Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, dámy, páni, charakteristika jazyka sa dá vnímať vo viacerých rovinách. Jazyk sa stal významným prvkom kultúrneho dedičstva národa, spoločnosti a štátny jazyk je zároveň aj nezastupiteľným komunikačným a integračným nástrojom v štáte a tomu musí štát venovať aj najväčší záujem pri nazeraní na prijatie dokumentov medzinárodného spoločenstva, na úlohu jazyka v spoločnosti, v ktorých má štát aj oporu. Samozrejme, aj pri zachovaní ochrany menšín, ktoré sa odlišujú od ostatnej populácie práve jazykom. V máloktorom štáte Európskej únie požívajú národnostné jazyky takú vysokú úroveň ochrany ako na Slovensku. Hovoria o tom aj implementačné správy k Európskej charte regionálnych alebo menšinových jazykov. Poznajúc úroveň jazykových práv u nás a napríklad v Maďarskej republike, je možné povedať, že Slovenská republika akceptovala najvyššiu možnú právnu ochranu konkrétne maďarského jazyka, zatiaľ čo Maďarská republika ponechala najnižšiu ochranu jazykov národnostných menšín a slovenského jazyka nevynímajúc.
Tento návrh zákona, o ktorom teraz rokujeme, jednoznačne stavia používanie jazyka menšín v úradnom styku na úroveň štátneho jazyka. Samotnou realizáciou tohto zákona dochádza k eliminovaniu integračnej funkcie štátneho jazyka, pretože menšiny nebudú motivované získať znalosť štátneho jazyka, lebo vo svojom, týmto zákonom vytvorenom jazykovom prostredí to nebudú ani potrebovať. Treba však vidieť aj druhú stranu mince. Osoby, ktoré nebudú ovládať jazyk menšín, sa sotva presadia pri uchádzaní sa o prácu na úradoch. V oblastiach, kde žije viacero menšín, bude musieť súbežne zabezpečovať komunikáciu vo viacerých jazykoch. Popri štátnom aj maďarský, rómsky, rusínsky a podobne. To všetko bude viesť k jazykovej dezintegrácii štátu a súčasne by sa väčšinové obyvateľstvo zo zákona muselo jazykovo prispôsobovať menšinám.
Uvedený návrh zákona obsahovo zakotvuje množstvo rozširujúcich možností, práv a povinností, sankcií pod finančnou pokutou. Všetky tieto aktivity v kombinácii s povinnosťou orgánov štátnej správy, právomocou podpredsedu vlády a pod vplyvom možných sankcií v prípade používania maďarského jazyka sa veľmi rýchlo uskutoční proces maďarizácie juhu Slovenska, a to z peňazí štátneho rozpočtu.
Vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi, aby som sa vo svojom vystúpení venoval aj niektorým zavádzajúcim informáciám, ktoré sú zakomponované aj priamo v návrhu zákona. Už dôvodová správa hovorí, že Slovenská republika prijala v roku 2009 novelu zákona č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ktorá vo viacerých oblastiach sprísnila úpravu používania štátneho jazyka Slovenskej republiky, okrem iného zaviedla pokuty za porušenie zákona. Týmto sa zákon o štátnom jazyku a zákon o používaní jazyka národnostných menšín dostal do takého nesúladu, ktorý predstavoval znevýhodnenie príslušníkov národnostných menšín a etnických skupín. Toto tvrdenie nie je opodstatnené, pretože v zmysle charty, bod 72, nie je jej účelom dosiahnuť úplnú rovnosť medzi štátnym jazykom a menšinovým jazykom, teda nie je diskriminácia menšinového jazyka to, ak nie sú preň prijaté rovnaké opatrenia ako pre štátny jazyk. To za predpokladu, že takýmito opatreniami nie je bránené v udržiavaní a v rozvoji menšinových jazykov a to v súčasnosti rozhodne nie je.
Nemôžem súhlasiť ani so znížením percentuálnej hranice na 15 % bez akéhokoľvek racionálneho odôvodnenia. Výsledkom budú výdavky, nie ako tvrdí dôvodová správa, že príjmy budú z pokút. Nebude to viesť k udávaniu? Útokom na orgány verejnej správy a k ohováraniu? Návrh zákona obsahuje viaceré ustanovenia, ktoré hovoria o možnosti používať jazyk menšiny v zdravotníckych zariadeniach, v zariadeniach sociálnych služieb alebo v zariadeniach sociálno-právnej kurately detí a sociálnej kurately. Je tu však riziko výkladu ustanovenia v tom, že štát je povinný zamestnať kvôli menšinovým jazykom v úradnom styku osoby ovládajúce menšinové jazyky. To môže predstavovať diskrimináciu pri výbere zamestnancov v neprospech osôb, ktoré neovládajú menšinový jazyk. Toto ustanovenie je preto neprípustné ako diskriminačne zneužiteľné.
