Ďakujem pekne, pán predseda Národnej rady. Úvodom chcem povedať toľko, že tento návrh zákona alebo vyriešenie alebo riešenie krívd napáchaných bývalým režimom, je vedené aj vo veľmi, veľmi emotívnej rovine. Ja chápem obidve strany, aj tých, ktorí sú vlastníci bytov, aj tých, ktorí v týchto bytoch dnes na základe nájomnej zmluvy bývajú.
Smutné na tom je, že to, že keď sa táto krivda páchala v päťdesiatych rokoch minulého...
Ďakujem pekne, pán predseda Národnej rady. Úvodom chcem povedať toľko, že tento návrh zákona alebo vyriešenie alebo riešenie krívd napáchaných bývalým režimom, je vedené aj vo veľmi, veľmi emotívnej rovine. Ja chápem obidve strany, aj tých, ktorí sú vlastníci bytov, aj tých, ktorí v týchto bytoch dnes na základe nájomnej zmluvy bývajú.
Smutné na tom je, že to, že keď sa táto krivda páchala v päťdesiatych rokoch minulého storočia na vlastníkoch bytov, takže, keď chceme dnes po dvadsiatich rokoch túto krivdu nejako vyriešiť, tiež sa nedá vyriešiť tak, že opäť budú na 100 % spokojní aj jedni aj druhí.
Skrátka, náprava tejto krivdy vždy bude zo strany jedných, druhých opäť chápaná ako sčasti krivda. Určite menšia krivda, ako sa stala v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Už tu v tejto rozprave zaznelo, že pri prevode majetku alebo bytov do osobného vlastníctva alebo privátneho vlastníctva po roku 1989 na základe zákona 182/1993 Zb. sa páchala diskriminácia, lebo nájomníci bývajúci v reštituovaných domoch túto možnosť nemali. Páchala sa diskriminácia preto, lebo po prvé, tí, ktorí bývali v takzvaných štátnych bytoch, ktoré po novembri prešli na obce a mestá, si podľa zákona č. 182 tieto byty kupovali za zostatkovú cenu. Neinvestovali pri kúpe a obstarávaní tohto bytu ani korunu. To boli jedni, jedna skupina riešenia bytov.
Potom boli tí, ktorí bývali v družstevných bytoch. Tí, ktorí bývali v družstevných bytoch, dávali vklad, dávali vklad, keď chceli vstúpiť do družstva a dostať družstevný byt. Tento vklad bol vo výške, ak sa niektorí pamätáme z toho obdobia, vo výške dvadsať-tridsaťtisíc, čo bola mladomanželská pôžička. Na tie časy to bola strašne veľká suma. A tí, ktorí bývali v družstevných bytoch, potom anuitou si splácali tento byt. Teda, keď by som porovnal dve tieto skupiny, tak aj tí, ktorí mali družstevné byty a nemali štátne byty, už vtedy boli diskriminovaní. A potom je tu ďalšia skupina ľudí diskriminovaná. A to je, tí, ktorí sa o svoje bývanie postarali sami a postavili si rodinné domy. Tí na základe zákona 182 alebo pri prevode bytov nemali žiadne výhody preto, lebo nedostali od štátu nič, ani meter štvorcový, poriešili si to sami. Ak by som prijal filozofiu, ktorá tu zaznela od kolegu Nagya, tak teda pri spravodlivosti aj týchto ľudí vtedy sme mali odškodniť nejako, lebo boli diskriminovaní. Ale nejde to.
Vyjadrím sa ešte k jednej vecičke, a to je deklarovanie majetku. Citlivá vec, beriem, citlivá vec, lebo sa pred štátnym orgánom alebo vecným orgánom troška obnažujete, odhaľujete so svojim majetkom. Nielen nehnuteľným, ale aj hnuteľným. No a ten hnuteľný majetok môže byť pomerne veľký. Chcem k tomu povedať toľko, že dnes, keď chcete dávky od štátu alebo sa cítite alebo ste v hmotnej núdzi, tak deklarujete všetko vrátane tých, ktorí s vami v tej vašej domácnosti bývajú. Preto si myslím, že pri tom, ak máme niekomu dať, štát má niekomu dať náhradu, má dať niekomu byt, tak je podľa mňa oprávnený aj je to podľa mňa spravodlivé, aby teda, keď niekomu ide dávať byt, tak si overím, že či, nielen mimo toho, že či má ešte nejaký byt, ale overím si jeho majetkové pomery. Lebo zas by to bola diskriminácia tých, ktorí ozaj nemajú nič, a tí, ktorí vlastnia veľký hnuteľný majetok.
