Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, nerád to robím, že sa predbieham a v tomto volebnom období som to tuším ešte neurobil ani raz, ale v tejto chvíli som si povedal, že hádam by bolo dobré na niečo zareagovať.
Priznám sa dobrovoľne, že som veľmi pozorne počúval vystúpenie ministra zahraničných vecí k tejto problematike a vy, ktorí ste tu už dlhšie v parlamente viete, že nebýva často, aby sa člen vlády zúčastňoval na prerokovaní návrhu zákona, ktorý je z poslaneckých lavíc. Ale pretože pán minister zahraničných vecí považoval za potrebné tu byť a v súlade s potrebou reagovať, tak predniesol podľa mňa veľmi jasný a zrozumiteľný postreh vo vzťahu k tejto problematike, ktorý každý, kto mal oči otvorené a počúval, musel pochopiť, o čom to je. Ale teraz, keď som si vypočul vyjadrenie bývalého podpredsedu vlády a teraz poslanca, môjho kolegu, pána Čaploviča, mi nedá, aby som predsa len k tomu niečo nepovedal aj ja.
Viete pri týchto diskusiách niekedy mám pocit, že najkrajšie vyjadrenie pravdy o tom, čo sa tu teraz diskutuje majú Záhoráci. Ak tu je nejaký Záhorák, tak sa mu ospravedlňujem, ale oni hovoria, že: "K nečemu nikdy nemám nic a k ničemu mám vždycky neco." No tak toto sami, to som si voľakedy zapamätal a sa mi to strašne páči pri diskusiách tohto druhu.
Viete, keď sa tu bijeme do pŕs a ideme sa predbiehať, kto je väčší Slovák, ja začnem trošku z iného súdka. Vtedy, keď som na tom Moste Márie Valérie v Štúrove videl, ako sme s tým samopalom zastavili maďarského prezidenta, tak som si povedal, je toto naozaj možné v 21. storočí, aby sme takýmto spôsobom riešili vec, ktorá sa dala vyriešiť úplne inak? Ja sa vám priznám bol som voľakedy vzhľadom s Paľom Paškom v maďarskom parlamente a ten Sólyom veľmi pokorne poviem, sa mi nepáčil spôsobom ako s nami komunikoval. A som si povedal, keď ten človek jedenkrát bude ešte takýmto spôsobom sa chcieť vyvyšovať, tak mu treba dať za vyučenou, ale to sa dá urobiť úplne inak. Vtedy som si uvedomil, akú sme vtedy nádhernú šancu prepásli. Pekne prezident by bol prišiel do Komárna, bol by ho privítal, povedal mu pán prezident, to sa dá urobiť úplne inak. Vy máte svoj protokol, ja mám svoj protokol. Ohláste sa, prosím vás, ja vás privítam. No, bol by som to riešil týmto spôsobom. Našťastie nie som prezident Slovenskej republiky, ale keby som bol, tak by som bol na tom zastúpení alebo resp. v tom Komárne urobil z neho človeka, ktorý by sa musel hanbiť, že takýmto spôsobom postupuje. A to sa dalo tak nádherne využiť. Naozaj, nesmela by byť v nás tá úžasná malosť, ktorú cítim aj z tejto diskusie.
A vážne vás o to prosím, že zamyslime sa nad tým, že veď oni majú svoje záujmy, tí Maďari, kto ich nemá. Majú traumu z Trianonu a tak ďalej, ale spôsob ako sa niekedy k tomu naše špičky postavia je smiešny a nič nám to neprináša. Tu z tohto miesta sa byť do pŕs, kto je väčší Slovák a nerobiť politiku taká, ktorá bude v zahraničí a dovoľte mi to povedať, osem rokov prezentovaná spôsobom, že nás budú akceptovať viac ako Maďarskú republiku. Rozumieme si, o čom sa rozprávame?
Veď zahraničná politika je o tom, aby sme dokázali tých iných presvedčiť, že pravda je na našej strane, odhliadnuc od toho, že Európska únia má nejaké pravidlá a zásady, rešpektuje aj Trianon, aj všetko, ale keď tu niekto povedal, že sa tu vyťahuje maďarská karta a väčšinu sa vyťahuje pred prezidentským voľbami, pred parlamentnými voľbami, pred komunálnymi voľbami, no tak má pravdu. To sa tu jednoducho vyťahuje a každý si myslí, že donekonečna, možno ďalších 1 000 rokov na toto Slováci budú reagovať tak, aby ten, kto tú maďarskú kartu použije, bol víťaz, lebo nemá iný argument a iné argumentárium, aby niekoho niečím oslovil.
