Vážený pán predsedajúci, vážený podpredseda Národnej rady, dámy a páni, možno nebýva zvykom, aby k tejto téme vystupoval niekto, kto nie je bankár, kto nie je ekonóm, kto nie je právnik, kto nie je človek zainteresovaný v týchto národohospodárskych záležitostiach, ekonomických záležitostiach v rámci bankového sektora, povedzme. Ale mám taký pocit, že je veľmi veľa ľudí, ktorí majú informácie len z médií alebo čiastočné informácie z Národnej rady, možno rôzne výseky, informácie od ekonómov a na základe toho si robia istý názor. A ja patrím, priznám sa, k týmto ľuďom, a preto mi dovoľte aj pohľad človeka v parlamente, ktorý skutočne má len informácie, ktoré takýmto spôsobom môže zohnať, a dovolím si vám tlmočiť na základe týchto informácií istý názor človeka, v tomto prípade poslanca.
Dámy a páni, tentoraz nás naozaj nemôže prekvapiť, ak sa novinári uštipačne zabávajú na tom, ako sa zrazu našiel dôvod na harmóniu medzi svetoobčanmi a nacionalistami, medzi liberálmi a konzervatívcami, medzi tými, pre ktorých zajtra je už včera, a tými, pre ktorých je, povedzme, včera až zajtra. A ak je dôvodov na údiv, ale i hmkajúce habkanie všetkých tých ekonomických analytikov, ktorými sa to v našom okolí a na obrazovkách našich televízií len tak hmýri, rozhodol som sa aj ja, človek nepremýšľajúci v miliónoch, lebo toľko naša vzácna vláda do kultúry nedáva, že k tejto téme poviem niekoľko možno nesúvislých viet.
Problém ekonomickej, teda presnejšie, finančnej pomoci Grécku, teda aby som bol korektný, Helénskej republike má, samozrejme, niekoľko tvárí. Je jasné, že Gréci majú veľký dlh, dlh dokonca taký veľký, že už aj naša pani premiérka, ktorá ako sociologička vedela o veľkých peniazoch asi toľko ako ja, ale vďaka niekoľkoročnému pôsobeniu v nemenovanej nadácii sa dostala o level vyššie, nám v nedeľu na rovinu povedala, že Gréci vlastne už skrachovali. Čo sa stane, ak dlžník neplatí a skrachuje? To teoreticky vieme. Prídu veritelia, nejaký ten súdom určený likvidátor a rozpredá sa majetok, aby sa potom trochu uspokojili nároky. Tak to funguje, ak nejaký slovenský živnostník náhodou nezvládol zaplatiť dane, či ostal dlžný za materiál na výrobu, lebo mu pre momentálny nedostatok drobných nezaplatil nadnárodný odberateľ. Ale všetci veľmi dobre vieme, že takto to funguje len medzi ľuďmi, ktorí „v tom nevedia chodiť“. Tí, čo to, naopak, vedia si veselo napožičiavajú a naobjednávajú, hoci dobre vedia, že platiť nebudú, pretože keď to začne byť príliš horúce, podpíšu obchod s nejakým nastrčeným bezdomovcom, ktorý za pár krabíc jabĺčkového preberie na seba vlastníctvo zadĺženej firmy, a pôvodný dlžník sa ako vták fénix a vlastník iných ešte nezadlžených firiem môže ďalej premávať po salónoch našej smotánky. Kam podľa nás teda treba zaradiť Grékov? Napožičiavali si v naivnej viere, že ekonomický rast je stály a nemenný a bude z čoho splácať? Napožičiavali si v snahe premeniť svoj štát po desaťročiach plukovníckych diktatúr na modernú európsku krajinu, ale zle odhadli, ktoré sektory sa budú efektívne rozvíjať? Alebo sú to darmožráči, ktorí by sa najradšej vyvaľovali na plážach a čakajú, že robotný ľud zvyšku Európy im bude sypať pečené holuby a liať vyberané víno priamo do lenivo pootvorených gámb?
Ctení kolegovia, my, čo sa moceme okolo divadla, sa na Grékov dívame s úctou a vďakou. Veď Gréci dali svetovej kultúre Aischyla i Sofokla, Grécko bolo kolískou moderného európskeho divadla. Aj ten najminiatúrnejší zachovaný fragment antického amfiteátra dodnes dokumentuje, akej úcte a vážnosti sa divadlo v istých dobách v Grécku tešilo. Aj preto odmietam verziu, že by Gréci konali nečestne a zákerne, že by sa pokúšali na všetkých ostatných európskych štátoch sa nejako priživiť. I keď bola tu jedna situácia nemenovaná, keď minister financií, vtedajší aj súčasný, mal podpísanú istú dohodu s istým nemenovaným človekom gréckeho pôvodu a presviedčal nás, že národné divadlo treba predať. Ale to je asi v tejto chvíli už iný príbeh.
Dámy a páni, čo vlastne v tejto chvíli ministrovi Miklošovi vyhovuje? Ministrovi Miklošovi vyhovuje podľa môjho názoru akákoľvek situácia. V prípade, že mu zostanú právomoci, má voľnú ruku a de facto aj v „ješitnosti“ zvíťazil a porazil Sulíka. Keď mu tie právomoci neprejdú, resp. mu ich zoberiete, má dostatok aj „ješitnostných“ dôvodov na to, aby odišiel z postavenia ministra financií kdesi do európskych finančných štruktúr, a má jednoducho od vás pokoj. Aj jedno, aj druhé je dobré, treba sa iba ďalej pozerať na to, čo sa v tomto príbehu stane možno o mesiac, možno o pol roka a možno aj o trošku neskoršie.