Hlavnou filozofiou tohto zákona je po dvadsiatich rokoch definitívne túto bolestivú vec vyriešiť. Ja zasadím riešenie týchto deväťstodvadsaťtri bytov do kontextu celého Slovenska, aby sme vedeli, že o akom percente bytov zhruba sa bavíme alebo riešime týmto zákonom. Bavíme sa o deväťstodvadsiatich troch bytoch, ktoré sa nachádzajú na území celého Slovenska.
Celkovo na Slovensku bolo v roku 2001 pri sčítavaní skoro 1,9 milióna bytov, dnes po desiatich rokoch tých bytov na Slovensku je určite oveľa, oveľa viac.
Z týchto deväťstodvadsaťtri bytov, o ktorých sa dnes bavíme, je najviac v Bratislave - sedemstošesť. V týchto bytoch býva v nájme, v regulovanom nájme 33 % nájomníkov v dôchodkovom veku. Teda zhruba tristo bytov je obsadených dnes dôchodcami. Zvyšných 67 % bytov je obsadených nájomníkmi, ktorí sú v produktívnom veku. Teda sú zamestnaní, zarábajú, tak ako zarába väčšina občanov Slovenska. Takže ten najsociálny aspekt a najbolestivejší sa týka zhruba tristo bytov.
Teraz poviem ešte dve čísla. A to je výška nájomného. Priemerná výška regulovaného nájomného v reštituovanom dome je od 1,4 do 1,8 eura za meter štvorcový. A priemerná výška nájomného v bytoch postavených z verejných zdrojov, z ktorých sa za príspevku štátu a obce stavajú tzv. sociálne nájomné byty, tam štát stanovil priemernú výšku nájomného 3,4 eura na meter štvorcový. Teda nájom v sociálnych, komunálnych bytoch stavaných z príspevkov štátu je dvakrát tak vyšší, ako je regulovaný nájom tým istým štátom v bytoch, kde vlastníci sú reštituenti. Hovorím to preto, lebo stále sa hovorí o nesociálnom zásahu do ohrozenej skupiny dôchodcov, ktorí sú v regulovanom nájme v reštituovaných domoch. Toto je emócia, ktorá veľmi dobre sa podáva, veľmi dobre znie. Ale ja sa pýtam, ak tisíce ľudí, mladých ľudí, mladých rodín, ale aj tisíce dôchodcov platia v komunálnych sociálnych bytoch postavených s pomocou štátu 3,4 eura na meter štvorcový, tak to sociálne, spravodlivé je? A ak má takýto istý nájom platiť taký istý dôchodca, taký istý mladý človek v reštituovaných domoch, tak je to už nesociálne? Opäť diskriminácia. Opäť niečo, čo nie je podľa mňa vôbec a vôbec spravodlivé.
Nemyslím si, že je sociálne nespravodlivé, ak deväťstošesť nájomníkov na Slovensku, z toho šesťstosedem nájomníkov v produktívnom veku bude mať taký istý nájom ako tisíce a tisíce nájomníkov v komunálnych sociálnych bytoch. Tu vidím obrovskú nespravodlivosť voči ostatným mladým ľuďom, mladým rodinám, ale aj dôchodcom, ktorí bývajú v komunálnych nájomných bytoch. A ešte väčšiu nespravodlivosť voči všetkým tým, ktorí bývajú za trhové nájomné, alebo si na svoj byt, na obstaranie bytu alebo bývania zobrali hypotéku a zadĺžili sa mladé rodiny na dvadsať - tridsať rokov. Voči týmto takto regulované nájomné je teda super nespravodlivé. A opäť je tu diskriminácia. Prečo teda nepomáhame všetkým rovnako? Nejde to.