Bolo tu povedané, že toto čo sa tu dnes deje s týmto zákonom, že to je výkrik do tmy. No priatelia, ak z tohto miesta chceme niekoho v Európe presvedčiť, čo je pravda na našej strane a nie na strane Maďarskej republiky, tak vám 100 % garantujem, že z tohto miesta nepresvedčíte nikoho, dokonca ani len kolegov z koalície. A nie to ešte, aby sme presvedčili Európu a svet.
Ja viem, prečo si to Orbán dovolil, to, čo si dovolil s tým zákonom. Preto, lebo Slovensko bolo zahranično-politicky zoslabené, či sa vám to páči alebo nie. Potreboval on svoju kartu, lebo má problémy neskutočné v hospodárskej sfére, ale dovolil si to preto, lebo naša zahraničná politika išla od desiatich k piatim.
Ak sme členovia Európskej únie a môžete sa byť do pŕs, že vy ste zariadili euro a Schengen a tak ďalej, ako keby pred vami tu nikto nebol. Ale, keď sa jedným dychom povie, že naši najväčší priatelia sú tí, u ktorých sme mali pôvodne naplánované zahraničné pracovné cesty z prostredia kancelárie premiéra a nebude vám tu hovoriť o Venezuele a o Kube a neviem ešte o kom, no tak jednoducho toto sú veci, ktoré snímajú nielen veľvyslanci na Slovensku, ale to sníma celý svet. A kto sú naši priatelia? S kým sa chceme zbratať a kto chceme, aby nás podržali v Európe, o tom si každý vtedy urobil svoj jasný pohľad, a to sme si my nevymysleli. Vy ste boli pri moci štyri roky, vy ste boli tvorcovia zahraničnej politiky.
Takže, ja by som sa len v krátkosti chcel vrátiť k tomu, ak Slovensko bude vonku rešpektované, dokonca takým spôsobom, že si dokážeme ako jediný povedať, že keď v prípade Grécka máme iný názor ako Európska únia a dokážeme ho pomenovať, ten názor a dokážeme povedať, že na rozdiel od Grékov, kde si tú životnú úroveň na úkor budúcnosti užili možno 80 alebo 70 % národa a u nás si to užilo možno 50 alebo 100 miliardárov a dokážeme to povedať vonku, že jednoducho týmto spôsobom nejdeme a nebudeme si my brať úver na to a zadlžovať naše generácie, tak tí, ktorí chodíte von a stretávate sa s tými partnermi, tak musíte vycítiť, že nám za to ďakujú, že to dokázal niekto v Európskej únii povedať so všetkými rizikami. Ale, ak voľakedy Ján Pavol II., myslím povedal, ste nádejou Európy. Ja viem, že on myslel na dedičstvo otcov, ktoré si zachováme, tak budeme nádejou Európy. My vieme byť nádejou Európy aj vtedy, keď budeme pravdiví. A keď to dokážeme povedať aj tam, kde to možno nečakajú, že sme malý štát a malý národ, vtedy budeme nádejou Európy, tej Európy, ktorá možno dnes má také problémy, ktoré práve takéto krajiny ako sme my vedia pomenovať a upozorniť na možné iné riešenia.
A teraz poviem niečo, čo sa nechcem nikoho dotknúť, ani pána Čaploviča, ani tých, ktorí tu budú sa znova byť do pŕs, že sú lepší Slováci ako ja. Ja mám suseda, ktorý má psa, ktorý každé ráno šteká spôsobom, ja sa nevyspím vtedy, keď si naplánujem deň, že už nemám víkendy, lebo furt sú nejaké voľby, a keď sa konečne chcem vyspať, tak ten pes je zavretý a šteká a ja sa nevyspím. Ale, keď ho pustím von, resp. keď ten sused ho zoberie von spoza toho plota, ten pes v živote nešteká. Je šťastný. Všetkým odporúčam, odíďme z tohto priestoru, nemyslím teraz z Národnej rady, ale poďme sa pozrieť von, či je niekde taký problém, ako tu my nanášame občanom tohto štátu a potom budeme pokojní ako ten susedov pes. Ďakujem pekne. (Potlesk.)