Takýchto diskriminačných znení je v návrhu viac, keď sa ukladá povinnosť zamestnancom ovládať menšinový jazyk. Zbytočný, až výhražný je paragraf o výnose pokút uložených podľa tohto zákona, ktorý je príjmom štátneho rozpočtu. Navodzuje tu atmosféru strachu, ako by sa v prípade porušenia práv občanov na používanie menšinového jazyka v úradnom styku jednalo o vyššiu formu spoločenskej nebezpečnosti ako pri prípadnom porušení akýchkoľvek iných práv občanov zo strany orgánov verejnej správy.
Súkromná osoba nemôže mať povinnosť komunikovať v menšinovom jazyku v rámci svojej činnosti. Je to priamy zásah do jeho práv. Ukladať povinnosť občanom môže len zákon všetkým rovnako, nie iba tým, ktorí bývajú, žijú v susedstve príslušníkov menšín. Keď sa štát v charte zaväzuje, tak zaväzuje všetky svoje štátne orgány, ale nie občanov a ľudí. Okrem toho by sa vytvorila skupina občanov, ktorá by takúto povinnosť mala, a ostatných, ktorá by takúto povinnosť nemala. Neprijateľné je aj rozšírenie inštitúcií, ktoré budú komunikovať v jazyku menšiny, o právnické osoby vrátane orgánov územnej samosprávy. Pôjde napríklad o materské školy, ktoré navštevujú prevažne slovenské deti, zariadenia sociálnych služieb či zdravotnícke zariadenia, múzeá, knižnice a podobne. Zamestnanci takýchto inštitúcií, ktorí nebudú ovládať jazyk menšiny, môžu byť postupne vytláčaní zo zamestnania a nahrádzaní osobami ovládajúcimi tento jazyk, spravidla príslušnej národnostnej menšiny.
Mnohí Slováci tak v snahe zachovať si zamestnanie budú nútení naučiť sa používať jazyk menšiny pri súčasnej nepriaznivej situácii na trhu práce, je tento predpoklad vysoký najmä v obciach, ktoré sú v danej obci usadené a zviazané majetkom či príbuzenskými väzbami. Berúc do úvahy zjavné ambície maďarskej vlády nevzdať sa územia Slovenska, nie je vylúčené, že ide o skrytú maďarizáciu slovenského obyvateľstva na juhu Slovenska. V tejto súvislosti je potrebné spomenúť aj koncentráciu rómskeho obyvateľstva vo viacerých oblastiach Slovenska a ich mentalitu.
Neprijateľné je aj rozšírenie možnosti rokovať na zasadnutí obecného úradu zastupiteľstva v jazyku národnostnej menšiny na všetkých úradníkov obecného zastupiteľstva, a to aj napriek tomu, že používanie menšinového jazyka je podmienené súhlasom všetkých poslancov. Dokonca z textu ani nevyplýva, že by bola povinnosť obce zabezpečiť tlmočenie, ak budú ostatní účastníci rokovania používať jazyk menšiny. Neprijateľné je aj to, že všetky nápisy a oznamy určené na informovanie verejnosti, najmä v predajniach, na športoviskách, v reštauračných zariadeniach, na uliciach, pri cestách nad nimi, na letiskách, autobusových staniciach a železničných staniciach, sa môžu uvádzať aj v jazyku menšiny a to je aj vo viacerých paragrafových zneniach.
Vážené pani poslankyne, páni poslanci, uvedený návrh zákona nie je dobrý. Chýba akéhoľvek zdôvodnenie zvyšovania, pardon, znižovania percentuálnej hranice na používanie menšinových jazykov v úradnom styku. Navyše štát to bude stáť aj nemalé finančné a iné náklady. Pritom aj vo vzťahu k medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky nejde o riešenie žiadneho akútneho problému. Návrh zákona obsahuje aj niektoré nové, skryté politické ústupky, ktoré nevyplývajú zo záväzkov Slovenskej republiky a sú politicky neakceptovateľné. A aj preto nepodporím uvedený návrh zákona.
Ďakujem za pozornosť.