Preto chcem upriamiť pozornosť na ten sociálny aspekt a na tú hlavnú emóciu, ktorá tu ide voči zhruba tým tristo nájomníkom, ktorí sú v dôchodkovom veku. Ak sa táto nespravodlivosť rôznej výšky nájomného dá k niečomu prirovnať, nespravodlivosť, tak ja ju k tomuto prirovnávam. A to na Slovensku máme tisíce dôchodcov, ktorí žijú aj v neregulovanom prostredí, nie v komunálnych bytových sociálnych domoch, ale bývajú aj v neregulovanom prostredí. A nikto tu už nehovorí o mladých rodinách, nikto nehovorí o strednej vrstve, nikto nehovorí o neregulovaných podmienkach pre tých, ktorí si svoju strechu nad hlavou riešili, riešia a budú aj v budúcnosti riešiť bez pomoci štátu. A ľudí, hlavne mladých ľudí, ktorí si ročne hľadajú bývanie, a chcú si riešiť svoju bytovú otázku, tak nutnú a potrebnú, pre to aby mali rodiny, aby Slovensko ako také mohlo prežiť, týchto ľudí sú desaťtisíce ročne, ktorí si riešia svoju bytovú otázku buď to hypotékou a zadĺžením seba a svojej rodiny na desiatky rokov, alebo si to riešia cez trhový nájom.
Ak by som prijal filozofiu dvojakého metra na nájomníkov v regulovanom nájomnom a prijal filozofiu odporcov tohto návrhu zákona, tak by som páchal nespravodlivosť, ktorá je hlavne voči mladým ľuďom, mladým rodinám, neospravedlniteľná. Ak by som prijal filozofiu odporcov tohto návrhu zákona, tak nielen voči mladým ľuďom, nielen voči mladým rodinám a nielen voči strednej vrstve, ale hlavne voči iným dôchodcom, ktorých sú tisíce, tak by som páchal nespravodlivé riešenie.
Dámy a páni, posledné reštitúcie obytných domov boli ukončené v roku 1993. Teda v čistom čase prvé reštitúcie majú dvadsať rokov a posledné osemnásť rokov. Teda dvadsať rokov tento problém nebol riešený zo strany štátu, s výnimkou druhej Dzurindovej vlády, kedy sme zrušili regulované nájomné, dali sme tam prechodné obdobia. Ale nastupujúca Ficova vláda toto zrušila, tento problém neriešila a tak sme ho opäť posunuli. Chcem upozorniť, že toto neriešenie problému spôsobilo, že vlastníctvo v Slovenskej republike nemá pre všetkých vlastníkov rovnakú ochranu, ako hovorí ústava. Jedni vlastníci bytov môžu so svojimi bytmi voľne nakladať, prenajímať ich za trhové nájomné, ktoré je v Bratislave niekoľko sto eur, a druhí vlastníci, takí istí vlastníci, čo sa týka vo vzťahu k ústave, ktorí vlastnia reštituované byty, nemôžu s nimi nakladať slobodne, ale len za podmienok, ktoré im stanovil štát, ale ten štát, ktorý ich obmedzil, tak im neposkytol žiadnu náhradu, ako káže Ústava Slovenskej republiky.
Za druhé. Neriešenie tohto problému spôsobilo, že nielen vlastníkov, ale aj nájomníkov štát rozdelil opäť do dvoch skupín. Jedna skupina nájomníkov, v ktorom má štát stanovené nájomné vo výške "x eur", a druhá skupina nájomníkov, kde ten istý štát stanovil vo svojich komunálnych bytoch dvakrát tak vyšší nájom. Teda nielen vlastníci, dvojaký meter, ale aj nájomníci bytov, hovorím o sociálno-komunálnych bytoch, je dvojaký meter. Chýba mi v tom logika, ale čo mi v tomto chýba, je hlavne spravodlivosť. Elementárna spravodlivosť voči čo najväčšej skupine obyvateľov Slovenska.
A po tretie. Toto neriešenie problémov vytvorilo skupinu občanov, ktorá je suverénne najväčšia, a to je tá, ktorá sa o svoje bývanie postarala sama, či už formou trvalého nájmu alebo formou zadĺženia na desiatky rokov. A táto najväčšia skupina ľudí je skupina mladých ľudí, mladých občanov stredného veku, je to úplne nová generácia, ktorá vyrástla po novembri, a právom sa môže cítiť poškodená, lebo im štát nedal nič. Ani byt, ani regulovaný nájom.