Dámy a páni, myslím, že tá obrovská grécka dlžoba nie je ani tak grécka. Grécko len dopláca na to, že sa vojenských vládcov zbavilo v čase, keď na trhu bol prebytok hotových finančných zdrojov a banky sa priam pretekali v ponukách. Grécku toho chýbalo veľa. A keďže nebol problém so získaním úverov, rozhodlo sa masívne modernizovať štát. Ešte cez olympiádu sa celý svet díval so záujmom na to, ako výrazne sa Gréci pohli vpred. Ibaže sotva dohoreli olympijské ohne a na monitoroch nie zle, na pomery v Európe primerane platených vládnych úradníkov sa pravidelne ukazovali termíny a výšky splatných pohľadávok. Došlo k sérii havárií na finančných trhoch a vypukla ekonomická kríza. Grécko nebolo v stave na dlžoby zarobiť a muselo si na splátky požičiavať, aj keď za čoraz horších podmienok. A horšie podmienky, teda vyššie úroky, znamenali len to, čo vyrokovanie jednej pôžičky vlastne znamenalo, nevyhnutnosť súčasne otvoriť debatu o ďalšej pôžičke a s ešte vyššími úrokmi. Tie isté banky, ktoré kedysi na začiatku tejto story s nadšením lietali do miest Atény a Thessaloníki s ponukami na výborné a lacné pôžičky, si teraz začali volať do svojich centrál pri Seine, Rýne, Páde či Temži gréckych finančníkov a ministrov, aby im predkladali čoraz menej prijateľné návrhy riešenia dlhu. A keď dospeli k poznaniu, že z gréckych zástupcov už toho veľa nevytrieskajú, urobili si z gréckych dlhov problém eurozóny a Európskej únie, v podstate logicky, aj voľakedy keď som si ako mladomanžel bral pôžičku tridsaťtisíc, aby som si zariadil svoj prvý byt, musel som sa, teda musel sa Slovenskej sporiteľni zaviazať môj otec, že dlžobu bude splácať po 250 korún mesačne za mňa, ak by som náhodou ochorel, nedajbože zomrel či emigroval. Štát, samozrejme, ručiteľa nepotrebuje, lebo si nepožičiava také smiešne objemy, ale za štát automaticky ručia ľudia, v prvom slede, samozrejme, vlastní občania, ktorí ho tvoria a financujú zo svojich daní, a v druhom slede aj vlády a občania iných štátov, s ktorými je dlžný štát previazaný, pretože v súčasnom stupni európskej integrácie naozaj nemôžeme namaľovať kdesi čiaru a povedať, pokiaľ siaha oblasť zasiahnutá dlhom a za čiarou je už svet zdravý. Veď tie isté banky, ktoré teraz vedú zápas o svoje pohľadávky v Grécku, majú svoje dcéry aj u nás. Ak prídu o pár desiatok miliárd pre insolventnosť tam, budú chýbajúce zisky žmýkať inde. Mimochodom, spomínate si ešte, ako nám v tejto sále istý podpredseda vlády masíroval uši a presviedčal poslancov, že je nevyhnutné naliať do bánk 100 mld. korún a potom ich všetky predať zahraničným záujemcom, lebo to je jediná správna a pravicová cesta k lacným peniazom budúcnosti?
Dámy a páni, je podľa môjho názoru veľmi, veľmi nedospelé vykrikovať dnes nejaké ultimatívne požiadavky. Akýkoľvek krok na záchranu Grécka je totiž súčasne krokom našej vlastnej stability a stability eurozóny. Tak ako sme cez Radu vzájomnej hospodárskej pomoci voľky-nevoľky znášali aj dôsledky sovietskeho dobrodružstva v Afganistane, dotovali rozvoj mongolskej metalurgie a držali nad vodou pestovanie pomarančov na Kube, tak dnes budeme mať pocit krivdy, že ratujeme Grékov, ale nie je v našich reálnych silách s tým niečo zásadné urobiť. Ak tu náhodou nevznikne politická aliancia, ktorá chce hlásať a presadzovať politickú a ekonomickú dezintegráciu Európy, SaS ani OKS o tom zatiaľ síce nehovorili, ale ktovie, nie je to príjemná situácia, každému z nás by bolo ľahšie, keby sme ju nemuseli riešiť. Ale stáva sa zavše, že nás osud postaví pred problém, ktorého riešenie nás čosi stojí, hoci nám osobne to nič neprináša, iba naprávame chyby svojich súrodencov, príbuzných či známych. Koľko ľudí napr. muselo splácať tie mladomanželské pôžičky, keď sa deti, súrodenci či kamaráti rozhodli z letnej dovolenky nevrátiť domov, ale skúsiť šťastie niekde vo svete? Tí čestní sa s ručiteľmi neskôr vyrovnali. Ale za mnohými sa zavrela hladina a ostalo len odhodlanie už nikdy nikomu neručiť. Aj preto si myslím, že by bolo rozumnejšie nezabíjať v tejto chvíli čas planorečnením o európskom finančnom stabilizačnom nástroji, ale radšej iniciatívne v Bruseli otvoriť diskusiu omnoho zásadnejšiu: Čo s európskymi bankami? To, čo dnes vidíme na juhovýchode kontinentu, je totižto len malá ukážka dôsledkov zvrhlosti dnešného finančného sveta, ktorý ja tak veľmi a zásadne svojím sedliackym rozumom nechápem. Dámy a páni, ďakujem za pozornosť a prajem vám príjemný piatok. (Potlesk.)
