedčenia, že mu môžu pomôcť. Dávajú mu peniaze preto, aby sa sami zachránili. Bolo by nepoctivé a naivné tvrdiť, že zvýšený euroval zachráni grécku ekonomiku. Nie. Grécko už de facto je v bankrote. To, čo euroval môže dosiahnuť, je to, aby tento proces pokračoval riadene, usporiadanie a teda spôsobil čo najmenšie škody. Dnes už nerokujeme, či peniaze vyhadzujeme z okna, ale o tom, aby sa tieto peniaze aspoň čiastočne vrátili dverami a nezhoreli niekde v krbe neriadeného bankrotu. My nemôžeme brať na ľahkú váhu varovania, že bankrot Grécka bude mať dôsledky na ekonomiku európskych štátov. A že tieto dopady budú tým ťažšie a náklady budú tým vyššie, čím neriadenejší bankrot tu bude. Opriem sa o argument pána kolegu Kollára, že Volkswagen neprišiel na Slovensko preto, že požičiame Grécku a teda, ak Grécku nepožičiame, nezbalí si kufre a neodíde. To je pravda, ale bankrot Grécka spomalí rast ekonomiky Nemecka o 6,5 %. My sme prežili podobné zníženie, Nemci ho nepochybne tiež prežijú, to je pravda, bohužiaľ, ale začnú šetriť a napríklad prestanú kupovať autá. Naše automobilky a na ne naviazané odvetvia začnú mať problémy a v tej chvíli utrpí naša ekonomika a naši občania
My tiež nechceme darovať peniaze Grécku, aby si udržali svoju slušnú životnú úroveň. Chceme byť zodpovední a presadzovať také podmienky a také riešenia, ktoré neohrozia životnú úroveň našich ľudí. Taktiež chceme, aby Gréci ručili za pôžičku svojim majetkom, taktiež budeme trvať na tom, aby sa súkromní investori, najmä banky, zapojili do záchranného plánu Grécka a obetovali časť svojich ziskov. Budeme žiadať, aby Gréci ručili za pôžičku hmotným majetkom - kto vie, o čo ide, vie, že to bude veľmi citlivé rozhodovanie - a budeme žiadať, aby Grécko zmenilo štýl svojho neudržateľného spôsobu života.
Panie kolegyne, kolegovia, máme na výber len z dvoch možností. Alebo nás Grécko bude stáť 350 mil. eur v prípade bankrotu riadeného, alebo nám zdražejú pôžičky o 2,6 mld. eur v prípade bankrotu neriadeného. Toto je kľúčový argument, prečo nesúhlasím s tým, aby sme obmedzili podpredsedovi vlády Ivanovi Miklošovi rokovací priestor, tak ako navrhujú naši kolegovia. Pretože znamená priamu cestu Grécka do neriadeného bankrotu. Inými slovami, veľmi drahé riešenie pre Slovensko. Zopakujem, stálo by nás to 2,6 mld. eur a to nikto z nás nechce. Prvá cesta je populárna, lákavá, a napriek tomu ju odmietam a prosím a apelujem na našich kolegov, aby tiež zišli z cesty, ktorá nám neprináša osoh.
Ďakujem pekne.