Ak nebudeme tento problém riešiť, čo nám hrozí, resp. hrozba je už nad nami. Hrozia nám žaloby, ktorá už je v Štrasburgu, a hrozia nám škody, ak sa rozhodne v neprospech štátu. Škody preto, že štát obmedzil nakladanie s vlastným majetkom vlastníkov. A podľa ústavy nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len v nevyhnutnej miere vo verejnom záujme, a to za primeranú náhradu. Keďže sa jedná o deväťstošesť bytov na Slovensku zhruba z dvoch miliónov bytov na Slovensku, veľmi ťažko je možné hovoriť o verejnom záujme. Keďže regulované nájomné v reštituovaných domoch je zhruba 1,8 eura, nemožno toto považovať za primeranú náhradu, keďže ten istý štát regulované nájomné v domoch, kde sa spolupodieľal na jej výstavbe, si stanovil na 3,4 eura. Otázka je, kto tieto hroziace škody zaplatí? Škoda, ktorá reálne hrozí štátu za obmedzovanie vlastníckeho práva, tak túto škodu zaplatí štát z daní. Aj z daní tých, ktorí bývajú za trhové nájomné alebo si zobrali na krk hypotéku. Títo sa budú skladať, aj títo sa budú skladať na to, že dnes, že ešte aj dnes tu vedieme debaty o tom, či vôbec túto vec riešiť.
A ešte sa vyjadrím k pozmeňovaciemu návrhu pána kolegu Šebeja. Naoko vyzerá ten návrh veľmi dobre. Aj spravodlivo, aj objektívne. Ale, ale, pozor, nie je to také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Dnes na základe zákona, ktorý tu vláda predložila, ten vzťah medzi nájomníkom a vlastníkom skončí s vypovedaním zmluvy. A sú možné dve riešenia - a tu trošku chcem reagovať na pána kolegu Nagya - dve riešenia: buď to si nájomník s vlastníkom uzatvorí nový zmluvný vzťah, alebo obec poskytne náhradu nájomníkovi vo forme bytu a opustí tento byt alebo sa z tohto bytu vysťahuje len vtedy, ak obec mu tento byt dá. Žiadne deložovanie, žiadne vyháňanie na ulicu, v žiadnom prípade. Dostane náhradu bytu a až potom príde k uvoľneniu tohto bytu.
Kolega Šebej navrhuje iné riešenie, kde je zmiešané vlastníctvo, vlastník a obec. Keď sa milimeter vrátim do päťdesiatych rokoch minulého storočia, kedy štát skonfiškoval tieto domy, bez náhrady ich teda ukradol, v týchto domoch vtedy nemal štát žiadny podiel, ani cent, ani halier. Po novembri sa tieto domy na základe reštitučného zákona vracali pôvodným vlastníkom a nie všetci pôvodní vlastníci mali doklady, ktoré ich preukazovali, že si môžu uplatniť reštituovaní nárok, nie všetci to stihli v stanovenej lehote, nie všetko bolo prededené. A preto časť tých domov, bytových domov zostala bez vlastníkov. A na základe zákona tam, kde neboli reštitúcie a boli len na 50 %, na 30 %, to, čo nebolo, ten podiel, ktorý nemal reálneho vlastníka, zo zákona prešiel na obec. Obec k tomuto vlastníctvu prišla ako slepé kura k zrnu. Vždy tieto domy patrili súkromným fyzickým osobám. Ak by sme prijali návrh kolegu Šebeja, tak tam, kde je toto zmiešané vlastníctvo, na tých sa tento zákon nevzťahuje. To značí, že robíme opäť dve kategórie vlastníkov. Jedných, ktorých riešime týmto zákonom, a druhých, ktorých neriešime. Preto, lebo súdne spory o tom, že či byt č. 2, 3, 4, 5 je súkromný a 8, 10, 15 je obecný, to sú súdne spory na päť, šesť, sedem, osem, deväť, desať rokov. A opäť finančne zaťažujeme vlastníka preto, lebo aj tie znalecké posudky, aj všetky tie právne úkony a tie súdne poplatky, niekto musí zaplatiť. A bude to ten, ktorý to podá. To značí, že opäť ten vlastník. Ale čo je kľúčové, tento zákon hovorí, že ak do 31. marca nebudú dané výpovede, tak koniec. Ak prijmeme návrh pána kolegu Šebeja, vlastníkov, súkromných vlastníkov v zmiešaných domoch neriešime vôbec a odkladáme to na budúce generácie.
A ja sa pýtam, chceme dnes definitívne toto vyriešiť? Alebo vyriešime zas opäť iba časť a časť necháme na budúce, budúci parlament alebo v budúcich rokoch? A vrátim sa k tomu, že štátu hrozí škoda. Čím skôr mi tieto veci vyriešime, tým menšia tá škoda voči štátu bude, tým menej sa všetci daňoví poplatníci budú skladať na prípadné pokuty alebo prípadnú škodu, ktorú nekonaním štát, Slovenská republika spôsobí. A to je asi tak všetko, čo som chcel zatiaľ k tomuto veľmi citlivému problému povedať. Ďakujem vám.
Skryt prepis
